Svätý dym, večný smrad
Zasa raz. Ďalšie konkláve. Ďalšie prekliate mystérium
dymu a ticha, divadlo gest predstierajúcich pokoru, rituál ľudí v rúchach
príliš drahých na to, aby nezapáchali pokrytectvom. Začala sa ceremónia, ktorá
– hoci sa topí v starozákonných ilúziách božieho vedenia – nie je ničím iným
než politickým zrazom patriarchálnych starcov, vybraných mašinériou, ktorá už
dve tisícročia dokonale žongluje so svätosťou a mocou, bez toho, aby stratila
čo i len cent či tajomstvo.
Nemajme ilúzie. Nejde o výber „svätého otca“. Nejde o
rozhovor s Bohom. Je to kasting na pozíciu
generálneho riaditeľa globálnej korporácie s najväčším dosahom v dejinách
ľudstva – značenej krížom, postavenej na strachu, hanbe a násilí. Konkláve nie
je o duchu. Je o vplyve, frakciách, tlakoch, o financiách Vatikánu, ktoré
prevyšujú HDP väčšiny afrických štátov a sú stráženejšie než osudy obetí
cirkevných znásilnení. „Duch Svätý“ má s týmto dianím asi toľko spoločného ako
Baltské more s čistotou.
V tejto hre ide o kontrolu. O naratív. O riadenie
smrti, sexuality a spásy – o tri najziskovejšie produkty kresťanského biznisu.
Nezabúdajme: konkláve je uzavretá miestnosť, do ktorej majú prístup výlučne
muži. Starí, väčšinou bieli, dramaticky odtrhnutí od reality. Preniknutí nielen
fantáziami, ale aj beztrestnosťou. A práve táto skupina má rozhodovať o osude
nielen katolíkov, ale – nepriamo – celej civilizácie. Pretože to, čo vyjde z
komína Sixtínskej kaplnky, bude rezonovať v médiách, v hlavách politikov, v
rozhovoroch matiek s deťmi, v uzneseniach parlamentov a rozhodnutiach lekárov.
Konkláve ovplyvňuje interrupcie v Poľsku. Ovplyvňuje
práva žien v Latinskej Amerike. Ovplyvňuje ochranu pedofilov v Írsku.
Ovplyvňuje samovraždy queerových (sexuálne
orientovaných) detí na Slovensku, v Brazílii, v Ugande. Na tento proces sa nedá
pozerať bokom, ani keď si ateista, budhista, žid, agnostik. Katolícka cirkev sa
nikdy neobmedzovala iba na svojich veriacich. Jej chápadlá sú globálne, jej
ambície totálne. Je to inštitúcia, ktorá má vlastný štát, vlastných diplomatov,
vlastné tajné služby, vlastné banky, vlastné archívy plné mŕtvol – často
detských. Je to mašinéria násilia, ktorá nikdy nebola skutočne braná na
zodpovednosť. Žiadny iný subjekt by neprežil vlnu škandálov, ktoré prešli cez
Cirkev. Žiadna škola, žiadna mimovládna organizácia, žiadna vláda. Prečo? Lebo
Cirkev nestojí na viere. Stojí na strachu. Na strachu ľudí z prázdnoty. Zo
smrti. Z vlastnej sexuality. Z možnosti, že sme len náhoda v kozmickom bordeli. A preto je toto konkláve dôležité. Pretože, aj keď
neveríme, oni veria v naše mlčanie. V našu pasivitu. V to, že ešte celé
desaťročia budú môcť usporadúvať svoje tajné sabaty, kde si zvolia pápeža
„kompromisu“ – teda takého, ktorý nič zásadné nezmení, neukáže na vinníkov,
nedá hlas obetiam, nevyhodí stovky biskupov za znásilnenia a ich krytie. Bude –
ako vždy – pontifikátom kozmetiky. Trochu úsmevu, pár sĺz nad Ukrajinou, zopár
príhovorov k migrantom. A ticho, keď bude treba niečo naozaj zmeniť.
Sú šance, že sa táto inštitúcia rozpadne zvnútra? Áno.
Nejako. Mikroskopicky. Ale to nie Cirkev sa má rozpadnúť. To svet musí prestať
byť hlinou v jej rukách. Revolúciu nemožno spraviť v múroch, ktoré sú celé
stáročia postavené z dogmy a násilia. Tie treba spáliť. Nie fyzicky –
symbolicky, kultúrne, intelektuálne. Prestať vnímať Vatikán ako centrum morálky
a začať ho vnímať tak, akým naozaj je: ako organizovanú štruktúru
patriarchálnej dominancie, ktorá drží za gule celé kontinenty. My si musíme
vybrať: či chceme žiť vo svete, kde starí dedovia v purpure rozhodujú o
životoch žien, detí, o sexuálnych orientáciách a dušiach mŕtvych – alebo v
svete, ktorý skutočne verí v dôstojnosť človeka, bez ohľadu na vieru.
Tak nech, keď v Sixtínskej kaplnke zhasnú svetlá,
niekto nahlas povie to, čo z Vatikánu nikdy nepočuť: Nech sa od nich konečne
odpojí Boh. Lebo ľudia by už mali.