Vďaka doteraz utajovaným experimentom sa dostala veda až na okraj posmrtného sveta, ktorý bol doteraz len doménou mystiky. K najprekvapivejším odhaleniam prírodovedcov skúmajúcim hranicu medzi životom a smrťou patrí bezpochyby Delpassov efekt.
Fyzik a počítačový odborník Jean Jasques Delpasse a neurológ William Jongh van Asyneck pracovali na začiatku sedemdesiatych rokov v rámci špeciálneho výskumného projektu USA, v ktorom sa pokúsili dokázať existenciu doposiaľ neznámej bioenergie. Pritom celkom nečakane urobili významný vedecký objav.
Všetko začalo tým, že sa Delpasse kontaktoval s Dr. Wiliam Grey Walterom, vykonávajúcim toho času výskum v oblasti biofeedbacku, teda postupu, pri ktorom sa funkcie tela považované dovtedy za nekontrolované, dajú vedome riadiť. Svoje pokusy vykonával v špeciálnom stredisku, s prevažne starými ľuďmi, trpiacimi hypertóniou. Tieto osoby s vysokým tlakom stláčali pri pokusoch v relaxovanom stave spínač a na obrazovke sa objavoval určitý obraz. Dr. Walter pritom pomocou elektród snímal krivky ich mozgového prúdu na EEG. Súčasne sa vždy krátko pred tým, než pokusná osoba zapla spínač, na EEG prejavil prúdový náraz, ktorý nazval „vlnou pripravenosti“. Potom Dr. Walter mozgové elektródy spojil cez zosilňovač s televíznym prijímačom a adaptoval tak „vlnu pripravenosti“ ako bežný televízny signál. Pokusná osoba už nemusela stláčať spínač, stačilo iba chcieť ho zapnúť a obrazovka sa rozsvietila.
Dr. W. G. Waltera trápili problémy, ktoré pri jeho experimente nastali. Akonáhle si totiž osoba na jav zvykla, „vlna pripravenosti“ prestala pôsobiť a nedala sa vyvolať ani silou vôle. Tým však celý jav strácal na serióznej vedeckosti, pretože tá predpokladá, že experiment, aby bol uznaný, musí byť kedykoľvek opakovateľný. Van Asyneck, ktorý na inom pracovisku experimentoval so zdrojmi slabého elektromagnetického žiarenia, zistil, že niektoré jeho druhy sú schopné uvoľniť blokády únavy, ktoré vznikajú po tom, čo odznie kúzlo novosti pri pokusoch. Za určitých podmienok tak boli jeho pacienti schopní vyrábať vlny pripravenosti bez rozdielu či o túto činnosť majú záujem alebo nie.
Delpasse van Asyneckove experimenty zaujali, pretože v nich našiel súvislosť s Walterovým televíznym pokusom. Zároveň ho napadlo, že pokusná osoba by si mala „vlnu pripravenosti“ uložiť do svojej dlhodobej pamäte. Tak by si ju mohla vyvolať kedykoľvek. Pri neskoršom, už spoločnom experimentovaní oboch vedcov sa zistilo, že človek, ktorý si pripomína naučené, súčasne vyrába nové „vlny pripravenosti“. Preto v bežnom prípade žijúcich osôb je neobyčajne ťažké rozlíšiť pôvodnú „vlnu pripravenosti“ od „vlny pripravenosti“ vzniknutej z impulzu pamäte.
Van Ansynckovi hypertonici mohli kedykoľvek dostať infarkt či mozgovú mŕtvicu a teda zomrieť. Aká situácia nastane v prípade umierajúceho človeka? Ten totiž asi sotva bude myslieť na takú bezvýznamnú vec, ako je zapojovací signál a sotva bude mať chuť rozsvietiť obrazovku. Pôvodný úmysel vytvárať „vlny pripravenosti“ bude ležať zasunutý hlboko v podvedomí jeho pamäte a nebude preto v takom dôležitom okamihu ako je umieranie významný. Okrem toho môže byť pacient už dlho v bezvedomí a tak bude experiment mať o to jednoznačnejší výsledok. Delpasse v tom videl pozoruhodnú súhru okolností, pretože v takom prípade by zomrel človek intenzívne cvičený vo vytváraní vĺn pripravenosti. Preto dostal nápad, že keby van Asyneckov experiment spojil s nácvikom Walterovho televízneho pokusu, dosiahol by tým možnosť ideálneho záznamu okamihu smrti, v prípade, že časť nášho bytia nejakým spôsobom do posledného okamihu zostáva zachovaná. Delpasse sa s van Amsyneckom dohodli a pokračovali v pokusoch spoločne. Pacienti prijali cvičenie ochotne, pretože zapínať obrazovku iba vlastným chcením im navracalo sebavedomie zo svojich vlastných schopností. Delpasseho však napriek tomu sužovali neustále obavy, že sa program nestačí uložiť do ich dlhodobej pamäte a preto prinútil van Asynecka, aby neprestával s hľadaním vhodných druhov žiarenia. Stále sa totiž objavovali problémy, že niektoré druhy žiarenia mali na vlny pripravenosti vplyv pozitívny a iné naopak.
Čoskoro nato sa pokus dočkal svojho praktického overenia. Jedna šesťdesiatšesťročná pacientka po hypertonickom chrlení krvi upadla do dlhodobej kómy, napojená na EEG a Walterovo pokusné zariadenie, čoskoro zomrela. Na EEG sa objavili charakteristické nulové línie oznamujúce vyhasnutie mozgových vĺn. Teda isté príznaky definitívneho konca, z ktorého už nie je návratu. Telo môže ešte dlho žiť, pľúca vďaka prístrojom dýchať a krv obiehať, do sklených očí sa však už nikdy nevráti vedomie. Napriek tomu, práve v tomto okamihu pacientka rozsvietila obrazovku. To vyvolalo otázku: Čo je proces umierania a ako dlho trvá? Umieranie delíme do troch fáz: mozgovej smrti, klinickej smrti a bunkovej smrti. Delpassov experiment posunul kontakt so zosnulou bytosťou na samé hranice možností. Na dôkaz správy odinakiaľ ale zatiaľ nestačil. Taký dôkaz by mohol dať iba vtedy, ak by porušil platnosť materialistického tvrdenia, že ľudská pamäť je podobne ako pamäť počítača závislá na existencii elektromagnetických prúdov.
Pri druhom prípade smrti sa objavili nulové línie okolo tretej hodiny popoludní, pričom pacient ležal už od šiestej hodiny ráno v hlbokom bezvedomí. Delpassov efekt aj vtedy nastal súčasne s príznakmi konečnej smrti mozgu. Obaja vedci sa pomaly zmierovali so skutočnosťou, že „vlna pripravenosti“ je definitívne pripútaná k žijúcemu mozgu, a to napríklad aj pracujúcom na tak slabých frekvenciách, že ich doposiaľ nemôžu žiadne prístroje zachytiť. Napriek tomu sa nevzdali a použili ďalšie druhy žiarenia v spojení s cvičením spôsobujúcim úplnú blokádu „vĺn pripravenosti“. Ani tak sa nedostavil iný výsledok. Začínali mať pocit, že sa snažia zostrojiť „perpetum mobile“.
Nakoniec sa stalo, že van Asyneck nasadil u umierajúceho umelé dýchanie v spojení s druhom žiarenia, ktoré doteraz vykazovalo iba negatívne výsledky. Všetky lekárske symptómy a meracie prístroje svedčili o tom, že mozog je totálne mŕtvy. Delpassov efekt, ako sa dalo očakávať pri použití tohto žiarenia sa nedostavil. Van Asyneck počkal dostatočne dlhú dobu a vykonal ešte potrebné testy. Keď vypol zdroj žiarenia, obrazovka ožila Delpassovým efektom. Jav preukázateľne prebehol v krajine nikoho, hlboko za hranicami smrti. Bolo to, ako keby za dverami, ktoré za sebou zavrel odchádzajúci človek, sme zvonku začuli miznúci zvuk jeho krokov.
Delpasse a van Asyneck potom zhodne konštatovali, že energeticky slabé žiarenie celkom určite nemôže nahrádzať mozgový prúd a nemôže ani udržať pri živote mozgové bunky, ktoré bez kyslíka neodvratne umierajú. Ide preto o novú neznámu energiu? Tu treba znovu pripomenúť, že Delpassov efekt nebol ani v jednom prípade preukázaný u osôb, ktoré cvičenie neabsolvovali. Ide snáď teda o jeden z prvých vedeckých dôkazov o živote po smrti?
Ďalšie úvahy a otázky
Iste nikoho z nás neteší predstava, že keď zomrieme, skončíme v tele červov a hmyzu, staneme sa hnojivom pre rastliny a pokiaľ zvolíme pohreb kremáciou, rozplynieme sa v oblakoch. Je tomu tak preto, že nesmrteľnosť premeny nášho tela nás v podstate nezaujíma, zaujíma nás iba nesmrteľnosť nášho vedomia. Už v polovici tohto storočia robili dvaja americkí vedci, James McConnell a Robert Thompson pokusy s červami. Ožarovali ich silným svetlom, čo ich normálne nútilo k preťahovaniu. V tej chvíli však červy dostali ľahký elektrický výboj, ktorý okamžite vyvolal kŕčovité stiahnutie tela. Po viac ako stonásobnom opakovaní bol tak vyvolaný podmienený reflex a červy sa sťahovali akonáhle sa rozsvietilo, aby tak predišli elektrickej rane. Potom, čo obaja vedci červy rozrezali na kúsky a nakŕmili nimi iné červy, zapamätali si títo pokus so svetlom a elektrickou ranou za oveľa kratšiu dobu. Pretože bola vtedy prírodoveda ešte v zajatí mechanistických teórií, hľadajúcich pokiaľ možno trojrozmerné útvary, zviazané do reťazcov, vysvetlenie sa ponúkalo v podobe akýchsi hypotetických molekúl pamäte, ktoré by sa dali uvidieť pod mikroskopom. Bola to doba často veľmi krutých vedeckých experimentov, keď zvieratá boli vopred vycvičené na určité úkony, aby vzápätí na to im boli odstránené veľké časti mozgu. Napriek tomu, že v niektorých prípadoch často išlo až o 60% mozgovej hmoty, nešťastné zvieratá boli schopné si spomenúť na to, čo ich naučili pred operáciou. Predstava mozgu-stroja stratila zmysel. Descartovská koncepcia vedy novoveku zdá sa, že je aj v tomto prípade úplne v koncoch, pretože žiadne prijateľné vysvetlenie pre tieto skutočnosti nebolo dodnes nájdené. Možno je to preto, že to, čo považujeme za hmotu, existuje iba ako hologram stvorený informačným poľom. A čo keď namiesto toho, že pamäť je len bielkovina, zložité zoskupenie aminokyselín, v skutočnosti je tvarovou rezonanciou siločiar poľa informácií? Teda toho poľa, ktoré sa niekedy prejavuje ako hmota, inokedy ako energia. V tom prípade by pamäť obsahovala v sebe iba efekt podľa ktorého sadá „podobné na podobné“. Zmeny by mohli nastať iba prekmitom v inú epochu deja. Tak vznikajú napríklad nielen kryštály, vrstvy koralu či vápenca, ale vytvára sa pamäť histórie celej planéty, ako ju pozná geológia či archeológia. Žeby na počiatku všetkého bola predsa len ona antická „hudba sfér“? A bude to znieť rúhačsky, nevedecky, keď poviem, že aj v obyčajných červoch, rovnako ako v rastlinách, je nesmrteľné „ja“, ktoré vie, ktoré si pamätá, má naozajstný strach (nie len obyčajný reflex strachu) a podľa toho sa aj chová? Viditeľné stopy svojich vedomostí by nemuselo zanechávať vo svojom mozgu, nervových uzlinách či inde. V tom prípade by to nebolo ani závislé od nám známych neuroenergií. Nesvedčí o tušení tejto animálnej skutočnosti aj Dellpasov efekt?