Vnútorný sabotér je časť ľudskej psyché, ktorá človeku na jeho ceste za šťastím podkopáva nohy. Poznáte to… všetko beží, veci do seba zapadajú a zrazu príde nutkavá potreba vyvolať konflikt. Býva to mätúce. Logicky je totiž každému jasné, že si pre seba a pre našich blízkych prajeme tie pekné veci a zrazu príde deň, keď v sebe jasne zaznamenáte časť, ktorá si praje škodiť, ničiť a ubližovať. Našeptá vám riešenia, ktoré vytvárajú chaos a bolesť a dokonca pociťuje uspokojenie, keď niečo nevyjde alebo keď môže druhému ublížiť.
Kto je však v skutočnosti tento vnútorný sabotér?
Poďme sa na to pozrieť takto. Prostredníctvom každého z nás prúdi životná sila a nejako sa prejavuje. Prejavovať sa je prirodzené. Je to tanec životnej sily. Ako deti sme však boli v prejave silne obmedzovaní a toto obmedzovanie bolo často umocnené rôznymi traumatizujúcimi skúsenosťami – boli sme bití, keď sme prejavovali živosť, ponižovaní za prejavy sexuality, atď. Jednoducho sme boli vedení k tomu, aby sme boli „dobrí“, čo niekedy, bohužiaľ, znamenalo byť ticho a príliš sa nehýbať. Boli sme nútení uveriť veciam, ktoré sme svojim detským chápaním nedokázali pochopiť, či dokonca boli v rozpore s našou schopnosťou intuitívne vnímať. Boli sme tiež nútení ich prijať a tak sa jedného dňa stalo, že niektorých z nás svet dospelých jednoducho zlomil.
V tom momente sa stalo niečo veľmi zaujímavé. Aby sme sa už nevystavovali ďalšiemu nebezpečenstvu traumatizácie, museli sme začať byť „dobrí“. Aby to však bolo možné, museli sme určité aspekty svojej životnej sily vytlačiť niekam preč. Niektoré svoje časti sme museli schovať! Prišiel moment vnútorného rozštiepenia. Stali sa z nás dvaja. Ten dobrý a ten zlý. A kam si myslíte, že sa ten zlý schoval? Stal sa z neho tieň, práve ten tieň, ktorý nás v dospelosti obťažuje a podkopáva nám nohy.
Zázrak, však? Vnútorného sabotéra máme často tendenciu vnímať ako niečo zlé, čoho sa potrebujeme zbaviť a pritom sú to vytlačené detské časti, ktoré čakajú na prijatie! A čo viac, aj my čakáme na neho! Hnevá sa, aby na seba upozornil. Hnevá sa, aby sme si všimli, že so sebou nosíme niečo, čo stojí za to znovuobjaviť. Nesie totiž rôzne dôležité kvality, ktoré nám v obvyklom potlačenom („dospelom“) stave prirodzene chýbajú – nemáme s nimi kontakt.
Toto je dôležitý bod. Sabotér nesie určitú stratenú kvalitu a tú je možné vo chvíľach, kedy je aktívna, objaviť. Týmto vytlačeným kvalitám šamani hovoria „stratené časti duše“. V obdobiach búrok je možné sa od sabotéra učiť. Má niečo, čo nám inokedy chýba a ani o tom nemusíme vedieť. Ako túto stratenú kvalitu znovu získať? Takýto proces integrácie často žiada viac pozornosti. Tieto zabudnuté časti sú totiž v priamom kontakte so spomienkami na traumu, ktorá ich donútila sa skryť. V procese integrácie tak nie je iná cesta ako túto traumu uvoľniť.
Trauma má tendenciu opakovať sa v čase. Odtiaľ pramení častý zážitok sabotéra ako hladnej entity, snažiacej sa vyvolať situácie podobné tým, ktoré viedli k jeho vzniku. Je to trochu záhada, pokiaľ sa človek bližšie nezoznámi s funkciou mysle. Ľudská myseľ je grandiózne nahrávacie a vyhodnocovacie zariadenie, ktoré iba opakuje naučené schémy. Iba opakuje! Je na nás tieto deštruktívne schémy zastaviť. Postup je stále rovnaký. Najprv si treba uvedomiť, čo sa deje, a nutkavú tendenciu zastaviť. V tej chvíli sa často objaví emočný aspekt, ktorý celý mechanizmus poháňa – trauma. Traumu treba s pochopením precítiť. V tom spočíva liečenie.
Aby mohlo byť takéto liečenie úspešné, potrebuje dospelý človek určitú mieru vnútornej stability. Je potrebné mať aspoň nejaký odstup od emócií – ukotvenie vo vedomí pozorovateľa. (Práve tu môže byť dobrý terapeut cennou podporou.) V opačnom prípade človek uverí, že objavujúce sa emócie sú skutočnosťou odohrávajúcou sa v prítomnosti a všetko sa iba zopakuje bez toho, aby prebehlo prepísanie deštruktívnej schémy. Znovu na niekoho zrevete, znova sa na mol opijete, znova niekomu zaklamete… Preto je také dôležité posilňovanie kontaktu s vedomím, ako takým. Vytvára to odstup od emócií, ktoré sú iba jednou vrstvou reality. Potom je možné zažívať ich čisté a už nemajú silu vtiahnuť človeka do kolotoča zmätku. Kľúčom je zameriavanie pozornosti na „to, čo si sabotér uvedomuje“. Čo si uvedomujeme našimi pocitmi? Zostaňme s tým. To je meditácia.
Schopnosť ľudskej mysle produkovať skutočnosť smerom von a utkvelo veriť tomu, že to, čo vidí a vníma je pravda, je obrovská. Preto je liečenie traumy niekedy také náročné. Aby došlo k prepisu, „liečený“ si potrebuje uvedomiť, že to, čo vníma, keď je aktívny sabotér, je to predstava (spomienka). V takej chvíli sa vytvára odstup a do situácie vniká viac vedomia ducha. Potom sa môžu uvoľniť ešte hlbšie emocionálne vrstvy a sabotér sa postupne rozpúšťa. Prebieha integrácia a rozštiepenie životnej sily mizne. Koniec schizofrénie…
Prekvapením potom môže byť zistenie, že sabotér ste bol v skutočnosti celú dobu Vy a to, čo sa ho snažilo zbaviť a odmietalo ho, bola iba mentálna stratégia ako byť „dobrý“. Stratégia, ako prežiť, ktorú ste časom začali považovať za seba. Oslobodzujúci zvrat, však? Zrazu tu nie je žiadny temný tieň, pretože už nie je to, čo ho očierňovalo a bojovalo s ním. To, čo v skutočnosti potrebovalo zomrieť, bola mentálna tendencia byť „dobrý“. Také posuny sú úmerné hĺbke traumy, ktorú človek kedysi utrpel a vyžadujú trpezlivosť, citlivosť, pochopenie a mnohokrát značné odhodlanie. Momenty vnútorného zjednotenia, ktoré potom prichádzajú, sú však obrovským darom a ľudia, ktorí takúto cestu manifestujú, sú často chodiacimi vzormi pre spoločnosť. Kiež nás láska a múdrosť vedie – naša schopnosť objať skutočnosť je oveľa väčšia, ako si myslíme. Sme surové diamanty, ktoré vlastným odhodlaním brúsime, aby žiarili pre tento svet…