Motto: „Čo môže človeka urobiť vidiacim, to ho oslepuje, a čo môže vytvárať niečo nové, to sa stáva skazou.“

Nekonečný príbeh môžeme čítať ako nádherné podobenstvo o procese diferenciácie psychického vývoja človeka do vlastnej samostatnej osobnosti, ale aj ako varovanie, čo by sa mohlo stať, keby sme stratili schopnosť vytvárať vlastné vízie. To už sa v masovom meradle deje prostredníctvom reklamy, televízie, filmov a počítačových hier, ktoré z malých aj veľkých detí vytvárajú iba pasívnych prijímateľov vízie niekoho iného a vychovávajú z nich bytosti potenciálne závislé a ľahko ovládateľné. Tento trend je v Nekonečnom príbehu symbolizovaný Ničotou, chorobou, ktorá postihla svet ľudí i svet Fantázie. Hrdinom, ktorý tento trend môže pomôcť zvrátiť, je každý malý i veľký čitateľ, ktorého oči a srdcia sú otvorené. Bez schopnosti vytvárať vízie by nebolo možné dospieť k žiadnemu vedeckému objavu ani umeleckému dielu; rovnakou silou v podobe ideológie a fiktívnych mediálnych obrazov je však možné uvádzať do pohybu celé národy a masy ľudí, ktorí o schopnosť vytvárať svoje vlastné vízie prišli. Dielo je hlbokou poklonou tejto nádhernej kvalite ľudskej mysle, ktorú nazývame fantázia. Samozrejme Nekonečný príbeh môže mať nekonečne veľa interpretácií. Toto je len jedna z nich.

Príbeh začína tým, ako do zapadnutého obchodíku s knihami vbehne udýchaný jedenásťročný chlapec. Volá sa Baltazar Bastian Bux (Bastian). Možno, že ho prenasledujú ostatné deti, ktorí si z neho robia žarty, možno ale že do kníhkupectva vkročil v správny okamih, v čarovnú chvíľu, ktorá sa už neopakuje a ktorú Gréci nazývali Kairos. Narazí totiž na knihu, ktorú práve v rukách zviera majiteľ obchodíku, starý pán s fajkou, Karol Konrád Koriander, ktorá má zmeniť Bastianov život. V okamihu, keď pán Koriander musí zdvihnúť telefón a je zabraný do hovoru, si Bastian všimne knihu s fascinujúcimi slovami Nekonečný príbeh … posadnutý nevysvetliteľnou vášňou knihu schytí a utečie, aby sa ukryl na pôjde školy, zababušil sa do deky a zaboril sa do jej stránok , ktoré ho tak mocne priťahujú. Bastian je totiž chlapec, ktorého jedinou záľubou je čítanie kníh – a snívanie.

Čo je to za knihu? Kniha je zvláštna v tom, že jeden jej výtlačok máte práve v ruke, to znamená, že sa ocitáte v rovnakej situácii ako samotný Bastian. Sledujete jeho príbeh a tiež príbeh, ktorý on práve začína čítať – pozeráte sa mu cez rameno. Aký je Bastian? Žije bez mamičky, len so svojím oteckom, ktorý je však od jej smrti akosi vzdialený a duchom neprítomný, ako keby už nežil. Bastianova situácia zodpovedá presne východiskovej situácii archetypu dieťaťa: opustenosť a samota (nemá matku a svojím spôsobom ani otca) a ohrozenie prenasledovateľmi (spolužiaci). Jeho situácia je bezvýchodisková. Napriek tomu mu v správny okamih príde ktosi alebo čosi na pomoc. Je to archetyp múdreho starca v podobe pána Koriandra, ktorý si Bastiana skôr doberá, ale iste s oným malým vášnivým čitateľom cíti spriaznenosť. Ako by aj nie, keď je to on sám.

Pohľadom cez Bastianovo rameno sa ocitáme v jeho knihe, v akejsi inej realite. Tu sa nazýva Fantázia. Dozvedáme sa, že Fantázia je v ohrození. Všetky bytosti zo všetkých kútov Fantázie sa ponáhľajú, aby navštívili svoju kráľovnú a oznámili jej podivnú skutočnosť, ktorú sami nedokážu dosť dobre pochopiť

– že miesta, ktoré dôverne poznali – lesy, hory, jazerá, ale aj ich priatelia sa kamsi strácajú; nedokážu však povedať kam. Do zmiznutých miest nie je možné sa pozerať, je to akoby bol človek slepý a nevidel nič a tento pocit je veľmi znepokojujúci. Všade sa šíri panika a strach. Fantázia sa začína strácať pred očami a jediný, kto môže pomôcť, je Detská cisárovná. Tá je však tiež chorá, lebo jej existencia je spätá s existenciou celej Fantázie.

Detská cisárovná nie je vládkyňou v bežnom slova zmysle: „Detská cisárovná nevládla, nikdy nepoužila silu a nevyužila svoju moc, nikdy nevydala jediný rozkaz a nikoho nesúdila, nikdy nezasiahla a nikdy sa

nemusela brániť nejakému útočníkovi, pretože nikomu by neprišlo na myseľ, aby proti nej povstal alebo aby jej ublížil. Pred ňou si boli všetci rovní. Ona tu proste existovala, avšak jej existencia bola úplne zvláštna: Detská cisárovná bola stredobodom všetkého života vo Fantázii. A každé stvorenie, či dobré alebo zlé, či krásne alebo škaredé, veselé alebo vážne, pochabé alebo múdre, všetci tu boli len prostredníctvom jej existencie. Bez nej nemohlo nič prežiť, ako nemôže pretrvať ľudské telo, keď mu chýba srdce. Nikto nedokázal bezo zvyšku pochopiť jej tajomstvo, ale všetci vedeli, že to tak je. A tak si ju bez výnimky vážili všetky stvorenia tejto ríše a všetci bez výnimky si robili starosti o jej život. Lebo jej smrť by znamenala zároveň aj ich koniec, znamenala by zánik ríše Fantázie.“

V rovnakom okamihu, keď Bastian číta tieto slová, mu hlavou prebleskne spomienka na mamičku v nemocnici, kde ju operovali. Spomína si, ako býval otecko skôr veselý, ale ako sa od mamičkinej smrti ocitol za akýmsi neviditeľným múrom. Bastian kvôli mamičke preplakal veľa nocí, ale otecko nie: preto si svoju bolesť nesie stále so sebou a nie je schopný sám si pomôcť. Nie je schopný ani čítať knižky: akoby len hľadel do prázdna medzi riadkami. Ale Bastian toho schopný je, je stále schopný používať svoju fantáziu. Akoby si Bastian prial svojho otecka uzdraviť a preto podnikal túto podivnú cestu „na druhý breh“.

Nekonečný príbeh môžeme považovať za príbeh pre deti, ale môžeme si tiež predstaviť, že v podobnej situácii ako Bastianov otecko je mnoho dospelých, ktorí stratili schopnosť fantázie a prístupu k bolestným spomienkam svojej minulosti a stávajú sa z nich „živé mŕtvoly“. Bastian v skutočnosti predstavuje archetyp dieťaťa v každom dospelom, ktorý v sebe stále skrýva potenciál a nádej na uzdravenie a len čaká na vhodný okamih, kedy bude „prebudený“ dotykom múdreho starca.

Auryn

Detská cisárovná predstavuje archetyp animy, ktorá ochorela neznámou chorobou a žiadna bytosť Fantázie, žiadny lekár na ňu nepozná liek: len ona sama vie, čo ju môže zachrániť. Preto poverí kentaura Cairona, aby postúpil kúzelný amulet Auryn hrdinovi Atrejovi. Cairon (podľa gréckej mytológie Cheirón) je stelesnením múdreho lekára ľudských duší. Kentaur s ľudskou hlavou a zvieracím telom predstavuje spojenie duchovných ideálov so zvieracími inštinktami. Anima sa rozhodne vložiť nádej na záchranu seba samej a svojej ríše do rúk hrdinu na základe zdravého inštinktu, ktorý jej aj napriek pokračujúcej chorobe stále zostáva. Znamená to, že aj keď trpíme akoukoľvek duševnou traumou alebo ochorením, je v nás stále aj akási iná stránka, ktorá inštinktívne túži po uzdravení, po obnovení života a ktorá je schopná prežitú bolesť naopak premeniť v múdrosť a možno dokonca aj v schopnosti uzdravovať duše druhých. Prostredníctvom Cairona Detská cisárovná poveruje detského hrdinu Atreja a vysiela ho na Veľké hľadanie. Verí, že len on, snáď preto, že je ešte malý chlapec, dokáže túto úlohu splniť. Úlohou Atreja je nájsť liek pre detskú cisárovnú – inými slovami – uzdraviť ockovu chorú animu/dušu. Na Veľké hľadanie sa vydávajú Bastian aj Atrej spoločne – každý na inej strane príbehu.

„Auryn ti dá veľkú moc“, hovorí Cairon Atrejovi, „Ale ty ju nesmieš nikdy použiť. Lebo ani Detská cisárovná svoju moc nikdy nevyužíva. Auryn ťa bude chrániť a viesť, ale ty nesmieš nikdy zasiahnuť, aj keby si videl čokoľvek, lebo tvoj vlastný názor od tejto chvíle nerozhoduje. Preto sa musíš vydať na cestu bez zbraní. Musíš nechať veciam voľný priebeh. Všetko pre teba musí byť rovnaké, zlo aj dobro, krása aj ošklivosť, hlúposť i múdrosť, ako je to rovnaké pre Detskú cisárovnú. Smieš len hľadať a pýtať sa, ale nesmieš súdiť podľa vlastného uváženia. Nikdy na to nezabudni, Atrej!“

Pripomína to Ježišove slová:

„Preto buďte milosrdní, ako aj váš Otec milosrdný je. Nesúďte, a nebudete súdení. Neodsudzujte, a nebudete odsúdení. Odpúšťajte, a bude vám odpustené.“ (Lukáš 6,36-38)

Atrej na svojom koni Artax okamžite vyrazia na cestu, ale nemá s kým by sa rozlúčil. „Oboch rodičov mi zabil bizón krátko po tom, ako som prišiel na svet.“ Dozvedáme sa, že bol vychovaný všetkými

pohlaviami spoločne, a meno Atrej znamená „Syn všetkých“. (Opäť symbolika opusteného dieťaťa). Avšak v rovnakom okamihu, kedy vyráža Atrej na Veľké hľadanie, vyráža tichými skoky aj tieňový, čierny tvor, o ktorom zatiaľ nič bližšie nevieme. (Symbolika prenasledovania)

Cairon potom z príbehu zmizne ako mnoho iných postáv slovami „Osud ho mal zaviesť na úplne inú, nečakanú cestu. Ale to je iný príbeh a príde na rad niekedy inokedy.“ Nekonečný príbeh potom predstavuje akési vlákno, z ktorého miznú iné vlákna kamsi do neurčita, aby sme mohli nerušene sledovať hlavnú dejovú líniu. Avšak oné rozprávkové slová „niekedy inokedy“, ako akýsi refrén, vytvárajú pocit, že svet fantázie je zložený s celého klbka príbehov, ktoré zostávajú otvorené pre ďalšie rozprávanie, pre ďalších dospelých s dušou dieťaťa, ako je pán Koriander. Alebo Exupéryho letec, stratený v púšti, komunikujúci s Malým princom.

Atrej na koni Artax prechádza Fantáziou a všade nachádza postupujúce účinky desivej Ničoty. Ničota sa stále zväčšuje a čoraz väčšia časť Fantázie sa stráca pred očami v úplné Nič, na ktoré je neznesiteľný pohľad. Atrej nevie, kde má svoje Veľké hľadanie začať, ale jedného dňa sa mu vo sne zjaví veľký purpurový bizón, ktorého tvár vypĺňa celé nebo. Atrej ho chcel kedysi skoliť, ale ušetril mu život. Za odmenu mu bizón poradí, aby hľadal prastarú Morlu v močiaroch smútku.

Hrdina na svojej ceste postúpi zvyčajne vtedy, keď mu bytosti, ktorým kedysi pomohol, jeho láskavú pomoc oplatia (ako Jurkovi v Zlatovláske). Inými slovami, keď už hrdina nevie kadiaľ kam, musí sa spoliehať na svoje minulé dobré skutky („dobrú karmu“). Bez nich je pre hrdinu neradno sa za akýmkoľvek nebezpečenstvom vydávať. Iným postupom vpred je vzdanie sa niečoho – v tomto prípade sa Atrej vzdal spoločensky atraktívneho statusu lovca, ktorý by zabitím bizóna získal. V motíve opusteného dieťaťa je to často akýsi pozitívny aspekt duše zomrelej matky, ktorá hrdinovi príde na pomoc (podobne ako anjel strážny) a ktorá je v Nekonečnom príbehu predstavovaná veľkým purpurovým bizónom (vznešený symbol archetypu matky).

Močiare smútku

Cestou cez močiare smútku sa koník Artax začne prepadať, kráča stále pomalšie, prepadá beznádeji, neverí, že ich cesta má zmysel, neverí, že je možné Detskú cisárovnú zachrániť. Atrej vieru nestráca, pretože je chránený magickou mocou Aurynu a snaží sa Artaxa ťahať ďalej, ale koník nechce, nemôže, umiera smútkom a zúfalstvom. Atrej mu chce darovať svoj Auryn, ale to nie je možné: on bol poverený, aby ho niesol. Posledným Artaxovým prianím je, aby sa na neho jeho pán v posledných okamihoch nepozeral a neobzeral sa späť. Na symbolickej úrovni až teraz duša chorého otecka do hĺbky prežila stratu mamičky Bastiana, oplakala ju, nechala za sebou a prestala sa obzerať späť. Hovoríme tu o strate mamičky, ale vo všeobecnejšej rovine ide o symboliku prežitia akejkoľvek straty a smútku vôbec. Až to, čo do hĺbky duše prežijeme, môžeme nechať za sebou. Deti toho schopné sú, ale dospelým to ide horšie: potrebujú sa priblížiť onomu zranenému dieťaťu v sebe, ktoré je schopné plakať a tým sa uzdraviť. Avšak to nie je ani zďaleka koniec Veľkého hľadania, ak vôbec niečo také existuje.

Morla

Čo nasleduje po tom, keď prežijeme veľký smútok? Atrej sa stretáva s prastarou Morlou, obrovskou vrásčitou korytnačkou, žijúcou v čiernej, bahnitej jaskyni. Rohová hora (ktorou je nakoniec sama Morla!). Jaskyňa, močiar, korytnačka: to všetko odkazuje k niektorým aspektom archetypu matky: To, čo zviera a pohlcuje, sťahuje do temnoty a nepustí ďalej. Čo je to v tomto prípade? Morla predstavuje starú babu, ako sa sama nazýva, ktorej sa úplne všetko javí ako pominuteľné, ničotné a ľahostajné. Morla je zosobnením ľahostajného a prestarnutého frfloša.

“Sme staré, príliš staré. Žili sme dosť dlho. Videli sme toho príliš. Kto toho vie toľko, čo my, pre toho už nie je nič dôležité. Všetko sa večne opakuje, deň a noc, leto a zima, svet je prázdny bez zmyslu. Všetko sa točí v kruhu. Čo vznikne, musí zas zaniknúť, čo sa zrodí, musí zomrieť. Všetko sa navzájom vyrovná, dobro aj zlo, hlúposť a múdrosť, krása a ošklivosť. Všetko je prázdne. Nič nie je skutočné. Nič nie je dôležité. “

Všimnime si, že Morla o sebe hovorí v množnom čísle: predstavuje nekonečnú reťaz zrodenia matiek a dcér, ktoré nikdy nezomreli svojim spomienkam. Ako strašné musí byť všetko si pamätať! Nepripomína nám reč Morly niekoho? Áno, jej postoj nerozlišovania svetla a tmy, dobra a zla, sa podobá Detskej cisárovnej. Morla je určitým kontrastným aspektom Detskej cisárovnej, ktorá je naopak večne mladá, čistá a nevinná a ktorá by sa, naopak, uprostred Morlinho močiara vynímala ako lotos. Majú čosi spoločné. Stoja však na opačných stranách – živá pravda a mŕtve poznanie (skala v močiari zarastená machom). Jediná Morla z celej Fantázie vie, čo môže cisárovnú uzdraviť. „Detská cisárovná tu bola už predo mnou. Ale nie je stará. Je večne mladá. Aby bolo jasno. Jej existencia sa nemeria počtom rokov, ale menami. Potrebuje nové meno, vždy znova nové meno … Detská cisárovná potrebuje len nové meno, potom sa zas uzdraví. Ale ak sa uzdraví, na tom vôbec nezáleží.” Avšak ani Morla nevie, potom, čo namrzene zalezie  späť  do  svojej jaskyne,  kto  toto  nové  meno  môže  vymyslieť. Odkáže  Atreja k Ujulále, žijúcej v Južnom orákule, vzdialenom tisíce míľ, ktorá by to možno vedieť mohla. Temné zviera je hrdinovi v pätách. Jeho obrysy sa vynárajú z temnoty a nadobúdajú tvar vlka veľkého ako dobytok. Čierny vlk alebo vlčica je tradičným symbolom bohyne Hekaté, ktorá predstavuje temný aspekt archetypu matky.

Ygramul

Atrej sa šplhá krajinou Mŕtvych hôr (pripomínajúcich Tolkienov Mordor) až dôjde k obrovskej bezodnej trhline. Naprieč trhlinou je utkaná pavúčia sieť, v ktorej sa zmieta Šťastný drak (Falco). Práve zvádza zúfalý boj sa škorpiónovitým stvorením Ygramul. „Celé to stvorenie netvorilo jedno pevné telo, ale sa skladalo z nespočetných malých oceľovo modrých chrobákov, ktorí bzučali ako nahnevané sršne a ktorých hustý roj neustále menil tvar.“ Ygramul pripomína Odulu z Pána Prsteňov. Atrej mocou amuletu Aurynu požaduje Šťastného draka pre seba. To Ygramul odmieta, vie že má právo na svoju potravu:

„Detská cisárovná nám všetkým dovoľuje byť takými, akými sme. Aj preto sa Ygramul skláňa pred jej odznakom. A ty toto všetko veľmi dobre vieš.“ Avšak Atrejovi vyzradí svoje tajomstvo (každý tvor vo Fantázii má svoje tajomstvo) – ak sa nechá od neho uštipnúť – objaví sa ihneď na ľubovoľnom mieste vo Fantázii. Atrej súhlasí. V nasledujúcej sekunde dorazí na miesto bežiaci vlk, ale vidí už len prázdnu sieť a stráca stopu.

Čo symbolicky predstavuje Ygramul? Žihadlo alebo osteň sú nepochybne výrazy agresie. Mnohorakosť žihadiel dorážajúcich na nešťastnú obeť – krásneho svetelného draka – predstavuje mučivé výčitky, ktorými ubíja svoju dušu Bastianov otecko. Hlbšie ako leží jeho vlastný smútok zo straty, leží strašný pocit viny, že mamička zomrela kvôli nemu, že ju nemohol zachrániť. Akoby príbeh hovoril toto: nie je rýchlejšia cesta k uzdraveniu, než odpustiť sám sebe – obzvlášť tam, kde sme boli tvárou v tvár osudu bezmocní – ako bol bezmocný drak Falco zmietajúci sa v sieti.

Od tejto chvíle však bude Atrejovým spojencom. Falco totiž začul Ygramulovo tajomstvo, keď ho šepkal Atrejovi. A pretože bol uštipnutý rovnakým jedom, stačilo si pomyslieť, aby sa objavil na tom istom mieste ako Atrej: tisíce míľ ďaleko, u Južného orákula.

Dvaja pustovníci

Nasleduje akási fáza liečenie duše. Atrej aj Falco sú zoslabnutí, ale s pomocou dvoch večne rozhádaných, ale v jadre dobrých škriatkov: starčeka a starenky sa začínajú uzdravovať. Najhoršie chvíle sú za nimi. „Odteraz sa ti bude všetko dariť. Koniec koncov som predsa Šťastný drak. Nevzdal som sa nádeje, ani keď som visel tam v tej sieti – a ako vidíš, právom.“ Šťastný drak je v Nekonečnom

príbehu symbolom nikdy nehasnúcej nádeje, nevinnej radosti a múdrej intuície, ktorá bola predtým spútaná pocitmi previnenia.

Starenka Urgla sa stará o ich zdravie, varí jedlo a elixíry, kým starček Engywuk potrebuje Atreja, aby vypátral tajomstvo Ujulálinho orákula, nad ktorým celý život báda.

„Tak teda, kto je alebo čo je to Ujulála?” spýtal sa Atrej. “Kruci!” Zavrčal Engywuk a nahnevane po ňom mrskol očami. „Ty tiež do všetkého vletíš rovnými nohami, rovnako ako moja stará. Nemohol by si začať niečím iným? Už si u nej niekedy bol? Čo ťa napadá!” Odpovedal Engywuk. „Som predsa výlučne vedec. Zhromaždil som všetky správy od tých, ktorí boli vo vnútri.“

Ako je zrejmé, dostávame sa k nejakému tajomstvu, ktoré nie je vedecky zistiteľné. Môže k nemu preniknúť len niekto, komu sa podarí dostať skrz všetky tri brány. Engywuk sa celý život snažil analýzou dát zistiť, koho a za akých okolností brány prepustia. Po všetkých možných teóriách stanovujúcich vlastnosti hrdinu, ktorý môže uspieť, dospel Engywuk k názoru, že „Rozhodnutie sfíng je úplne náhodné a nedáva vôbec žiadny zmysel.“ Starček ale uznáva, že je tam nejaké tajomstvo, ktorému nerozumie.

Engywuk Atreja prosí, aby mu, až sa vráti z cesty k orákulu, ak sa mu podarí prejsť, prezradil jeho tajomstvo – trasie sa na neho ako malý chlapec. Ale Atrej mu to dopredu sľúbiť nemôže. Tuší, že tí, čo mlčali pred ním, mali dôvod mlčať. To starčeka, ktorý v Nekonečnom príbehu symbolizuje vedecký prístup k skutočnosti, rozpáli od zlosti dobiela.

Tri magické brány

Prvá brána má podobu dvoch sfíng, ktoré si navzájom hľadia do očí, ale nič nevidia. Naopak, vysielajú hádanky sveta. Nikto neznesie stáť v ich zornom poli. Prejde len ten, koho nechajú prejsť, keď zatvoria oči. Atrej, presne vo chvíli, keď už nedúfa, prejde. Možno preto, že jeho ambíciou nie je vyriešiť všetky hádanky sveta, ktoré neustále produkuje naša myseľ. Nie pretože na nich neexistujú odpovede, ale pretože jeho zvereným a pravým poslaním je zachrániť Detskú cisárovnú. Priechod medzi dvoma sfingami, medzi ktorými prúdia všetky hádanky sveta, predstavuje prekonanie dualistickej úrovne myslenia, ktorá produkuje obrovský počet otázok, ale žiadne pre život dôležité odpovede. Tu sa totiž môže človek na svojej ceste zastaviť a nikdy nebude počuť „hlas ticha“ na konci cesty. Všimnime si, že sfingy len otázky donekonečna kladú, ale nevedia jedna druhej načúvať; dokonca ani nevidia jedna druhú.

Druhá brána je brána kúzelného zrkadla. Nikto nevie, akú podobu seba samého v ňom zahliadne a či tento pohľad unesie. Čo uvidí Atrej? Niečo, čo nedokáže pochopiť. Uvidí chlapca s veľkými, smutnými očami zavŕtaného do pokrývok: áno, uvidí Bastiana. V tej chvíli sa Bastianovi na starom pôjde školy roztrasú ruky. Na jednej strane vykrikuje hlasom dospelého, že to predsa nemôže byť on, že je to len náhoda; na druhej strane by tomu rád veril, bolo by predsa báječné, keby o ňom vo Fantázii vedeli. Atrej sa začuduje, nechápe, čo vidí. V tej chvíli však zabudne všetky svoje ciele a úmysly, zabudne na celý svoj predchádzajúci život, aj Veľké hľadanie. Atrejovým pravým ja, ktorému mal pozrieť do tváre, je Bastian. To nie je len Atrejov príbeh. V skutočnosti ide o toho, kto teraz číta tento text.

Tretia brána je brána bez kľúča. Tá je najťažšia. Čím silnejšie chce človek prejsť, tým pevnejšie drží. Avšak aj cez ňu Atrej prejde, pretože si to nepraje on, ale Bastian, čo Atrej, teraz v stave nevinného dieťaťa, samozrejme netuší. Tretia brána odráža skúsenosť, že úsilie je v určitom bode cesty prekážkou a že o ďalšom pokroku rozhoduje cesta neusilovania, odovzdania, stav nevinnosti bez spomienok a skúseností, v ktorom sa nachádzal Atrej.

Po tretej bráne sa hrdina stretne s hlasom ticha, Ujulálou. Dozvedá sa, že aby zachránil Detskú cisárovnú, musí dôjsť za hranice Fantázie a priviesť dieťa z vonkajšieho sveta, ktoré by cisárovnej dalo nové meno. Letiac na Falcovi do obrovských diaľok, hľadá Atrej hranice Fantázie. Stretne sa so štyrmi veternými obrami všetkých svetových strán, pýta sa ich a tí sa mu vysmejú:

“Kto si ty, že máš odznak Detskej cisárovnej a nevieš, že Fantázia nemá hranice?”

Potom sa Atrej vo veternej smršti zrúti do mora a preberie sa na neznámom pobreží – bez Aurynu, bez Falca.

Gmork

Atrej putuje sám prízračným mestom, všade vidí rozširujúci sa Ničotu, do ktorej tvorovia Fantázie miznú jeden za druhým. Tu počuje zúfalé, bezútešné, prekliate vytie, ktoré sa odráža v ozvenách opusteného mesta. Hľadá, až nájde v špinavom dvore, pri akejsi diere v stene, obrovského, vyhladovaného vlkolaka, uviazaného na reťazi. Toto poníženie mu spôsobila Gaya, Temná kňažná, pred svojím odchodom do Ničoty.

Dajú sa spolu do reči: Atrej a Gmork, dvaja poslední stratenci v tomto meste. Atrej sa mu predstaví ako

„Nikto“ – ten kto stratil zmysel svojho hľadania …

Vlkolak trochu ohol pyskom a ukázal desivé tesáky, čím chcel zrejme naznačiť úsmev. O temnotách duše niečo vedel a cítil, že má pred sebou nejakým spôsobom rovnocenného partnera. “Ak je tomu tak,” zachrčal, “potom ma počul Nikto a prišiel ku mne Nikto a Nikto so mnou hovorí v mojej poslednej hodinke.“

Atrej sa Gmorkovi ponúkne, že ho odviaže z reťaze, ale ten je chránený magickým zaklínadlom. Už nie je nádej ani pre jedného z tejto podivnej dvojice. Gmork pozvoľna Atrejovi odhaľuje tajomstvo svojej identity.

“Nepatrím k vám.” “Odkiaľ teda si?”

“Vari nevieš, čo je to vlkolak?” Atrej nemo pokrútil hlavou.

“Ty poznáš len Fantáziu,” povedal Gmork. “Ale existujú ešte iné svety, napríklad svet detí. Ale, vyskytujú sa aj bytosti, ktoré žiaden vlastný svet nemajú. Zato môžu vchádzať do mnohých svetov a vychádzať z nich. K takýmto bytostiam patrím aj ja. Vo svete ľudí sa objavujú ako človek, ale nie som človek. A vo Fantázii na seba beriem fantazijnú podobu – ale nie som žiadnym z vás. “

“Ty si bol vo svete, kde žijú deti človeka? Často som chodieval medzi ich a vaším svetom.”

“Gmork,” vykoktal Atrej a nemohol zabrániť, aby sa mu netriasli pery, “môžeš mi ukázať cestu do sveta ľudských mláďat?”

V tomto zvláštnom okamihu, tam, kde by to nikdy nebol čakal, sa začína Atrejovi vracať nádej. Gmork mu totiž prezradí, že keď skočí do ničoty, ocitne sa okamžite vo svete ľudí.

Pre nádej nemáš najmenší dôvod, synček – nech máš za lubom čokoľvek. Ak sa objavíš vo svete ľudí, potom už nebudeš tým, čím si tu. To je práve to tajomstvo, o ktorom vo Fantázii nikto nič nevie … Vieš, ako sa vám tam hovorí? “

„Nie,“ zašepkal Atrej.

“Klamstvá!” Vyštekol Gmork. Desivé tajomstvo!

Zjavenie pokračuje.

„Ste snové obrazy, výmysly z ríše poézie, postavy v nekonečnom príbehu! Pokladáš sám seba za skutočnosť? No dobre, tu vo svojom svete, si. Ale ak prejdeš do Ničoty, potom prestaneš byť skutočný.

Potom si na nerozoznanie. Potom si v inom svete. Tam sa už na seba ani trochu nepodobáte. Vnášate do sveta ľudí ilúzie a mámenie. Hádaj, čo sa stane zo všetkých tých obyvateľov prízračného mesta, ktorí skočili do Ničoty?“

„Neviem,“ koktal Atrej.

„Stanú sa z nich bludy v hlavách ľudí, klamné predstavy strachu, kde v skutočnosti nie je dôvod sa báť, ľudí bažiacich po veciach, ktoré im ničia zdravie, kvôli nim sa ľudí zmocňuje zúfalstvo tam, kde nemajú prečo si zúfať… Preto ľudia nenávidia Fantáziu a boja sa všetkého, čo odtiaľ prichádza. Chcú ju zničiť. A nevedia, že práve tým rozmnožujú záplavu lží, ktorá sa neustále leje do sveta ľudí – onen prúd z bytostí Fantázie, ktoré tam vedú zdanlivú existenciu ako živé mŕtvoly a otravujú duše ľudí svojim zatuchnutým zápachom. Skrátka to nevidia, nie je to smiešne?“

Čo nám to teraz Gmork, zástupca temnoty a svetlonos – Lucifer – vlastne oznamuje? Hovorí nám, že ak prestaneme veriť v moc vlastnej imaginácie a vízie, naša predstavivosť nás obíde v podobe zvrátených predstáv, bludov a klamstiev a začne nám premieňať život v peklo. To je to, o čo služobník temnoty usiluje. Najväčším triumfom by bolo, ak by vôbec ľudia prestali veriť, že Fantázia existuje. Potom by už nikto nikdy do Fantázie nevkročil. Prečo Gmork sleduje takú temnú myšlienku? Gmork hovorí: „Dá sa s nimi robiť úplne všetko.“

Gmork je alterego hrdinu Atreja, tieňom, jeho alternatívou, ktorú v sebe máme všetci ako možnosť. My všetci v sebe máme Atreja aj Gmorka. Jeden sa vypravil na veľké hľadanie a druhý sa ho snaží zastaviť. Môže však Atrej nevyhrať, ak je príbeh nekonečný?

Ako sú si blízko onej noci! Onej noci, kedy obaja stratili cestu a ich hľadanie sa premenilo v blúdenie. Napriek tomu, až keď zablúdili, tak sa konečne našli. Jedine za temnej noci duše smie hrdina tykať svojmu tieňu a tieň svojmu hrdinovi: už nemajú čo stratiť a ich obozretnosť poľaví. Vedomie a nevedomie sú desivo blízko, takmer splývajú.

Rovnako ako Atrej slúži Aurynu a Detskej cisárovnej, Gmork neslúži sám sebe, ale princípu, ktorý je v knihe nazývaný Ničota, neosobnej moci, z ktorej nakoniec nemá prospech žiadny jednotlivec: len neosobné mocenské a finančné systémy.

Príbeh postuluje schopnosť imaginácie ako základ ľudskej psychiky. Imagináciu je možné využiť na vytváranie vízie a inšpirácie, alebo ku lži a k predstavám, ktoré človeka vrhajú do zúfalstva, do vnútorného žalára, do otroctva predstáv. Človek, ktorý svoju víziu nemá, je náchylný prijať lož v podobe obrazu, oznámení, ktoré mu predloží niekto iný. Sily, ktoré s touto lžou zámerne pracujú, pretože vidia, že väčšina ľudí je voči nej bezmocná, sú v príbehu predstavované Ničotou a Gmorkom. Gmork je skrytou formou eufemizmu a poloprávd. Polopravda je oveľa nebezpečnejšia ako lož.

Gmork hovorí, že ak ľudia prestanú veriť v schopnosť vytvárať svoje vlastné vízie, sú ľahko manipulovateľní. Stávajú sa závislí na vonkajších podnetoch, ktoré ich pasívnu predstavivosť stimulujú: filmoch, časopisoch a počítačových hrách. Tieto technické vymoženosti síce uľahčujú život, ale vyberajú si svoju daň v podobe atrofujúcej schopnosti imaginácie. To je situácia, ktorá sa služobníkovi Ničoty pozdáva, lebo jeho moc rastie. Kráľovstvom Ničoty by v našom svete bol najskôr svet PR a reklamných agentúr, ktoré sa snažia človeka presvedčiť o tom, čo potrebuje, aj keď to vlastne vôbec nepotrebuje, len preto, aby ho urobili nešťastným a závislým na produktoch, ktoré potrebujú predať. Druhým kráľovstvom lži by bola pravdepodobne politika, stojaca na radách imagelogov, moderných mágov dnešnej doby – a falošných sľuboch.

„A neexistuje väčšia moc ako lož. Pretože ľudia, aby si vedel, žijú z predstáv. A tie sa dajú manipulovať. Táto moc je jediné, čo má zmysel.“

„Ja sa na nej nechcem podieľať!” vyrazil zo seba Atrej.

Len pomaly,“ vrčal vlkolak, “akonáhle prídeš na rad, aby si skočil do Ničoty, potom sa tiež staneš služobníkom bez vlastnej vôle a tváre. Kto vie, k čomu jej budeš dobrý. Trebárs ťa použije na to, aby si navádzal ľudí kupovať veci, ktoré nepotrebujú, alebo aby nenávideli všetko neznáme, alebo verili tomu, čo z nich robí poslušných služobníkov, alebo aby pochybovali o tom, čo by im mohlo priniesť záchranu… Nájde sa tam samozrejme aj veľa hlupákov – ktorí sa samozrejme pokladajú za chytrých a myslia si o sebe, že slúžia pravde – a tí nerobia nič horlivejšie, než že dokonca aj deťom sa snažia nahovoriť, že Fantázia nie je.“

K rovnakému pochopeniu, ktoré zjavil Gmork, dôjde aj Bastian:

„Pochopil, že chorá nebola len Fantázia, ale aj ľudský svet. Jedno súviselo s druhým … teraz si tiež uvedomil, že niekto z ľudí musí ísť do Fantázie, aby sa oba svety opäť uzdravili. “

Tiež si uvedomí, že každou svojou lžou prispieval k zničeniu krásneho sveta Fantázie, pretože musel vziať predstavu (bytosť z Fantázie) a zneužiť ju, prekrútiť, spôsobiť, aby sa stala niečím iným, než bola pôvodne. Týmto prekrúcaním skutočnosti sa neničí len svet Fantázie, ale aj náš skutočný svet – obaja sa stávajú chorými. Toto Luciferovo oznámenie hovorí, že chorí ľudia vytvárajú chorý svet a chorý svet vytvára chorých ľudí na základe škodlivých, ale mocných predstáv, a ak sa má tento bludný kruh prelomiť, musí sa každé ľudské „mláďa“ naučiť tvorivo myslieť, vytvárať aktívne svoje vlastné vízie, inak sa stane obeťou vízií niekoho iného. Strašné utrpenie vyplývajúce z mocných ideológií, ako je nacizmus alebo komunizmus, bolo možné len vo svete ľudí, ktorí zabudli veriť svojim vlastným víziám – možno preto, že podľahli rozširujúcej sa predstave, že to nie je potrebné. Práve táto predstava sa vo svete Fantázie šíri ako Ničota: temná moc, ktorá neslúži nikomu, než sama sebe. Avšak môžeme byť Gmorkovi za také zjavenie na prahu umierania vďační. V najtemnejšom kúte zla nájdeme vždy skrytý pramienok dobra – a naopak – ako v symbole jin a jang.

A tieto slová sa za chvíľu naplnia. Umierajúci Gmork sa zverí, že tu bola nádej na záchranu v podobe hrdinu, ktorý však svoju úlohu nesplnil. Vraj sa volal Atrej. Ten Gmorkovi hrdo oznámi, že stojí pred ním. Gmork sebou šklbne a prepadne strašnému kašľu, revu a smiechu, ktorý sa rozlieha v ozvenách a

– naraz stíchne. V poslednej sekunde svojho skonu – vlastne skôr v posmrtnom kŕči – skočí a chňapne Atreja za nohu. Tým ho však zachráni pred všetko vťahujúcou Ničotou, ktorá by ho inak pohltila! Pridrží ho vo svojich zuboch a tým ho zachráni. Podobne skončil aj Glum, Frodov tieň, ktorý hrdinovi odhryzol prst s prsteňom a týmto činom, zachránil svojou smrťou nielen Froda, ale aj celú Stredozem. Zachránil celý svet pred temnou mocou prsteňa, ktorý nakoniec spadol do rozžeravenej lávy spolu s ním. Glum aj Gmork boli hlavnými prenasledovateľmi svojich hrdinov – avšak po celú tú dobu boli aj ich najvernejšími sprievodcami – a nakoniec aj ich spásou.

Je možné vykonať akýkoľvek krok na našej ceste, bez toho aby sme pritom nevrhali tieň?

Len v jedinom okamihu nevrháme tieň: o polnoci, keď sú Mesiac aj hviezdy prikryté mračnami, kedy je noc absolútna. Práve tej noci sa Atrej a Gmork stretli.

A Nekonečný príbeh začne znovu od začiatku.

Písmeno po písmene sa odmotáva rovnaké klbko znovu a znovu. Od okamihu, keď Bastian vkročí do obchodu pána Koriandra, cez okamih, kedy sa Atrej vydáva na svoje Veľké hľadanie až po okamih, keď Cisárovná navštívi Starca z putujúcej hory. Lenže toto klbko nikde nekončí, je to kruh uzavretý do seba ako dva prepletené hady vyobrazenia na prebale knihy, ktorí si navzájom požierajú chvosty. Je to Uroboros, symbol nekonečna. Ale zhodou okolností je to aj tvar Aurynu, amuletu prezývaného „trblietanie“. Týmto okamihom sa línia príbehu stáva nekonečná a večne sa vracajúca. Vo večne sa opakujúcom príbehu sa každá letmá udalosť (z hľadiska lineárneho času náhodná) stáva gestom večnosti.