Niekedy počúvame, že existuje mnoho paralelných vesmírov, že obývame „multivesmír“. Ak tomu tak je, potom som úplne nepochopil, čo znamená slovo „vesmír“. Vždy som ho chápal tak, že znamená „všetko“, a to všetko naozaj vo význame všetko! Pre mňa je vesmírom všetko, čo v súčasnej dobe môžeme pozorovať a chápať, všetko, čo budeme môcť pozorovať a chápať v budúcnosti, ale aj všetko, čo nebudeme nikdy schopní pozorovať a nikdy tomu neporozumieme. Aby sme to vyjasnili, znamená to, že vesmír obsahuje nielen všetku hmotu a energiu (takto ho opisuje veda), ale aj všetok život, všetku inteligenciu a všetko vedomie, nech už sa vyskytujú kdekoľvek a akokoľvek. Ervin Laszlo, maďarský vizionár a filozof, zdôrazňuje vo svojej knihe „The Creative Cosmos“ (1993), že vesmír nie je vákuum, vo vnútri ktorého sa veci pohybujú. Práve naopak: ide o plénum (celok všetkého). Deje sa tak preto, že nič také ako prázdny priestor neexistuje. Každý kubický milimeter toho, čo vnímame ako prázdny priestor, je preplnený obrovským počtom polí, ktoré sa vzájomne prelínajú. V ktoromkoľvek bode vesmíru, vrátane akéhokoľvek bodu v našich vlastných telách, existuje nevyčísliteľné množstvo gravitačných a elektromagnetických polí. Patria sem aj elektromagnetické polia našej vlastnej výroby, ako sú rozhlasové, televízne a telefónne signály. Tieto polia majú rovnakú podstatu, o ktorej veríme, že utvára hmotu, nie vákuum!

Je pravdou, že z nášho ľudského pohľadu sa vesmír javí do značnej miery prázdny. Dokonca aj počas noci plnej hviezd je tam viac tmy ako svetla. Napriek tomu, keby sme mohli veci vidieť z hľadiska, povedzme, elektrónu, zdalo by sa, že naše vlastné ľudské telá, podľa nás pevné, pozostávajú prevažne z prázdneho priestoru, podobne ako nám pripadá z veľkej časti prázdny vesmír, a to v dôsledku obrovských rozdielov v perspektíve. Z pohľadu vesmíru sme to my, kto je ekvivalentom elektrónov, alebo dokonca niečoho ešte menšieho. Zo svojho vlastného pohľadu je však vesmír jediným pevným telesom, podobne ako sme pevní z nášho vlastného pohľadu my sami. Všetko je záležitosťou perspektívy. Je pre nás ľahké pochopiť integritu, jednotu, u relatívne malých vecí, ako je žaba alebo hodinky. Tu nie sme na pochybách, pretože sme schopní vidieť všetko naraz. Dokonca sami seba prežívame ako samostatné jednotky, v ktorých sú všetky časti nejako prepojené.

Problém nastáva iba vtedy, keď sa snažíme zaujať perspektívu vyššiu ako svoju vlastnú a pokúšame sa vidieť oveľa väčšie entity – napríklad celú ľudskú rasu – ako samostatné jednotky. Keď k tomu dôjde, pravdepodobne môžeme napnúť našu myseľ natoľko, že dokážeme rozpoznať integritu ľudskej rasy ako celku, jedinej jednotky, jediného subjektu. A hoci to je stále ťažšie, tento proces možno opakovať v rastúcom meradle, vidieť veci zo stále vyššej perspektívy. Ak tak urobíme, nakoniec spoznáme jednotu a integritu väčších a ešte väčších vecí. Uvedomíme si, že všetko je, samo o sebe, jedinou entitou, jedným celkom. Čo nám medzitým hovorí veda o vesmíre a nás samých? Hoci nasledujúci text nemôžem vyhlásiť za komplexný, myslím, že som zachytil základy.

Príbeh, ktorý nám predstavuje veda

Vesmír vznikol z ničoho. Podľa vedy vnikol kozmos práve takto. Aby sme boli spravodliví, veda nám hovorí, že to nebolo úplné nič. Bola to „singularita“. Ukázalo sa však, že to je len pekné meno pre „nič“. Tým si môžeme byť istí, pretože sme sa dozvedeli, že „singularita“ existovala pred priestorom a časom. Inými slovami, nemala žiadne rozmery. Doslova tam nebola! Je to ťažko predstaviteľné? Áno. A je ťažko uveriteľné, že obrovský vesmír, vrátane tejto planéty s jeho nespočetnými formami života, povstal z ničoho? Iste. Ale pokračujme v príbehu.

Vesmír nemá žiadny vnútorný zmysel

A to preto, lebo veda  nám hovorí, že vznikol bez zjavného dôvodu. Ak je to pravda, musíme si položiť otázku, prečo sa vôbec obťažoval vzniknúť? Táto absencia zmyslu sa pravdepodobne vzťahuje aj na nás, pretože sme, samozrejme, produktami vesmíru. Z pohľadu vedy sa zdá, že sme tu bezdôvodne, len aby sme sa sami replikovali! Prečo si teda myslíte, že tu ste? Len aby vznikali vaše kópie?

V skutočnosti je pravdepodobnosť náhodného života taká nekonečne malá, že je až nemožná. „Prírodné zákony“, vrátane fyzikálnych a chemických, vznikli v prvých niekoľkých nanosekundách života vesmíru. Vyzerá to, že sa na tom mnoho vedcov zhodne. Samozrejme to vyvoláva niektoré zásadné otázky. Napríklad, ako to vedci vedia? Nehádajú iba? Je to jediné vysvetlenie, o ktorom dokázali premýšľať? A v každom prípade, ako by k tomu mohlo dôjsť? Ako je možné, že zrazu vznikne celý rad komplexných princípov, ktoré o nanosekundu predtým neexistovali? Aj keď môžem len namáhať svoju myseľ, aby som si predstavil túto podivnosť, musím povedať, že táto časť vedeckého príbehu nás zavádza do ríše fantázie. To neznamená, že viem, ako a kedy vznikali prírodné zákony, ale som si celkom istý, že takto sa to nestalo. Veda tiež chce, aby sme verili v chaos, náhody a náhodnosť. Hovoria nám, že niektoré veci sa dejú náhodou – napríklad výskyt života na našej planéte. Na tejto časti vedeckého rozprávania je zaujímavé najmä tvrdenie vedcov, že chaos a náhoda sú vlastnými charakteristikami vesmíru. To znamená, že niektoré veci nemožno nikdy vysvetliť. Jednoducho sa stávajú! Stávajú sa bez dôvodu! Presvedčenie, že sme tu náhodou, je natoľko ústredným bodom tohto vedeckého výmyslu, že sa u neho chcem na chvíľu zdržať.

Bolo nám povedané, že život vznikol náhodou, tu na tejto malej planéte, a že časom nasledovalo objavenie sa mysle a vedomia. V skutočnosti je pravdepodobnosť náhodného života tak nekonečne malá, že je nemožná.

„Život je pravdepodobne výsledkom vesmíru, ktorý sa musí objaviť, aby mal význam. Bez vesmíru by neexistoval život a bez života by nemal zmysel rozvoj vesmíru. Dnešné vedecké dôkazy stále viac naznačujú, že podobný zrkadlový obraz nie je produktom náhody. Existuje asi 20 základných fyzikálnych konštánt, ako je rýchlosť svetla, gravitačná konštanta, Planckova konštanta alebo Boltzmannova konštanta. Tieto konštanty nie sú nezávislé a odhaduje sa, že pravdepodobnosť výskytu ich jedinečného vzájomného vzťahu je približne 1 : 10200. Okrem toho, aj najnepatrnejšia zmena v hodnote týchto konštánt alebo vo vzťahu medzi nimi by urobila vesmír nestabilným a spôsobila jeho zánik. Pokiaľ ide o život, je známe, že sa živá bunka skladá asi z 2000 špecifických enzýmov. Biológovia vypočítali, že pravdepodobnosť, že po dobu miliónov rokov evolúcie dôjde k jedinečnej kombinácii všetkých týchto prvkov, aby sa vyprodukovala živá bunka, je niečo okolo 1: 101000. Taká neuveriteľná hodnota náhody vedie k jedinému ďalekosiahlemu záveru: “… že naša existencia je produktom nekonečnej nepravdepodobnosti bytia“. (Manfred Max-Neef, citované na strane 11 časopisu Wealth without Measure: Paul Ekins a ďalšie: Gaia Books, 1992)

Neprekvapí vás, že neverím, že vesmír vznikol náhodou, alebo snáď život, či dokonca vedomie. To všetko vzniklo z nejakého dôvodu. Možno ho nepoznáme, ale musíme zásadne rozlišovať medzi našou súčasnou neschopnosťou vedieť na jednej strane a tvrdením, že je niečo zo svojej podstaty nepochopiteľné, pretože to my, obyvatelia planéty Zeme, nepoznáme. Faktom je, že pokiaľ ide o otázky tejto veľkosti, môžeme o nich iba špekulovať. Všetko je materiálne. Veda trvá na tom, že vesmír je materiálny a iba materiálny. Všetko v ňom, vrátane nás, je hmotné a nič viac. To znamená, že nie sme ničím viac ako našimi telami. Z čoho zase vyplýva, že neexistujeme pred počatím, ani po smrti našich tiel. Znamená to tiež, že u čohokoľvek, čo sa spočiatku javí ako nehmotné – napríklad pri vedomí – bude nakoniec preukázaná fyzická podstata. Malo by to byť zrejmé, ale možno je potrebné pripomenúť, že presvedčenie vedcov o fyzickej povahe čohokoľvek súvisí s faktom, že na preskúmanie sveta, aj ľudskej bytosti, používajú iba fyzický spôsob vnímania.

Inými slovami, spoliehajú sa iba na svojich päť fyzických zmyslov a na prístroje zdokonaľujúce tieto zmysly, ako sú ďalekohľady alebo mikroskopy. Keď o tom premýšľame, uvedomíme si, že všetky vedecké prístroje sú v konečnom dôsledku rozšírením jedného alebo viacerých z našich piatich zmyslov. Pokiaľ by vedci použili na preskúmanie sveta iné, „nefyzické“ spôsoby vnímania, ako sú „vnútorné zmysly“, svet by im odpovedal podobným spôsobom tak, že by sa zdal byť nefyzický. Realita sa líši v závislosti od objektívu, cez ktorý ju pozorujeme. Z tohto zamerania na fyzičnosť prirodzene vyplýva ďalšia časť príbehu, ktorý rozpráva veda. Hmota je primárna, zatiaľ čo vedomie je sekundárne. Vedomie je považované za produkt hmoty. Vedci tvrdia, že vedomie je „sprievodným javom mozgu“, pretože veria, že vedomie sa nachádza práve v mozgu. Existuje mnoho presvedčivých dôkazov, že vedomie môže byť na mozgu nezávislé. Ak by vedci použili na preskúmanie sveta iné, „nefyzické“ spôsoby vnímania, ako sú „vnútorné zmysly“, svet by odpovedal podobným spôsobom…

Dôraz, ktorý veda kladie na fyziku, vedie k presvedčeniu, že svet aj ľudské bytosti možno najlepšie chápať ako „mechanizmy“. Pokiaľ chcete naozaj niečomu porozumieť, rozoberte to a uvidíte, ako jednotlivé časti do seba zapadajú a vzájomne spolupracujú – rovnako ako pri stroji. Tento prístup – redukujúci veci na ich základné súčasti – sa nazýva „redukcionizmus“. Hoci v niektorých situáciách môže byť užitočný, odvracia našu pozornosť od potreby nazerať na veci ako celky. Mechanistické a redukcionistické prístupy sú úplne evidentné v mnohých aspektoch nášho života. Skúste o tom premýšľať.

Zameranie vedy na mechanizmy a časti nás vedie k ďalšej kapitole jej príbehu – totiž, že sa primárna realita nachádza na úrovni veľmi malých častíc, vĺn a kvánt. To je pravdepodobne dôvod, prečo utrácame toľko peňazí za urýchľovače častíc a veľké hadrónové urýchľovače (LHC). Stavba LHC v Cerne trvala asi 10 rokov a stála približne 4,75 miliardy USD. Mnoho vedcov skutočne verí, že keď do seba narazia subatomárne častice, nájdu „konečnú realitu“. Niektorí z nás sa však domnievajú, že zotrvanie v tichom rozjímaní nás ku konečnej pravde priblíži oveľa viac, pokiaľ však absolútna pravda skutočne existuje. Odtiaľ vedie len malý krôčik k tvrdeniu, že kauzalita má vzostupný charakter. Inými slovami, „primárne príčiny“ sa nachádzajú na subatomárnej úrovni. Všetko ostatné je sekundárne, iba obyčajný dôsledok primárnych príčin. Veríte tomu? Domnievate sa, že primárne príčiny vašich myšlienok, pocitov a konaní vychádzajú z úrovne subatomárnych častíc? Ak nie, čomu veríte?

Mnoho vedcov je naďalej presvedčených, že veci sú v podstate oddelené jedna od druhej a sú prepojené iba fyzikálnymi silami, ako je gravitácia alebo elektromagnetizmus. Táto domnienka pretrváva napriek dlhodobým dôkazom „kvantového previazania“ a „nelokality“, ktoré rozhodne nasvedčujú tomu, že veci sú čokoľvek iné, len nie oddelené. Kvantová fyzika skutočne naznačuje, že všetko je spojené so všetkým ostatným, a to bez ohľadu na vzdialenosť. Predpokladám, že práve ono presvedčenie, že veci sú v podstate oddelené, vedie mnoho vedcov k odmietnutiu javov, ktoré svedčia o opaku, ako napríklad „paranormálne“ skúsenosti. V príbehu, ktorý nám podáva veda, došlo k ľudskej evolúcii viac-menej tak, ako to popísal Darwin. Mohol by som sa dať presvedčiť, aby som s ním súhlasil, ale iba ak by sme hovorili o vývoji nášho fyzického tela. Avšak, to je pre vedcov všetko, čím sme. Sme naším fyzickým telom a ničím iným. V skutočnosti existuje mnoho náznakov, že sme viac ako len naše fyzické telá. Pokiaľ sme však niečím viac ako naším fyzickým telom, spochybňuje to celú evolučnú biológiu. A to nás núti premýšľať o tom, čím vlastne sme a odkiaľ sme skutočne prišli.

A nakoniec, hoci to nie je formálnou súčasťou príbehu sprostredkovaného vedou, sa dozvieme, že hoci nám niektoré náboženské a duchovné tradície môžu ponúknuť útechu a morálne vedenie, nemôžu nám poskytnúť fakty. Fakty nám dáva iba veda! Napriek tomu, keď o tom prestaneme premýšľať, uvedomíme si, že väčšina skutočností v našich životoch nepochádza z vedy. Vychádzajú z osobnej skúsenosti. Pokiaľ ide o otázku „faktov“, mnoho vedcov a mnoho ľudí všeobecne verí, že príbeh odovzdávaný vedou je súborom faktov, vytesaným do kameňa. Čo je úplne zrejmé, ak budete počuť prejavy Richarda Dawkinsa. Videl som ho tvrdiť ľuďom, že fakty o evolúcii sú jednoznačné, a to bez ohľadu na argumenty. To je ale ťažko základom dobrého dialógu či výskumu. Skutočnosťou je, že onen vedecký príbeh nie je nespochybniteľný. Je to preto, že veda je vždy dočasná. Jej „fakty“ nie sú vytesané do kameňa. Nie sú to večné pravdy. Všetky sa môžu zmeniť. To je dobre ilustrované históriou nášho chápania „hmoty“.

Niekedy pred mnohými storočiami sme boli presvedčení, že hmota sa skladá z drobných pevných častí, ktoré sme sa rozhodli nazvať „atómy“, pretože sme si mysleli, že nemôže byť nič menšieho (čo je význam slova „atóm“). Táto domnienka nakoniec musela ustúpiť, keď sme zistili, že atómy pozostávajú z ešte menších častí, ktoré sme sa rozhodli nazvať „protóny“, „neutróny“ a „elektróny“. Po nejakú dobu to bola vedecká „pravda“, kým nebola nahradená ďalšou „pravdou“, že protóny a neutróny sú samy konštruované z ešte jemnejších častíc, ktoré ani nemusia byť časticami, ale skôr „pravdepodobnosťami“ alebo „tendenciami existovať“, čiže „kvarkami“ a „gluónmi“. Tento proces, kedy sa fakty nahrádzajú stále novšími, sa zrejme nezastaví, a nie je a priori dôvod predpokladať, že fakty zo začiatku 21. storočia sú nedotknuteľnejšie, než fakty z akéhokoľvek iného obdobia. Keby boli nedotknuteľné, čoskoro by sme dosiahli bod, kedy už nebude nič, čo by sme mohli objavovať a študovať. Veda by to všetko za nás urobila. Bola by to absolútna nuda, definitívna nehybnosť. Bez ohľadu na čokoľvek ďalšie, to nie je pravdepodobné, a popri každodennom kolobehu ľudských udalostí to znie takmer zvrátene.

Pokiaľ ako druh ani nedokážeme žiť v mieri a harmónii medzi sebou navzájom či s planétou, tvrdiť, že čoskoro budeme vedieť takmer všetko o všetkom, vyznieva naozaj naduto. Stále máme veľa čo objavovať a učiť sa. Najpravdepodobnejšie je to, čo v súčasnej dobe vieme, výrazne vyvažované tým, čo nevieme. Ako povedal Karl Popper: „Naše znalosti môžu byť iba konečné, zatiaľ čo naša nevedomosť musí byť nutne nekonečná.“ Jedinou vecou si môžeme byť istí: akokoľvek si myslíme, že dnes vieme a rozumieme, naše znalosti i pochopenie budú v budúcnosti odlišné. Faktom je, že veda je súborom presvedčenia. Aj keď je pravdou, že niektoré z týchto presvedčení sú založené na starostlivom pozorovaní a zložitých výpočtoch, stále sú to presvedčenia. Čo je významné, pretože to znamená, že príbeh, ktorý nám prináša veda, je ako súbor presvedčení svetonázorom. Je to svetový názor, ktorý hlboko ovplyvňuje naše životy. Pôsobí na náš život viac, než si dokážete predstaviť. Deje sa tak preto, že práve tento pohľad na svet nám hovorí, čo je pravda a čo je možné. Je predsa nepravdepodobné, že by sa na našich školách a univerzitách vyučovalo niečo, čo je nepravdivé či nemožné! Ale ide to oveľa hlbšie. Ako svetonázor je vedecký príbeh základom našich hodnôt – toho, čo považujeme za dôležité – a teda základom nášho správania. Z toho vyplýva, že ak zmeníme náš pohľad na svet, potom sa zmení aj všetko ostatné. Preto je nový príbeh taký dôležitý. Keď nakoniec preváži a pokiaľ sa to stane, zmení to naše základné presvedčenie, naše hodnoty i naše správanie. Málokto poprie, že planéta hlasno volá, aby sme sa zmenili.

Nový príbeh

Príbeh, o ktorom sa vám chystám rozprávať, nie je tak úplne nový. Vyvíja sa to celkom dlho, aspoň od dvadsiatych rokov 20. storočia, kedy na scénu vstúpila kvantová fyzika. Hovorím to preto, že jadrom kvantovej fyziky je predstava, že realita je relatívna, nie absolútna. Realita nie je nejaká pevná, nemenná vec „tam vonku“. Značne sa líši podľa toho, kto sa na ňu pozerá. Vo kvantovej fyzike existuje niečo, čo nazývame „efekt pozorovateľa“. Na subatomárnej úrovni prebehne zmena už len tým, že niečo pozorujete. V novom príbehu je táto myšlienka rozšírená na všetky úrovne. Jednoducho povedané, vaša realita do značnej miery závisí od vášho stavu vedomia.

Hoci určité časti nového príbehu sú už v niektorých kruhoch zavedené, stále ešte nevstúpil do povedomia širšej verejnosti a akademická obec, aj mainstreamové médiá ho aktívne odmietajú. Je odmietnutý, pretože odporuje príbehu, ktorý prináša veda. V skutočnosti je nový príbeh v mnohých ohľadoch jeho opakom. Príbeh sprostredkovaný vedou začína „tam vonku“, vo vesmíre a pôsobí smerom dovnútra, zatiaľ čo nový príbeh začína „tu“ v nás a pôsobí smerom von. Nový príbeh sa neodvíja od pôvodu vesmíru, ale od povahy ľudskej skúsenosti. Čo nás vedie k Johnovi Ecclesovi. Sir John Eccles bol austrálskym neurofyziológom, ktorý v roku 1963 získal Nobelovu cenu. Prišiel s niekoľkými pamätihodnými postrehmi. Tento je pre našu diskusiu obzvlášť dôležitý: „Chcem, aby ste si uvedomili, že v prírodnom svete neexistuje žiadna farba a žiadny zvuk – nič také, žiadne textúry, žiadne vzory, žiadna krása, žiadna vôňa.“

Sir John mal tým na mysli, že vlastnosti, ako je farba alebo zvuk, sú zážitkami. Nie sú to oddelené veci „tam vonku“. Ako zážitky sú tieto veci „tu“, vo vnútri nás. Naša realita je tvorená tým, ako každý z nás prežíva svet. Nikto z nás napríklad nevie, ako ostatní ľudia zažívajú červenú farbu, zvuk hudby alebo chuť syra. To je v rozpore s ústredným tvrdením vedy, že realita je „tam vonku“, na nás nezávislá. Aj keď je pravdou, že sa tam, nezávisle na nás, veci odohrávajú, naše porozumenie týmto udalostiam závisí ale úplne od našej skúsenosti. Svet, ako ho chápeme, je svetom pozorovaným našimi ľudskými očami, nazeraný skrz naše ľudské zmýšľanie a videný z nášho ľudského pohľadu. Sme to my, kto určuje, aká je pre nás realita. „Realitou“ pre nás môže byť vždy iba „ľudská realita“.

Veda nám hovorí, že všetka ľudská skúsenosť je výsledkom chemických a elektrických procesov v tele, a to najmä v mozgu. Aj keď niečo z toho je zjavne pravdivé, nový príbeh uprednostňuje individuálne preskúmanie vlastných skúseností. Čo napríklad znamená „poznať“ niečo alebo niekoho? Ako niektorým veciam „rozumieme“? Aká je skúsenosť „lásky“? A prečo niektorí ľudia môžu zažiť „zmenené stavy vedomia“, ktoré nie sú vyvolané drogami? Veda by pravdepodobne povedala, že v každom z týchto prípadov je potrebné nájsť odpoveď vo fyziologických a neurologických procesoch, ku ktorým dochádza v mozgu aj v iných častiach nervového systému. Aby sme to vyjasnili, nový príbeh s tým čiastočne súhlasí. Áno, nepochybne sa jedná o fyzické mechanizmy, veda ich veľmi dobre skúma a popisuje. Avšak mechanizmy nie sú skúsenosťami. Mechanizmy sú nositeľmi zážitkov. Medzi tými dvoma je priepastný rozdiel. Dobrou analógiou je auto a jeho vodič. Auto je tým vozidlom, ktoré nás tam dopraví, ale my sme tými, ktorí sa rozhodujú, šoférujú, a my sme tiež tými, ktorí zakúšajú cestu. Auto nerobí žiadne rozhodnutia a nič nezažíva. Veda nám hovorí, že ľudská bytosť je autom. Nový príbeh nám oproti tomu hovorí, že človek je vodičom auta.

Niektoré z našich skúseností naznačujú, že časti vedeckého príbehu sú prinajlepšom nedostatočné, ale pravdepodobne jednoducho chybné. Napríklad, ak máme intuíciu alebo konkrétnejšie, telepatický zážitok, veda so svojou vierou v samostatnú existenciu a fyzikálne mechanizmy to nemôže nijako vysvetliť. A pretože tieto skúsenosti príbeh sprostredkovaný vedou ohrozujú, sú často ignorované alebo vysvetlené ako „náhoda“, prípadne „chyba“.

Skutočnosťou však je, že tento druh skúseností je pomerne rozšírený. Všetci nejaké také skúsenosti máme. Niekedy ich z dobrého dôvodu nazývame „paranormálnymi“, pretože nie sú považované za normálne. Hoci je pravdou, že nie sú normálne, aj keď iba vo význame, že nie sú akceptované vedou alebo mainstreamovou spoločnosťou, sú skutočné. Stávajú sa a existuje na to mnoho dobrých dôkazov. Vynikajúcim zdrojom je Dean Radin, ktorý na túto tému napísal niekoľko kníh, napríklad “The Conscious Universe”, “Entangled Minds” (Prepojená myseľ), a “Real Magic”. Akonáhle si jeho knihy prečítate, nebudete pochybovať, že sa paranormálne zážitky objavujú a že stretávajú mnoho ľudí. Paranormálne môže byť užitočne zhrnuté ako „spojenie bez akejkoľvek vedecky známej príčiny“. Môže to byť spojenie znalostí, prípadne spojenie činností. Napríklad môžete niečo vedieť na diaľku, ako pri telepatii, hoci neexistuje fyzické spojenie. Alebo môžete niečo na diaľku urobiť bez akejkoľvek známej fyzickej príčiny, ako je vzdialené liečenie. Vzdialenosť v priestore alebo v čase nie je limitujúcim faktorom. Je dôkladne zdokumentované, že niektorí ľudia môžu veci vedieť skôr, ako k nim dôjde. Vidia do budúcnosti. Sú aj iní, ktorí môžu „vidieť“ do dávnej minulosti. Hoci nemáme potuchy, ako sa to deje, vieme, že sa to deje. Akokoľvek sú paranormálne zážitky fascinujúce, nechcem sa u nich zdržiavať. V súvislosti s týmto fenoménom chcem poukázať na to, že existujú javy a skúsenosti, ktoré nielenže spadajú mimo onen vedecký príbeh, ale silne mu odporujú. Naznačujú, že vedomie môže byť na hmote nezávislé, a môže jej dokonca predchádzať. Táto „nezávislosť vedomia“ má niektoré ďalekosiahle dôsledky. Tu je ich prehľad.

Po prvé, ak môže byť vedomie na hmote nezávislé, môže byť považované za „nehmotné“. To naznačuje, že vesmír môže byť hmotný aj nehmotný. Kozmos sa skladá z hmoty aj ducha!

Po druhé, môžu existovať „zákony vedomia“, ktoré sú nehmotnými ekvivalentmi „prírodných zákonov“. Možno nebudeme vedieť, čo to je, ale mali by sme sa snažiť to zistiť.

Po tretie, hoci veda dobre skúma a vysvetľuje hmotné aspekty vesmíru a ľudskej bytosti, nie je dobrá vo výskume ich nehmotných aspektov. Veda ich existenciu v skutočnosti neuznáva. To ponecháva závažné medzery v našich znalostiach aj v chápaní toho, kto sme a čo je to vesmír. Mali by sme hľadať spôsoby, ako nemateriálne aspekty sveta a ľudských bytostí preskúmať, a tak niektoré z týchto medzier vyplniť. Som si samozrejme vedomý toho, že existuje celý rad znalostí o nehmotných, duchovných aspektoch sveta alebo ľudskej bytosti. Niekedy sa nazývajú „ezoterickým poznaním“.

Po štvrté, veda výborne skúma a vysvetľuje „nosiče“, ako je ľudské telo. V roku 1996 dokonca v Škótsku vytvorila taký „dopravný prostriedok“ – ovečku Dolly! Veda sa však neosvedčuje pri skúmaní a vysvetľovaní „vodičov“, akými sú ľudské skúsenosti.

Po piate, existencia paranormálneho a objavy kvantovej fyziky naznačujú sieť nehmotných prepojení, ktorá sa rozprestiera po celom vesmíre. Stále nás čaká dlhá cesta, kým preskúmame, čo pre nás, aj pre naše životy, znamená „vesmírna prepojenosť“. Mojím jediným cieľom je ukázať vám, že príbeh sprostredkovaný vedou je veľmi nedostatočný a že sa objavuje nový príbeh zameraný viac na človeka, ktorý ho nahradí.