Tvrdí sa, že chronovizor, prístroj umožňujúci získavať z informačného poľa (kroniky Akáša) obrazy a zvuky z minulosti, je vynálezom benediktínskeho mnícha Alfreda Pellegrina Ernettiho. Ernetti sa narodil v roku 1926 a v polovici 20. storočia sa na dlhú dobu stal vedúcim Katedry polyfónie na konzervatóriu na ostrove San Giorgio. Priatelil sa s vtedajšími vynikajúcimi fyzikmi a celý život sníval o tom, že bude počuť v origináli hru Thyestés, ktorá spôsobila veľké pozdvihnutie v Ríme v roku 169 p. n. l.
Je možné, že práve táto jeho túžba a priateľstvo s fyzikmi stáli pri zrode jeho vynálezu. A Alfredo tiež veľmi dobre vedel o kronike Akáša z prác Heleny Blavatskej. Nech už to bolo akokoľvek, v roku 1972 Ernetti v rozhovore pre talianske noviny La Domenica del Corriere oznámil vynález prístroja, ktorý umožňuje nielen počuť zvuky z minulosti, ale prenáša aj obrazy príslušných udalostí. To znamená, že je možné počuť rozhovory rôznych ľudí aj zo vzdialenej minulosti.
Ako dôkaz bola mníchom predložená fotografia Ježiša Krista za jeho života, ktorá dokazuje aj jeho existenciu ako historickej postavy. Avšak namiesto toho, aby sa Vatikán zaradoval, spomínaný vynález spôsobil šok ako pápežovi, tak aj vatikánskym kardinálom. A práve táto reakcia, na prvý pohľad nelogická, dosvedčuje, že prístroj fungoval.
Čo vlastne Vatikán toľko vydesilo? Zrazu vystalo nebezpečenstvo, že používanie tohto prístroja by mohlo ohroziť po dlhé tisícročia falšovanú verziu dejín ľudstva a ľudia by sa mohli dozvedieť pravdu. História, popísaná v školských učebniciach a vedeckej literatúre, má s reálnymi udalosťami spoločného veľmi málo.
Je jasné, že Vatikán, pod ktorého patronátom je vykonávaný globálny projekt prepisovania dejín, a rovnako tak aj temné sily v pozadí nemohli dopustiť, aby bol chronovizor používaný normálnymi smrteľníkmi. Preto sa pod zámienkou možného zneužitia mafiou alebo vodcami typu Hitlera a Stalina, Vatikán rozhodol prístroj rozobrať.
O chronovizore neskôr ako prvý prehovoril fyzik Brian Spalding, ktorý o ňom povedal svojmu rakúskemu priateľovi Peterovi Krassovi. Spalding tvrdil, že sa niektorých pokusov osobne zúčastnil a pri jednom z nich dokonca počul Ježišovu Kázeň na hore. Možnosť preverenia textov evanjelií a ich porovnania s Ježišovými slovami kardinálov rozhodne upokojiť nemohla. Preto bolo rozhodnutie o rozobraní prístroja prijaté jednomyseľne.
Ernettiho priateľ, francúzsky teológ François Brune, ktorý napísal knihu „Chronovizor – nové tajomstvo Vatikánu“, chápal, že Alfredo proti rozhodnutiu Vatikánu ani neskúsil vzniesť námietky. Prístroj sa mohol stať „hrobárom“ súčasnej parazitickej civilizácie a viac ako skreslených dejín. Okrem toho je pravda o našich náboženstvách, ktorá patrí napospol do „biblického projektu“, tiež nežiaduca. Vatikán, ako jedno z hlavných koordinačných centier falzifikácie histórie, nič podobné dopustiť nemohol. Nie je náhodou, že sa v jeho niekoľkoposchodových podzemných archívoch nachádza veľké množstvo artefaktov, pôvodných historických dokumentov a kníh, ktoré nemá oko normálneho človeka uvidieť, a sú považované za navždy stratené. Ak by iba časť toho, čo je skrývané, vyšla na povrch, nezostal by kameň na kameni. A to nielen z našich takzvaných dejín, ale aj z náboženstva biblického projektu. Naozaj by tieto znalosti a pravda mohli zahubiť našu civilizáciu, alebo by došlo iba k zániku príživníckej „pyramídy moci“, ktorá sa budovala po tisícročia na základoch klamstiev a podvodov?