“Kto vie, či život nie je umieraním a smrť životom?“ (Euripidés)
Život je krásny, o tom nemožno pochybovať, ale je krátky, pretože všetky pozemské stvorenia podliehajú nevyhnutnému koncu, teda smrti, ktorá je tu s nami od nepamäti.
Tajomstvo života a smrti je porovnateľné so záhadou vesmíru, lebo v oboch prípadoch hovoríme o jednom a tom istom; o nekonečnosti, z ktorej vystala zásadná otázka: „Čo je príčinou všetkého života, ktorý z čista jasne vypukne, aby počas krátkej chvíle vyprchal?“
Smrť je neoddeliteľnou súčasťou života
Smrťou sa už odpradávna zaoberali staré civilizácie, ktoré sa snažili porozumieť zmyslu života a umierania, najviac odchodu na onen svet, z ktorého možno vedie cesta späť do života. Rovnakú otázku si kladieme aj dnes; prečo musíme odísť z tohto sveta, ako výstižne hovoria indiáni do večných lovísk? Aký zmysel má potom existencia života, ak na konci všetkého poznania nastáva neúprosná smrť?
Pokiaľ je ľudské telo vybavené biologickým aparátom, zhromažďujúcim všetky informácie z priebehu celého života (informácia nezaniká, iba sa premieňa), možno tak logicky usúdiť, že vnútro ľudskej „duše“ je spirituálnou formou životných prejavov, ktoré sa vyvíjajú za účelom vlastného sebazdokonaľovania. S touto mojou úvahou súvisí tiež zamyslenie sa nad mimozemskými civilizáciami, ktoré vo vzdialenom kozme mohli dospieť k poznaniu a múdrosti, prekonávajúcej pozemskú konštantu smrti.
Existuje vo vesmíre nesmrteľnosť?
Dnešnými očami je civilizačná vyspelosť posudzovaná podľa meradiel a hodnôt technického pokroku, ktorý principiálne ovplyvňuje vývoj ľudského spoločenstva. Nie je preto divu, že sme pyšní na svoje technické výtvory (chladničku, auto, kosačku na trávu, mobil a iné), pretože tieto výdobytky ľuďom uľahčujú mnohokrát preťažký život.
Bohužiaľ, v tomto smere zabúdame na podstatnú skutočnosť, že všetky honosné stavby, ale aj spomínané vynálezy, sú pominuteľnou spomienkou na určitú epochu, ktorá podlieha zákonom erózie. Čo bude za sto rokov s vašim vozidlom, luxusným domom či tučným bankovým kontom, ktoré je voči tomu všetkému, čo poskytuje ľudskému rodu spirituálne povznesenie, iba ničotnosťou.
Je nesporné, že náš technický pokrok je výstrelom do tmy, ktorý nevypovedá nič zásadné o vyššej vyspelosti tej či onej civilizácie, či už ide o pozemské alebo mimozemské plemeno. Človek je smrteľný živočích, teda ľudstvo je v porovnaní s hypotetickými tvormi vo vesmíre, veľmi primitívnou rasou, ktorá musí ku vytúženej nesmrteľnosti najprv dospieť, a to na základe postupných skúseností.
Je smrť nástrojom na sebazdokonaľovanie?
Ak bol človek stvorený na Boží obraz a jeho podobu, ako je napísané v Biblii, prečo nie sme ako náš Stvoriteľ nesmrteľní?! V Písme svätom sa dočítame, že človek bol nesmrteľnou bytosťou ešte predtým, než bol vyhnaný z raja. Prečo by sme nemali dôverovať tejto informácii? Tak či onak, smrť je za určitých okolností štádiom prípravy na duchovný vzostup, vedúci k nesmrteľnosti.
Ale len vyzreté bytosti majú to privilégium, žiť večný život v harmonickom súlade s prírodnými zákonmi, podľa plánov vesmírneho Architekta. Planéta Zem vznikla približne pred 4,6 miliardami rokov, čo je pre ľudské chápanie nepredstaviteľne dlhý časový úsek. Avšak v porovnaní so vekom kozmu – 13 miliárd rokov, je naša planéta iba dospievajúcou bytosťou!
V hĺbke nekonečného kozmu, teda na starších planétach ako je naša domovina, môžu žiť evolučne vyspelejšie stvorenia, ktoré dosiahli nevídaný vzostup, umožňujúci im život bez smrti. Táto téza platí len za predpokladu, že u týchto nepozemských tvorov prebehla mentálna premena, akási duchovná metamorfóza na oslobodenie mysle, z ktorej pramení svetlo života, čiže večná nesmrteľnosť.
Ako je teda vyššie zrejmé, mimozemšťania tiež nemôžu oklamať kolobeh smrti a znovuzrodenia, ak k tomuto existenčnému dovŕšeniu (vzostupu) nevedie priama duchovná cesta, opierajúca sa o čistotu a slobodu zvrchovanej duše. Prečo je smrť dôležitá v poňatí ľudského života? To si poďme podrobne vysvetliť, aby sme neprepadli strachu, ktorý z tejto bizarnej témy môže u niekoho nastať.
Zážitky z klinickej smrti
O klinickej smrti sa toho pomerne dosť napísalo, napriek tomu sú informácie o tejto záhade na slovo skúpe. Čo je klinická smrť? Ide o stav, keď je človek lekárskou vedou vyhlásený za mŕtveho, ale z neznámeho dôvodu sa preberie opäť k životu. Tí, čo na vlastnej koži zažili klinickú smrť, rozprávajú neuveriteľné historky o tom, ako im prebehol celý život pred očami.
Pozoruhodná je však zhodnosť týchto zážitkov. Preživší svedkovia z rôznych kútov sveta, vypovedajú o rovnakom príbehu v stave klinickej smrti, ktorý nečakane okúsili. Často hovoria o bielom svetle na konci temného tunela, pričom toto záhadné svetlo, bolo zrejme príčinou ich návratu do normálneho života.
Po tejto nezabudnuteľnej skúsenosti s klinickou smrťou, sa u dotyčných osôb vytratil onen vrodený strach zo smrti! Na základe týchto skúseností sa rozhodli vedci z Michiganu vykonať experiment, v ktorom bolo pozorovaných deväť umierajúcich potkanov, aby sa zistilo, ako im v posledných sekundách života funguje mozog.
Akonáhle prestalo biť hlodavcom srdce, namerali výskumníci pokusným zvieratám po 30 sekundách prudký nárast vysokofrekvenčných vĺn. Tieto impulzy zrejme podporujú vedomie. Podobný proces nemožno vylúčiť ani u ľudí! Zvýšená aktivita mozgu, môže vyvolať ony popisované vízie v stave klinickej smrti.
Je zrejmé, že zvieratá spoločne s ľuďmi, prechádzajú rovnakou premenou, ktorej výsledkom je na konci smrť, alebo iný stav vedomia. Preto by som sa priklonil k názoru, že návrat z klinickej smrti je určitým poučením, ako dosiahnuť večnosť, ktorá je závislá od dokonalosti vlastného ducha. Ideálna duša nemá potrebu sa neustále rozvíjať, teda nepotrebuje prechádzať reformou smrti, na rozdiel od nedokonalého vedomia! To znamená, že taká duša dosiahla úplnú dokonalosť, a to ju oprávňuje dôjsť až k nesmrteľnosti! Zomierame z dôvodu, aby sa naša duša zdokonaľovala?
Duša je podstata života
Domnievame sa, že zvieratá vlastnú smrť nevnímajú, s týmto tvrdením nemusíme síce súhlasiť, ale podstatnejšia je otázka, či zvieratá prípadne aj rastliny, vo vnútri svojich telesných obalov majú to, čo duchovní predstavitelia či filozofi z Ďalekého východu, nazývajú dodnes dušou alebo prameňom života.
Musím podotknúť, ak by sme dospeli k názoru, že aj menej inteligentné bytosti či organizmy sú vybavené svetlom života, akousi nefyzickou štruktúrou, nikto by už nemohol poprieť nezvratný fakt, že človek má vlastnú dušu, ktorá patrí do základnej výbavy jeho existencie. Najprv sa však pokúsme ozrejmiť, čo to vlastne duša je? Ako ju môžeme charakterizovať?
Pojem duša vznikol z pojmu dych – dýchanie, náboženské diela (Biblia, Korán, Tóra) popisujú dušu ako fundamentálny princíp života, čím sa živé stvorenie líši od mŕtvol! Grécki filozofi považovali dušu za večnú a nesmrteľnú, prežívajúcu v každom ohľade, a to z nej podľa tejto predstavy utvorilo Božie dielo, ktoré patrí do dimenzie nadprirodzena. Je zaujímavé, že pradávne kultúry v dychu života (duši) videli taktiež hory, rieky či jazerá.
Snáď aj preto správanie minulých generácií voči prírode, bolo také šetrné, na rozdiel od dneška, keď si už nevážime vôbec nič! Napríklad moderná veda pojem duša paradoxne neuznáva, dokonca aj psychológia, ktorá skúma a vychádza z tohto konceptu, nahrádza tento termín pojmom vedomie.
Dušu možno považovať za nefyzický subjekt oživujúci hmotné telo. Toto síce nemusí korešpondovať s vedeckým postojom, ktorý sa opiera o racionálnu podstatu veci, ale sú už takí výskumníci aj bádatelia, ktorí sa nezľakli existencie nehmotného sveta, a po hlave sa vrhli do seriózneho skúmania tejto záhady.
Niektorí vedci pozreli pravde do očí!
Dvaja svetovo známi vedci zaoberajúci sa teóriou kvantovej fyziky, Stuart Hameroff a Roger Penrose, dospeli k prelomovému odhaleniu, ktoré nevylučuje možnú realitu vedomia, ktoré by mohlo prebývať mimo ľudskej schránky.
Títo vedeckí pracovníci prišli na to, že súčasťou našich mozgových buniek sú takzvané mikrotubuly, to sú vlákna cytoskeletu, ktorý slúži na transport rôznych štruktúr a látok vo vnútri bunky. Akonáhle prestane biť srdce chorého pacienta, človek umiera, napriek tomu informácie v mikrotubulách nie sú zničené. Tie sa podľa slov Stuarta Hameroffa rozptyľujú do vesmíru.
Pacient v ohrození života po úspešnej resuscitácii, získava späť vyprchané kvantové informácie, ktoré sa vracajú späť do mikrotubúl, odkiaľ vzišli. To je príčina možných zážitkov a prejavov klinickej smrti. V opačnom prípade zostávajú tieto častice mimo tela, aby sa preniesli do inej formy vznikajúceho života.
Na tomto vyššie uvedenom príklade je možné vypozorovať určitý priebeh, ktorý sa podobá filozofickej predstave o reinkarnácii (prevteľovanie). Týmto výskumom sa snažia Stuart Hameroof a Roger Penrose exaktne dokázať, že sa po smrti duša oddeľuje od svojej fyzickej štruktúry a žije samostatne.
Základom života je smrť, fundamentom smrti život
Keby bolo možné niekedy v budúcnosti tento proces vedecky dokázať, tak by sme sa mohli evolučne posunúť do takzvanej vyššej sféry. Na súčasnej úrovni bytia, už nie je nutné opakovane zdokonaľovať svoju dušu, z tohto dôvodu smrť nie je potrebná! Až raz dospejeme k tomuto výslniu, nepochybne začne nová éra ľudského druhu!
Táto transformácia z nás urobí láskyplné a múdre tvory, čo je pravdepodobný zámer vesmírneho Architekta, ktorý podľa tejto ním navrhnutej schémy, očakáva náš vrcholný vzostup. Zostáva nezodpovedanou otázkou, kedy sa dočkáme „významného dňa“, ktorý nebol nikomu z nás prisľúbený.
Napriek tomu, že táto úvaha nemusí rezonovať so všeobecnou predstavou o živote a smrti, nebolo by rozumné pred touto témou strkať hlavu do piesku zvlášť, keď sa nám ponúka jedinečná možnosť, na hypotetickú príležitosť večného života sa dostatočne pripraviť.
Ako to v skutočnosti vyzerá na tom druhom brehu, posúdia všetci smrteľníci tohto sveta.
RAZ URČITE!