Na druhý deň po pohrebe našej dcéry, Kristínky, som sa zobudil skoro ráno.
Už som nemohol zaspať. Vstal som, urobil som si kávu, vypil ju. Niečo ma nútilo ísť na cintorín. Vzal som aj fotoaparát a išiel. V ten deň bolo celý deň pod mrakom, slnko nebolo vidieť. Bolo asi pol siedmej, desiateho apríla 2008. Modlil som sa pri hrobe a po chvíli urobil niekoľko záberov čerstvého hrobu z rôznych miest. Popoludní som snímky stiahol z digitálnej karty do počítača a poprezeral som si ich. Po niekoľkých dňoch sme snímky prezerali spoločne s Kristínkinou priateľkou. Všimla si na jednom zábere zvláštne svetlo, na čo ma upozornila. Ja som si to svetlo dovtedy nevšimol, hoci som snímky prezeral viackrát a pri samotnom fotografovaní som nič zvláštne nepostrehol. Je zrejmé, že niektoré svetelné javy oko nevidí, ale prístroj zachytí. Svetlo bolo iba na jedinej snímke vytvorenej v ten deň ráno. Rovnakým fotoaparátom boli nasnímané stovky snímok predtým i potom. Za rôznych svetelných podmienok a v rôznom prostredí, s prisvietením aj bez prisvietenia. Ani na jedinej inej snímke vytvorenej týmto fotoaparátom sme nenašli žiaden podobný úkaz, ktorý by sa dal vyhodnotiť ako nejaký náhodný jav, či efekt zašpineného objektívu a podobne.
Na obrazovej kompozícii je v dolnej časti pôvodná snímka, vľavo hore je zväčšená časť so svetlom, vpravo hore je táto zväčšená časť so svetlom upravená digitálne efektom tzv. pixelácie (po úprave tak vidíme jednotlivé štvorcové body, pixely, „štvorčekový“ vzhľad). Potom možno usudzovať, že v tom svetle bolo niečo ako jadro, ako presne ale vnútro objektu vyzeralo, môžeme iba tušiť.
Sme presvedčení, že snímka zachytáva ľudskú dušu, ktorá sa oddelila od fyzického tela. Súčasne to chápeme aj ako odkaz od Kristínky – „Vraciam sa Domov“. Odišla náhle, nestihli sme sa rozlúčiť, tak sa „zviditeľnila“ takýmto spôsobom.