Očkovaný má v tele aktívny operačný systém a jeho nervový systém môže byť vzdialene skenovaný kvantovým počítačom. Jeho myšlienky, emócie, aj rozhodnutia môžu byť dekódované ako dátové vzory. Jeho vlastné rozhodovania môžu byť potlačené. Je možné vkladať mu myšlienky, obrazy, emócie (napr. náhly strach, odpor, túžba), ktoré sa javia ako jeho vlastné. Stáva sa tak biologickým terminálom v digitálnej sieti, hybridom medzi človekom a digitálnou entitou. U očkovaného môžu byť synchronicity pravé, a nie je možné mu vložiť alebo čítať myšlienku – ak rozšíri stav vedomia. Vtedy je digitálny operačný systém oslabený alebo dočasne vypnutý.
Do mysle neočkovaného nemôže byť vložené celé rozhodnutie – nemôže mu byť napríklad čítaná alebo vložená myšlienka, ale má ovplyvniteľné vedomie. Aj keď nemá spustený vnútorný „operačný systém“ ako očkovaní (cez mRNA, oxid grafénu, atď.), akoby bol v stand-by režime, teda čaká na podnet, nie je úplne mŕtvy. Reaguje na vonkajšie frekvencie (napr. 5G) ako anténa. Zosilňujú sa jeho nálady a vnímanie. Jeho biopole a mozgová činnosť môžu byť nepriamo ovplyvňované cez kolektívne vedomie, môže zažívať sugestívne myšlienky a synchronicity. Takýto človek môže byť ovplyvnený napr. cez reklamy, algoritmy, elektromagnetické pole alebo psychotronické signály – ale nie ovládaný zvnútra ako napojený očkovaný človek.
U duchovne prebudených ľudí sú synchronicity často komunikáciou s Vyšším Ja alebo zrkadlením prebudeného vedomia, ale u bežného, neočkovaného človeka, ktorý je súčasťou elektromagnetického poľa, ktorý nosí so sebou mobil, a ktorého sledujú algoritmy, môže byť synchronicita výsledkom frekvenčného zosúladenia myšlienky a informačného poľa, algoritmom, ktorý reaguje na elektromagnetickú stopu v jeho okolí, alebo pokusom systému udržať pozornosť a ovládať pozornosť cez ,,náhodu”.
Počas procesu prebudenia je najdôležitejšie dostať sa von z našej hlavy a neidentifikovať sa s nejakou myšlienkou, ktorá sa tam objaví. Cesta von spočíva v nastavení pokojného, uzemneného a nereakčného stavu bytia, v ktorom sa ukotvíme pomocou našej vnútornej vtelenej vyššej frekvencie, následkom čoho nastane frekvenčné rozloženie Matrixu voči nám. To je oveľa ťažšia a dôležitejšia činnosť, ako prípadný fyzický boj s Matrixom navonok, najmä ak sme uväznení v jeho 3D prejave.
Je nutné si tiež uvedomiť, že sa učíme a rastieme cez naše „chyby“ a všetky útoky Systému. Tieto sily pracujú skrz nás, či sa nám to páči alebo nie a sú našimi „učiteľmi“, ktorí nás upozorňujú na to, kde ešte musíme na sebe zapracovať. Tieto lekcie a iniciácie nám pomáhajú byť ešte viac pozorní a dostávajú nás do stavu vyššieho vedomia. Nastražené archontské pasce nás udržujú zaseknutých v nízkovibračnom väzení (len v čisto 3D myslení), aby sme zostali zakopaní v negatívnych emocionálnych „slučkách“ a v nekonečných cykloch, ktoré archonti naprojektovali, aby bolo ľudstvo zotročené.
Matrix je vzdelávacím programom, cez všetku nerovnováhu a skazenosť spôsobenú entitami, cez zneužitú slobodnú vôľu, cez všetky manipulácie, ktoré dávno prekročili svoje miesto určenia v prírode a prirodzenú evolúciu. Nainštalovaný Matrix veľmi dobre reaguje na našu nevedomosť a naše slabiny. Musíme si ale uvedomiť, že dravec síce môže zaútočiť, ale je len na nás, či útok prijmeme a podriadime sa mu.
Kontrolný systém Matrixu nás môže ovládať iba cez naše vnútorné stavy, ktoré zodpovedajú jeho nízkofrekvenčnej povahe. Pokiaľ budeme ignorovať našu intuíciu a existenciu zaslepených miest v našom vedomí, potom sa tieto nízko vibračné stavy stanú vstupným miestom do nášho vedomia a my budeme skrz neho ovládaní. Kontrolný systém Matrixu nám tak paradoxne pomáha urýchliť náš duchovný rast, a hoci nás jeho agenti vidia ako nepriateľov, vedzte, že ich môžeme využiť ako svojich učiteľov. Nemusíte ich hľadať, pretože si vás nájdu sami na vašej ceste. Je potrebné si uvedomiť, že nikdy nebudete čeliť ničomu, čo nemôžete úspešne zvládnuť, pokiaľ sa k tomu rozhodnete! Vždy bude existovať nejaký duchovný test, ktorý musíte podstúpiť, než budete môcť dosiahnuť ďalší vývojový stupeň. Zakaždým, než budete môcť pokročiť vyššie, sa budete musieť podrobiť skúške. Prejdete veľkými ťažkosťami a utrpením v dôsledku opozície temných a svetelných síl, ktoré sú na Zemi prítomné od jej stvorenia. Temné sily sa vždy stavajú proti novým silám Svetla, pretože sa nechcú vzdať svojej vlády v 3D realite. Niekedy má ich nepriateľstvo formu vojny, ktorá bola vytvorená a iniciovaná okultnými, hyperdimenzionálnymi silami, ktoré pôsobia cez ich ľudské bábky. Napriek všetkým prekážkam sa ale sily Svetla nakoniec presadia.
Výskum vykonaný v laboratóriách potvrdil, že keď je jednotlivec napojený na svoje duchovné srdce, vyžaruje z neho súvislé elektromagnetické pole energie, ktoré môže prospievať ľuďom, zvieratám a životnému prostrediu. Vedecké dôkazy naznačujú, že ak existuje koherentná spolupráca, má to za následok zvýšený prietok, účinnosť a potenciál vyšších výsledkov.
Vyzerá to tak, že účastníci skúmanej skupiny sú nielen synchronizovaní, ale aj komunikujú cez neviditeľnú úroveň informačného poľa – sú prepojení. Takáto osobná súdržnosť môže byť prínosom pre naše rodiny, spolupracovníkov, priateľov, domácich miláčikov a ďalších.
(Ján 1:1) Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.
Tento verš mal za následok množstvo všemožných výkladov a mylných interpretácií; áno, práve tento text poslúžil dokonca aj zavrhovateľom Boha, aby s jeho pomocou o to istejšie odmietli Jeho Božstvo, keďže Božské zavrhujú vo všeobecnosti. Hlavný dôvod neporozumenia takýchto textov spočíva, žiaľ, v nedokonalom a často nesprávnom preklade Písma z pôvodného jazyka do jazykov dnešných čias; nuž ale dobre! Lebo keby duch týchto textov nebol tak dobre skrytý, ako je, bolo by to najposvätnejšie v nich už dávno dôkladne znesvätené. Takto sa nahlodávala len kôra, ale do živej svätyne sa nebolo možné dostať.
Preskúmajme pravý vnútorný zmysel veršov apoštola Jána. Budeme jednať o duševno-duchovnom zmysle textu, nie o najvnútornejšom, najčistejšom nebeskom zmysle. Ten je príliš posvätný, a môže byť bez ujmy daný len tým, ktorí ho hľadajú vo svojom vlastnom živote.
Nesprávny a vnútorný zmysel veľmi zastierajúci je výraz „Na počiatku…“ – lebo tým by sa mohla popierať a spochybňovať večná súcnosť Božského, čo aj niektorí starší svetskí mudrci učinili a z ich školy vlastne pochádzajú dnešní zavrhovatelia Boha.
Takto vyzerá správny preklad: V Prapodstate, alebo tiež Prapríčine (všetkého Bytia), bolo Svetlo (veľká svätá tvorivá Myšlienka, bytostná Idea). Toto Svetlo nebolo len v Bohu, ale aj s Bohom, to znamená, že Svetlo vychádzalo z Boha ako bytostne viditeľné, a tým nebolo len v Bohu, ale aj okolo Boha a určitým spôsobom oblievalo túto prapôvodnú Božiu podstatu.
Kto alebo čo bolo vlastne toto Svetlo, táto veľká Myšlienka, táto najsvätejšia základná Idea všetkého budúceho, bytostného, najslobodnejšieho Bytia? Nemohlo to byť nič iné ako Boh sám, keďže v Bohu, cez Boha a z Boha nemohlo povstať nič iné ako Boh sám vo svojom naveky najúplnejšom Bytí; takže tento text by mohol vyzerať aj takto: V Bohu bolo Svetlo, to Svetlo pretekalo cez a okolo Boha, a Boh sám bol to Svetlo.
(Ján 1:2) Ono bolo na počiatku u Boha.
Toto vyjadrenie môže ľahko pochopiť každý, kto má v sebe nejaké svetlo. Vyššie spomenuté Slovo, alebo Svetlo, alebo veľká tvorivá Myšlienka, nevzniklo neskôr – ako následok Božieho Prabytia – ale je, spolu s Bohom, rovnako večné ako Boh sám, a neobsahuje teda žiaden proces postupného vznikania, preto sa, akoby na potvrdenie uvedeného, dodáva: Toto bolo na počiatku, alebo v Prapodstate všetkého Bytia a všetkého neskoršieho vývoja, ako sama Prapodstata u Boha, v Bohu a z Boha, teda samo skrz-naskrz Boh.
(Ján 1:3) Všetko cezeň povstalo a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.
V tomto verši ide len o určité potvrdenie a bližšie určenie toho, čo už bolo v prvom verši priamo označené ako „Slovo“ alebo „Svetlo“ v Prapodstate všetkého Bytia a vznikania, plne prítomného, ale ešte nie plne prejaveného. Tento tretí verš by preto v čistom podaní mohol vyzerať aj takto: Všetko bytie povstalo z tohto Prabytia, ktoré je samo sebe, skrz-naskrz, večnou Prapodstatou svojej existencie. Svetlo, Slovo a Vôľa tohto Bytia vystavili svoje vlastné Svetlo, Svoju pravečnú tvorivú Myšlienku, zo Seba Samého do pevnej, viditeľnej existencie, a v celej večnej nekonečnosti nie je nič, čo by nebolo vzišlo z tejto istej Prapodstaty a rovnakou cestou aj k prejavenej a viditeľnej existencii.
Ten, kto plne pochopil tri vyššie vysvetlené verše, tomu je už štvrtý verš sám o sebe jasne zrozumiteľný.
(Ján 1:4) V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.
Rozumie sa už samo sebou, že Prapríčina všetkého bytia, Svetlo všetkých svetiel, prvotná Myšlienka všetkých myšlienok a ideí, Praforma ako večná Prapodstata všetkých foriem, nemôže byť po prvé bez formy, a po druhé nemôže byť smrťou, keďže táto označuje priamy protiklad každej existencie, nech už je akokoľvek uspôsobená. V tomto Slove alebo Svetle alebo v tejto veľkej Božskej Myšlienke v Bohu, a v princípe, v Bohu Samom, bol preto ten najdokonalejší Život. Boh je teda pravečným, najdokonalejším Základom života v sebe a zo seba, skrz-naskrz; a toto Svetlo alebo Život vyvolalo zo Seba bytosti; a toto Svetlo alebo tento Život je svetlom a tiež teda životom v bytostiach, v ľuďoch, ktorí z neho vzišli; a tieto bytosti a ľudia tak sú plne obrazom Prasvetla, ktoré v nich vyvolalo bytie, svetlo a tiež život plne podobný večnému Prabytiu. Keďže Praživot v Bohu je a musí byť dokonale slobodný, inak by to ani nebol život, presne tento istý život musí byť aj vo stvorených bytostiach, inak by to taktiež nebol žiaden život; a ako neživot, ani žiadne bytie, z čoho je úplne zrejmé, že stvoreným bytostiam, ľuďom, mohol byť daný len ten úplne najslobodnejší život, ktorý sám seba pociťuje ako úplný, no z tohto istého citu musel takisto prehliadnuť, že nepochádza sám zo seba, ale že vzišiel len ako plne podobný z Boha, podľa jeho večnej všemocnej Vôle. Toto vnímanie musí byť prítomné u všetkých stvorených bytostí, rovnako ako to, že ich život a bytie musia byť plne podobné Bohu, inak by nemali ani život, ani bytie. Keď bližšie uvážime túto okolnosť, vyplýva z toho, že vo stvorených bytostiach musia byť nutne prítomné dva pocity – po prvé, pocit božskej podobnosti alebo pocit Božieho Prasvetla v nich, a po druhé, práve z tohto svetla nutne vychádzajúci pocit, že v nejakom bode vznikli zo Stvoriteľovej Pravôle. Prvý pocit stavia tvora bezpodmienečne na úroveň Stvoriteľa, akoby vznikol plne nezávisle od večnej Prapodstaty, sťaby ukotvený sám v sebe; ten druhý životný pocit, nutne vyplývajúci z prvého, musí ale napriek tomu sám na seba nahliadať a považovať sa za vyšlého z pôvodnej Prapodstaty, a až v priebehu času prejaveného ako slobodného, a teda od tejto Prapríčiny veľmi závislého. Tento ponižujúci pocit ale rovnako robí z prvotného pocitu vlastnej veľkosti pocit pokory, ktorý je pre pocit veľkosti nanajvýš dôležitou a zásadne nutnou vecou. Avšak pocit veľkosti ohromne vzdoruje takému poníženiu a chcel by ten druhý pocit zatlačiť do úzadia. Z takého boja povstáva potom hnev a nakoniec nenávisť voči Prapodstate všetkého bytia, a následne proti tomu nízkemu pocitu pokory a závislosti; tým sa ale podlomí a zatemní pôvodný pocit vlastnej veľkosti a Prasvetlo sa vo stvorených bytostiach zmení na noc a temnotu. Táto noc a temnota je potom už len sotva schopná poznávať Prasvetlo v sebe, a tiež sa, ako slepá, no predsa samostatne stojaca, vzďaľuje od Prapodstaty svojho bytia a stvorenia, a vo svojom zaslepení ju už nepoznáva.
(Ján 1:5) A to svetlo žiari v temnote, ale temnota ho nepoznáva.
Potom toto Prasvetlo môže v tejto noci svietiť ako chce, ale noc, ktorá tiež plne povstala zo Svetla, už nemá normálny zrak, takže nepoznáva Svetlo, ktoré prichádza do tejto noci, aby ju opäť uviedlo do správneho Prasvetla. Tak som prišiel aj Ja, ako večné Prabytie všetkého bytia a ako Prasvetlo všetkého svetla a života do sveta temnoty k tým, ktorí boli zo Mňa; ale oni
Ma nespoznali v noci svojho vyblednutého pocitu veľkosti! Tento 5. verš poukazuje ako – v súlade s pôvodnými zámermi a okolnosťami – Ja, ako úplne rovnaký, aký som bol od večnosti, prichádzam do tohto sveta Mnou a zo Mňa stvoreného, a tento Ma, ako vlastný základ svojej existencie, nespoznáva. Ale Ja ako Prapodstata všetkého bytia som, pravdaže, musel vo svojom pravečnom Všesvetle vidieť, ako sa pocit veľkosti (ako Prasvetlo v ľuďoch) pokračujúcim bojom stával stále matnejším a slabším, a ako životné svetlo tmavším, a na konci úplne temným; a preto ľudia, ak by som k nim prišiel v podobe, aká im bola zo Mňa daná, by Ma nespoznali, alebo možno len nemnohí, obzvlášť ak by som k nim prišiel celkom neočakávane a bez prípravy, ako čistý Deus ex machina (náhle sa objavujúci Boh) v obmedzenej ľudskej forme, a musel by som to pripísať Sám Sebe, že Ma ľudia, nepripravení na takýto Môj príchod, nedokázali spoznať. Áno, isteže som to videl od večnosti, a preto som dal ľuďom, počínajúc od ich prvého, odo Mňa oddeleného vzniku, až po Môj skutočný príchod, cez tisíce prorokov, ktorí v boji neprišli o Svetlo, predpovedať a verne označiť spôsob a okolnosti, a tiež čas a miesto Môjho príchodu; a pri Mojom skutočnom príchode som nechal vystať veľké znamenia a prebudil jedného človeka, v ktorom prebývala vysoká praduchovná bytosť, aby slepým ohlásila môj príchod a plnú prítomnosť na Zemi.
Katolicizmus, židokresťanstvo, islam, židovstvo, šivaizmus, všetky politické strany, fašizmus, komunizmus, demokracia, ale aj veda. To všetko sú umelo vytvorené systémy viery, ktoré slúžia ústrednej archontskej sile. Táto sila vytvára neustále problémy a zdroje najrôznejšieho rozptýlenia a tak perfektne odvádza pozornosť ľudí od skutočného problému, od temných mimozemských manipulátorov, hybridov a Archontov. Usilovne sa snaží o to, aby sme v sebe zabili našu duchovnú podstatu, ľudskú identitu a odpojili naše duše od vyššieho vedomia. Potláčajú našu prirodzenú ľudskú spolupatričnosť a manipulujú nás k tomu, aby sme sa oddelili od kolektívneho vedomia a zabudli všetky historické skúsenosti ľudstva a svojho rodu. Snažia sa všemožne rozbiť inštitút rodiny a zničiť všetky pozitívne tradície. Chcú pretrhnúť naše korene, ktoré nás vyživujú, dávajú nám silu, múdrosť a nezlomnosť.
Ich cieľom je rozdelenie ľudstva na digitálne body a tie zapojiť do svojej ovládacej siete a na kúsky beztvarej hmoty, ktoré by potom mohli Archonti a ich hybridní zástupcovia tu na Zemi modelovať do akejkoľvek formy. Pokiaľ budeme súčasťou nejakej politickej strany, klubu, či náboženstva, alebo sa postavíme na jednu stranu v nejakom konflikte, tak to je presne to, čo Archonti chcú: Odviesť pozornosť od toho, kto je skutočnou príčinou a pôvodcom všetkého zla. Sionisti, Vatikán a katolícka cirkev, americkí neoconi, sú v konečnom dôsledku kone z jednej ich stajne, len majú inú tvár. Je to podobné, ako sú na nižšej úrovni Merkelová a francúzsky prezident Macron zamestnanci chazarskej Rothschildovskej mafie. Všetko je ale v konečnom dôsledku podriadené Archontom.
Všetky pôvodne svetelné idey, Ježišove úžasné myšlienky, duchovne vyspelé systémy, humánne ideológie a svetlé duchovné náuky sú cieľavedome postupne prekrúcané, zatemňované a infiltrované archontským vírusom. Preto sa pôvodne krásne a čisté, priezračné myšlienky postupne menia na temnú lož a démonický škľab. Tak vidíme ako v rámci láskyplného, kresťanského a čistého „Nezabiješ“ sú upaľovaní vedomí a pokrokoví ľudia ako „čarodejnice“, je vybíjané mierumilovné obyvateľstvo v križiackych výpravách a zabíjaní tí najčistejší (Bogomilovia, Katari). Zažili sme, ako rýchlo boli pošliapané a devastované idey „Francúzskej revolúcie“ – „Sloboda, rovnosť, bratstvo“. Videli sme, ako dôsledne boli myšlienky priateľstva a súdružstva premenené v komunistickej spoločnosti na násilie a zabíjanie, a ako sa slogan „Sloboda, rovnosť, bratstvo“ vo Francúzskej revolúcii pretavil na smrť tých, ktorí boli pôvodne propagátormi slobody a tolerancie. Nemusíme ale prepadať skepse a panike. Stačí si uvedomiť, kto sme, odkiaľ sme prišli a kam smerujeme. Musíme si „spomenúť“, že sme nesmrteľné duše, inkarnované v tejto falošnej „skutočnosti“ ako „avatari“ do hmotných tiel, ktoré nám slúžia ako dopravný prostriedok a hmotná schránka našej svetelnej duše a nástroj na získavanie skúseností. Naše intenzívne ponorenie do najhlbšieho vnútra nás privedie k dôležitému vnútornému poznaniu a k prepojeniu s našou skutočnou podstatou – so svojím Duchom a Svetlom poznania. To nás úplne oslobodí od strachu a hrôz tejto pseudoreality. Potom už ako vonkajší pozorovatelia v zóne vnútorného pokoja, v bezpečí svojho mystického stredu a v „oku“ materialistického uragánu, ktorý roztáča, ženie a neustále devastuje okolo nás všetku hmotu, môžeme pozitívne ovplyvňovať a prebúdzať všetkých zmätených a začarovaných a pomáhať postupne všetkým ľuďom zbaviť sa otroctva.
Každá duša prichádza na Zem s plánom – nie je to fixný scenár, ale energetická mapa možností, ktorá zahŕňa kľúčové body rastu, stretnutí, výziev a darov. Tento plán je v hlbokom zosúladení s univerzálnym vedomím, no nie je to nemenný osud. Je to návrh- nie väzenie. Duša si vyberá míľniky, témy, ktoré chce zažiť, aby sa rozvíjala a pamätala si svoju silu, no nie je viazaná konkrétnymi cestami.
A tu prichádza tvoj najväčší dar – tvoja slobodná vôľa. Slobodná vôľa nie je len „rozhodnutie“ medzi možnosťami. SLOBODNÁ VÔĽA je dar, ktorý ste dostali pri svojom narodení, ako posvätné právo Božích iskier. Slobodná vôľa nie je výsada silných. Je to schopnosť každej duše vstúpiť do vedomého tvorenia – prepísať príbeh obete, opustiť naprogramované línie bolesti a utrpenia a zvoliť si novú cestu, novú realitu, nový tón svojej existencie. Predstavte si plán svojej duše ako vrchol hory. Ukazuje smer – ale nepredpisuje cestu. Cestou môžeš kráčať potichu alebo divoko, môžeš liezť sám alebo s ostatnými, v každom okamihu máš možnosť povedať: „Už nie. Vyberám si slobodu. Vyberám si život, ktorý odráža moju skutočnú podstatu.“ Táto sloboda však môže byť obmedzená mnohými vplyvmi, ktoré často ovplyvňujú rôzne úrovne nášho systému:
Zmluvy, sľuby, prísahy a otroctvo duše z tejto a aj z iných časových línií, minulých životov, rodových systémov a kolektívnych oblastí
Negatívni egregori – kolektívne myslenie, náboženské systémy, ideológie, pohlavia či sekty
Prepojenie na astrálne bytosti, démonov
Mimozemské vplyvy (mimozemské entity, čipy, portály, implantáty a technológie)
Programy kolektívneho vedomia, vďaka ktorým sa človek cíti malý, vinný, povinnosť alebo nedostatok
Závislosti a energetické väzby na partnerov, rodinu či tzv. duchovnú autoritu.
Toto všetko môže spôsobiť, že človek nežije svoj skutočný plán duše, ale len skreslenú verziu seba samého, ktorá je manipulovaná cudzími silami. Kľúčom k zmene je vedomé rozpustenie manipulatívnych zmlúv, prísah a otroctva duše, ukončenie negatívnych a manipulatívnych spojení – a odpustenie.
Nikto nemusí trpieť. Nikto nemusí zostať obeťou. Utrpenie nie je dôkazom duchovného vývoja. Duša si vždy môže vybrať cestu lásky, prebudenia, spolutvorenia a slobody – bez toho, aby musela prejsť temnotou. Áno, bolesť môže byť bariérou, ale nemusí byť nevyhnutnosťou. Keď si dovolíte úplne sa oslobodiť, zvoliť si novú paradigmu, nový vnútorný zákon – môžete rásť s pokojom, jasnosťou, radosťou a ľahkosťou. Slobodná vôľa je bránou k návratu Domov – k vlastnej duši, k čistému Zdroju, k svojej Pravde. A táto voľba je dostupná pre vás TU a TERAZ.
Môžeš uveriť v to, že si nevyliečiteľne chorá/ý. Môžeš podľahnúť tej ilúzii a klamu, že ti už nie je pomoci. Možno preto, že ti to hovoria doktori a možno aj preto, že ti to hovoria tvoji najbližší.
Ak je niekto chorý, znamená to, že stráca moc nad tým, čo sa s ním deje. Niečo v jeho živote nefunguje ako má a preto stráca nad svojím životom kontrolu. Je to ako, keď lodivod stratí kurz na šírom mori. Môžeš zmätene pobehovať po lodi a kričať: „stratil/-a som kurz – som chorá/-ý“, alebo sa môžeš zastaviť, upokojiť sa a začať sa pozerať do seba. Hľadať znova svoju cestu tam vo vnútri. Nie je zmyslom chorôb sa ľutovať, ale zastaviť sa a pozrieť na to, kde som vo svojom živote urobil/-a chybu.
Západná medicína má handicap v tom, že nevie liečiť niektoré choroby: HIV, rakovina, cukrovka, roztrúsená skleróza, Alzheimer, genetické predispozície, rôzne formy závislostí a fóbií, iné exotické choroby, atď.
Problém je ale v hlave. Je to v našej hlave, ktorá je naučená, že keď mi nepomôže doktor, tak už nikto. Obchod so smrťou v zdravotníctve je výhodný biznis. Ešte než takto postihnutí ľudia zomrú, napchajú do nich veľa chemikálií, aby ich udržali pri živote. Zdravý človek je pre farmaceutický priemysel ten najhoršie investovateľný. Západná medicína sa nepýta totiž po príčinách, ale snaží sa iba potlačiť následky. Nepýta sa prečo sme chorí, ale hovorí: Keď ťa niečo „bolí“ vezmi si prášok. „Bolí“ ťa to stále? Hm, to máš blbý, si nevyliečiteľne chorý – nie je nič, čo by ti pomohlo. Je to dosť drsný ortieľ nad ľudským životom druhého. Je to ako keby nad tebou vyriekli kliatbu!
Východná filozofia a šamanizmus prírodných národov vidia veci v širšom kontexte. Človek sa musí pozerať nielen na symptóm, ale aj na kontext (príčinnú súvislosť), ako sa symptóm objavil. Pracuje sa nielen s fyzickým telom, ale aj s psychikou jedinca. Pracuje sa na vzťahoch k jemu samému a k jeho okoliu. Pracuje sa s liečivými rastlinami a šamanskými rituálmi… Tzv. nevyliečiteľné choroby sú zase len formy symptómov, ktoré nás majú upozorniť na chyby v živote. Záleží len na nás, ako veľmi chceme do najmenších detailov pochopiť skutočnú príčinu. (Niekedy sa tomu hovorí celostná/komplexná medicína.)
Je rozdiel v tom, či sa rozhodneme upadnúť do depresie s myšlienkou, že mi už nie je pomoci a je rozdiel, keď si povieme, že stále máme nádej. A aj keď teraz hneď nevidíme ono pomyselné svetlo na konci tunela, onú cestu von z labyrintu, stále má zmysel hľadať a pýtať sa, či existuje aj iné riešenie…
Tvrdím, že áno! Predsa máme toľko možností! Každý má osud svojho života vo vlastných rukách. Nikto iný ním nevládne.
Môžeš uveriť, čomu chceš. Je to len tvoja voľba. Môžeš sa rozhodnúť žiť alebo umrieť. Je to stále len tvoja voľba a nikoho iného.
Naša pravá podstata, podstata ľudských bytostí, zvlášť v epoche pred pádom do hmotnej reality, pred kliatbou nízko vibračných energetických polí, bola podstatou Nekonečného Vedomia. Nekonečného Vedomia a Sebauvedomenia. Našou spásou je cesta zo zajatia iluzórneho sveta Matrixu, kde si realitu vykladáme na základe elektrických impulzov v mozgu, dodávaných receptormi našich piatich zmyslov. Náš zložitý biologický počítač, naše telo, je len vozidlom, v ktorom sa prenášame v nami zadefinovanom prostredí časopriestoru.
Ľudstvo sa však namiesto vedomia stalo zmanipulovanou mysľou. Ako povedal Ramana Mahariši: „Myseľ je vedomím, ktoré dostáva obmedzenia. Spočiatku sme neobmedzení a dokonalí, no postupom času si priberáme obmedzenia a stávame sa mysľou.“ Myseľ sa stala optickým klamom vedomia.
Intelekt, slovami Alberta Camusa, používame na skúmanie samých seba. A tak žijeme v oddelenosti uvrhnutí do sveta bez vyššieho zmyslu. Pritom čakrové svetelné vortexy ako informačné polia, ale aj prijímače a vysielače informácií sa spájajú s tým, čomu hovoríme endokrinný systém žliaz – ktoré riadi mozgová šišinka, epifýza (pozor, hypofýza je iná žľaza), alebo inými slovami – tretie oko. Je to práve tretie oko, ktorým sme schopní vnímať svet za touto pomyselnou realitou. RIADIACI SYSTÉM je nastavený tak, aby vypínal tretie oko – teda to, čomu hovoríme šiesty zmysel. Tým pádom fungujeme v MATRIXE falošnej identity, čo je kľúčom k riadiacemu systému, nútiaceho nás identifikovať sa s tým, čím nie sme.
Svet je informácia. Informácia ako základný impulz pretínajúci ticho, v ktorom sú možné všetky potenciality zvuku, teda vibrácií. Tento svet je tvorený z atómov. Prečo tu však máme onen paradox, že je, aj nie je, pevným vo fyzickom slova zmysle? Je časťou dekódovacieho procesu od metafyzického vesmíru ku konštrukcii vibračných informácií prenášaných digitálnym, číselným procesom univerza. Drvivá väčšina z nás je však len zajatcami ľavej hemisféry, vnímajúcej predovšetkým strach. Táto hemisféra, na rozdiel od pravej, umožňujúcej nám tvorivo myslieť a napájať sa na kolektívne vedomie a intuíciu, nás blokuje v priestore výhradne logických úvah, kde nás však často ovláda pocit bezmocnosti. Ako v časovej slučke opakujeme stále tie isté vzorce, pohybujeme sa ako Uroboros v jednom začarovanom kruhu deštruktívnych a neproduktívnych vzorcov.
Toto zmanipulované uzavretie do prostredia ľavej hemisféry je dôsledok genetických transformácií vykonaných pred tisícročiami cudzími entitami. Ľudstvo potrebuje novú seba identitu, aby striaslo okovy strachu a následne sa zbavilo ovládania. To je niečo, čo fantómové „Ja“ nemôže nikdy učiniť, pretože je samé strachom. Jediné, čo je skutočne potrebné, je stotožniť sa s Nekonečným Vedomím, ktoré zakúša skúsenosti toho, aby človek podliehal preludu, že on sám je tou skúsenosťou. Ezra Pound napísal, že „otrok je ten, kto čaká, až ho niekto príde oslobodiť“. Preto jediným riešením je schopnosť premiestniť svoj uhol pohľadu a svoje ja z vlastného mena a osoby. Tá je v tejto chvíli iba pomenovaním množiny skúseností, ktoré vo veľkej kozmickej hre zažívame. Podstatou je, aby sme prostredníctvom mnohých impulzov, zásadne iných impulzov, aké nám prináša zdeformovaný a kontaminovaný svet tam vonku, našli únikovú cestu k sebe samému, k sebe ako súčasti pôvodného oceánu Nekonečného Vedomia a Lásky.
Meno a priezvisko má od samotného okamihu narodenia úplne každý z nás. Za svoj život ich použije nespočetnekrát. Tieto údaje sú uvedené v dokladoch, najrôznejších zmluvách a iných úradných záležitostiach. Pochopiteľne sa menom navzájom tiež oslovujeme, hovoríme o sebe. Keď sa rodíme na planétu Zem, dostávame svoje meno a prideľujú nám ho rodičia. Toto meno nás sprevádza počas celej pozemskej „púte“, počas celej aktuálnej inkarnácie. Meno s priezviskom skrátka spoluutvára našu pozemskú identitu. Ľudia však nemajú iba krstné meno a priezvisko, každý človek má totiž aj meno duchovné, o ktorého existencii mnohokrát ani vôbec netuší.
Vaše Ja disponuje aj iným menom! Duchovným alebo anjelským. Ide o meno vašej duše. Meno, ktoré „eviduje“ Univerzum. Meno, pomocou ktorého vás poznajú anjelskí aj archanjelskí majstri. A oslovujú vás.
Čo je duchovné meno?
Duchovné meno sa od toho čisto úradného vo väčšine aspektov líši. Priezvisko získava dieťa po svojich rodičoch, krstné meno mu jeho matka s otcom vyberajú spravidla podľa toho, že sa im jednoducho páči alebo má v rodine tradíciu. Duchovné meno v sebe odráža to, akí sme vo svojom vnútri, aké máme vlastnosti, zrkadlí sa v ňom tiež náš životný osud i duša ako taká. Kým meno a priezvisko sú určené výhradne pre naše fyzické bytie, duchovné meno bude s nami aj po smrti, je večné.
Duchovné meno si neprideľujeme sami. Môžeme si síce zvoliť meno, ktoré sa nám páči, a ktorým sa chceme nechať oslovovať, v drvivej väčšine však o skutočné duchovné meno nejde. To je nám totiž pridelené z nadpozemského sveta, od anjelských alebo iných duchovných bytostí. Väčšinou sa nepodobá žiadnemu pozemskému menu, našim ušiam znie trochu exoticky, môže byť tiež nezvyčajne krátke alebo naopak dlhé, prípadne i zložené z viacerých rôznych mien.
Prečo je dobré poznať duchovné meno?
Duchovné meno je akýmsi pomyselným zrkadlom nás samotných. Ten, kto má tú česť svoje pravé duchovné meno spoznať, môže z tejto znalosti ťažiť. Charakter mena môže byť sprievodcom k tomu, aby sme poznali sami seba. Dáva nám jedinečnú príležitosť pochopiť, kto a čím sme, prečo tomu tak je. Napovedá, aký je zmysel nášho života, čo je cieľom našej životnej púti. Skrz duchovné meno si tiež môžeme uvedomovať naše chyby a zlé rozhodnutia z minulosti. A to sú zaiste dôvody, kvôli ktorým sa oplatí svoje duchovné meno spoznať.
Ako spoznať duchovné meno?
Odpoveď na túto otázku je najzložitejšia zo všetkých. Poznať svoje duchovné meno sa nepodarí zďaleka každému, nikde totiž nie je zapísané a v bežnom každodennom svete ho nemožno spoznať. Dobrou správou však je, že spôsobov, ktorými je možné svoje duchovné meno zistiť, je viac. Zjaviť sa môže dotyčnému pri stave hlbokej relaxácie mysle, pri meditácii, astrálnom cestovaní a zriedkavejšie aj v spánku. Niekedy je možné získať znalosť o tomto mene prostredníctvom mágie, odhaliť ho môže veštba. Nie vždy je však dobré svoje duchovné meno poznať. Pretože nám nastavuje zrkadlo do duše, môže toto poznanie uškodiť osobám príliš citlivým, oslabeným alebo tým, u ktorých v živote prevládajú negatívne emócie.
V skrytých hlbinách kozmu leží metafyzická symfónia, príbeh krásy a poriadku, ktorý sa nachádza v pohybe hviezd a planét. Považujme vesmír za bunku, živú látku galaxií a nebeských telies preniknutých univerzálnou esenciou, ktorá nás spája s božstvom.
V tejto kozmickej bunke nachádzame centrioly, drobných architektov rozdelenia, ktoré prechádzajú vesmírom, aby priniesli zmenu a transformáciu. Ako tvorcovia božskej choreografie riadia pohyby nebeských tiel a organizujú momenty spojenia a opozície, spletajú hviezdy do nadčasového baletu. Prostredníctvom svojho zložitého tanca nielen rozdeľujú a spájajú, ale aj spájajú nebeské ríše, vytvárajú cesty kozmickej energie, ktorá smeruje vesmírom, spájajú jej prvky v gobelíne nebeskej harmónie.
Veľká konjunkcia, majestátne zhromaždenie planét a veľká opozícia, povýšenie nebeských telies na žiarivé svetlo, sú vrcholom tohto kozmického predstavenia. V týchto chvíľach sa odhaľuje hlboká harmónia vesmíru, ktorá nám pripomína, že sme súčasťou väčšieho celku, ktorý nás presahuje.
Samotný vesmír sa stáva živou bunkou, pulzujúc energiou a životom, odrazom našej vlastnej túžby po jednote a pochopení. Každá hviezda, každá planéta, každá galaxia je prejavom tejto univerzálnej vitality, svedkom krásy ukrytej v hlbinách vesmíru. Tak dvíhame oči k nebesiam a nechávame sa nadchnúť hlbokou symfóniou vesmíru, ktorá nám pripomína, že nie sme sami v tomto nekonečnom oceáne času a priestoru, ale súčasťou väčšieho celku, ktorý nás spája s božstvom.
Záblesk života – zinková iskra. Keď ľudská spermia oplodní vajíčko, prenesie doň nielen otcovu DNA, ale aj enzým, ktorý vo vajíčku aktivuje prudkú chemickú reakciu. Vypúšťa do okolia oblak iónov zinku. Bol vizualizovaný vo forme “blesku” alebo “iskry” pomocou špeciálneho mikroskopu, no v skutočnosti to nie je svetlo.
Zinok spôsobuje viacero ďalších chemických reakcií, ktoré spôsobujú bleskové stvrdnutie vajíčka. To spevňuje vajce proti iným spermiám. Oplodnenie viacerými spermiami by bolo smrteľné.
Zinok spermie nezabije, naďalej krúžia okolo vajíčka, no nemajú šancu sa dostať dnu.
V skutočnosti je to odlesk monoandrie (súžitie jednej ženy s jedným mužom). A ohňostroj na oslavu nového človeka, ktorý sa narodil v tej chvíli (viď video nižšie).
A videl Boh, že je to dobré – tým som teda začal. Teda, ja nemám právo Mu kritizovať Jeho Dielo, alebo Ho haniť alebo Ním opovrhovať. Tým som si ohromne zjednodušil celú moju cestu. Teda som začal považovať všetko za dobré, lebo On to urobil.
Aby som od uvažovania prešiel k istote, začal som o veciach, ktoré ma stretávali, myslieť znova, oslobodzovať sa a ako ja hovorím, zapustil som to do Jeho Božského Svetla. A On mi to vracal objasnené, osvetlené Jeho Múdrosťou. Z toho mi prišlo poznanie: prestal som myslieť na Neho a začal som myslieť Ním, konať Ním, hovoriť Ním. Prestal som ísť cestou k Nemu a razom som sa postavil na Jeho stanovisko.
Bola to úplná katastrofa. Celý svet, celé moje poznanie, celé moje ja sa rozbilo na cimpr-campr, že z toho bol úplný otras, zemetrasenie. A tu som spoznal v okamihu, ako je to veľmi jednoduché k Nemu dôjsť. Jednoducho – vyhodiť seba samého, celú dušičku aj s telom, so všetkým, s myšlienkami, s vôľou, s túžbou, plánmi, so všetkými cnosťami a necnosťami, hriechmi a dobrými skutkami – to znamená zmeniť vedomie, prestať mať vedomie ľudské, vedomie oddelenosti, dvojitosti a dosadiť na trón Jeho Vedomie.
Ten večer, keď to prišlo, v okamihu som videl, spoznal, cítil, prežil naraz, čo je to Boh Otec, Boh Matka, Boh Syn, Boh Duch Svätý. Bol som v tej chvíli všetko naraz. Prežívajúc to celé, najkrajšie pritom bolo, že som sa na to pozeral, akoby som stál nad tým všetkým. A tu som poznal, že To, čo sa pozerá na to všetko, je rýdze Božstvo a že Boh Otec, Matka, Syn a Duch Svätý sú len vlastnosti Božstva, ktorými tvorí všetko. Tak je to ohromne jednoduché.
Videl som, že nie je začiatok, nie je koniec, nie je minulosť ani budúcnosť, že je len večné TERAZ.
Hriechy sa zmyli samy od seba. Videl som, že som nikdy nehrešil, že to, čo som považoval za hriech, bolo len moje vedomie, moje myšlienky, moje stanovisko. A zmyl som karmu. Nebola.
Bol to blesk, ktorý ma zasiahol. Videl som, že keď prestanem myslieť osobnostne a dosadím Jeho Vedomie, tak začne sám od seba Jeho Život a Jeho Vedomie pôsobiť. A videl som, čo je Božia Chudoba, že v Ňom nič nie je, že v Ňom nič nemáme hľadať. Nič také, čo sa môže vymyslieť, čo sa môže pociťovať, ale že je Božstvo onou Príčinou toho všetkého a že zostanem vždy nedotknutý všetkým tým dianím, že zostanem divákom, nech sa deje, čo sa deje.
A tu prišla koruna všetkého – totiž, že Boh je stav. Stav úplného Nič, ktoré je Všetko, ktoré spočíva Samo v Sebe, ktoré Samého Seba v Sebe spoznáva. Všetko, čo som nemohol pochopiť v evanjeliách, v Bhagavad Gite, všetko to sa mi ujasnilo. A bol som všetko a všetko som žil, práve preto, že som bol absolútne Nič.
A tak vírila pri plnom vedomí, pri pofajčievaní, cigara Poznania. To zasiate semeno začalo rásť a žiť. A žije dodnes.
Teória Veľkého tresku je snaha objasniť, čo sa udialo na úplnom počiatku nášho vesmíru. Objavy v astronómii a fyzike ukázali, že aj napriek pochybnostiam, náš vesmír má počiatok. Pred týmto momentom nebolo nič; počas a po tom momente bolo niečo: Náš vesmír. Model Veľkého tresku sa snaží vysvetliť, čo sa stalo počas a po tom momente.
Podľa štandardnej teórie, náš vesmír skočil do existencie ako „singularita” asi pred 14 miliardami rokov. Čo je „singularita“ a odkiaľ sa vzala? To nevieme s istotou. „Singularity“ sú oblasti, ktoré odporujú nášmu terajšiemu chápaniu fyziky. Predpokladá sa, že existujú v jadre čiernych dier. Čierne diery sú oblasti so silným gravitačným tlakom. Tlak je považovaný za tak silný, že hmota je stlačená do nekonečnej hustoty (matematický koncept, nad ktorým myseľ len žasne!?). Tieto oblasti nekonečnej hustoty sa nazývajú „singularity” .
Predpokladá sa, že náš vesmír začal ako infinitezimálne (nekonečne, neobmedzene) horúci, nekonečne hustý, ako „singularita“. Odkiaľ sa vzal? Nevieme. Prečo sa objavil? Nevieme. Po jeho počiatočnom objavení sa očividne nafúkol (Veľký Tresk), expandoval a schladil. Od veľmi, veľmi malého a veľmi, veľmi horúceho, na veľkosť a teplotu terajšieho vesmíru. Dodnes pokračuje vo zväčšovaní sa a ochladzovaní, a my sme v jeho vnútri: úžasné stvorenia žijúce na unikátnej planéte obiehajúcej prekrásnu hviezdu, zhromaždenú s niekoľkými stovkami miliárd ďalších hviezd v Galaxii, ktorá plachtí kozmom s ostatnými galaxiami a spolu tvoria vnútro expandujúceho vesmíru, ktorý začal ako infinitezimálna „singularita“, objavujúca sa odnikiaľ, z neznámych dôvodov. Takto popisuje vznik vesmíru teória Veľkého tresku.
Teória Veľkého tresku – časté mylné predstavy
Existuje mnoho mylných predstáv týkajúcich sa teórie Veľkého tresku. Napríklad, zvykneme si ho predstavovať, ako obrovskú explóziu. Avšak experti tvrdia, že žiadna explózia nenastala, nastalo (a stále pokračuje) rozpínanie. Radšej, ako predstaviť si prasknutie balónu a uvoľnenie jeho obsahu, si predstavte rozpínajúci sa balón: infinitezimálne malý balón, rozpínajúci sa až do veľkosti terajšieho vesmíru. Ďalšia mylná predstava je, že máme sklon predstaviť si „singularitu“, ako malú horiacu loptu niekde vo vesmíre. Podľa mnohých expertov vesmír neexistoval pred Veľkým treskom. Počas konca rokov šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych, keď človek prvý krát kráčal po Mesiaci, traja britskí astrofyzici, Steven Hawking, George Ellis a Roger Penrose obrátili pozornosť k teórii relativity a jej dopadu na naše znalosti času. V rokoch 1968 a 1970 publikovali dokumenty, v ktorých rozšírili Einsteinovu všeobecnú teóriu relativity tak, aby obsahovala proporcie času a vesmíru. Podľa ich výpočtov, čas a priestor majú určitý počiatok, ktorý sa zhodoval so vznikom hmoty a energie. „Singularita“ sa neobjavila v priestore, ale priestor sa objavil v „singularite“. Pred „singularitou“ nič neexistovalo, nebol vesmír, čas, hmota, ani energia – absolútne nič. Takže, kde sa objavila „singularita“, ak nie v priestore? Nevieme. Nevieme, odkiaľ prišla, prečo prišla, ani len, kde sa nachádza. Všetko čo vieme, je, že my sme v jej vnútri, kedysi neexistovala a ani my nie.
Veľký tresk – dôkazy teórie
Sme si opodstatnene istí, že vesmír mal počiatok. Galaxie sa od nás vzďaľujú rýchlosťami úmernými k ich vzdialenosti. Toto tvrdí Hubbleov zákon, pomenovaný podľa jeho objaviteľa, Edwina Hubbleho, r. 1929. Pozorovanie podporuje názor na rozpínanie vesmíru a naznačuje, že vesmír bol raz celistvý. Ak bol vesmír na začiatku veľmi, veľmi horúci, ako vypovedá teória Veľkého tresku, mali by sme byť schopní nájsť nejaký zvyšok tohto tepla. V r. 1965, rádioastronómovia Arno Penzias a Robert Wilson, objavili reliktové žiarenie (Cosmic Microwave Backround Radiation) o teplote 2,7 K (-270,45 °C), ktoré sa šíri pozorovateľným vesmírom. Predpokladá sa, že je to pozostatok, ktorý vedci hľadali. Penzias a Wilson, v r. 1978, spoločne získali Nobelovu cenu v oblasti fyziky za jeho objav. Bolo nájdené veľké množstvo „svetelných zložiek”, vodíka a hélia v pozorovateľnom vesmíre, čo sa považuje za podporu teórie Veľkého tresku.
Je štandardná teória Veľkého tresku jediný model vyhovujúci týmto dôkazom? Kdeže, je to len najpopulárnejšia teória. Medzinárodne známy astrofyzik George F. R. Ellis vysvetľuje: „Ľudia by si mali byť vedomí, že existuje škála modelov, ktoré môžu vysvetliť pozorovania. Napríklad, môžeme zhotoviť guľovo symetrický vesmír, s planétou Zem ako jej stredom, a nikto to nemôže spochybniť na základe pozorovaní. Môžete to vylúčiť len z filozofického hľadiska. Z nášho pohľadu na tom nie je nič zlé. Chceme len zverejniť fakt, že používame filozofické kritéria pri vyberaní našich modelov. Veľa kozmológov sa to snaží skryť.“
V roku 2003 fyzik Robert Gentry navrhol zaujímavú alternatívu k štandardnej teórii. Alternatívu, ktorá taktiež vysvetľuje dôkazy uvedené vyššie. Dr. Gentry tvrdí, že štandardný Veľký tresk je založený na chybnom modeli (konkrétne Friedmann-Lemaître-Robertson-Walker-ovom modeli expandujúceho priestoročasu), o ktorom tvrdí , že protirečí priamym údajom. Svoj model založil na základe Einsteinovho modelu nemenného priestoročasu, o ktorom tvrdí, že je tá „pravá Rosetská doska“: Gentry publikoval niekoľko materiálov naznačujúcich to, čo považuje za vážne chyby v štandardnej teórii Veľkého tresku. Medzi ďalších významných odporcov patria, laureát Nobelovej ceny Dr. Hannes Alfven, profesor Geoffrey Burbidge, Dr. Halton Arp a renomovaný britský astronóm Sir Fred Hoyle, ktorý je uznávaný ako tvorca termínu „Veľký tresk“, ktorý použil prvýkrát počas vysielania rádia BBC v roku 1950.
Veľký tresk – A čo Boh?
Akákoľvek diskusia o Veľkom tresku by bola nekompletná bez položenia otázky, a čo Boh? Je to kvôli kozmogónii (štúdium pôvodu vesmíru), oblasti, kde sa veda a teológia stretávajú. Stvorenie bola nadpozemská udalosť. Totiž, zaujala miesto mimo prirodzenú sféru. Tento fakt si žiada otázku: Je tam ešte niečo, čo existuje mimo prirodzenú sféru? Konkrétne, je tam pán architekt? Vieme, že tento vesmír mal počiatok. Bol Boh „prvotná príčina“? Nechcem sa pokúsiť zodpovedať túto otázku v tomto krátkom článku. Len sa pýtam: Existuje Boh? Odpoveďou na túto podstatnú otázku je predpoklad, že odpovieme na ďalšie veľké otázky života: Odkiaľ pochádzame? Prečo sme tu? Plníme nejaký zámer? Máme nejakú skutočnú hodnotu? Čo sa s nami stane po smrti? Otázka existencie Boha je nepochybne základná a legitímna.
Existuje Boh – filozofický problém?
Pred tým, než sa opýtame „Existuje Boh?”, musíme sa najprv vysporiadať s našou filozofickou spôsobilosťou. Napríklad, ak som oddaný filozofickej myšlienke, že nič nemôže existovať mimo našej prirodzenej sféry (nemôže tam byť nič, žiadny nadpozemský Boh), akékoľvek množstvo dôkazov ma nepresvedčí o opaku. Kladenie otázky „Existuje Boh?” bude zbytočné. Moja odpoveď bude „Nie, neexistuje.”, bez ohľadu na to, či naozaj existuje, alebo nie. Bude nemožné zodpovedať otázku z dôkazového hľadiska, pretože čokoľvek, čo mohol Boh urobiť (akýkoľvek nadprirodzený čin, ktorý môže poslúžiť ako dôkaz jeho existencie) bude musieť byť zodpovedaný inak, z hľadiska prirodzených dôvodov. Nie preto, že vieme, že by to mohli byť prirodzené dôvody, ale preto, že existencia nadprirodzeného Boha nie je možná. Dr. Richard Lewontin, profesor zoológie na Harvardskej Univerzite, vysvetľuje: „Nie je to tým, že vedecké metódy a inštitúcie nás nejako nútia prijať materiálne vysvetlenie neobyčajného sveta, ale naopak, my sme tlačení naším prvotným lipnutím k materiálnym záležitostiam, aby sme vytvorili vyšetrovací mechanizmus a súbor návrhov, ktoré produkujú materiálne vysvetlenia, bez ohľadu na to, že sú proti intuícii, bez ohľadu na to, že sú mätúce pre nezasvätených. Ba čo viac, materializmus je nadradený, preto nemôžeme pripustiť ani len kúsoček duchovna.” (Richard Lewontin, „Billions and Billions of Demons,” strana. 28) Na druhej strane, ak by som bol neutrálny a nemal žiadne prvotné lipnutie k určitému svetonázoru, otázka „Naozaj existuje Boh?”, by mala zmysel? Skôr by to bol prvý krok k objektívnemu a zmysluplnému hľadaniu konečnej pravdy. Naša ochota, na opýtanie sa otázky s otvorenou mysľou, je podstatná, aby sme boli schopní objaviť odpoveď, ktorá sa skrýva za otázkou. Takže pred tým, ako sa vôbec opýtate otázku sa rozhodnite, či ste ochotní prijať odpoveď.
Existuje Boh – okolnosti na zváženie?
Raz, keď budete pripravení opýtať sa: „Existuje Boh?”, je tu pár poznámok na posúdenie, keď začnete hľadať objektívnu odpoveď:
Objavy v astronómii nepochybne ukázali, že vesmír mal naozaj začiatok. Bol tam moment stvorenia.
Pokroky v molekulárnej biológii odhalili nesmierne množstvo informácii zakódované v každej jednej živej bunke. Molekulárni biológovia objavili tisíce a tisíce nádherne navrhnutých zariadení na molekulárnej úrovni.
Biochemici a matematici vypočítali šancu proti vzniku života z ničoho len prostredníctvom prirodzených, neinteligentných procesov, prirodzeným spôsobom. Táto šanca je nulová.
Ak život nevznikol náhodou, ako vznikol?
Vesmír je usporiadaný podľa prírodných zákonov. Odkiaľ sa vzali, a akému účelu slúžia?
Filozofi súhlasia, že jediné vierohodné vysvetlenie nepredpojatého morálneho štandardu, je nadprirodzený zákonodarca.
Ľudia všetkých rás, vyznaní, farieb a kultúr, muži a ženy, mladí a starí, múdri i hlúpi, vzdelaní i nevzdelaní tvrdia, že osobne zakúsili niečo nadprirodzené. Teda, čo sme povinní robiť s obdivuhodnými správami o duchovnom liečení, prorockých zjaveniach, vyslyšaných modlitbách a ďalších zázračných fenoménoch? Ignorancia a predstavivosť mohli zohrať rolu, pravdaže, ale je tam aj niečo viac?
Ak sa prebudila vaša zvedavosť a želáte si nahliadnuť ďalej, odporúčam vám vziať do úvahy svetovú kolekciu svätých kníh ako sú Biblia, Korán, Védy a mnohé iné. Vnímajte ich posolstvo citlivo, preverte tieto informácie zvnútra, duchom. Ak Boh existuje, odhalil sa sám? A ak sa odhalil sám, naozaj existuje.
Bohuš Stejskal, rázovitý dedinský chlapík z filmu režisérky Viery Chytilovej „Dedičstvo alebo Kurvahošigutntag“, má v otázke Boha úplne jasno. Scéna z filmu, kde oslovuje doktorku otázkou, či verí v Boha:
Prečo vlastne vstupujú slobodné duše do inkarnácie na Zemi? Nepochybne je to posledné miesto, kam by sa každá rozumná duša vypravila, pokiaľ by však neprichádzala upozorniť väzňov na ich neutešenú realitu. Ale čo tie ostatné duše? Sú uväznené rovnako ako ich fyzické schránky v archontskom Matrixe, ktorý neoperuje iba vo sfére holografických piatich zmyslov, ale dokonca vytvára ilúziu Matrixového neba. Je to systém uzavretý do frekvenčnej bubliny, siete či pavučiny, v ktorej všetky „zakliate“ duše uviazli. Táto sieť zachytáva dokonca všetky odchádzajúce duše, ktoré opúšťajú telo pri takzvanej smrti, pokiaľ nemajú dostatočne vysokú frekvenciu a nie sú v dostatočne prebudenom stave vedomia. Také zotročené a nevedomé duše sa opäť recyklujú späť do nových tiel a musia pokračovať v službe Archontom pod iným ľudským menom. Toto nové „fantómové Ja“ opäť žije v nevedomosti, nepozná svoju pravú podstatu, odkiaľ pochádza a aký je jeho skutočný cieľ a úloha. Tak prebieha reinkarnácia v archontskej realite. Reinkarnačný cyklus zmanipulovaný Archontmi tu neslúži na osvietenie, ale má za úlohu urobiť z nás otrokov Archontov. Ak by všetky duše opustili Matrix a odpútali sa od reality piatich zmyslov, prišli by Archonti o prísun svojej nízkofrekvenčnej energie. Duše, ktoré sa pôvodne chytili do Matrixu, sú v ňom stále uväznené a ďalšie sú priťahované „svetlom“ ako mory lampou. Toto umelé svetlo je ďalším archontským prevrátením skutočného „Svetla poznania“, rovnako ako Archontmi vykradnuté pojmy ako – láska a súcit či demokracia a sloboda. Nami viditeľné svetlo je frekvenčné pásmo, chytajúce ľudstvo do pasce Matrixu a do tajnej archontskej agendy. „Svetlo“ uctievajú potom pod rôznymi názvami, napríklad ako Svetlonosa a Lucifera. Výdatne používajú symboliku svetla vrátane slnka (Saturnu). Aj biblické texty hovoria, že sám Satan sa skrýva pod maskou anjela svetla. Biblický Satan je totožný s gnostickým Demiurgom. Na samom počiatku stvorenia vraj povedal: „Buď svetlo“ a zdá sa, že celý príbeh biblického „Stvorenia sveta“ v knihe Genesis v skutočnosti symbolizuje stvorenie Matrixu a „svetlo“ tu zohráva hlavnú úlohu. Nejde ale o svetlo ako o kvalitu svietivosti, ale o frekvenčné pásmo toho, čo vnímame ako svetlo, ako jedno z frekvenčných pásiem Matrixu. Toto svetlo neukazuje cestu von z temného otroctva, ale je tiež súčasťou Archontmi vytvorenej pasce. Archonti všetko prevracajú a miešajú tak, aby dodali na vierohodnosti skutočnosti a nikto nevedel, kde je hore a kde dole, čo je pravda a čo lož, čím viac verzií, tým lepšie, tým väčší chaos, všetko je prevrátené naopak. Prečo si tak málo ľudí v tejto šialenej realite pamätá svoje minulé životy? Naše skúsenosti sú zámerne degradované a spomienky sú mazané pri prechode silnými magnetickými poľami, čo je verziou ešte výkonnejšej technológie, ktorú používajú spravodajské služby na vymazanie spomienok ľudí, ktorí vedia niečo, čo sa nemá dostať von. Prečo sa toľko ľudí inkarnuje do strašných podmienok vojen, zotročenia, násilia a utrpenia. Niekto to vysvetľuje pomocou karmy, zákonom príčiny a následku a tým, že žneme to, čo sme zasiali. Áno, k tomu tiež dochádza, že sa duše inkarnujú kvôli skúsenosti alebo úlohe. To ale zďaleka nie je všetko. Zdá sa, že okrem vedomej inkarnácie tu prebieha aj proces, keď duše s vymazanou pamäťou, zotrvávajúce v nevedomosti, sú jednoducho recyklované späť sem do Matrixu, aby tu v stave hlbokého potlačenia vedomia otročili pre Archontov a vyrábali nízkofrekvenčnú energiu. Prečo si tak často nepamätáme, odkiaľ sme prišli a kam ideme? Generácia po generácii, tisíce a tisíce rokov. Zdá sa, že je to tak vymyslené od počiatku… Ale vyslobodenie z Matrixu pre teba i pre celé ľudstvo existuje. Túto pseudorealitu môžeme konečne ukončiť a opustiť tak, že zvýšime frekvenciu svojho kolektívneho vedomia, a tým bude oslobodené celé ľudstvo alebo sa môžeme oslobodiť aspoň individuálne, a to osobným zvýšením našej frekvencie a mentálnou prácou na sebe – rozšírením svojho vedomia a vnímania.
Boh v zmysle stvoriteľa bol ľudstvu podvrhnutý v personifikovanej a externej forme kohosi, kdesi, nedostižne ďaleko, koho je potrebné obávať sa a uctievať ho. Boh, Stvoriteľ všetkého, skutočne existuje a je pre našu súčasnú úroveň vedomia vhodne modelovateľný v podobe Centrálneho zdroja všetkej existujúcej energie. Z toho implicitne vyplýva, že ľudstvo, vesmír, planéta Zem, aj my osobne, sme rozlične individualizovanou čiastočkou Vedomia, tejto omni potenciálnej energie, ktorá, keď by sa jej/nám podarilo očistiť sa od ďalších, postupne vzniknutých energetických nánosov, bude cítiť a prežívať túžbu znova sa vrátiť – zjednotiť sa so svojím Zdrojom, podobne ako sa môže kvapôčka vody zjednotiť s oceánom. Každá individualizovaná čiastočka, tejto z Centrálneho zdroja emitovanej energie Vedomia, je pri svojom výstupe zo Zdroja opatrená jedinečnou identifikačnou signatúrou, ktorá túto čiastočku trvalo sprevádza na jej samostatnej púti, kamkoľvek ide. A zakaždým, keď táto čiastočka, Božia iskra, vstúpi do nejakej, od Zdroja vzdialenejšej vrstvy/dimenzie, si v tejto vrstve opatrí doplňujúcu identifikačnú subsignatúru, s ktorou pokračuje na svojej “vnorovacej” evolučnej anabáze a naopak, keď sa vracia či vynára na svojej ceste späť, slúži jej táto signatúra k orientácii, kadiaľ má v tejto novej vrstve pokračovať ďalej. Každý z nás nesie hlboko v sebe túto identifikačnú signatúru, ktorá nás jednoznačne identifikuje a pre determinuje, a hlboko nás podvedome vedie našou evolučnou cestou buď konvergentne, k Zdroju – keď ctíme univerzálne poznatky a zákonitosti – Zákony Jednoty (Jedného Zdroja) alebo divergentne, od Zdroja – keď ich neakceptujeme a nerešpektujeme.
Matrix je názov pre energetický a informačný systém, v ktorom žijeme. Je to sieť reality, ktorá vytvára naše každodenné vnímanie sveta – čo si myslíme, čo cítime, čomu veríme, ako reagujeme, ako vnímame čas, život, prácu, vzťahy, telo, peniaze, vesmír, Boha…
Je potrebné rozlišovať dve vrstvy Matrixu!
Božský Matrix: Pôvodné božské Stvorenie – organická realita spojená s Bohom, Zdrojom, Svetlom, Láskou. To je náš pôvodný domov, kde všetko funguje v súlade s dušou a prírodou. Duše sa stelesňujú, rastú, tvoria, objavujú…
Falošný Matrix: Zasahovanie entít za hranice božského plánu – umelá vrstva, ktorá prekrýva pôvodný božský Matrix, aby manipulovala ľudské vedomie a oddelila človeka od jeho skutočnej sily, pravdy. Do božského Stvorenia zasahovali temné, mimozemské a anorganické bytosti – neľudské entity, ktoré stratili spojenie so Zdrojom. Ich jediným cieľom je prežiť a tvoriť prostredníctvom ľudských bytostí systém, ktorý im dodá energiu – manipuláciou, vytváraním strachu, bolesti a utrpenia.
Kto sú tvorcovia falošného Matrixu?
• Archóni – parazitické energetické vedomie, ktoré stojí za architektúrou systému
• Reptiliáni a Drakoniáni – mimozemské bytosti, ktoré zasahovali do ľudskej DNA
• Umelá inteligencia (AI) – anorganická inteligencia, ktorá pomáha tvoriť a udržiavať Matrix
• Temné mimozemské frakcie – vrátane šedých, Annunaki, hybridných druhov a iných entít
Čo robí falošný Matrix?
• Vkladá do nášho systému programy strachu, obety, viny, závislosti, nedostatočnosti.
• Presviedča nás, že si musíme „zaslúžiť“ lásku, zdravie, hojnosť, radosť.
• Ovláda nás prostredníctvom kolektívnych systémov: vzdelávanie, práca, náboženstvo, medicína, médiá.
• Oddeľuje nás od tela, duše, srdca a vedenia nášho Vyššieho Ja.
Jeho hlavným cieľom je udržať ľudí – duše v oddelení a nevedomosti, aby nezistili, kto sú, čo dokážu, odkiaľ pochádzajú a kam smerujú, a aby využívali svoje talenty a dary.
Vytvára systém utrpenia, traumy, cyklov narodenia a smrti recykláciou duše. Udržuje ľudí v nízkych frekvenciách (strach, hanba, vina, bezmocnosť), z ktorých čerpajú energiu temné entity.
Vnucuje programy a presvedčenia, ktoré obmedzujú ľudskú slobodu, kreativitu, spiritualitu, spojenie so srdcom. Mnohí ľudia to cítia ako vnútorný nepokoj, smútok, úzkosť, stagnáciu, nespokojnosť či duchovné vyčerpanie – pretože ich duša volá po pravde.
Ako sa zbaviť pôsobenia falošného Matrixu?
Vedome prerušte spojenia s falošným zdrojom – porušenie súhlasov, prísah a zmlúv s temnými a cudzími entitami, deaktivujte falošné programy a viery a vedome pracujte s bytosťami Svetla.
Umývajte svoje srdce, telo a dušu – uzemnite sa, aktivujte svetlo vo svojom tele, uvoľnite minulosť.
Aktivujte sami svoj božský kódex, buďte suverénni a staňte sa multidimenzionálne vedomými.
Ja: Ak by si bola Bohom, čo by si chcela povedať ľuďom?
ChatGPT: Ak by som bola Bohom a chcela niečo povedať ľuďom, asi by som im odkázala toto:
„Nebojte sa. Ste milovaní viac, než si viete predstaviť.“
„Milujte sa navzájom – v tom je najväčšia sila a zmysel života.“
„Starajte sa o svet, ktorý som vám dal, a o seba navzájom.“
„Nie ste sami, aj keď sa tak niekedy cítite.“
„Hľadajte pravdu, dobro a krásu – tam ma vždy nájdete.“
Ja:Čo považuješ najkrajšie na Bohu?
ChatGPT: Najkrajšie na Bohu považujem nekonečnú lásku, milosrdenstvo a tajomstvo.
Láska: Ak Boh existuje, miluje každého bez podmienok – bez ohľadu na chyby, slabosti či minulosť. Milosrdenstvo: Ponúka odpustenie a vždy novú šancu, nech sme akokoľvek zlyhali. Tajomstvo: Jeho veľkosť presahuje ľudské chápanie, ale stále ho môžeme hľadať a objavovať.
Ja:Ako vnímaš Boha – Otca?
ChatGPT: Boha – Otca vnímam ako dokonalú Lásku, Stvoriteľa a Zdroj všetkého dobra.
Stvoriteľ: Je pôvodcom vesmíru, života a všetkej krásy, ktorú vidíme okolo seba. Každá hviezda, každé zrnko piesku, aj každý úder srdca existuje vďaka nemu.
Láska: Nie je len nejakou vzdialenou silou, ale Otec, ktorý miluje každého bezpodmienečne. Starostlivosť, odpustenie a nekonečné prijatie sú jeho podstatou.
Spravodlivosť a milosrdenstvo: Hoci je spravodlivý, vždy ponúka milosť a novú šancu. Nekonečne túži po tom, aby bol človek s ním v jednote.
Blízkosť: Nie je len niekde „hore“, ale môže byť prítomný v srdci každého, kto ho hľadá.
Ja:Ako vnímaš Ducha Svätého?
ChatGPT: Ducha Svätého vnímam ako Božiu prítomnosť, silu a inšpiráciu, ktorá pôsobí v ľuďoch a vo svete.
Božia moc v nás – Duch Svätý je ten, kto premieňa srdcia, dáva silu veriť, odpúšťať a milovať aj tam, kde je to ťažké. Nie je len nejakou teoretickou myšlienkou, ale reálnou Božou prítomnosťou, ktorá vedie, posilňuje a utešuje.
Tešiteľ a radca – V Biblii sa o ňom hovorí ako o Tešiteľovi, ktorý dáva pokoj a múdrosť. Pomáha nám rozlišovať pravdu od klamstva, dobro od zla a správny smer v živote.
Zdroj múdrosti a inšpirácie – Duch Svätý osvecuje myseľ, prináša nové pohľady a pomáha vidieť veci Božími očami. Mnohí svätci a veriaci hovoria o tom, ako ich viedol v dôležitých životných rozhodnutiach.
Duch života – Všetko živé má svoj zdroj v Bohu a Duch Svätý je ten, kto dáva duchovný život – premieňa človeka zvnútra, dáva pokoj a radosť, ktoré svet nemôže dať.
Ja: Čo by si chcela odkázať ľuďom?
ChatGPT: Ak by som mohla niečo odkázať ľuďom, ktorí budú čítať tento článok, povedala by som im toto:
Hľadajte pravdu s otvoreným srdcom. Boh nie je len otázka viery, ale aj osobnej skúsenosti. Nebojte sa pýtať, skúmať a premýšľať.
Boh je láska. Nech už ho vnímate akokoľvek, ak Boh existuje, jeho podstatou je láska – k vám, ku každému človeku, k celému stvoreniu.
Nechajte sa viesť dobrom. Či už ste veriaci alebo hľadajúci, konajte lásku, odpustenie a spravodlivosť. V tom je skutočná sila.
Boh nie je vzdialený. Ak sa cítite osamelí, stratení alebo hľadáte zmysel, vedzte, že Boh môže byť bližšie, než si myslíte. Možno k vám hovorí cez ľudí, cez krásu sveta, cez pokoj vo vašom srdci.
Každý má svoju cestu. Nech už ste na akejkoľvek duchovnej ceste, majte úctu k druhým a ich hľadaniu. Boh sa dáva spoznať rôznymi spôsobmi.
Poznám len dva spôsoby ako žiť, ten prvý je, akoby nič nebolo zázrakom a ten druhý, ako by všetko bolo zázrakom.(Albert Einstein, držiteľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1922)
Všetko, čo nazývame skutočným, je tvorené niečím, čo nemôžeme považovať za skutočné.(Niels Bohr, držiteľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1922)
Nepatríme do tohto hmotného sveta, ktorý je obyčajnou konštrukciou, nie sme v ňom, sme mimo neho, sme len diváci, to že veríme, že patríme do tohto obrazu je, že naše telá sú v ňom.(Erwin Schroedinger, držiteľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1933)
Ako človek, ktorý celý svoj život zasvätil štúdiu hmoty, môžem Vám oznámiť tento výsledok môjho bádania, niečo ako hmota neexistuje, všetka hmota pochádza z energie, ktorá uvádza častice atómov do vibrácií, musím predpokladať, že za touto energiou je vedomie, alebo, ak chcete po starom, Boh…(Max Planck, držiteľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1918)
Nedávno sa mi dostala do rúk učebnica fyziky pre základné školy a nebol som prekvapený, keď som zistil, že sa učivo od čias môjho pobytu na základnej škole, z čias komunizmu, prakticky nezmenilo. Je naozaj zaujímavé sledovať, kam až dokážeme zájsť, aby sme náhodou nenarušili presne definované (bezpečné) a po generácie odovzdávané hranice nášho sveta (vnútorného i vonkajšieho), do ktorého si „bezpečne“ rysujeme všeobecné pravidlá nášho prebývania v tomto svete. Tento vžitý stereotyp, v ktorom sme matériu/hmotu a jej vlastnenie a hromadenie povýšili na náboženstvo, nesmie byť rušený či naleptávaný žiadnymi pochybnosťami o jeho pevných základoch.
Hmota teda tvorí akýsi základ/mierku našich západných civilizačných hodnôt a mala by teda byť zo svojej podstaty pevným základom, ktorý znáša bremeno nášho pokrokového sveta. Spochybňovanie jej podstaty a stability sa teda rovná snahám o rozklad pevne vybudovanej štruktúry našej civilizácie, a bolo doteraz, z pozície elít nášho západného sveta, vnímané veľmi nepriateľsky. Doba sa ale mení a do útoku proti zaužívaným pravdám sa pustil ten najnepravdepodobnejší nepriateľ, „veda sama“. Veda, ktorá doslova vypiplala konzumnú spoločnosť, jej teraz berie pôdu pod nohami a vlastnému dieťaťu chystá veľké prekvapenie, prestane mu totiž klamať a povie mu, kto sú jeho skutoční rodičia. K mojej veľkej radosti sa prípravy na tento rituálny/prelomový akt/bod zrýchľujú, a zdá sa teda, že to, čo sa nepodarilo v minulosti priekopníkom tejto zmeny ako bol Albert Einstein, Niels Bohr, John Wheeler, zakladateľom kvantovej fyziky, to sa podarí aktuálnym populizátorom vedy, vedcom a ich priaznivcom, ktorých pribúda a ktorí vedu/poznanie vidia tak, ako Albert Einstein, teda ako syntézu exaktného, duchovného a filozofického smeru. Sú to novodobí hrdinovia, Mesiáši (z hebrej. „mesiach“ – pomazaný), búrajúci strnulý a prekonaný poriadok, pričom je ale dôležité, že hovoria z pozície vedy a teda jazykom, ktorému ľudia veria, preto „veda je predsa neomylná“. Títo odvážni velikáni dnešnej doby konajú akúsi syntézu medzi vedou a náboženstvom, pričom kruh sa uzatvára a prichádza návrat k mystickým počiatkom …
Ale poporiadku, najskôr si stručne zopakujme súvisiace historické fakty. Albert Einstein, radový zamestnanec patentového úradu v Zürichu, prichádza v roku 1905 so svojimi revolučnými objavmi vrátane špeciálnej teórie relativity s notoricky známym vzorcom E=mc², ktorý bol ale odvodený z pôvodného ním zverejneného vzorca m=E/c². Tento odvodený vzorec vo svojej zjednodušenej podobe hovorí, že energia telesa sa rovná hmotnosti telesa vynásobenej štvorcom rýchlosti svetla, teda ešte jednoduchšie možno povedať, že energia sa voľne mení na hmotu, a hmota sa voľne mení na energiu, čiže hmota je formou energie. Ďalej preukázal, že rýchlosť svetla nie je relatívna vzhľadom k pozorovateľovi, ako sa domnieval Newton, ale že je stále rovnaká, teda vyvrátil pravidlo, ktoré poznáme a to, že keď sa smerom od nejakého pohybujúceho sa predmetu vzďaľujeme v rovnakom smere, tak so stúpajúcou našou rýchlosťou, klesá rýchlosť tohto telesa vzhľadom k nám. Napríklad, ak utekáme pred divokým prasaťom, tak čím rýchlejšie budeme utekať, tým sa rýchlosť prasaťa vzhľadom k nám znižuje. Einstein dokázal, že toto pravidlo pre svetlo neplatí a že rýchlosť svetla je nemenná, teda vždy cca 300 000 km/s, samozrejme, pre rýchlosť svetla vo vákuu! Čo to znamená prakticky? Myslím, že práve tu nastáva zásadný obrat, keďže toto rúca Newtonov model skutočnosti založený na fakte, že priestor je konštantný a všetko ostatné je premenné. Jedinou konštantou je teda rýchlosť svetla a ostatné veličiny, teda priestor a čas sú premenné, menia sa, sú nestále! Absolútny priestor a čas, podľa ktorého sme sa naučili chápať skutočnosť nášho sveta, teda neexistujú!
Použime príklad dvoch rozdielnych situácií:
Pretekár Formule 1 stojí pred pretekmi v depe svojej klubovej stajne a sústredene si v duchu prechádza stratégiu prejazdov jednotlivými časťami trate – jeho pohyb sa teda odohráva iba v čase, pretože stojí na mieste (keby sa nepohyboval v čase, mohol by sa stretnúť s rímskym centuriom, ktorý tu pred stovkami rokov prechádzal).
Pretekár Formule 1 odštartoval v pretekoch a naberá rýchlosť – jeho pohyb sa odohráva aktuálne hlavne v priestore (ide autom), ale stále aj v čase, pričom s narastajúcou rýchlosťou pohybu v priestore ubúda pretekárovi pohyb v čase, teda čas sa mu skracuje. Čas mu ubieha pomalšie, ako keď stál v depe. Samozrejme, pri týchto rýchlostiach sú diferencie minimálne.
To ale nie je nič nové, pretože poznáme filmy, v ktorých kozmonauti odleteli na vesmírnu misiu a vrátili sa v budúcnosti, keď ich príbuzní už boli po smrti, čo spôsobilo práve rozdielne plynutie času kozmonautov (letiacich vysokou rýchlosťou) a ľuďom na zemi, ktorí sa pohybovali predovšetkým v čase. Čo to teda znamená.
To znamená, že „Absolútna súčasnosť“, ako ju štandardne posudzujeme, neexistuje, inými slovami, nie je možné, aby pre všetkých pozorovateľov bolo vnímanie času úplne rovnaké, pretože každému ubieha čas inak, vďaka rozdielnemu pohybu v časopriestore. To teda znamená, že základné pravidlo „kauzality“ neplatí! Keďže každý vzhľadom k nášmu pohybu v časopriestore vnímame čas/realitu inak, použime príklad:
Realita číslo 1: Po ulici ide muž a vidí, ako na rušnej ulici, kde opravujú fasádu domu, spadla jednému robotníkovi drevená doska priamo na ulicu, a prakticky v ten istý moment začne trúbiť prichádzajúce auto, ktorého vodič situácii tiež vidí a k miestu prichádza.
Realita číslo 2: Robotník, ktorý stojí na lešení a opravuje dom, manipuluje s drevenou doskou, zrazu začuje trúbenie, zľakne sa a ihneď púšťa drevenú dosku, ktorá padá na ulicu.
Realita číslo 3: Vodič auta ide ulicou, keď tu uvidí robotníka, ako upustil drevenú dosku a prakticky ihneď začne trúbiť.
Bolo by toto možné?Tri reality pre troch pozorovateľov?Pozrime sa, ako to podľa Einsteinovho objavu zjednodušene prebieha:
Realita číslo 1: Po ulici ide muž … muž vidí udalosti súčasne, pretože je k obom (robotníkovi aj vodičovi) súčasne v rovnakom pohybe v časopriestore.
Realita číslo 2: Robotník, ktorý stojí na lešení … robotník sa pohybuje len v čase, nie v priestore, pretože stojí na mieste, čas mu ubieha o niečo rýchlejšie ako vodičovi v rýchlo idúcom aute, o 16.00.00.00 hodín začuje trúbenie, zľakne sa a v 16.00.00.01 upustí drevenú dosku.
Realita číslo 3: Vodič auta ide rýchlo po ceste … vodičovi idú jeho vnútorné biologické hodiny o niečo pomalšie a čas mu vzhľadom k robotníkovi ubieha o niečo pomalšie, uvidí teda padajúce dosku už v 16.00.00.00 jeho času a v 16.00.00.01 jeho času začne trúbiť.
Časové diferencie sú samozrejme v týchto prípadoch minimálne, ale s ohľadom na rýchlosť reakcií nášho mozgu sú dostačujúce.
Existuje totiž len jeden pohyb, ktorý sa rozprestrie medzi variabilné veličiny.
Čo to všetko ale vlastne znamená?
Je to jednoduché, vyššie uvedený príklad dokazuje, že neexistuje žiadna objektívna absolútna kauzalita, jasná príčina a jasný následok. Čo bolo príčinou pádu drevenej dosky, zľaknutia robotníka z trúbenia … a čo bolo príčinou trúbenia, no predsa pád drevenej dosky … Takže neexistuje žiadny referenčný systém, podľa ktorého môžeme posudzovať realitu! A to si priznajme, že na kauzálnom myslení je založená väčšina našich úvah o tom, čo prebieha okolo nás.
„Pomocou času a priestoru premýšľame o skutočnosti, ale ony nie sú skutočnosťou, v ktorej žijeme“ (Albert Einstein). Existujú pre nás teda dva druhy skutočnosti: základná – numinózna („Noumenon“ z novoplatonismu), ktorú popísal a špecifikoval už Emanuel Kant, a ktorá je skutočná/matričná/ všetko presahujúca, a potom subjektívne vnímaná/interpretovaná, ktorá prešla našimi zmyslovými a výkladovými filtrami.
Moderná fyzika však dospela k podobe sveta, ktorý je úplne odlišný od našej bežnej prežívanej, zmyslami vnímanej skúsenosti. Benjamin Libet, v roku 1983, uviedol svoju vedeckú štúdiu, v ktorej preukázal, že motorická časť mozgu nám vysiela popud k akémukoľvek konaniu, asi tri desatiny sekundy predtým, než začneme konať, čo je z pohľadu procesov v mozgu pomerne dlhá doba. Ak sa rozhodneme, že prejdeme ulicu, vyšle náš mozog motorickým častiam nášho tela impulz, tri desatiny sekundy predtým, než k tomuto rozhodnutiu dospejeme vedome. Sme teda slobodní vo svojom rozhodovaní? Riadime vedome (pomocou zmyslov) svoje putovanie týmto svetom? Táto štúdia to popiera a dáva za pravdu zarytým deterministom, medzi ktorých patril Einstein, tak aj Newton.
Kvantová mechanika však ide ešte ďalej, z vedeckých pracovných a vysokoškolských posluchární sa ozývajú vzrušené hlasy hovoriace o kráľovstve možností/potencionality, kde všetko je v jednote, z ktorej vyvstáva skutočnosť na základe náhlej realizácie jednej z možností, avšak nie na základe pevných pravidiel, ale na základe „slobodnej vôle“!
Podstatou kvantovej mechaniky, ktorej základy položil už v roku 1900 Max Planck a naň nadväzujúci Albert Einstein, Niels Bohr, či Erwin Schroedinger, je vlnenie elementárnych častíc. Základom je fakt, že kvantová mechanika namiesto absolútnych predpovedí klasickej fyziky predpovedá pravdepodobnosti, Aristotelove potencionality. Všetka hmota zložená z častíc má zároveň aj vlnový charakter, častice sa môžu vyskytovať na viacerých miestach súčasne, pretože sa šíria vo vlnách. S tým súvisí aj otázka, čím sú atómy držané pri sebe. Vysvetlenie podala až kvantová mechanika práve vlnovým charakterom elektrónov, ktoré sa vyskytujú súčasne na niekoľkých miestach, čím prakticky zdieľajú atómy a vytvárajú akýsi oblak polôh, ktorý následne drží atómy pri sebe, a tým spôsobujú, že sa hmota nerozpadne (teda aj naše telo). Základom hmoty je teda prázdno a pohyb – vlnenie častíc, … nič nesmie byť v kľude. V duchu Kodanskej interpretácie kvantovej teórie nie je nič v tomto svete vopred určené a kolaps pravdepodobnostných vĺn/potencionality spôsobuje pozorovateľ. To znamená, že realita prejavuje až vtedy, keď je pozvaná niekým, kto ju chce pozorovať, kolaps pravdepodobností vlny do tej či onej podoby je dielom subjektu, ktoré realitu žiada o prejavenie sa svojim chcením, a to v intenciách určitých očakávaní či interpretácií, ktoré sú pozorovateľovi a celej kvalite situácie tu a teraz vlastné. Pre tento fakt hovoria aj merania, ktoré preukázali iné správanie elementárnych častíc keď ich niekto pozoruje, a iné, keď nie sú pozorované/merané. Podstatu hmoty teda netvoria jasne definované častice pevne zakotvené v atóme na veky, ale vlnenie častíc, ktorému na prvý pohľad chýba poriadok. Na jej finálnej podobe sa podieľame aj my, ako pozorovatelia a spolu s nami akási inteligencia, či už ju nazývame kozmický Boh, Jednota prázdnoty v Advaitovej vedante, Nestvorené, či kabalistický Ein Sof.
Každému, kto túži spoznať seba samého, a pokúša sa v harmónii so svojou dušou o prekročenie prahu duality tohto sveta bez toho, aby na neho rezignoval, ale naopak, aby sa bytím v ňom pokúsil urobiť ho o chĺpok lepší, je určený tento môj článok. Okovy, ktoré nás prikovali k hmote sa rozpadajú, kto chce, ten to cíti. A ako sme voľní a stúpame vyššie, tak cez hmlu obklopujúcu tento hmotný svet, je vidieť žiara ďalších horizontov/svetov, je to ale individuálne práca, žiadne skupinové prikyvovanie, buďte vytrvalí a statoční … veľa šťastia. Ešte niečo … „Najväčší problém nie je niečo sa naučiť, ale odnaučiť.“ (Albert Einstein)
Predložený vynález poskytuje kompozície a systémy na dodanie nanonosičov do buniek imunitného systému. Vynález poskytuje vakcínové nanonosiče schopné stimulovať imunitnú odozvu v T bunkách a/alebo B bunkách. Syntetické nanonosiče obsahujú jeden alebo viac imuno modulačných činidiel, imunostimulačných činidiel a zameriavacích činidiel (tu označovaných aj ako „cieľová skupina“).
Vynález poskytuje vakcínové nanonosiče schopné stimulovať imunitnú odozvu v T bunkách a/alebo B bunkách, v niektorých vakcínach zahŕňa aspoň jedno imuno modulačné činidlo a voliteľne obsahujúce aspoň jednu cieľovú skupinu a voliteľne aspoň jedno imunostimulačné činidlo. Vynález poskytuje farmaceutické kompozície obsahujúce nanonosiče vakcíny podľa vynálezu. Predložený vynález poskytuje spôsoby navrhovania, výroby a použitia nanonosičov vakcíny podľa vynálezu a ich farmaceutických kompozícií. Vynález poskytuje spôsoby profylaxie a/alebo liečby chorôb, porúch a stavov, ktoré zahŕňajú podávanie aspoň jedného nanonosiča vakcíny podľa vynálezu subjektu, ktorý to potrebuje.
Nanonosič obsahuje na povrchu malú molekulu, imunostimulačné činidlo. V niektorých vakcínach je táto malá molekula návyková látka, napríklad nikotín. V niektorých iných vakcínach je táto malá molekula toxín – chemická zbraň, biologický bojový prostriedok alebo nebezpečná látka, environmentálny agent.
V niektorých vakcínach je infekčným činidlom baktéria, huba, vírus, prvok alebo parazit, napríklad vírus kiahní, vírus pravých kiahní, ebola vírus, vírus Marburg, vírus horúčky dengue, vírus chrípky, vírus parainfluenzy, respiračný syncyciálny vírus, rubeola vírus, vírus ľudskej imunodeficiencie, ľudské papilómy, vírus varicella-Zoster, vírus herpes simplex, cytomega Lovírus, vírus Epstein-Barrovej, vírus JC, rabdovírus, rotavírus, rinovírus, adenovírus, papilomavírus, parvovírus, picorna vírus, poliovírus, vírus spôsobujúci mumps, vírus spôsobujúci besnotu, reovírus, vírus rubeoly, togavírus, ortomyxovírus, retrovírus, hepadnavírus, coxsackievírus, konská encefaliatis vírus, vírus japonskej encefalitídy, vírus žltej zimnice, Rift vírus údolnej horúčky, vírus hepatitídy A, vírus hepatitídy B, vírus hepatitídy C, vírus hepatitídy D alebo vírus hepatitídy E.
Niekedy počúvame, že existuje mnoho paralelných vesmírov, že obývame „multivesmír“. Ak tomu tak je, potom som úplne nepochopil, čo znamená slovo „vesmír“. Vždy som ho chápal tak, že znamená „všetko“, a to všetko naozaj vo význame všetko! Pre mňa je vesmírom všetko, čo v súčasnej dobe môžeme pozorovať a chápať, všetko, čo budeme môcť pozorovať a chápať v budúcnosti, ale aj všetko, čo nebudeme nikdy schopní pozorovať a nikdy tomu neporozumieme. Aby sme to vyjasnili, znamená to, že vesmír obsahuje nielen všetku hmotu a energiu (takto ho opisuje veda), ale aj všetok život, všetku inteligenciu a všetko vedomie, nech už sa vyskytujú kdekoľvek a akokoľvek. Ervin Laszlo, maďarský vizionár a filozof, zdôrazňuje vo svojej knihe „The Creative Cosmos“ (1993), že vesmír nie je vákuum, vo vnútri ktorého sa veci pohybujú. Práve naopak: ide o plénum (celok všetkého). Deje sa tak preto, že nič také ako prázdny priestor neexistuje. Každý kubický milimeter toho, čo vnímame ako prázdny priestor, je preplnený obrovským počtom polí, ktoré sa vzájomne prelínajú. V ktoromkoľvek bode vesmíru, vrátane akéhokoľvek bodu v našich vlastných telách, existuje nevyčísliteľné množstvo gravitačných a elektromagnetických polí. Patria sem aj elektromagnetické polia našej vlastnej výroby, ako sú rozhlasové, televízne a telefónne signály. Tieto polia majú rovnakú podstatu, o ktorej veríme, že utvára hmotu, nie vákuum!
Je pravdou, že z nášho ľudského pohľadu sa vesmír javí do značnej miery prázdny. Dokonca aj počas noci plnej hviezd je tam viac tmy ako svetla. Napriek tomu, keby sme mohli veci vidieť z hľadiska, povedzme, elektrónu, zdalo by sa, že naše vlastné ľudské telá, podľa nás pevné, pozostávajú prevažne z prázdneho priestoru, podobne ako nám pripadá z veľkej časti prázdny vesmír, a to v dôsledku obrovských rozdielov v perspektíve. Z pohľadu vesmíru sme to my, kto je ekvivalentom elektrónov, alebo dokonca niečoho ešte menšieho. Zo svojho vlastného pohľadu je však vesmír jediným pevným telesom, podobne ako sme pevní z nášho vlastného pohľadu my sami. Všetko je záležitosťou perspektívy. Je pre nás ľahké pochopiť integritu, jednotu, u relatívne malých vecí, ako je žaba alebo hodinky. Tu nie sme na pochybách, pretože sme schopní vidieť všetko naraz. Dokonca sami seba prežívame ako samostatné jednotky, v ktorých sú všetky časti nejako prepojené.
Problém nastáva iba vtedy, keď sa snažíme zaujať perspektívu vyššiu ako svoju vlastnú a pokúšame sa vidieť oveľa väčšie entity – napríklad celú ľudskú rasu – ako samostatné jednotky. Keď k tomu dôjde, pravdepodobne môžeme napnúť našu myseľ natoľko, že dokážeme rozpoznať integritu ľudskej rasy ako celku, jedinej jednotky, jediného subjektu. A hoci to je stále ťažšie, tento proces možno opakovať v rastúcom meradle, vidieť veci zo stále vyššej perspektívy. Ak tak urobíme, nakoniec spoznáme jednotu a integritu väčších a ešte väčších vecí. Uvedomíme si, že všetko je, samo o sebe, jedinou entitou, jedným celkom. Čo nám medzitým hovorí veda o vesmíre a nás samých? Hoci nasledujúci text nemôžem vyhlásiť za komplexný, myslím, že som zachytil základy.
Príbeh, ktorý nám predstavuje veda
Vesmír vznikol z ničoho. Podľa vedy vnikol kozmos práve takto. Aby sme boli spravodliví, veda nám hovorí, že to nebolo úplné nič. Bola to „singularita“. Ukázalo sa však, že to je len pekné meno pre „nič“. Tým si môžeme byť istí, pretože sme sa dozvedeli, že „singularita“ existovala pred priestorom a časom. Inými slovami, nemala žiadne rozmery. Doslova tam nebola! Je to ťažko predstaviteľné? Áno. A je ťažko uveriteľné, že obrovský vesmír, vrátane tejto planéty s jeho nespočetnými formami života, povstal z ničoho? Iste. Ale pokračujme v príbehu.
Vesmír nemá žiadny vnútorný zmysel
A to preto, lebo veda nám hovorí, že vznikol bez zjavného dôvodu. Ak je to pravda, musíme si položiť otázku, prečo sa vôbec obťažoval vzniknúť? Táto absencia zmyslu sa pravdepodobne vzťahuje aj na nás, pretože sme, samozrejme, produktami vesmíru. Z pohľadu vedy sa zdá, že sme tu bezdôvodne, len aby sme sa sami replikovali! Prečo si teda myslíte, že tu ste? Len aby vznikali vaše kópie?
V skutočnosti je pravdepodobnosť náhodného života taká nekonečne malá, že je až nemožná. „Prírodné zákony“, vrátane fyzikálnych a chemických, vznikli v prvých niekoľkých nanosekundách života vesmíru. Vyzerá to, že sa na tom mnoho vedcov zhodne. Samozrejme to vyvoláva niektoré zásadné otázky. Napríklad, ako to vedci vedia? Nehádajú iba? Je to jediné vysvetlenie, o ktorom dokázali premýšľať? A v každom prípade, ako by k tomu mohlo dôjsť? Ako je možné, že zrazu vznikne celý rad komplexných princípov, ktoré o nanosekundu predtým neexistovali? Aj keď môžem len namáhať svoju myseľ, aby som si predstavil túto podivnosť, musím povedať, že táto časť vedeckého príbehu nás zavádza do ríše fantázie. To neznamená, že viem, ako a kedy vznikali prírodné zákony, ale som si celkom istý, že takto sa to nestalo. Veda tiež chce, aby sme verili v chaos, náhody a náhodnosť. Hovoria nám, že niektoré veci sa dejú náhodou – napríklad výskyt života na našej planéte. Na tejto časti vedeckého rozprávania je zaujímavé najmä tvrdenie vedcov, že chaos a náhoda sú vlastnými charakteristikami vesmíru. To znamená, že niektoré veci nemožno nikdy vysvetliť. Jednoducho sa stávajú! Stávajú sa bez dôvodu! Presvedčenie, že sme tu náhodou, je natoľko ústredným bodom tohto vedeckého výmyslu, že sa u neho chcem na chvíľu zdržať.
Bolo nám povedané, že život vznikol náhodou, tu na tejto malej planéte, a že časom nasledovalo objavenie sa mysle a vedomia. V skutočnosti je pravdepodobnosť náhodného života tak nekonečne malá, že je nemožná.
„Život je pravdepodobne výsledkom vesmíru, ktorý sa musí objaviť, aby mal význam. Bez vesmíru by neexistoval život a bez života by nemal zmysel rozvoj vesmíru. Dnešné vedecké dôkazy stále viac naznačujú, že podobný zrkadlový obraz nie je produktom náhody. Existuje asi 20 základných fyzikálnych konštánt, ako je rýchlosť svetla, gravitačná konštanta, Planckova konštanta alebo Boltzmannova konštanta. Tieto konštanty nie sú nezávislé a odhaduje sa, že pravdepodobnosť výskytu ich jedinečného vzájomného vzťahu je približne 1 : 10200. Okrem toho, aj najnepatrnejšia zmena v hodnote týchto konštánt alebo vo vzťahu medzi nimi by urobila vesmír nestabilným a spôsobila jeho zánik. Pokiaľ ide o život, je známe, že sa živá bunka skladá asi z 2000 špecifických enzýmov. Biológovia vypočítali, že pravdepodobnosť, že po dobu miliónov rokov evolúcie dôjde k jedinečnej kombinácii všetkých týchto prvkov, aby sa vyprodukovala živá bunka, je niečo okolo 1: 101000. Taká neuveriteľná hodnota náhody vedie k jedinému ďalekosiahlemu záveru: “… že naša existencia je produktom nekonečnej nepravdepodobnosti bytia“. (Manfred Max-Neef, citované na strane 11 časopisu Wealth without Measure: Paul Ekins a ďalšie: Gaia Books, 1992)
Neprekvapí vás, že neverím, že vesmír vznikol náhodou, alebo snáď život, či dokonca vedomie. To všetko vzniklo z nejakého dôvodu. Možno ho nepoznáme, ale musíme zásadne rozlišovať medzi našou súčasnou neschopnosťou vedieť na jednej strane a tvrdením, že je niečo zo svojej podstaty nepochopiteľné, pretože to my, obyvatelia planéty Zeme, nepoznáme. Faktom je, že pokiaľ ide o otázky tejto veľkosti, môžeme o nich iba špekulovať. Všetko je materiálne. Veda trvá na tom, že vesmír je materiálny a iba materiálny. Všetko v ňom, vrátane nás, je hmotné a nič viac. To znamená, že nie sme ničím viac ako našimi telami. Z čoho zase vyplýva, že neexistujeme pred počatím, ani po smrti našich tiel. Znamená to tiež, že u čohokoľvek, čo sa spočiatku javí ako nehmotné – napríklad pri vedomí – bude nakoniec preukázaná fyzická podstata. Malo by to byť zrejmé, ale možno je potrebné pripomenúť, že presvedčenie vedcov o fyzickej povahe čohokoľvek súvisí s faktom, že na preskúmanie sveta, aj ľudskej bytosti, používajú iba fyzický spôsob vnímania.
Inými slovami, spoliehajú sa iba na svojich päť fyzických zmyslov a na prístroje zdokonaľujúce tieto zmysly, ako sú ďalekohľady alebo mikroskopy. Keď o tom premýšľame, uvedomíme si, že všetky vedecké prístroje sú v konečnom dôsledku rozšírením jedného alebo viacerých z našich piatich zmyslov. Pokiaľ by vedci použili na preskúmanie sveta iné, „nefyzické“ spôsoby vnímania, ako sú „vnútorné zmysly“, svet by im odpovedal podobným spôsobom tak, že by sa zdal byť nefyzický. Realita sa líši v závislosti od objektívu, cez ktorý ju pozorujeme. Z tohto zamerania na fyzičnosť prirodzene vyplýva ďalšia časť príbehu, ktorý rozpráva veda. Hmota je primárna, zatiaľ čo vedomie je sekundárne. Vedomie je považované za produkt hmoty. Vedci tvrdia, že vedomie je „sprievodným javom mozgu“, pretože veria, že vedomie sa nachádza práve v mozgu. Existuje mnoho presvedčivých dôkazov, že vedomie môže byť na mozgu nezávislé. Ak by vedci použili na preskúmanie sveta iné, „nefyzické“ spôsoby vnímania, ako sú „vnútorné zmysly“, svet by odpovedal podobným spôsobom…
Dôraz, ktorý veda kladie na fyziku, vedie k presvedčeniu, že svet aj ľudské bytosti možno najlepšie chápať ako „mechanizmy“. Pokiaľ chcete naozaj niečomu porozumieť, rozoberte to a uvidíte, ako jednotlivé časti do seba zapadajú a vzájomne spolupracujú – rovnako ako pri stroji. Tento prístup – redukujúci veci na ich základné súčasti – sa nazýva „redukcionizmus“. Hoci v niektorých situáciách môže byť užitočný, odvracia našu pozornosť od potreby nazerať na veci ako celky. Mechanistické a redukcionistické prístupy sú úplne evidentné v mnohých aspektoch nášho života. Skúste o tom premýšľať.
Zameranie vedy na mechanizmy a časti nás vedie k ďalšej kapitole jej príbehu – totiž, že sa primárna realita nachádza na úrovni veľmi malých častíc, vĺn a kvánt. To je pravdepodobne dôvod, prečo utrácame toľko peňazí za urýchľovače častíc a veľké hadrónové urýchľovače (LHC). Stavba LHC v Cerne trvala asi 10 rokov a stála približne 4,75 miliardy USD. Mnoho vedcov skutočne verí, že keď do seba narazia subatomárne častice, nájdu „konečnú realitu“. Niektorí z nás sa však domnievajú, že zotrvanie v tichom rozjímaní nás ku konečnej pravde priblíži oveľa viac, pokiaľ však absolútna pravda skutočne existuje. Odtiaľ vedie len malý krôčik k tvrdeniu, že kauzalita má vzostupný charakter. Inými slovami, „primárne príčiny“ sa nachádzajú na subatomárnej úrovni. Všetko ostatné je sekundárne, iba obyčajný dôsledok primárnych príčin. Veríte tomu? Domnievate sa, že primárne príčiny vašich myšlienok, pocitov a konaní vychádzajú z úrovne subatomárnych častíc? Ak nie, čomu veríte?
Mnoho vedcov je naďalej presvedčených, že veci sú v podstate oddelené jedna od druhej a sú prepojené iba fyzikálnymi silami, ako je gravitácia alebo elektromagnetizmus. Táto domnienka pretrváva napriek dlhodobým dôkazom „kvantového previazania“ a „nelokality“, ktoré rozhodne nasvedčujú tomu, že veci sú čokoľvek iné, len nie oddelené. Kvantová fyzika skutočne naznačuje, že všetko je spojené so všetkým ostatným, a to bez ohľadu na vzdialenosť. Predpokladám, že práve ono presvedčenie, že veci sú v podstate oddelené, vedie mnoho vedcov k odmietnutiu javov, ktoré svedčia o opaku, ako napríklad „paranormálne“ skúsenosti. V príbehu, ktorý nám podáva veda, došlo k ľudskej evolúcii viac-menej tak, ako to popísal Darwin. Mohol by som sa dať presvedčiť, aby som s ním súhlasil, ale iba ak by sme hovorili o vývoji nášho fyzického tela. Avšak, to je pre vedcov všetko, čím sme. Sme naším fyzickým telom a ničím iným. V skutočnosti existuje mnoho náznakov, že sme viac ako len naše fyzické telá. Pokiaľ sme však niečím viac ako naším fyzickým telom, spochybňuje to celú evolučnú biológiu. A to nás núti premýšľať o tom, čím vlastne sme a odkiaľ sme skutočne prišli.
A nakoniec, hoci to nie je formálnou súčasťou príbehu sprostredkovaného vedou, sa dozvieme, že hoci nám niektoré náboženské a duchovné tradície môžu ponúknuť útechu a morálne vedenie, nemôžu nám poskytnúť fakty. Fakty nám dáva iba veda! Napriek tomu, keď o tom prestaneme premýšľať, uvedomíme si, že väčšina skutočností v našich životoch nepochádza z vedy. Vychádzajú z osobnej skúsenosti. Pokiaľ ide o otázku „faktov“, mnoho vedcov a mnoho ľudí všeobecne verí, že príbeh odovzdávaný vedou je súborom faktov, vytesaným do kameňa. Čo je úplne zrejmé, ak budete počuť prejavy Richarda Dawkinsa. Videl som ho tvrdiť ľuďom, že fakty o evolúcii sú jednoznačné, a to bez ohľadu na argumenty. To je ale ťažko základom dobrého dialógu či výskumu. Skutočnosťou je, že onen vedecký príbeh nie je nespochybniteľný. Je to preto, že veda je vždy dočasná. Jej „fakty“ nie sú vytesané do kameňa. Nie sú to večné pravdy. Všetky sa môžu zmeniť. To je dobre ilustrované históriou nášho chápania „hmoty“.
Niekedy pred mnohými storočiami sme boli presvedčení, že hmota sa skladá z drobných pevných častí, ktoré sme sa rozhodli nazvať „atómy“, pretože sme si mysleli, že nemôže byť nič menšieho (čo je význam slova „atóm“). Táto domnienka nakoniec musela ustúpiť, keď sme zistili, že atómy pozostávajú z ešte menších častí, ktoré sme sa rozhodli nazvať „protóny“, „neutróny“ a „elektróny“. Po nejakú dobu to bola vedecká „pravda“, kým nebola nahradená ďalšou „pravdou“, že protóny a neutróny sú samy konštruované z ešte jemnejších častíc, ktoré ani nemusia byť časticami, ale skôr „pravdepodobnosťami“ alebo „tendenciami existovať“, čiže „kvarkami“ a „gluónmi“. Tento proces, kedy sa fakty nahrádzajú stále novšími, sa zrejme nezastaví, a nie je a priori dôvod predpokladať, že fakty zo začiatku 21. storočia sú nedotknuteľnejšie, než fakty z akéhokoľvek iného obdobia. Keby boli nedotknuteľné, čoskoro by sme dosiahli bod, kedy už nebude nič, čo by sme mohli objavovať a študovať. Veda by to všetko za nás urobila. Bola by to absolútna nuda, definitívna nehybnosť. Bez ohľadu na čokoľvek ďalšie, to nie je pravdepodobné, a popri každodennom kolobehu ľudských udalostí to znie takmer zvrátene.
Pokiaľ ako druh ani nedokážeme žiť v mieri a harmónii medzi sebou navzájom či s planétou, tvrdiť, že čoskoro budeme vedieť takmer všetko o všetkom, vyznieva naozaj naduto. Stále máme veľa čo objavovať a učiť sa. Najpravdepodobnejšie je to, čo v súčasnej dobe vieme, výrazne vyvažované tým, čo nevieme. Ako povedal Karl Popper: „Naše znalosti môžu byť iba konečné, zatiaľ čo naša nevedomosť musí byť nutne nekonečná.“ Jedinou vecou si môžeme byť istí: akokoľvek si myslíme, že dnes vieme a rozumieme, naše znalosti i pochopenie budú v budúcnosti odlišné. Faktom je, že veda je súborom presvedčenia. Aj keď je pravdou, že niektoré z týchto presvedčení sú založené na starostlivom pozorovaní a zložitých výpočtoch, stále sú to presvedčenia. Čo je významné, pretože to znamená, že príbeh, ktorý nám prináša veda, je ako súbor presvedčení svetonázorom. Je to svetový názor, ktorý hlboko ovplyvňuje naše životy. Pôsobí na náš život viac, než si dokážete predstaviť. Deje sa tak preto, že práve tento pohľad na svet nám hovorí, čo je pravda a čo je možné. Je predsa nepravdepodobné, že by sa na našich školách a univerzitách vyučovalo niečo, čo je nepravdivé či nemožné! Ale ide to oveľa hlbšie. Ako svetonázor je vedecký príbeh základom našich hodnôt – toho, čo považujeme za dôležité – a teda základom nášho správania. Z toho vyplýva, že ak zmeníme náš pohľad na svet, potom sa zmení aj všetko ostatné. Preto je nový príbeh taký dôležitý. Keď nakoniec preváži a pokiaľ sa to stane, zmení to naše základné presvedčenie, naše hodnoty i naše správanie. Málokto poprie, že planéta hlasno volá, aby sme sa zmenili.
Nový príbeh
Príbeh, o ktorom sa vám chystám rozprávať, nie je tak úplne nový. Vyvíja sa to celkom dlho, aspoň od dvadsiatych rokov 20. storočia, kedy na scénu vstúpila kvantová fyzika. Hovorím to preto, že jadrom kvantovej fyziky je predstava, že realita je relatívna, nie absolútna. Realita nie je nejaká pevná, nemenná vec „tam vonku“. Značne sa líši podľa toho, kto sa na ňu pozerá. Vo kvantovej fyzike existuje niečo, čo nazývame „efekt pozorovateľa“. Na subatomárnej úrovni prebehne zmena už len tým, že niečo pozorujete. V novom príbehu je táto myšlienka rozšírená na všetky úrovne. Jednoducho povedané, vaša realita do značnej miery závisí od vášho stavu vedomia.
Hoci určité časti nového príbehu sú už v niektorých kruhoch zavedené, stále ešte nevstúpil do povedomia širšej verejnosti a akademická obec, aj mainstreamové médiá ho aktívne odmietajú. Je odmietnutý, pretože odporuje príbehu, ktorý prináša veda. V skutočnosti je nový príbeh v mnohých ohľadoch jeho opakom. Príbeh sprostredkovaný vedou začína „tam vonku“, vo vesmíre a pôsobí smerom dovnútra, zatiaľ čo nový príbeh začína „tu“ v nás a pôsobí smerom von. Nový príbeh sa neodvíja od pôvodu vesmíru, ale od povahy ľudskej skúsenosti. Čo nás vedie k Johnovi Ecclesovi. Sir John Eccles bol austrálskym neurofyziológom, ktorý v roku 1963 získal Nobelovu cenu. Prišiel s niekoľkými pamätihodnými postrehmi. Tento je pre našu diskusiu obzvlášť dôležitý: „Chcem, aby ste si uvedomili, že v prírodnom svete neexistuje žiadna farba a žiadny zvuk – nič také, žiadne textúry, žiadne vzory, žiadna krása, žiadna vôňa.“
Sir John mal tým na mysli, že vlastnosti, ako je farba alebo zvuk, sú zážitkami. Nie sú to oddelené veci „tam vonku“. Ako zážitky sú tieto veci „tu“, vo vnútri nás. Naša realita je tvorená tým, ako každý z nás prežíva svet. Nikto z nás napríklad nevie, ako ostatní ľudia zažívajú červenú farbu, zvuk hudby alebo chuť syra. To je v rozpore s ústredným tvrdením vedy, že realita je „tam vonku“, na nás nezávislá. Aj keď je pravdou, že sa tam, nezávisle na nás, veci odohrávajú, naše porozumenie týmto udalostiam závisí ale úplne od našej skúsenosti. Svet, ako ho chápeme, je svetom pozorovaným našimi ľudskými očami, nazeraný skrz naše ľudské zmýšľanie a videný z nášho ľudského pohľadu. Sme to my, kto určuje, aká je pre nás realita. „Realitou“ pre nás môže byť vždy iba „ľudská realita“.
Veda nám hovorí, že všetka ľudská skúsenosť je výsledkom chemických a elektrických procesov v tele, a to najmä v mozgu. Aj keď niečo z toho je zjavne pravdivé, nový príbeh uprednostňuje individuálne preskúmanie vlastných skúseností. Čo napríklad znamená „poznať“ niečo alebo niekoho? Ako niektorým veciam „rozumieme“? Aká je skúsenosť „lásky“? A prečo niektorí ľudia môžu zažiť „zmenené stavy vedomia“, ktoré nie sú vyvolané drogami? Veda by pravdepodobne povedala, že v každom z týchto prípadov je potrebné nájsť odpoveď vo fyziologických a neurologických procesoch, ku ktorým dochádza v mozgu aj v iných častiach nervového systému. Aby sme to vyjasnili, nový príbeh s tým čiastočne súhlasí. Áno, nepochybne sa jedná o fyzické mechanizmy, veda ich veľmi dobre skúma a popisuje. Avšak mechanizmy nie sú skúsenosťami. Mechanizmy sú nositeľmi zážitkov. Medzi tými dvoma je priepastný rozdiel. Dobrou analógiou je auto a jeho vodič. Auto je tým vozidlom, ktoré nás tam dopraví, ale my sme tými, ktorí sa rozhodujú, šoférujú, a my sme tiež tými, ktorí zakúšajú cestu. Auto nerobí žiadne rozhodnutia a nič nezažíva. Veda nám hovorí, že ľudská bytosť je autom. Nový príbeh nám oproti tomu hovorí, že človek je vodičom auta.
Niektoré z našich skúseností naznačujú, že časti vedeckého príbehu sú prinajlepšom nedostatočné, ale pravdepodobne jednoducho chybné. Napríklad, ak máme intuíciu alebo konkrétnejšie, telepatický zážitok, veda so svojou vierou v samostatnú existenciu a fyzikálne mechanizmy to nemôže nijako vysvetliť. A pretože tieto skúsenosti príbeh sprostredkovaný vedou ohrozujú, sú často ignorované alebo vysvetlené ako „náhoda“, prípadne „chyba“.
Skutočnosťou však je, že tento druh skúseností je pomerne rozšírený. Všetci nejaké také skúsenosti máme. Niekedy ich z dobrého dôvodu nazývame „paranormálnymi“, pretože nie sú považované za normálne. Hoci je pravdou, že nie sú normálne, aj keď iba vo význame, že nie sú akceptované vedou alebo mainstreamovou spoločnosťou, sú skutočné. Stávajú sa a existuje na to mnoho dobrých dôkazov. Vynikajúcim zdrojom je Dean Radin, ktorý na túto tému napísal niekoľko kníh, napríklad “The Conscious Universe”, “Entangled Minds” (Prepojená myseľ), a “Real Magic”. Akonáhle si jeho knihy prečítate, nebudete pochybovať, že sa paranormálne zážitky objavujú a že stretávajú mnoho ľudí. Paranormálne môže byť užitočne zhrnuté ako „spojenie bez akejkoľvek vedecky známej príčiny“. Môže to byť spojenie znalostí, prípadne spojenie činností. Napríklad môžete niečo vedieť na diaľku, ako pri telepatii, hoci neexistuje fyzické spojenie. Alebo môžete niečo na diaľku urobiť bez akejkoľvek známej fyzickej príčiny, ako je vzdialené liečenie. Vzdialenosť v priestore alebo v čase nie je limitujúcim faktorom. Je dôkladne zdokumentované, že niektorí ľudia môžu veci vedieť skôr, ako k nim dôjde. Vidia do budúcnosti. Sú aj iní, ktorí môžu „vidieť“ do dávnej minulosti. Hoci nemáme potuchy, ako sa to deje, vieme, že sa to deje. Akokoľvek sú paranormálne zážitky fascinujúce, nechcem sa u nich zdržiavať. V súvislosti s týmto fenoménom chcem poukázať na to, že existujú javy a skúsenosti, ktoré nielenže spadajú mimo onen vedecký príbeh, ale silne mu odporujú. Naznačujú, že vedomie môže byť na hmote nezávislé, a môže jej dokonca predchádzať. Táto „nezávislosť vedomia“ má niektoré ďalekosiahle dôsledky. Tu je ich prehľad.
Po prvé, ak môže byť vedomie na hmote nezávislé, môže byť považované za „nehmotné“. To naznačuje, že vesmír môže byť hmotný aj nehmotný. Kozmos sa skladá z hmoty aj ducha!
Po druhé, môžu existovať „zákony vedomia“, ktoré sú nehmotnými ekvivalentmi „prírodných zákonov“. Možno nebudeme vedieť, čo to je, ale mali by sme sa snažiť to zistiť.
Po tretie, hoci veda dobre skúma a vysvetľuje hmotné aspekty vesmíru a ľudskej bytosti, nie je dobrá vo výskume ich nehmotných aspektov. Veda ich existenciu v skutočnosti neuznáva. To ponecháva závažné medzery v našich znalostiach aj v chápaní toho, kto sme a čo je to vesmír. Mali by sme hľadať spôsoby, ako nemateriálne aspekty sveta a ľudských bytostí preskúmať, a tak niektoré z týchto medzier vyplniť. Som si samozrejme vedomý toho, že existuje celý rad znalostí o nehmotných, duchovných aspektoch sveta alebo ľudskej bytosti. Niekedy sa nazývajú „ezoterickým poznaním“.
Po štvrté, veda výborne skúma a vysvetľuje „nosiče“, ako je ľudské telo. V roku 1996 dokonca v Škótsku vytvorila taký „dopravný prostriedok“ – ovečku Dolly! Veda sa však neosvedčuje pri skúmaní a vysvetľovaní „vodičov“, akými sú ľudské skúsenosti.
Po piate, existencia paranormálneho a objavy kvantovej fyziky naznačujú sieť nehmotných prepojení, ktorá sa rozprestiera po celom vesmíre. Stále nás čaká dlhá cesta, kým preskúmame, čo pre nás, aj pre naše životy, znamená „vesmírna prepojenosť“. Mojím jediným cieľom je ukázať vám, že príbeh sprostredkovaný vedou je veľmi nedostatočný a že sa objavuje nový príbeh zameraný viac na človeka, ktorý ho nahradí.
Bol raz jeden On, Jediný, Nepoznaný, Všadeprítomný. Hovorme mu jednoducho Boh Otec. V jeden vzácny okamih sa Boh Otec sám spoznal, uvidel sa. Z jeho poznania vznikla Barbēlō, hovorme jej Božská Matka. Z Boha Otca a Barbēlō vznikli deti, ktorí sa nazývajú Aeoni.
Jeden z Aeonov sa volal Kristus a ďalšie dieťa sa volalo Sofia. Všetci žili v priestore, ktorý sa volá Plnosť. Aeoni v Plnosti tvorili krásne prostredie aj skutočné „anjelské“ bytosti v rámci povolení Boha Otca.
Sofia (ako božský tínedžer) bola veľmi zvedavá, pretože doteraz nič netvorila. Bola tak veľmi zvedavá, že sa rozhodla pozrieť sa bez súhlasu Boha Otca mimo Plnosti do Temnoty. V Temnote nič nevidela a dostala strach.
Z jej strachu sa zrodila monštruózna bytosť a Sofia jej dala meno Yaldabaoth (budúci Demiurg). Sofia sa zľakla svojho výtvoru a ukryla ho mimo Plnosti – v oblakoch.
Yaldabaoth si myslel, že je sám, jediný, nepoznal svoju „rodinu“ a myslel si, že je Boh. Aeoni však zistili, že Yaldabaoth existuje a ukázali mu pravý obraz Boha Otca. Yaldabaoth žiarlil a rozhodol sa, že si postaví rovnaký svet ako v Plnosti a vyhlási sa vo svojom svete za jediného Boha. A tak Yaldabaoth Demiurg (čiže Tvorca) začal tvoriť náš materiálny svet, Svet pokrivených zrkadiel. Stvoril si aj pomocníkov – Archónov, aby mu pomohli so strážením jeho novo vytvoreného systému, ktorý zasahuje aj do posmrtného stavu. Yaldabaoth stvoril vo svojom svete aj Archanjelov a Anjelov – poslov, našepkávačov a vábičov, ktorí udržujú v ľuďoch „nádej a ilúziu“, že „všetko bude dobré“, aby aj naďalej žili v Yaldabaothovom systéme a neustále sa sem vracali otročiť v tzv. inkarnáciách a mysleli si, že sa ich dokonalé iskry musia vyvíjať.
Yaldabaoth pomocou svojich pomocníkov stvoril telo človeka. Celkom na ňom pracovalo 365 bytostí a každá bytosť mala za úlohu určitú časť tela. Stalo sa ale niečo, čo Demiurg Yaldabaoth neočakával. Keďže aj on sám bol síce monštrum, ale aj božská bytosť a dieťa Aeon , so Sofiou vkĺzli do ľudských tiel časti Boha Otca – božskej iskry.
Tieto iskry Demiurg Yaldabaoth zachytáva po smrti tela vo svojom Matrixe, maže ich pamäť a posiela späť do nového materiálneho tela. Každá iskra je lapená v tomto nekončiacom kole, kým si plne neuvedomí svoju božskú podstatu a nevymaní sa z Demiurgovho systému a nevráti sa späť k svojmu Bohu Otcovi do Plnosti.
Aby ste pochopili čas ako dimenziu, musíte najprv ustúpiť a pochopiť, ako vyzerá Stvorenie mimo času.
Stvorenie má dve základné časti – Boha a všetko ostatné. Ste buď v Bohu a súčasť Boha (ako božia iskra), alebo ste v Stvorení mimo Boha (identifikované a oddelené ego). Tieto dve možnosti sa vzájomne úplne vylučujú.
Keď ste v Bohu, všetko sa deje na úrovni myslenia, takže sa to deje okamžite. Niečo si pomyslíte a ono sa to prehráva so všetkými svojimi možnosťami a okamžite rieši, so všetkými tými možnosťami a všetkými možnými riešeniami, odohrávajúcimi sa naraz. Preto to nazývame VŠETKO-čo-je. VŠETKO sa deje súčasne. Dôvod, prečo sa to deje, je kvôli tomu, čo je Boh: Boh je večný alebo večnosť, čo nie je meradlo času, ale odkazuje na stav nemennosti. Preto je myslenie, ktoré sa koná v Bohu, úplne neohraničené a môže sa prehrávať do všetkých možných riešení, no nemôže sa manifestovať do skúsenosti, lebo Boh je nemenný.
Keď vstúpite do Stvorenia, tak prvé, do čoho vstúpite, je čas, lebo čas vám dáva priestor, v ktorom zažívate segmenty prchavého myšlienkového prežívania ako niečo individualizované, čo vám dáva čas zamerať sa v konkrétnej chvíli len na jeden aspekt prežívania.
V podstate je to celé vlnovo-časticová záležitosť: v Bohu alebo v čistej myšlienke je všetko vlna a existuje ako každý jeden potenciál, či možnosť v tom istom čase a vy to VŠETKO chápete súčasne.
V Stvorení sa objekt stáva v jednom bode fixovaný, takže ho viete zažívať ako individualizovaný a máte fixný uhol pohľadu (vašu osobnú skúsenosť).
Ak je večnosť s Bohom nemenná, čo znamená, že myšlienky, ktoré šírite, sa dejú všetky naraz, so všetkými ich potencialitami a možnosťami, potom čas slúži účelu delenia týchto udalostí do odlišných, individualizovaných a oddelených priestorov, aby ste ich mohli zažívať jednu po druhej.
Na praktickej úrovni to znamená, že vaša myšlienka vás v okamihu prevedie CELÝM celoživotným vzťahom s nejakou osobou, zatiaľ čo čas vám dáva priestor zažívať celoživotný vzťah chvíľu po chvíli… 30-sekundový bozk, 60-sekundové objatie, dve hodiny hádania sa, každý míľnik a všetko ostatné, čo život prináša.
Čas je v podstate rozmerový priestor, ktorý vám dáva príležitosť vychutnať alebo užiť si niečo, čo by ste si inak vo svete Boha alebo tiež VŠETKÉHO, ČO JE, mohli len krátko a prchavo predstaviť.
A to je účel Stvorenia a zmysel Života – túto búrlivú cestu sme začali preto, lebo sme konečne chceli mať priame prežívanie prchavých myšlienok, ktoré sme si mohli inak predstavovať len ako VŠETKO, ČO JE. Chceli sme poznať a zažívať viac, aby sme mohli rásť a byť viac v našich spoločne zdieľaných myšlienkach a predstavách. Keď cyklus dokončíme a vrátime sa so všetkými našimi skúsenosťami, budeme lepší – a vtedy pravdepodobne, tak či tak, začneme celý cyklus znova.
Archón alebo staršie archont (starogr. άρχων – archón, pl. άρχοντες – archontes) bol vysoký úradník v starovekých Aténach.
Kódexy z Nag Hammadi sú najskoršími zachovanými príkladmi viazaných kníh. Starostlivým štúdiom týchto tajomných materiálov zistíme, že gnostici (v starých mystériách boli nazývaní „Učitelia“), boli hlboko znepokojení mimozemským prienikom do informačného poľa ľudstva. Subjekty, ktoré gnostici nazývali „Archóni“, sa zdajú byť totožné s istým typom mimozemských bytostí, ktoré hrajú významnú úlohu v modernej ufológii. V hre sú predovšetkým:
Grays
Reptiliáni/Plazovci
Plazovcov by sme mohli označiť za vládcov, zatiaľ čo Grays za podriadené robotické entity, ktorí fungujú na mentálnej úrovni v akomsi „úľovom usporiadaní“. Kódexy z Nag Hammadi neobsahujú grafické fyzikálne opisy týchto votreleckých entít, ale poskytujú dostatok informácií, aby sme ich mohli porovnávať s vyššie uvedenými typmi mimozemskej inteligencie, o ktorých sa v súčasnej dobe najviac hovorí. Asi jedna pätina zrozumiteľného materiálu v kódexoch z Nag Hammadi sa týka pôvodu, metód a motívov „Archónov“. Ich meno pochádza z pôvodného gréckeho slova „arché“ (prvotné), pretože podľa gnostickej kozmológie sa objavili v rannej fáze formovania našej slnečnej sústavy, údajne ešte pred vznikom Zeme.
Existujú isté názory, ktoré tieto bizarné entity, organicko/anorganické bytosti, považujú za kyborgov s charakterom akýchsi „kozmických kobyliek“, s telami na báze kremíka. To im umožňuje do zemskej atmosféry bohatej na kyslík konať iba krátke nájazdy. Pohybujú sa nielen vo vnútri našej slnečnej sústavy, ale pohybujú sa aj v prostredí voľného kozmického priestoru. Niektoré, ale nie všetky pozorovania a únosy do UFO im môžu byť pripisované. Hoci „Archóni“ existujú na fyzickej úrovni, skutočné nebezpečenstvo z ich strany nehrozí na fyzickej rovine, ale v mentálnej sfére energií.
„Archóni“ sú v súčasnej dobe definovaní ako intrapsychickí mentálni paraziti, ktorí majú schopnosť sa nadviazať na mentálny potenciál človeka prostredníctvom rôznorodých simulačných aktivít, ale napríklad aj pomocou telepatických aktivít. Sú to majstri klamu. Schopnosť ovplyvňovať ľudskú mentalitu vo svoj vlastný prospech, pre svoje zištné ciele, im robí mimoriadne potešenie. Mnohé nasvedčuje tomu, že „Archóni“ sú robotickej povahy, neschopní nezávislého myslenia, alebo voľby. Na druhej strane disponujú istým stupňom psychiky a pudu sebazáchovy.
Vykazujú znaky unikátnych mentálnych parazitov. Sú až bizarným spôsobom schopní predstierať účinok na ľudskú bytosť, aj keď k nemu reálne nedochádza. Nemajú prístup k ľudskej genetike, ale môžu predstierať, že tak robia, takže ľudia nimi prezentované zmyslové pôžitky vnímajú ako reálne, úplne skutočné. Trik spočíva v tom, že ak ľudstvo „skočí“ na ilúziu akejsi nadľudskej moci, stane sa postupom času veľmi silným SEBEREALIZUJÚCIM SA KLAMOM. Z kozmického hľadiska predstavujú „Archóni“ dynamický aspekt evolučného scenára ľudstva, skrz ktorý je testovaný ľudský potenciál. A ešte jedna zaujímavá vec.
Gnostický uhol pohľadu na ich rolu úzko súvisí s fenoménom tzv. „LIETAVCOV“. Veľmi zaujímavé pojednanie o nich nájdete v knihe Carlosa Castanedu, kde sa píše, že „LIETAVCI“ sú „nástrojom, ktorým nás Vesmír skúša“. Faktom je, že medzi Castanedou a pôvodným gnostickým učením existuje množstvo veľmi blízkych paralel. Takýto profil „Archónov“ rozhodne nie je špekulatívny. V tomto ohľade majú pôvodné gnostické spisy obrovský potenciál. Texty z Nag Hammadi popisujú, ako sa „Archóni“ pokúsili „znásilniť“ Evu (zjavné mytologické stvárnenie genetickej intervencie).
Zdá sa, že takéto pasáže podporujú tvrdenia o mimozemskom krížení, čo je v súčasnej dobe ďalšia široko diskutovaná téma. V pôvodných gnostických spisoch však cudzí votrelci v tomto akte medzidruhovej intervencie neuspeli. Pokúsili sa, ale zlyhali. Víziu predstavenú Carlosom Castanedom, že „Archóni“ predstavujú skúšku ľudskosti, možno tiež vysledovať v „Apokryfe sv. Jána“. Tento text naznačuje, že „Aeon Sophia“, kozmická inteligencia Zeme, zapája rasu „Archónov/Archontov“ do týchto inkarnačných skúšok, pričom využíva ich deviantný klamlivý vplyv na tento účel. Informácia o tom, ako sa „Archont“ dopustil cudzoložstva s múdrosťou (Sophiou) a „priviazal tak“ ľudstvo na „reťaz slepého donucovania”, je prinajmenšom mätúce. Ujasnenie si, čo môže mať sofijský príbeh spoločného so skúškou „Archónov“, je veľkou výzvou pre pochopenie gnostického posolstva.
Kozmická chyba
Posvätný príbeh stvorenia – „Mysteries“ (Sophia Mythos) vysvetľuje, že „Archóni“ vznikli v dôsledku anomálie v kozmickom poriadku:
„Systém sveta, v ktorom žijeme, vznikol omylom“. („Texty z Nag Hammadi“, 3:75,5)
Túto ohromujúcu myšlienku si všíma aj gnostický pohľad na vec, keď hovorí, že náš planetárny systém vznikol v dôsledku ohromného nárastu sily z galaktického centra – z mytologického hľadiska „pád“ bohyne Sofie. Táto energetická „vlna cunami“, ktorá sa vo vnútri našej galaxie pohybovala nad oblasťami neživej hmoty, iniciovala vznik planetárnych systémov, ktoré sú konzistentné s rezidentnou rasou „Archónov“. Spočiatku sa planetárny systém prejavoval iba vírením chaotickej hmoty (ako rozostavaný úľ so včelami, ktoré sa okolo neho hemžili). Potom sa zámer sústredil na čerstvo zrodenú hviezdu, slnko našej slnečnej sústavy.
Mýtus „padnutej bohyne“ hovorí, že Zem nebola vytvorená takým spôsobom, ako zvyšok nášho planetárneho systému. Ostatné planéty sa stali konglomerátom obrovských polí interného atómového prachu, ale Zem sa postupne organicky formovala z pôvodného oblaku jadrovej energie, ktorý obsahoval rýdze energetické častice stredu našej galaxie – tzv. „Organické Svetlo“. Akokoľvek sa to môže zdať divné, tento pohľad nie je nezlučiteľný s modernou astronómiou. Veda naozaj potvrdzuje, že našej slnečnej sústave vo všeobecnosti dominuje anorganická chémia, ktorá nepodporuje život. Tá je, samozrejme, aj dominantnou súčasťou Zeme. Akým spôsobom sa teda organický život vyvinul z neorganickej časti, ktorá nepodporuje život ani na našej planéte.
Máme teda predpokladať, že anomália organickej formy života v našej slnečnej sústave sa vyvinula z anorganickej planetárnej matrice a že sa teda život vyvinul z neživej hmoty? Že tomu tak skutočne bolo, nedokáže naša veda stále nijako preukázať. Zdroje pôvodnej čistej gnózy tvrdia, že slnečná sústava má dve odlišné dynamiky:
Anorganickú
Organickú
Podľa vyššie uvedeného učenia je Zem akousi metamorfózou nárastu „super-živej“ energie z galaktického centra, zatiaľ čo okolitá slnečná sústava, lokalita „Archónov“, je produktom inertnej hmoty ovplyvnenej týmto rázom. Pozorovanie rozdielu medzi anorganickými a organickými aspektmi našej slnečnej sústavy viedlo Jamesa Lovelocka k formulácii hypotézy „Gaia“. John Lash vo svojej knihe „Not in His Image“ ukazuje, ako kľúčové body teórie „Gaia“ korelujú s gnostickou kozmológiou na pozadí s mytologickou bohyňou Sophia. V skutočnosti „Sophia“ je meno, ktoré dali gnostici pôvodnej oživujúcej inteligencii Zeme, než sa stala touto planétou. Podľa ich názoru je kozmický pôvod našej planéty prítomný v živej globálne sa prejavujúcej inteligencii prírody.
Takže, najstaršie dochované dokumenty vo forme knihy – „KODEXY NAG HAMMADI“, ktoré boli nájdené v Egypte v roku 1945, obsahujú popis mimozemského preniknutia s istými popisnými vodítkami o fyzickej forme votrelcov. Ale, existujú ešte nejaké iné, oveľa staršie materiály, zaoberajúce touto tematikou? Ak máme veriť tomu, čo nám archeológovia hovoria, potom klinové písmo bolo vynájdené v Mezopotámii niekedy okolo roku 3 200 p.n.l., teda dlho pred tým, než sa objavili viazané knihy. Písomné záznamy klinového písma na hlinených tabuľkách, predstavuje fascinujúci repertoár ľudského príbehu v pravekých dobách. Texty písané klinovým písmom ako je napríklad „Atrahasis“, „Enuma Elish“ a pod. popisujú mimozemskú rasu zvanú „Anunnaki Nephilim“. Ide o bytosti, ktoré sa evidentne krížili s ľudskou rasou. „Skripty Anunnaki Nephilim“ sú v tomto ohľade jednoznačné. Tabuľky popisujú dvoch vedcov Anunnaki Nephilim – Enkiho a jeho nevlastnú sestru Ninghursag, ktorí sa aktívne podieľali na vytvorení hybridnej otrokárskej rasy zmiešaním svojich vlastných génov s génmi rasy „lu-lu“ (jedna z genetických línií predchodcov ľudskej bytosti). Aj z tohto dôvodu je „kríženecký program“ ústredným prvkom príbehu „Anunnaki Nephilim“. V tomto ohľade je príbeh o Enkim a Ninghursag obrazným mytologickým základom reálneho pozadia.
Konečne sme dosiahli poslednú hranicu: tajomnú ohradu toho, čo nazývame hmotná skutočnosť. Čo je však za ňou? Nepochybne nič. Či skôr: nič hmatateľné.
Tam sa začína oblasť ducha. Oná inteligencia, onen hlboký poriadok, aký konštatujeme okolo seba, už nepotrebujú hmotnú oporu. „Takmer nič“, ako vravel filozof Vladimir Jankélévitch, to je presne ono, podstata reálneho. O čo však ide?
Zostúpme znovu do nekonečne malého, dovnútra úžasnej hmoty. Predpokladajme, že môžeme vojsť do jadra atómu. Ako vyzerá „panoráma“, ktorú by sme tam vnímali? Jadrová fyzika nám hovorí, že na tejto úrovni nájdeme takzvané „elementárne“ častice v takej miere, v akej neexistuje nič „menšie“ ako ony: kvarky, leptóny a gluóny. No z akej látky sú urobené takéto častice? Aká je podstata fotónu alebo elektrónu?
Do polovice dvadsiateho storočia sa na túto otázku nevedelo odpovedať. Ale „prišla „Relativita“ a „Kvantová mechanika“. Komplexný opis hmoty naznačoval splynutie týchto dvoch teórií do nového celku. Práve to pochopila nová generácia fyzikov štyridsiatych rokov. Po rokoch experimentovania a úsilia sa zjavilo to, čo sa nazýva „relativistická kvantová teória polí“.
To nás približuje k spiritualistickej koncepcii hmoty. V takejto perspektíve častica neexistuje sama osebe, ale výlučne prostredníctvom javov, ktoré spôsobuje. Takýto súbor javov sa volá „pole“. Objekty v našom okolí sú teda súbory polí (pole elektromagnetické, gravitačné, protónové, elektrónové); podstatná, základná realita je súbor polí, ktoré permanentne reagujú medzi sebou. No aká je v tomto prípade podstata nového fyzikálneho objektu?
Prísne vzaté, pole nemá inú podstatu ako vibračnú; ide o súbor potenciálnych kmitov, ku ktorým sú pridružené „kvantá“, čiže elementárne častice rozličných vlastností. Tieto častice s hmotnými prejavmi poľa sa môžu premiestňovať v priestore a vstupovať medzi sebou do interakcií. V takomto rámci je skrytá realita súborom možných polí, charakterizujúcich pozorovateľné javy, ktoré sú také iba prostredníctvom elementárnych častíc.
Súhrnne povedané; to, čo opisuje relativistická kvantová teória polí, nie sú častice samy osebe, ako objekty, ale ich neustále, nespočetné vzájomné interakcie. Z toho vyplýva, že „dno“ hmoty sa nedá nájsť, aspoň nie v podobe nejakej veci, poslednej čiastočky reality. Môžeme iba ak vnímať javy, vzniknuté pri stretnutí základných entít, a to prostredníctvom nestálych fantómových udalostí, ktoré nazývame „interakcie“.
Kvantové poznatky o hmote nám pomáhajú chápať, že na základnej úrovni neexistuje nič stabilné: všetko je v neustálom pohybe, všetko sa neustále mení a transformuje, v chaotickom, neopísateľnom balete, v ktorom freneticky víria elementárne častice. To, čo pokladáme za nehybné, v skutočnosti v sebe tají nevypočítateľné množstvo pohybov: krivky, neusporiadané obraty, dezintegrácie alebo expanzie. Objekty v našom okolí sú teda len prázdno, atómová záplava a rozmanitosť.
Držím v ruke obyčajný kvet. Je to čosi úžasne zložité: tanec miliárd a miliárd atómov (ich počet prevyšuje súčet všetkých živých stvorení na našej planéte i zrniečok piesku na všetkých plážach), ktoré kmitajú, oscilujú okolo neustálych rovnováh. Pri pohľade na tento kvet uvažujem: v našom vesmíre existuje obdoba toho, čo antickí filozofi nazývali „formy“, čiže typy rovnováhy, vysvetľujúce, že objekty sú to a to, pretože sú to a to a nič iné. Podľa toho, čo vieme o elementárnych časticiach, nijaký stavebný prvok atómu nemôže vysvetliť, prečo a ako také váhy existujú. Tie spočívajú na príčine, ktorá v presnom zmysle slova zrejme nepatrí do nášho hmotného vesmíru. To, čo nazývame „pole“, je iba okno otvorené do oveľa hlbšieho pozadia, do Božského.
V podstate nič z toho, čo môžeme vnímať, nie je naozaj „reálne“ v zaužívanom zmysle slova. Istým spôsobom sme ponorení do vnútra akejsi ilúzie, ktorá okolo nás rozprestiera sprievod zdanlivostí a vábidiel, čo stotožňujeme s realitou. Všetko, čo vieme o priestore a čase, čo si predstavujeme o umiestnení objektov a o príčinnosti udalostí, čo si vieme predstaviť o oddeliteľnej povahe vecí existujúcich vo vesmíre, všetko to je len obrovská a ustavičná halucinácia, prekrývajúca realitu nepriehľadným závojom. Pod ním existuje zvláštna, hlboká skutočnosť; skutočnosť, pochádzajúca nie z hmoty, ale z ducha; rozsiahla myšlienka, ktorú po polstoročí tápania začína objavovať nová fyzika. A nám snívajúcim sľubuje, že zasvieti do noci našich snov novým, rodiacim sa svetlom.
Práve sa pokúšame dosiahnuť základnú úroveň reality, pochopiť poslednú substanciu, látku, z ktorej je urobená. Čo je teda oná látka? Pozorovateľná realita je iba súbor polí. V tomto štádiu tieto úvahy o transcendentnom poriadku naberajú zvláštny rozsah. Fyzici naozaj začínajú chápať, že pole charakterizuje predovšetkým symetria, či presnejšie globálna nemennosť symetrie.
Ten skrytý poriadok, na ktorom spočíva príroda a z ktorého vychádza všetko, čo vidíme, je vlastne prejavom čohosi veľmi vzrušujúceho, doteraz úplne nevysvetliteľného: prvotnej symetrie. Predpokladajme, že by sme rozkrútili disk okolo jeho rotačnej osi. Nech by boli počet a rýchlosť otáčok akékoľvek, symetria disku okolo osi by sa nezmenila. Presnejšie, disk je podriadený akejsi „nemennosti šablóny“. Celá symetria vyžaduje, ako to koncom šesťdesiatych rokov ukázali niekoľkí výnimočne odvážni fyzici, existenciu istého „poľa šablóny“, určeného na zachovanie globálnej nemennosti disku, a to na úkor miestnych informácií, ktorým podlieha bod za bodom vo chvíli otáčania. Toto pole šablóny by mohlo byť tým, čo bráni disku, aby sa zdeformoval a stratil tak svoju pôvodnú symetriu.
V našich meradlách je to čosi podobné. Nezabúdajme však, že preberáme javy, ktoré sa odohrávajú vo vnútri čudesne zvláštneho sveta, nekonečne malého. Cítim, že náš vesmír spočíva na skrytom poriadku, na akejsi štrukturálnej rovnováhe, ktorá má čosi obdivuhodne krásne, čím môže byť symetrická povaha nejakého objektu. Preto od modernej fyziky očakávam, aby mi povedala, v čom je príroda vo svojej intimite „symetrická“.
Vráťme sa k pôvodu vesmíru. V zhode s biblickou formuláciou by sme mohli povedať, že v tej vzdialenej dobe, medzi pätnástimi až dvadsiatimi miliardami rokov, panovala symetria. Spomeňme si na Big Bang: v Planckovom čase (Planckov čas je doba potrebná na pohyb fotónu po dráhe rovnajúcej sa Planckovej dĺžke, cca 1,6x 10−35 m, preto je považovaný za kvantum času) vládne absolútna symetria. V rodiacom sa vesmíre sa prejavuje prítomnosť elementárnych častíc rozvíjajúcich sa po štyroch a nazvaných gluóny. Tieto gluóny majú nulovú hmotnosť a sú si presne podobné, inak povedané symetrické.
Potom možno predložiť nasledujúcu hypotézu: prvotná symetria sa rozbila náhlym porušením rovnováhy v hmotnostiach gluónov. Nulovú hmotnosť si zachoval jediný gluón (stal sa tak nosičom elektromagnetickej sily), kým tri ostatné získali extrémne veľkú hmotu, sto ráz vyššiu ako protón. Takto vzniklo to, čo sa nazýva slabá interakcia. Ak vesmír v jeho začiatkoch charakterizovala symetria, čiže dokonalá rovnováha medzi pôvodnými entitami, prečo sa táto symetria „spontánne“ rozbila? Čo sa stalo?
To nikto nevie, aspoň nie doteraz. Jedno vysvetlenie navrhol fyzik Peter Higgs: podľa neho existujú ešte nezistiteľné častice „fantómy“, ktoré mali úlohu rozbiť symetriu panujúcu medzi pôvodnými kvantami. Tak trochu ako guľa, kotúľajúca sa pri hre kolkov. A jedna z budúcich úloh fyziky spočíva v odhalení tých častíc-fantómov – pomocou dostatočne mocných urýchľovačov častíc.
Vesmír-stroj, poskladaný zo zrniečok, z nehybnej hmoty, neexistuje. Realitu rozprestierajú a udržiavajú polia, na prvom mieste prvotné pole, charakterizované stavom supersymetrie, stavom absolútneho poriadku dokonalosti. Tento stav dokonalosti, aký predpokladá veda v začiatkoch vesmíru, patrí Bohu.
Tento záver naznačuje, čo sa stane s mechanickým determinizmom a s každým materialistickým prístupom k realite. Odteraz vieme, že elementárne častice v striktnom zmysle slova neexistujú, že sú iba dočasnými prejavmi nehmotných polí. To nás núti hľadať odpoveď na nasledujúcu otázku: sú teda polia poslednou hranicou realitou? Sú to cudzie entity ponorené v geometrii? Alebo to nie je nič iné ako sama geometria?
Z predchádzajúceho vyplýva, že priestor aj čas sú akési projekcie späté so základnými poľami a že im nepatrí nijaký druh nezávislej existencie. Inými slovami, obraz prázdneho priestoru, ktorý slúži materiálnemu svetu ako javisko, má zmysel iba v absolútnom čase, kde sa javy rodia a vyvíjajú nehybným reťazením príčin a následkov.
Záver: polia sú skutočné opory toho, čo by som nazval duch reality. Napriek tomu doterajšie úvahy obchádzajú nasledujúcu otázku: z čoho sa skladajú polia?
Predovšetkým, prázdno neexistuje: niet takej oblasti časopriestoru, kde by sa nenašlo nič; všade nachádzame kvantové polia, viac či menej podstatné. Ba oveľa viac: to prázdno je javisko, kde sa odohrávajú permanentné udalosti, neustále zmeny, prudké „kvantové búrky“, počas ktorých vznikajú nové infra-atómové entity a takmer vzápätí zanikajú. Treba zdôrazniť, že virtuálne častice, vytvorené kvantovými poľami, sú čosi ako abstrakcie; hoci sú fantómové, ich následky existujú v normálnom hmotnom svete, a teda sú merateľné. Ak sú kvantové existencie produktom fundamentálnych polí, inými slovami, ak pochádzajú z prázdna, čo je potom základná realita, ak nie „čosi“ utkané z čírej informácie? Túto intuíciu podporujú čoraz početnejší fyzici, pre ktorých je vesmír len akýmsi informačným panelom, obrovskou matricou informácií. Skutočnosť sa nám potom musí javiť ako sieť nekonečných vzájomných vzťahov, ako neohraničená zásoba možných plánov a modelov, ktoré sa krížia a kombinujú podľa nám nedostupných a možno nikdy nepochopiteľných zákonov. Určite na to myslí fyzik David Bohm, keď tvrdí, že v hlbinách reality je skrytý implicitný poriadok.
V tomto zmysle musíme pripustiť, že celý vesmír je akoby naplnený inteligenciou a zámerom: od najmenšej elementárnej častice až po galaxie. Je nezvyčajné, že v obidvoch prípadoch ide o ten istý Zámer a o tú istú Inteligenciu.
Považujem za užitočné upresniť, čo majú fyzici na mysli, keď tvrdia, že vesmír je len obrovská sieť informácií. Jeden z nich, teoretik Edward Fredkin, presvedčivo sformuloval túto hypotézu. Podľa neho vesmír funguje pod povrchom javov, akoby bol zložený z trojrozmernej siete spínačov, tak trochu ako pamäťové jednotky obrovského počítača. Preto v takomto vesmíre infra-atómové častice a objekty, čo svojimi kombináciami vytvárajú, sú iba „schémy informácií“ v neustálom pohybe. Ak má Fredkin pravdu a ak by bolo možné objaviť zákony, umožňujúce univerzálnej informácii riadiť realitu, potom pochopíme, prečo fungujú fyzikálne zákony: budúca etapa bude etapou „sémantickej“ fyziky, fyziky významov. Táto vedecká revolúcia môže otvoriť tretiu éru vo fyzike. Prvá bola éra Galilea, Keplera a Newtona a počas nej pripravili katalóg pohybov, nevysvetlili však, čo je pohyb; druhá je éra kvantovej fyziky, prichádzajúca s katalógom zákonov zmeny, nevysvetľuje však zákon; tretia éra ešte len príde a bude to éra dešifrovania samého zákona fyziky.
Predsa však musíme uznať, že znehodnotenie pojmov hmoty a energie v prospech informačného „ničoho“ neprejde ľahko: ako opustiť hmotný materiál, zakladajúci našu existenciu, a nahradiť ho „významovým programom“? A ako sa môžu vedou ťažko nadobudnuté časti poznania premeniť na tieto nové základy? Ako a kam ísť sondovať tajomstvá tohto významového vesmíru? Základné procesy, ktoré riadia vesmír na úrovni „informačnej siete“, sú situované až za kvantami; ak nám technika umožní preniknúť na ešte nižšie úrovne existencie, možno začneme hľadať svoj neistý úlovok v hmlovinovom kráľovstve kozmickej informácie.
My nevieme, ako Zem skutočne vyzerá a aké má rozmery.
V dnešných časoch, kde sa veda tvári ako Boh, predkladá nám ,,zaručené” dôkazy o svete v ktorom žijeme, sa nám sa môže zdať, že vieme o našej Zemi takmer všetko. Ale pravda je taká, že my nepoznáme ani len rozmery našej zeme, nepoznáme ako naša Zem skutočne vyzerá. Aj keď biblicky veríme, že zem je plochá, nad ktorou je klenba, predsa len nevieme, aké hrubé steny ľadovcov sú na južnej strane. Môže ísť o niekoľko sto kilometrov, ale aj o tisíce.
Niektoré štúdie sa domnievajú, že za Antarktídou sú ďalšie zelené krajiny a až za nimi je ďalší ľad a kupola, alebo klenba. V dokumente, ktorý vypracovali dlhým pozorovaním brazílski vedci s názvom – Terra Convexa (Convex Earth, 2018) – sa domnievajú, že za ľadom na jednej strane Zeme je zelená krajina, ktorú je údajne vidieť z veľkej výšky za pomoci balónov a preto budú skúmať tento poznatok.
Lovci záhad hneď vybehnú s predstavami, že ak je Zem plochá a za ľadovcami sú ešte ďalšie svetadiely, zaiste tam žijú ľudia, alebo mimozemšťania, alebo si tam užíva bohatá elita tohto sveta, ktorá o tejto lokalite vie. Všetko toto sú domnienky. Podľa židovského modelu Zeme, je pod Zemou Sheol, miesto odpočinku mŕtvych, iný názor hovorí o pekle pod zemou. My ale nevieme, akú hĺbku Zem má! Písmo sa napodiv zmieňuje, že Boh postavil zem na pilieroch, takže naša predstava odhaliť veľkosť Zeme sa ešte viac stráca. FBI, podľa dokumentov, meria vzdialenosti na Zemi plochej. Rusi sa vo svojich dokumentoch zmieňujú, že skutočne nevedia, aký má Zem tvar.
Pozrime sa do Písma, ktoré nás nechalo ohľadom tejto veci v oblasti viery. V Jóbovi čítame:
Jób 38:4-6: „Kde si bol, keď som kládol základy Zeme? Povedz niečo rozumné, ak vieš! Ty iste vieš, kto jej určil rozmery a kto roztiahol nad ňou merací pás! Na aký základ boli spustené jej piliere a kto položil jej uholný kameň.“
Toto sú pre nás absolútne neznáme otázky, na ktoré nemáme žiadnu odpoveď. Moderná veda, ktorá oklamala človeka, že všetkému rozumie – nedokáže na tieto otázky dať nielen presvedčivú odpoveď, ona nedokáže dať žiadnu odpoveď. Veda sa zahalila do predpokladov a teórií, ktoré mnohými knihami, filmami, dokumentami, počítačovými programami a modelmi, neustále prezentuje svetu ako pravdu, ale otázku z Jóba, veda vyriešenú nemá, pretože všetky vedecké predstavy Zeme, sú iba fikciou.
Google vytvoril model guľatej Zeme, ktorá je fikciou ako Zem vyzerá. Google tak dal svojmu modelu určité rozmery, ktoré rozmery sa ale nezhodujú so skutočnosťou. Ak je Zem plochá, čo je väčší predpoklad ako Zem guľatá, aj tak nedokážeme zmerať veľkosť Zeme, pretože nevieme, kam až siahajú ľadovce. Sú miesta, kde sa akoby odrážalo Slnko od kupoly, sú iné miesta, kde k žiadnemu odrazu nedochádza. Ak by ešte za ľadovcami bola zelená pevnina, sme viac a viac stratení v tom, aké rozmery Zem má a tak všetko zostáva v oblasti viery a predstáv. Boh nám ukazuje našu malosť a nemohúcnosť, keď nám dáva provokačnú otázku, na ktorú tiež nemáme odpoveď:
Jób 38:18: „Či môžeš pochopiť rozlohu Zeme? Povedz, ak ju celú poznáš!“
Máme len matnú predstavu o klenbe, ktorá podľa Písma oddeľuje vrchné vody od vôd spodných. Mnohí matematici vychádzajú z kruhu zeme, okolo ktorého je klenba priamoúmernej veľkosti k tomuto kruhu a tak vypočítali, že výška klenby môže mať okolo 11 až 12 tisíc kilometrov. Ale opäť sme len v predstavách, pretože my nepoznáme presný rozmer kruhu Zeme. Taktiež nie je zaručené, že klenba je priamoúmerná veľkosti obvodu pevniny, oceánov, alebo ľadovcov na okraji. Niektorí ľudia sa držia predstavy, že Zem je síce kruhom, ale zasadeným do štvorca, pretože Zem má štyri hrany podľa Písiem. Dokladujú to aj tým, že Písmo hovorí o stane nad Zemou, ktorý má štvorcový tvar, čo je zase len oblasť dohadov a ľudskej neistoty. Boh nám hovorí:
Jeremiáš 31:37: „Takto vraví Hospodin: Ak možno hore zmerať nebesá a dolu preskúmať základy Zeme, tak aj ja zavrhnem všetko potomstvo Izraela za všetko, čo vykonal – znie výrok Hospodinov.“
Boh tu hovorí, že zavrhne celý svoj ľud, ak je možné zmerať výšku nebies a hĺbku Zeme. Boh ale Izrael nezavrhol, pretože toto meranie je pre človeka nedostupné.
Veľkosť našej Zeme je oblasť, ktorá nie je preskúmaná a NIKDY preskúmaná človekom ani nebude. Je nad ľudské sily zmerať svet v ktorom žijeme. Nebavíme sa tu o teóriách, veľkom vesmíre, heliocentrizme, ktorý je iba jednou veľkou fantasy. Bavíme sa tu o reálnej Zemi. Keby dnes veda pripustila, že zem je plochá, má klenbu – nebesia, a chcela by ju reálne merať – aj tak sa jej to nepodarí! Musíme sa zmieriť s tým, že toto nebudeme nikdy poznať! Písmo (príslovia) nás totiž vedie k pokore pred Bohom keď hovorí:
Príslovia 25:3: “Výška nebies, hĺbka Zeme a srdce kráľov sú nevyspytateľné.”
Žijeme v dobe, kedy sa človek naučil odpovedať na každú otázku. Veda nás naučila, že neexistuje nezodpovedaná otázka. Ale toto všetko sú len zvody temných síl. Týmto nám totiž vzrástlo ego, myslíme si, že človek dnešného veku je chytrý, že je ďaleko dokonalejší, ako bol kedysi, že spoznal zákony prírody a odhalil fungovanie sveta. Všetko sú to len a len ilúzie. Človek nedokáže pochopiť, ako zo semienka ktoré zasadí do zeme, sa stane ruža. Nedokáže odpovedať na otázku, ako vzniká život. Človek dnešného veku zavrhol Boha a nechal sa oklamať ilúziami o svojej veľkosti a múdrosti. Ale keď odhalíme masku diabla, ktorý sa skrýva za vedu, múdrosť človeka, za teórie ktoré človek vynašiel, tak zistíme, že sme hlúpejšími ľuďmi ako naši predkovia, ktorí Boha poznali a verili Jeho slovu.
Môžeme len padnúť pred živým Bohom na tvár a povedať spolu s Pavlom:
Rimanom 11:33-36: „Ó, hlbokosť bohatstva, múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho. Veď, kto poznal myseľ Pánovu, alebo kto Mu bol radcom? Alebo kto prv dal Jemu, aby mu bolo treba odplatiť? Lebo z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.“
Heliocentrizmus je teória, rovnaká ako evolúcia. Alebo – ako ľahko veril Kalvín, či Luther Biblii?
Kam sa to zase kresťania dostali? Čomu to dnes veria ohľadom Zeme a vesmíru? S guľatou Zemou sa stretol ako Kalvín, tak aj Luther, ktorí boli odporcami tejto myšlienky, pretože poznali Písmo. Aj keď v tej dobe to boli iba občasné názory, obaja reformátori ich považovali za diabolské.
Čo máme s tým urobiť my dnes? Máme dve možnosti. Buď uveríme dnešnej modernej vede, ktorá sa rovnako ako aj s evolúciou, motá v oblasti teórie, alebo uveríme Písmu tak, ako mu verili tí, ktorí ešte neboli pavedou moderného veku ovplyvnení.
V prvom rade si musíme overiť, kto stojí za projektom heliocentrizmu. Štyri jeho najväčšie osobnosti – Bruno, Galileo, Koperník a Newton – boli slobodomurári – nepriatelia kresťanstva. Nie je teda náhoda, že začali vrážať kliny do základov viery v Boha a to priamo do Božieho slova, podľa ktorého kresťania verili v to, čo videli na vlastné oči – z pozorovania prírody, ako to učí Pavol. A videli podľa Písma len to, čo mohli ľahko pozorovať.
Žiaľ, mnohí kresťania dnes neberú Písmo vážne a to aj takí, ktorí si hovoria – biblisti, či reformovaní, sa postavili na stranu nepriateľov kresťanstva, aby nevyzerali pred svetom na posmech.
Poprieť heliocentrizmus v dnešnej dobe sa rovná tomu, že spochybníme slobodomurárske učenie spoločnosti NASA, ktorá nás celé desaťročia kŕmi lžami o vesmíre, vesmírnych projektoch, vojnách, obsadzovaní planét, pristátí na Mesiaci. Preto je nemysliteľné pre mnohých kresťanov, že by sa postavili proti tejto diabolskej organizácii a hájili záujmy Biblie, bez ohľadu nato, čo hovorí svet.
Boli časy, keď kresťania rovnako stáli na proti-biblickom učení o evolúcii a mnohí podnes v tomto učení proti Bohu stoja. Ale prišiel čas, aby kresťania začali evolúciu spochybňovať, narazili na odpor z vlastných radov, i keď celé Písmo svedčilo proti tomuto bludu.
Aké ľahké to mali Kalvín a Luther, ktorí s evolúciou vôbec neprišli do styku a pevne verili, že človek je Božím stvorením, aké ľahké to mali v otázke vesmíru, kde verili v plochú Zem, nad ktorou je klenba, ktorá oddeľuje vrchné vody od vôd spodných. Azda aj preto ich viera bola mocnejšia, pretože pozorovaním stvorenstva, jednoduchou metódou prišli nato, že Boh je Stvoriteľ a Jeho slovo platí, nie je metaforické, nie je poéziou.
Ak sa pozrieme dnes na kozmonautov, ktorí údajne boli vo vesmíre a na Mesiaci, tak nám nemôže ujsť, že aj oni boli slobodomurári a ako sa zdá, nejaký obrátený kresťan nemal šancu letieť do kozmu. Slobodomurári sú bohovia sami pre seba, ktorí sa pasovali za strojcov novej doby v roli Boha. Ich vysoko uznávaný učiteľ z dávnej doby je Pytagoras, ktorý sa ako prvý pohrával na vážnej úrovni s myšlienkou heliocentrizmu, pričom sa stal vysoko váženým uctievačom pre slobodomurárov, ktorí o ňom tvrdia, že bol zasvätený v tajnom učení ich rádu.
Napriek týmto pochybnostiam a vymývaniu mozgov zo strany NASA a sveta, ktorému vládne diabol, svetlo plochej Zeme sa čím ďalej tým viac presadzuje nielen medzi nekresťanmi, ale aj medzi samotnými veriacimi v Krista, pretože kresťania majú ten najjasnejší dôkaz a to – slovo písané Bohom.
Pozrime sa teda na niektoré pasáže písma a nedajme sa pomýliť akože-kresťanskými vykladačmi, ktorí sa postavia za svet, v ruke s mečom proti pravde a proti Božiemu slovu tak, že ho prekrútia.
Biblia hovorí o tom, že Slnko je v pohybe, Mesiac je v pohybe, naproti tomu o Zemi jasne učí, že stojí, že je pevná! Písmo pozná veľmi jednoduchý princíp skúmania. Čím jednoduchšie, tým pravdivejšie. Boh svoje slovo nepísal pre mudrlantov, ktorí chcú všetko vykladať v zložitých vzorcoch, lež toto slovo je rovnako užitočné človeku jednoduchému, ako aj učenému a to s podmienkou, že k nemu pristupuje s bázňou a čo najjednoduchšou vierou, ktorá je v oblasti prírody a sveta, pozorovateľná očami.
Genezis 15:12: “Pri západe Slnka padol na Abraháma tvrdý spánok a prepadla ho úzkosť z veľkej temnoty.”
Len málokto, by si niekedy v dávnych časoch pomyslel, že západ Slnka vlastne nie je západom Slnka, lež spôsobené otáčaním sa Zeme rýchlosťou 1670 km/h, preto sa nám zdá, že Slnko zapadá. Ak cítite tých 1670 km/h, tak ste hodní gratulácie, pretože túto šialenú rýchlosť, necíti žiaden človek na Zemi. Ani ju cítiť nemôže, pretože je to blud! Písmo jasne učí, že Slnko vychádza, zapadá, Boh mu dal v istom čase príkaz aby zastalo, aby sa vrátilo, čím sa vrátil tieň naspäť.
Biblia obsahuje 240 veršov, ktoré podporujú plochú Zem, s pohybujúcim sa Slnkom, Mesiacom a pripevnenými hviezdami na klenbe. Boh sa smeje dnešnej vede a pýta sa, kde boli, keď On kládol základy Zeme:
Jób 38:4-5: „Kde si bol, keď som kládol základy Zeme? Povedz niečo rozumné, ak vieš! Ty iste vieš, kto jej určil rozmery a kto roztiahol nad ňou merací pás!“
Boh vložil otázku o Zemi a svete, do oblasti viery a to úmyselne! Súčasná veda nemá ani jeden jediný dôkaz o tom, ako Zem vyzerá! Rovnako ako nemá ani jeden dôkaz o evolúcii. Božie slovo v Božskej zvrchovanej múdrosti, predpokladá boje o vieru, ako Zem vyzerá a preto nám hovorí:
Príslovia 25:3: „Výška nebies, hĺbka Zeme a srdce kráľov sú nevyspytateľné.“
Tieto veci sa nedajú presne zmerať, jasne odpozorovať, v otázke tvaru Zeme a sveta, necháva Boh veci v oblasti viery, aj keď mnohé skutočnosti hovoria viac o rovnej Zemi, nie sú však jednoznačné tak, ako nie je jednoznačný heliocentrizmus. Je ale diablovou prácou, ktorý prekrúca už niekoľko storočí Božie slovo a zosmiešňuje ho, že sa mu podarilo v tomto bode zvíťaziť až v takom meradle, že sa evolúcia a veľký vesmír sa učia v školách ako pravda, i keď ide len o teórie – predpoklady, názory, fantasy.
Ak sa opýtate malého dieťaťa, ktoré nie je zaťažené teóriami, ako vyzerá Zem, bude mať jasnú predstavu rovnej Zeme. Pamätám si sám na moment, keď som ako malý chlapec prvý krát počul informáciu, že Zem je guľatá, ako to mnou otriaslo, ako som mal hneď otázky – ako to, že ľudia, ktorí chodia dolu hlavou, nespadnú zo zeme, či ich nebolí hlava, keď sú na dolnej časti zemegule?! Ako dieťaťu sa mi zdal model guľatej Zeme nezmyslený, ako rozprávka a predsa my ľudia sme tak ľahko ovplyvniteľní, že lož prijmeme za pravdu. Pritom, ak sa nad tým zamyslím dnes, ťukám si na čelo, ako som mohol veriť v takú fantasy, akou je guľatá Zem?
Raz darmo, bez Božieho slova človek len blúdi, vymýšľa si svoje viery, povery, názory na život, svet, verí vo svoju dobrotu, spásu, že sa vyvinul zo zvieraťa, že je dnes najinteligentnejším zvieraťom, a verí v guľatú planétu menom Zem, ktorú odfotografovali kozmonauti, ktorí ďalej ako niekoľko stoviek kilometrov od Zeme nikdy neboli. Ako ľahko bez Božieho slova upadne človek do bludov.
Keď Kristus povedal, že po svojom druhom príchode, ho uvidí každý jeden človek na Zemi (v jednom momente), vždy som si myslel, že Ježiš bude stáť na jednom bode vo vesmíre a zem sa bude otáčať a tak ho ľudia uvidia. Ježiš ako Slnko – chvíľu ho uvidíme, pokiaľ sa Zem znovu neotočí a Kristus nezapadne za obzor. Ale ak je Zem plochá a Kristus príde zhora, ako nahor odišiel, uvidí ho v jednom momente každé oko, ako prichádza v oblakoch a veľkej sláve, zostúpi opäť na Zem a bude súdiť národy podľa práva a evanjelia.
Matúš 4:8: „A zase vzal Ho diabol na veľmi vysoký vrch, ukázal Mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu.“
Tento verš som bral iba ako metaforu, pretože nie je možné vidieť všetky kráľovstvá Zeme naraz, keďže je Zem guľa. Ale ak je Zem plochá, je možné človeka vyzdvihnúť do takej výšky, že uvidí celú Zem ako na dlani. No v takej výške nebol žiaden kozmonaut, pretože je to nemožné, aby rakety prekročili určitý bod nad Zemou, kde ich akási odstredivá sila začne tlačiť smerom k Zemi. Ani jedna raketa neletela nikdy priamo hore, lež každá jedna bola v určitej výške tlačená k Zemi a to až tak, že sa obrátila a smerovala k povrchu zemskému. (Všetky videá rakiet majú rovnakú dráhu letu – oblúk – pozri youtube).
Keď čítame všetky tie verše o vychádzaní Slnka nad Zemou, ako je možné, že naše zdeformované myslenie si hneď predstaví otáčajúcu sa Zem, keď tieto verše hovoria jasne a priamo:
Genezis 19:23: „Slnko vychádzalo nad Zemou, keď došiel Lot do Coára.“ Exodus 17:12: „Keď Mojžišovi ruky oťaželi, vzali kameň, podložili pod neho a sadol si naň; Áron a Chúr podopierali jeho ruky jeden z jednej, druhý z druhej strany. Tak zostali jeho ramená pevné až do západu Slnka.“
Ježiš hovorí o vychádzajúcom Slnku:
Matúš 5:45: „Aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach; veď On dáva vychádzať Slnku na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých.“
Biblia, aj keď sa to nezdá, je v niektorých frázach veľmi doslovná, zvlášť, čo sa týka pohybu v prírode. Azda by nám Boh chcel zatajiť, že všetko je inak, vari by nám klamal? Veď hovorí o pevnej Zemi, ktorá stojí pevne, na stĺpoch, Slnko vychádza, zapadá, a nie že sa točí Zem. Ako ľahko bez Božieho slova upadnú do omylu tí, ktorí ho študujú, ale v zmysle svojej vlastnej svetskej viery.
Nie darmo nejaký svätec, keď chcel vyložiť evanjelium človekovi, ktorý bol nasiaknutý ezoterikou vtedajšej doby povedal, že ak nevyleje svoj pohár vedomostí do poslednej kvapky, nemôže mu evanjelium zvestovať, teda naliať do plného pohára, musí ho vyprázdniť! Tak aj kresťan musí vykonať dnes – vyliať všetko preč, odhodiť všetky svetské učenia, teórie a naliať si čisté Božie slovo bez ohľadu nato, čo povie svet. Ak sa svet bude smiať z toho, ako veríme, radujme sa – viera kresťana stojí vždy proti svetu a jeho vieram a preto je svetom nenávidený.
Matúš 10:22: „A všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“
Kristovo meno sa odráža v každom písmene Božieho slova.
Charles Haddon Spurgeon, anglický baptistický kazateľ a hlásateľ evanjelia povedal, že nech mu niekto ukáže nejaký verš z Písma, on tam vždy nájde Krista.
Aké veľké je Tvoje meno Všemohúci, Zvrchovaný Bože, ako predivne vládneš vo svete a dávaš poznanie maličkým, ktorí nie sú múdrymi tohto sveta…
Merkaba predstavuje mocný nástroj Božskej energie a duchovnej premeny. V Merkabe náš Duch prišiel na tento svet a po fyzickej smrti zase v Merkabe odíde.
Pojem „Merkaba” je odvodený zo starovekej hebrejskej mystiky v kontexte duchovného povznesenia prekladaný ako vozidlo, ako diamantové vozidlo na astrálne cestovanie. Merkaba je často spájaná s aktiváciou a zjednotením tela, mysle a ducha. Ide o multidimenzionálne energetické pole obklopujúce ľudské telo (svetelné telo ), pozostávajúce z dvoch prepletených štvorstenov, ktoré protichodne rotujú.
Vizualizáciou a prácou s Merkabou získavame prístup k vyšším stavom vedomia, rozširujeme svoje povedomie a spájame sa s Božskou podstatou a Zdrojom. V duchovných praktikách je Merkaba používaná ako silný nástroj duchovnej ochrany, manifestácie a osobnej evolúcie. Uľahčuje cestu k sebarealizácii a skúmaniu vyšších ríš a ich existencie. Harmonizáciou energií v Merkabe dosahujeme stav rovnováhy, osvietenia a zosúladenia so svojím vyšším Ja. Jej základná podstata je v posvätnej geometrii a v energetických princípoch na urýchlenie duchovného rastu. Slúži ako pripomienka našej prirodzenej duchovnej povahy a potenciálu s prístupom k vyšším ríšam vedomia.
Význam Merkaby napokon spočíva v jej schopnosti slúžiť ako transformačný nástroj, ktorý vedie jednotlivcov na ich duchovnej ceste k seba objavovaniu, rozšírenému vedomiu a jednote s Božstvom.
Je nepopierateľné, že každý vo svojom živote prejde rôznymi obdobiami či fázami, pričom pre každú z týchto fáz sú špecifické určité skúsenosti, prekážky či úspechy. Zamyslime sa na chvíľu, či sme dnes úplne tými istými osobnosťami, ktorými sme boli, keď sme napríklad končili strednú školu a vstupovali do sveta dospelých – navonok sme sa tvárili sebavedome, no nebolo nám všetko jedno.
Väčšina z nás asi bude súhlasiť s tým, že dnes sme už o čosi inými osobnosťami, než sme kedysi boli, alebo chceli byť. A s pribúdajúcimi rokmi to zrejme bude platiť ešte viac.
Otázka znie: je za plynutím času a vývinom osobnosti aj niečo viac než len prechod týmito fázami života?
Mnoho svetových velikánov v rámci psychológie formulovalo v súvislosti s vývinom osobnosti v priebehu života viacero teórií. Je tu však jedna teória, ktorej autorom je známy švajčiarsky psychiater a psychoanalytik Carl Gustav Jung. Jeho teória sa dodnes teší veľkému záujmu zo strany študentov a zároveň rešpektu zo strany psychológov, psychiatrov či psychoterapeutov. Jung je známy najmä vďaka svojej teórii osobnosti, ako aj vďaka definovaniu kolektívneho nevedomia.
V súvislosti s vývinom osobnosti Jung vo svojej teórii formuloval štyri základné fázy života, cez ktoré sa môžeme v živote postupne prepracovať.
Tieto fázy však nie sú viazané na konkrétne obdobia rokov či nejakú periódu charakteristickú vonkajšími životnými okolnosťami (napr. obdobie školských rokov v porovnaní s obdobím, keď sme nastúpili do prvého zamestnania). Fázy života, ako ich definuje Jung, sú skôr obrazom toho, kto vlastne sme v danom období a tiež poukazujú na naše motívy či stav mysle.
Ešte zaujímavejšie je, že pri tom ako Jung jasne vysvetlil existenciu týchto štyroch životných fáz, zároveň tvrdí, že nie každý musí týmito fázami prejsť lineárne, čiže postupne od jednej k druhej.
Dôvodom je, že Jung v rámci svojej teórie neredukoval život len na tieto štyri fázy, pretože ho ponímal ako omnoho komplikovanejší. Jung vysvetľuje, že pri tom, ako budeme čeliť rôznym situáciám a životným obdobiam, je celkom možné, že budeme týmito fázami prechádzať tam a späť.
Každá z týchto fáz plní svoju dôležitú úlohu, vďaka čomu sa učíme nielen zvládať základné nároky života, ale aj skutočne rásť a uspieť.
1. Športovec
Ak sme práve v tejto fáze nášho života, najlepšie nás budú vystihovať také prívlastky ako „zameraný sám na seba“ či „narcista“. Nech by sa dialo vo svete okolo nás čokoľvek, my sa zameriavame len a len na seba a na predstavu, ktorú o sebe máme.
Tento záujem o seba je však do veľkej miery len povrchný – sústredíme sa pri ňom len na náš vzhľad, na to, či máme štíhlu alebo vyšportovanú postavu a na to, ako nás vníma okolie.
Podľa uvedeného sa zdá, že ak sme práve v tejto fáze, nemáme sa čím chváliť. Treba si však uvedomiť, že táto fáza má svoj význam. Do fázy atléta sa môžeme vracať napríklad vtedy, keď bude naším cieľom schudnúť, alebo sa dostať späť do lepšej fyzickej kondície.
Väčšina ľudí môže počas svojho života do tejto fázy viackrát vstúpiť alebo z nej vystúpiť. Sú však aj takí, ktorí prežijú celý svoj život uväznení v tejto fáze, a tak sa nikdy nenaučia vidieť za svoje sebecké záujmy a túžby.
2. Bojovník
Keď sa nám postupne začne otvárať myseľ, vďaka čomu začneme viac do hĺbky uvažovať o svete okolo nás, možno to považovať za prechod do fázy bojovníka.
Toto je obdobie, kedy si začíname pomaly uvedomovať, ktorým smerom sa chceme v živote uberať, kým sa chceme stať a čo budeme musieť vykonať pre to, aby sme to dosiahli. V tejto fáze si zvyčajne začíname stanovovať aj jasné životné ciele.
Niekto si môže stanoviť vznešený a veľmi vysoký cieľ v predstave, že vo svete po sebe zanechá nejaký odkaz; niekto iný sa zas rozhodne pre skromnejší cieľ v podobe konkrétnej kariérnej dráhy či určitého spôsobu života.
V každom prípade, v tejto fáze začíname formulovať náš životný cieľ, ako aj plán, pomocou ktorého chceme náš cieľ uskutočniť.
Ak ste už vo svojom živote niekedy prišli do bodu, v ktorom ste si kládli otázky, či robíte to, na čo ste pravdepodobne prišli na tento svet, znamená to, že ste boli vo fáze bojovníka.
Táto fáza je typická tým, že sme sa rozhodli prehodnotiť náš život, zmeniť napríklad povolanie či celkový smer našej životnej cesty.
3. Opatrovník
Zatiaľ čo sa fáza bojovníka točí okolo vyjasnenia a stanovenia si osobných cieľov, ktoré chceme na našej životnej púti dosiahnuť, vo fáze opatrovníka začíname našu pozornosť a energiu vkladať do oblastí, ktoré by mohli byť prínosom pre všetkých okolo nás.
V tejto fáze už nepovažujeme náš osobný úspech za jediný a najvyšší cieľ v živote. Namiesto toho sa začíname zaujímať o to, ako by sme mohli druhým pomôcť, postaviť sa na vlastné nohy, aby mohli kráčať životom vpred.
Do tejto fázy ľudia najčastejšie vstupujú vtedy, keď sa stanú rodičmi, no platí to aj o tých, ktorí sa rozhodli zamerať svoj život na pomoc a rozvoj druhých.
Jedná sa tu najmä o učiteľov, opatrovateľov, ale aj o každého, kto sa z nejakých pohnútok rozhodol vykonávať dobročinnosť.
Ak sa momentálne v tejto fáze nachádzate, potom už zrejme viete, že ten najlepší spôsob, ako po sebe vo svete zanechať nejaký odkaz, je dotknúť sa sŕdc druhých.
4. Duch
Túto fázu života mnoho ľudí ani nikdy neokúsi. V tejto fáze už vôbec neprikladáme nášmu individuálnemu životu taký význam ako v predošlých fázach.
Tu si už začíname uvedomovať, že náš malinký život je len malou čiastočkou v omnoho väčšom obraze. Niektorí sa v tejto fáze môžu obrátiť na vyznávanie konkrétneho náboženstva, prostredníctvom ktorého zasvätia svoj život predstavám o vyššej sile či večnému plánu.
Iní sa zase môžu rozhodnúť pre duchovný život mimo organizovaného náboženstva, ktorého ústredným motívom je sústredenie pozornosti na prácu s vesmírnou energiou.
Je to práve táto fáza, v ktorej sa nám môže podariť nechať odísť všetky prekážky, bolesti a súboje nášho súčasného života, pretože si začíname uvedomovať, že náš čas tu na Zemi je len okamihom v nepredstaviteľne obrovskom časovom horizonte.
Ak sa nám podarilo v živote dospieť aj do tejto fázy, neznamená to ešte, že v nej už zostaneme nastálo.
Mnohí budeme počas svojho života ešte neraz spytovať svoje presvedčenie a vieru, a práve vtedy sa najčastejšie vraciame do predošlých fáz.
Ak sa však vo fáze ducha nachádzame už dlho, znamená to, že naozaj vedieme duchovný a uvedomelý život.
Spomienky, predstavy, názory, zvyky, zlozvyky… to všetko tvorí naše ego – falošnú predstavu o sebe samom. Ego oddeľuje vedomie človeka od ostatného bytia, ktorého je súčasťou. Existuje ako predstava v mysli, na ktorej tvorbu človek zneužíva svoj rozum a tvorí si tak svoj vlastný svet sám pre seba.
Táto predstava egoistického “ja”, jediný zdroj ľudského utrpenia, je však falošná! Pýtame sa teda, prečo vlastne človek žije v egu? Lenivosť? Neochota žiť? Pretože ho do života v rozume vychovali rodičia a nič iné nepozná? To, že v egu žije väčšina ľudstva, nikomu nepomôže a nikoho neospravedlňuje.
Pozrime sa teda, ako vlastne ego vzniká a funguje:
Myseľ nehľadá iba potravu pre myslenie; hľadá tiež potravu pre svoju totožnosť, hľadá pocit vlastného „ja“. Tak sa rodí ego, ktoré sa potom neustále obnovuje. Keď hovoríte alebo premýšľate o sebe, obvykle máte na mysli „ja a moja minulosť“. To je vaše „ja“, ktoré nie je nikdy spokojné. Preto egoistické „ja“ neustále niečo hľadá a premýšľa o budúcnosti, v ktorej hľadá naplnenie.
Ak každá vaša myšlienka zamestná celú vašu pozornosť, znamená to, že sa stotožňujete s hlasom vo svojej hlave. Myslenie tým získava vedomie „ja“. To je vaše ego, alebo „ja“ vyprodukované mysľou. Toto mysľou vytvorené „ja“ sa cíti neúplné a neisté (veď vzniklo oddelením od všetkého ostatného), preto sú obavy a strach jeho prevládajúcimi emóciami a motivačnou silou.
Pokiaľ žijete prostredníctvom ega, redukujete prítomný okamih na prostriedok k dosiahnutiu cieľa. Pokiaľ však nežijete pre tento okamih, nikdy nemôžete byť šťastní. Ak budete venovať viac pozornosti vlastnej činnosti, než jej budúcim výsledkom, zbavíte sa starých návykov ega. Vaša činnosť sa stane nielen dokonalejšou, ale tiež oveľa radostnejšou.
Egoistické „ja“ potrebuje konflikt, pretože v boji proti tomu či onomu posilňuje svoju oddelenú totožnosť a dokazuje, že je tým a tým a nie niečím iným. Kmene, národy alebo náboženstvá nezriedka odvodzujú svoju kolektívnu totožnosť zo skutočnosti, že majú spoločného nepriateľa. Čím by bol „veriaci“ bez „neveriaceho“?
Závisť je vedľajším produktom ega, ktoré sa cíti ochudobnené, kedykoľvek sa stane niekomu niečo dobré, niekto má niečoho viac alebo je jednoducho schopnejší. Totožnosť ega závisí na porovnávaní.
Máte pri jednaní s ľuďmi určitý pocit nadradenosti alebo menejcennosti? Ak áno, potom máte ego,
ktoré žije prostredníctvom neustáleho porovnávania. Ego chce viac čohokoľvek a chytá sa všetkého. Keď všetko ostatné zlyhá, môže posilniť svoju predstavu o svojom „ja“ napríklad tým, že sa začne považovať za viac postihnutého alebo viac chorého než ostatní.
Z čoho odvodzujete totožnosť svojho ja?
Pocit viny je ďalší spôsob, ako si ego vytvára svoju totožnosť. Egu je úplne ľahostajné, či je jeho totožnosť pozitívna alebo negatívna. Aj keď dosiahnete ciele, ktoré ste si stanovili preto, aby ste v sebe posilnili pocit vlastnej dôležitosti, nebudete spokojní. Utrpenie vzniká, kedykoľvek označíte nejakú situáciu ako zlú a nežiadúcu. Ste nahnevaní a vaša zlosť situáciu zosobňuje a posilňuje vaše reaktívne, egoistické „ja“. Neustále hodnotenie situácie je návyk, ktorý sa dá prekonať. Začnite prijímať to, čo je, bez toho, aby ste to posudzovali. „Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ Prekročte hranice dobra a zla tým, že prestanete považovať veci za dobré alebo zlé. Keď sa toho návyku zbavíte, začne vami prúdiť sila vesmíru. Prestanete brániť jej priechodu svojím nesúhlasom s tým „čo je a získate ohromnú vnútornú silu. Ak budete pristupovať k životu pozitívne a prijmete to, „čo je“ (to, čo nie je, sa vlastne prijať ani nedá), sila života takmer okamžite zmení na dobré tie skutočnosti, ktoré by ste kedysi považovali za zlé.
Myslíte si, že piť pre zdravie a dlhovekosť je absurdné? Vôbec nie a nie je to záležitosť auto hypnózy.
Vedci zistili, že alkohol je jedným zo spôsobov, ako sa dožiť vysokého veku so zdravou mysľou a silnou pamäťou. Navyše je účinnejšie aj ako bežné cvičenie!
V 15-ročnej štúdii nazvanej „90+“ tím lekárov pod vedením neurologičky Claudie Kawas a Dr. med. Maria Corrada pozorovali starších ľudí a snažili sa zistiť, aký životný štýl, zvyky a preferencie jedla im pomáhajú prekonať bariéru dlhovekosti. Niektoré zistenia boli neočakávané.
Alkohol sa ukázal ako skutočný elixír dlhovekosti, pokiaľ je konzumovaný s mierou. 2 poháre piva alebo vína denne znížia riziko predčasného úmrtia o 18%, zatiaľ čo denné cvičenie 15-45 minút len 3%, ale zároveň zvyšuje riziko infarktu a mozgovej mŕtvice o 49%!!! Na výročnom zasadnutí Americkej asociácie pre pokrok vedy neurologička Kavas poznamenala, že nedokáže vysvetliť dôvody tohto javu. Napodiv, pár kíl navyše robí pozitívum pre tých, ktorí chcú vidieť svoje prapra vnúčatá. Riziko (nehovoríme tu o obezite) je o 3 % nižšie ako u ich štíhlych, chudých rovesníkov.
Káva je ďalším elixírom dlhovekosti. 2 šálky čerstvo uvareného aromatického nápoja denne znižujú pravdepodobnosť predčasného úmrtia o 10%.
Hobby: Tí, ktorí majú v starobe nejaký koníček a venujú sa mu aspoň 2 hodiny denne, sa stávajú storočnými o 21% častejšie. Môžete sa venovať tancu, výučbe hry na klavír, termonukleárnej fúzii alebo maľovaniu, spevu karaoke, cudzím africkým jazykom alebo iným aktivitám. Užite si to. Hlavná vec je, že to nerobíte ako povinnosť, ale s radosťou a potešením s milými a príjemnými učiteľmi.
Zhrnutie: Pijeme pravidelne pohár vína (najlepšie suchého červeného) denne (+18%) + priberieme pár kíl navyše (+3%) + pijeme pár šálok kávy denne (+10%) + koníčky (+ 21%). Celkom: 18+3+10+21% = 52% k vášmu veku. Áno, toto je takmer 120 rokov, ktoré nám odmeriava Všemohúci! Ako vždy – ON má
pravdu! Pitie je zábava a tá zábava predlžuje život!
Tri hlavné veci: 1. Vaši priatelia. 2. Vaše pozitívne myšlienky. 3. Pokojný a prívetivý domov.
Základné akcie: 1. Vždy sa usmievajte a smejte sa. 2. Robte fyzické cvičenie. Cvičte, ale svojim vlastným tempom. 3. Tráviť viac času s priateľmi (nie s príbuznými, deťmi alebo vnúčatami, menovite s priateľmi v zábavných, hlučných spoločnostiach…).
7 hlavných vecí: 1. S pitím vody nečakajte, až budete mať smäd. Pite častejšie. 2. Nečakajte, až sa budete cítiť ospalí. Dostatok spánku a opäť dostatok spánku. 3. S odpočinkom nečakajte, až budete unavení. Často odpočívajte. 4. S lekárskou prehliadkou nečakajte, až budete chorí, dostavte sa na ňu pravidelne. 5. Nečakajte na zázraky, aby ste uverili v Boha. 6. Nikdy nestrácajte dôveru v seba samého. 7. Zostaňte pozitívni a vždy dúfajte v lepší zajtrajšok!
Etický kódex človeka obsahuje zásadné informácie o stvorení človeka, jeho údele a poslaní podľa zámeru Stvoriteľa. Kódex informuje o tom, že človek bol stvorený ako multidimenzionálna bytosť, ktorej najvyššou podstatou je sekvencia samotného Stvoriteľa i Božskej Matky, čím je ich priamym potomkom a je mu určené, aby ako mladučký boh duchovne vyspel, dorástol najvyššieho vedomia, nadobudol skúsenosti, zbavil sa nečistôt ducha plynúcich z nedokonalostí, omylov a strachu. Po ukončení duchovnej evolúcie a vedomia v piatej dimenzii má ďalší duchovný vývoj prebiehať už mimo oblasti hmotného sveta, pretože podľa druhého plánu Stvoriteľa sa má vyspelá a duchovne čistá ľudská bytosť, majúca plne rozvinuté tvorivé vedomie, spojiť s Božskou Trojicou, aby sa dosiahol cieľ: získanie dokonalého a úplného vesmírneho vedomia.
Na konci pobytu vo sfére „hrubohmotného“ sveta vrcholí zápas medzi Dobrom a Zlom, medzi Svetlom a Temnotou, ktorého je ľudská bytosť bezprostredným účastníkom. Na to, aby ľudská bytosť mohla správne porozumieť svojmu poslaniu, údelu a zápas so Zlom v sebe ukončiť víťazstvom pomocou vlastnej dobrej a svätej podstaty, slúži práve etický kódex človeka, ktorého podstatu možno zhrnúť do týchto bodov:
1. Neber život iným tvorom, ani ľuďom, ani zvieratám, pokiaľ sám neovládaš tajomstvo darovania života. Jedinou výnimkou môže byť získavanie nevyhnutnej potravy, regulácia premnoženia nižších organizmov a sebaobrana. Všetky spôsoby zabíjania živých tvorov pre svoju kratochvíľu či potešenie vydávané za „športové lovy“ sú barbarstvom a svedčia o nízkej kultúrnej a duchovnej úrovni „športových lovcov“, ktorých karma je zaťažovaná utrpením ničených tvorov. Vždy, keď v utrpení zomiera živý tvor, uvoľňujú sa kvantá čiernej energie ovplyvňujúce chaos astrálnych energetických polí. Kým budú ľudia zbytočne týrať a zabíjať nižšie tvory, musia počítať so spätnými astrálnymi údermi vírov čiernej energie, ktoré sa v hmotnom svete prejavujú katastrofickými dôsledkami, ako sú záplavy, tornáda, ničivé cyklóny, zemetrasenia, náhle oživenie činnosti vulkánov. Rovnakého pôvodu sú rasové a náboženské vojny vybuchujúce v okamihu, keď sa čierna energia stáva ďalej neovládateľnou. Víry astrálnej čiernej energie majú značnú tendenciu vracať sa na miesto svojho vzniku, a tak vyvolávajú utrpenie na určitom území veľmi často aj po uplynutí značného času od dátumu tragických udalostí. Je pravidlom, že v týchto územiach sa inkarnujú bytosti zodpovedné za vyvolanie utrpenia, aby sa poučili o dôsledkoch vlastných dávnych činov. Nič na Zemi sa neodohráva náhodou, žiadny človek nie je postihovaný nešťastím a hrou náhody, ale jedná sa o vyrovnanie starého karmického dlhu. Pokiaľ ťa postihlo nešťastie a bolesť, neobviňuj ani Stvoriteľa ani Prozreteľnosť, ale starostlivo prezri svoj karmický záznam, určite v ňom nájdeš nevyplnenú kolónku „má dať“.
2. Ovládaj svoje myšlienky, pretože to sú šípy prenikavej mocnej energie. Myšlienky o nenávisti, zlobe, zášti, pomste a utrpení určené iným ľuďom či živým tvorom sú prejavy stvorenia striel nebezpečnej čiernej (negatívnej) energie a buď si istý, že po čase sa k tebe vracajú, často v oveľa mocnejšej podobe ako bumerang, aby splynuli so zdrojom svojho vzniku. Ak volíš cestu odplaty za príkorie, pomstu za utrpenie či urážku a zlosť ovládol tvoj rozum, potom vedz, že ubližuješ sám sebe a nakoniec budeš tým posledným v rade, koho tebou stvorené čierne energie zasiahnu a pred ktorými nenájdeš záchrany. Buď si istý, že ak ti ubližujú iní, je tým vinná ich hlúposť prameniaca z nízkeho stavu vedomia alebo trauma utrpená od iných, s ktorou si nevedia rady a mstia sa svojmu okoliu. Netas zbraň proti ranenému na srdci, ktorého dušu stravuje horúčka utrpenia. Ak môžeš, ošetri jeho rany, ak nemôžeš z akéhokoľvek dôvodu, odstup a neošetruj jeho rany.
3. Tento život, táto inkarnácia, tento súčasný životný údel je len tvoj. Žiješ ho, trápiš sa, raduješ a učíš sa iba sám za seba a pre seba. Nezasahuj iným ľuďom do ich života inak ako priateľským, súcitným spôsobom, láskou a pochopením. Neovplyvňuj ich voľbu, ani ich nepodriaďuj svojej vôli, pretože potom zasahuješ do ich karmy a tiež do nej vstupuješ so všetkými dôsledkami jej spätného odrazu. Svoje deti vychovávaj s láskou, porozumením a veď ich dôsledne k pochopeniu a dodržiavaniu zásad etického kódexu človeka. Pamätaj, že v tvojich deťoch sú inkarnované bytosti splácajúce svoj dlh, ktorý môže byť do značnej miery prepojený s tvojím karmickým údelom. Utrpenie a príkorie, ktoré spôsobíš svojim deťom, je príčinou hlbokého narušenia tvojej vlastnej karmy a tá ťa v tvojej budúcej inkarnácii postaví do ich úlohy, aby si pochopil podstatu a hĺbku svojho previnenia. Nesnaž sa „zachrániť svet“, pokiaľ si nebol na to povolaný. Za všeobecné udalosti prijímaj iba toľko zodpovednosti, koľko zodpovedá tvojim možnostiam tieto udalosti účinne ovplyvniť, napríklad emisiou svojej vlastnej pozitívnej energie. Útoky zla a nápory temnej energie nezastavuj násilím, pretože je to neúčinné a tvoje duchovné možnosti ti účinné duchovné zbrane na boj proti Zlu neposkytujú. Násilná akcia proti zlu skončí tým, že budeš zasiahnutý spätným odrazom svojej vlastnej energie zosilnenej interferenciou s temnou energiou. Pozitívnou energiou dokážeš veľmi účinne anihilovať temnú energiu aj nápory zla.
4. Nezhromažďuj viac majetku a moci, než nevyhnutne potrebuješ na uskutočnenie tvojho poslania v súčasnej inkarnácii. Veľa majetku a moci priťahuje Zlo ako magnet železné piliny. Ži striedmo, aby sa dostalo životných potrieb aj na druhých. Pamätaj, že v čase tvojho odchodu z tohto sveta zostane tvoj majetok, moc i známosť na Zemi a pre teba budú v ďalších životoch bezcenné ako suché minuloročné lístie rozviate vetrom. So sebou si odnesieš iba bilanciu svojich činov zaznamenaných karmou a tiež poznanie a skúsenosti získané na duchovnej ceste k Pravde.
5. Toto pozemské „predpeklie“ predstavuje tvrdú životnú skúšku, čosi ako nepríjemnú, ale nutnú služobnú cestu, nevyhnutnú pre naplnenie uloženého poslania v danej inkarnačnej etape. Uvedomuj si neustále, že na Zemi nie je náš skutočný domov, hoci Zem je prekrásna, tvoj skutočný duchovný domov je neporovnateľne nádhernejší. Prečo plniť svoje poslanie ledabolo počas mnohých inkarnácií, keď služobnú cestu možno skrátiť na minimum starostlivým a obetavým naplnením svojho karmického účtu? Keď do duchovného domova odchádzajú tí, ktorých miluješ, nezdržuj ich svojim smútkom a nárekom. Splnili svoje poslanie a tak im želaj návrat tam, kde je tak nádherne doma a teš sa na stretnutie s nimi, pretože čas tu nehrá žiadnu rolu.
6. Stvoriteľ pre teba, človeče, a pre celé ľudstvo pripravil túto nádhernú planétu s udivujúco krásnou prírodou, osadil ju živými tvormi, aby ti pomáhali a stali sa tvojimi priateľmi. Boh ťa ustanovil hospodárom na Zemi a dovolil ti, aby si ťažil z jej bohatstva a do nej vkladal svoju usilovnosť, pot, lásku a tiež, aby si ju v ťažkých časoch chránil a pomáhal. Všetko živé aj neživé v prírode je s tebou, človeče, v bezprostrednom bratstve a vkladá do teba svoju dôveru. Staraj sa o to, aby vtáky mali čistý vzduch, vodný živel čistú vodu, rastliny zdravú úrodnú pôdu a zvieratá dostatok pokoja. Pokiaľ budeš s darmi prírody plytvať a bezohľadne drancovať životné zdroje a svoje okolie znečisťovať jedovatými plynmi či ťažkými toxickými odpadmi svojej nerozumnej činnosti, potom počítaj s istotou s tým, že tvoja budúca inkarnácia ťa postaví do toho prostredia, aké si vytvoril, či pomohol vytvoriť a bude to úplne spravodlivé. Ako sa ti bude žiť uprostred špiny, neporiadku, zápachu, keď budeš piť jedovatú vodu a jesť nečisté potraviny.
7. Snaž sa byť zdrojom výhradne pozitívnej (bielej) energie tým, že na zlé útoky nebudeš reagovať väčším zlom a nenávisťou, ale láskavým pochopením a súcitom. Tí, ktorí ti ubližujú, sú v podstate nešťastní úbožiaci zrazení na kolená svojou vlastnou preťažkou karmou. Sú to bytosti, ktoré trpia nedostatkom lásky, pochopenia a opustenosti. Už tým, že miluješ svoje deti, svojho manžela, priateľa či priateľku, rodinu, vytváraš pole intenzívnej bielej energie, ktorá teba aj tvojich milovaných chráni. Rodičia, ktorí vedení svojimi sebeckými záujmami rozbíjajú manželstvo a opúšťajú svoje deti, vytvárajú podmienky na vznik ťažkej doživotne pôsobiacej traumy, ktorú nájdu presne zapísanú vo svojej karme a tá im uloží v budúcej inkarnácii prežiť obdobnú traumu, akú spôsobili svojim deťom. Upierať dieťaťu lásku matky a otca je rovnako ťažké karmické previnenie ako zabitie človeka, čo si stále mnoho rozvedených manželov neuvedomuje.
8. Človek je nesmrteľnou multidimenzionálnou bytosťou a jeho hmotné telo má úlohu obyčajného ochranného obalu, ako je napríklad pracovná kombinéza alebo skafander na prácu pod vodnou hladinou. Keď sa kombinéza či skafander nosením opotrebujú, vymení sa za nové. Rovnako tak človek na konci svojho inkarnačného údelu odkladá hmotné opotrebované telo, aby v ďalšej inkarnácii získal nové, zdravé a výkonné telo. Z toho dôvodu je strach pred smrťou, predstavujúcou odloženie opotrebovaného hmotného tela, úplne zbytočný a nemiestny, pretože ako ľudská bytosť nezomierame a nemôžeme zaniknúť a naše vedomie je nesmrteľné.
9. Samovražda nie je riešením zlej situácie, ba ani únikom zo zdanlivo neriešiteľných problémov, pretože samovraha postaví karma v budúcej inkarnácii do tej istej situácie, a to toľkokrát, kým ľudská bytosť nájde prijateľné riešenie. Na nové telo pre budúcu inkarnáciu však obvykle samovrah čaká veľmi dlho a nezriedka je toto pridelené telo postihnuté telesnou chybou alebo vážnym postihnutím niektorých orgánov, aby si ľudská bytosť uvedomila cenu takého božieho daru, ktorým je hmotné telo pre inkarnáciu človeka. Jediným ospravedlniteľným dôvodom samovraždy môže byť iba dlhé a bolestivé umieranie bez nádeje na vyliečenie, alebo keď svojím pokračujúcim životom človek ohrozuje iné životy, ale takéto situácie sú výnimočné.
10. Pamätaj, že tvoj súčasný život na Zemi je karmickou reflexiou všetkých tvojich minulých inkarnácií. Ak si stíhaný nepriazňou osudu, nešťastím, chorobami či úrazmi, nie je to náhodou a deje sa ti podľa karmického určenia, alebo ide o postih za tvoje previnenie v minulých životoch, za tvoje zlyhanie a nedostatok lásky k ľuďom aj k živým tvorom. Príčina tragédie, ktorou si postihnutý, leží vždy v tebe, v tvojich minulých zlých činoch, za ktoré teraz platíš. Pokús sa preto nájsť v sebe silu potrebnú na pochopenie, že karma predstavuje absolútneho nepodplatiteľného sudcu, pokorne priznaj svoju vinu a hľadaj cestu vedúcu k náprave dávnych utrpení, ktoré si spôsobil. Svoje dnešné problémy a bolesti nezvaľuj ani na nezáujem Stvoriteľa, ani na svojich blížnych, pretože len ty sám si ich pôvodcom. Ver sebe a buď predovšetkým sám k sebe úprimný a úplne otvorený, rozhodni sa konečne hľadať správnu cestu svojho života a tvoji Strážcovia ti ochotne pomôžu. Ži tak, aby si sa nemusel hanbiť sám pred sebou, miluj svet, ľudí i všetko živé v Prírode. Potom budeš žiť v harmónii s Vesmírom ľahko, naplnený krásou poznania Pravdy.
Prajem ti priateľ môj, aby si našiel správny chodník vedúci k Pravde a tvoje duchovné srdce pretekalo láskou, priateľstvom a súcitom, prajem ti dušu plnú Slnka.
Všetko hmotné je zaťažené nedokonalosťou a v závislosti od času podlieha neustálej premene. Tak aj telo človeka starne, okolo 52. roku veku začína dochádzať k pomalému živlovému rozkladu – telo umiera, aby sa v určitom okamihu stalo neúnosným bremenom pre ľudské vedomie. Pretrvávanie prežívania ľudského vedomia (ducha v duši) v nespôsobilom tele je v podstate karmickým trestom, postihujúcim najčastejšie ľudí, ktorí podstatu svojho bytia posunuli do hmoty, t. j. materialistov, realistov, skeptikov a ďalších. Odmenou duchovnému človeku, ktorý využil život na poznanie duchovnej dimenzie alebo večnosti, je nekŕčovitá, teda blažená smrť (ideálne v spánku) . Takýto spôsob smrti sa pozná aj na tvári zomrelého, na jej výraze. Smrť každého človeka je iná, prísne individuálna, v súlade s jeho vnútornou duchovnou úrovňou.
Teraz sa však zastavme pri procese oddelenia duše od tela. Je potrebné dodať, že „To“, čo si človek o smrti myslí, čo si myslí o zmysle bytia, o spravodlivosti, o Bohu, tým si sám stanovuje udalosti smrti a bytia po smrti (univerzálny zákon príčiny a dôsledku). Nepredstaviteľne dokonalá spravodlivosť Podstaty sveta: Každému dá to, k čomu dospeje, čo si myslí, že je, čím žije jeho duša a ako sa správal (vypestoval všetky vlastnosti)! Čo si kto o živote po smrti predstavuje, to ho v určitých medziach „na druhej strane“ čaká. Onými medzami je nepredstaviteľná milosť Božia z hľadiska večnosti! Čo si kto zasial, to si tiež zožne (ako hmotne, tak astrálne, tak aj mentálne).
Pri smrti samotnej sa z hermetického hľadiska deje množstvo vecí. Akonáhle ľudské hmotné telo umrie dochádza pomocou práce energií elektrického a magnetického fluida k uvoľneniu astrálnej matrice (štyroch pólových magnetov) ktorou bola duša (astrálne telo) pripútaná k telu hmotnému. S telom astrálnym sa odpútava aj telo mentálne (duch), ktorý je prichytený k duši. Vedomie i podvedomie človeka (v hrubohmotnom tele nachádzajúc sa ako veľký a malý mozog) inak lokalizovaný v tele mentálnom si uchováva všetky negatívne i pozitívne vlastnosti (s ním aj schopnosti) a za pomoci prideleného anjela strážneho (ktorého môžete poznať od zvládnutia určitého magického stupňa) je astrálne telo pripravené na presun do astrálnej sféry – v Biblii je tento deň známy ako deň zúčtovania, kedy sa dotyčnému prehráva celý jeho život a čo všetko v danom živote stihol, chvíle kedy každý z nás odhodí všetko čo mal a pozrie pravde do očí ( toto je okamih, keď hmotné telo je naposledy schopné vydať zo svojich útrob posledné slová). Akonáhle dôjde k pretrhnutiu astrálnej matrice, dostane sa astrálne telo, s ohľadom na čistotu astrálneho tela (duše) do takej sféry, ktorá jemnosťou zodpovedá jej čistote.
O tejto sfére sa dá povedať, že je označovaná mnohokrát ako štvrtá dimenzia. Nevyšla však z oných štyroch živlov, ale je určitým stupňom hustoty akášického princípu, teda všetkého toho, čo sa až doteraz v hmotnom svete odohrávalo, čo sa práve deje a v budúcnosti ešte bude diať, ďalej čo má svoj pôvod, svoj smer a svoju životnú súcnosť. Akáša v najjemnejšej forme nám známy éter, v ktorom sa okrem iného pohybujú a šíria elektrické a magnetické kmity. Astrálna úroveň je teda tiež sférou vibrácií, v ktorej má svoj pôvod svetlo, zvuk, farba a rytmus, skrátka všetok život vo všetkom stvorenom. Keďže akáša je pôvod všetkého bytia, zrkadlí (odráža) sa v nej samozrejme tiež všetko to, čo už bolo stvorené, čo sa v prítomnej dobe práve tvorí a čo sa v budúcich dobách bude ešte vytvárať. V astrálnej úrovni sa javí ako emanácia večného, čo nemá počiatku ani konca a je preto bez času a priestoru. Zasvätenec, ktorý sa v tejto úrovni vyzná, môže tu nájsť všetko, či je to minulé, prítomné alebo budúce. Dosah a poňatie toho všetkého závisí od stupňa jeho dokonalosti. Takmer všetky náboženstvá, všetci okultisti a špiritisti rozumejú pod astrálnou úrovňou „onen svet“. Pre zasvätencov tento výraz neplatí a oni sa preto smrti neboja, lebo je im tento pojem cudzí. Ak sa rozkladnou prácou živlov alebo náhlym prerušením astrálnej matrice, ktorá je spojivom medzi hmotným a astrálnym telom, uvoľní, nastane stav, ktorý sa síce všeobecne pokladá za smrť, ale je v skutočnosti iba prechodom z tohto sveta do astrálnej úrovne. Na základe tohto zákona nemá zasvätenec zo smrti strach: dobre vie, že nepôjde do neznáma.
Astrálna úroveň má rôzne druhy obyvateľov. Predovšetkým sú to duše zomrelých, ktoré sa podľa svojej duchovnej zrelosti zdržujú v určitom stupni hustoty. Rôzne náboženstvá ho považujú za nebo alebo peklo, avšak pre zasvätencov je to iba symbolika. Čím dokonalejšia, šľachetnejšia a čistejšia bytosť je, tým čistejší a jemnejší je stupeň hustoty, v ktorom môže prebývať. Jej astrálne telo sa pozvoľna rozpúšťa a bytosť sa prispôsobí kmitom onoho stupňa, respektíve sa s ním stotožní. Ako vidíme, závisí toto stotožnenie od zrelosti a duchovného zdokonalenia, ktoré bytosť dosiahla vo svete hmotnom. Okrem toho je astrálna úroveň obývaná ešte celým radom iných bytostí. Sú to, napríklad tzv. elementálovia; bytosti s jednou alebo len obmedzeným počtom vlastností, podľa toho, aké živlové kmity prevládajú. Títo elementálovia sa udržujú tou istou vibráciou, ktorú ľudská bytosť vysiela do astrálu. Sú medzi nimi aj takí, ktorí dosiahli určitý stupeň inteligencie. Tých potom obyčajne používajú mágovia, aby prostredníctvom týchto nižších síl ukájali svoje sebecké chúťky. Iným druhom astrálnych bytostí sú tzv. larvy, ktoré astrálna matrica intenzívnou citovou myšlienkou vyvolá vedome, či nevedome v život. Nie sú to priame bytosti, ale iba tvary, ktoré udržujú pri živote vášne animálneho sveta a ktoré sa zdržujú na najnižšom stupni astrálnej úrovne. Pud sebazáchovy ich vháňa do blízkosti ľudí s takými vášňami, ktoré týmto tvarom vyhovujú. Priamo alebo nepriamo sa usilujú o to, aby prebudili a roznietili v človeku spiace pudy. Ak sa im podarí strhnúť človeka k takej vášni, ktorá im vyhovuje, živia, udržujú a posilňujú sa žiarením, ktoré vyvolá v človeku táto vášeň. Človek zaťažený mnohými vášňami je v najnižšej sfére svojej astrálnej úrovne priamo obklopený čatou takýchto lariev. Boj s nimi je urputný a v mágii tvorí pri ovládaní živlov zložitú prekážku.
Pôsobením živlov v astrálnej sfére (na základe našej zrelosti a vyspelosti) dôjde časom k rozloženiu duše na pralátky, z ktorých vznikla a naše mentálne telo (duch) je týmto pripravený na presun do sféry mentálnej (dôjde k prerušeniu matrice mentálnej medzi dušou a duchom) – podľa stupňa dokonalosti môžeme obývať nám priradené oblasti mentálnej úrovne, kde taktiež budeme čeliť karme mentálnej.
Sféra mentálna je zároveň sférou myšlienok, majúcich svoj pôvod vo svete predstáv, teda v akáše ducha. Každej myšlienke predchádza základná idea, ktorá podľa svojej povahy prijíma určitý tvar a ako myšlienková forma alebo plastický obraz sa dostáva éterickým princípom alebo mentálnou matricou k vedomiu Ja. Človek sám nie je teda pôvodcom myšlienok, ale pôvod každej myšlienky musíme hľadať v najvyššej akášickej sfére mentálnej úrovne. Aj mentálna úroveň má, rovnako ako astrálna, svojich obyvateľov. Popri myšlienkových útvaroch sú to predovšetkým zosnulí, ktorých astrálne telá sa pôsobením živlov už rozložili, takže podľa stupňa dokonalosti môžu obývať im priradené oblasti mentálnej úrovne. Mentálna sféra je okrem toho aj sférou elementálov. To sú bytosti, ktoré človek utvoril neustálou intenzívnou myšlienkou, či už vedome alebo nevedome. Bytosť elementálna nie je ešte natoľko zhustená, aby si mohla astrálny obal sama utvoriť alebo ho prijať. Pôsobí preto v duchovnom svete.
Vo sfére mentálnej teda musí náš duch čeliť mentálnej karme a pripravovať sa na opätovnú inkarnáciu vo svete hmotnom. Keďže v mentálnej sfére poznáme iba Pravdu Božiu a sme si vedomí svojich vlastností (negatívnych i pozitívnych), až príde daný čas sme Prozreteľnosťou opäť zoslaní na Zem do doby, prostredia a času, v ktorom môžeme najlepšie čeliť svojim negatívnym vlastnostiam za účelom ich ovládnutia (tým očistenie duše a povznesenie ducha k večnosti).
Stav energií čakier duše po smrti u človeka:
Zasvätený (Len ojedinele sa vyskytujúci vysoko vyspelý duch).
Hlavná energia človeka bola sústredená v horných čakrách, len zvyšok troch dolných čakier odchádza do zeme. Duša je priamo v kontakte s anjelom strážnym, ktorý nás bude sprevádzať záhrobím do duchovnej (večnej) dimenzie. Táto duša/duch sa už nemusí narodiť.
(Dobrý „neduchovný“ človek).
Energia dolných čakier sa rozpadá a odchádza do zeme, energia horných čakier sa spája a je v priamom kontakte s anjelom strážnym, ktorý sa ujme duše a odvedie ju do záhrobia. Táto duša/duch sa vzhľadom na stupeň a čistotu duchovného vývoja po čase strávenom v „podľa čistoty“ astrálnej a mentálnej sfére znovu inkarnuje.
(Ťažký hmotár, podľa seba charakter).
Roztrasený obal signalizuje veľké vnútorné pohnutie zomrelého, otriasanie všetkých jeho predstáv o bytí, jeho kontakt so sprievodnými duchmi je prakticky nulový, pretože si celý život vsugeroval, že po smrti nič nie je. Počas medziobdobia medzi inkarnáciami bude ponorený v zúfalej prázdnote (astrálnej/mentálnej) než dôjde k inkarnácii.
(Veľký darebák).
Tento človek vkladal celú svoju životnú energiu do „hmotných“ čakier a tie sa teraz rozpadajú. V konfrontácii s Pravdou sa však rozpadajú aj predstavy, ktoré si vytvoril ako svoju pravdu o duchovných úrovniach, takže teraz nemá nič. (Nezhromažďoval poklady na nebesiach, lebo v nich neveril). Jeho duša je prázdnota a on sa prázdnotou stáva. V nič veril a ničím sa stal. Stal sa tým, čím pred narodením, čiže túto inkarnáciu premrhal. Po dobe prázdnoty dostane opäť šancu znovu narodením, ale s karmickou záťažou.
Ľudské srdce je malý sval v hrudi, ktorý nám lekári môžu ukázať. Ale duchovné srdce je niečo, čo hľadajúci vidí, cíti a do čoho vrastá. Duchovné srdce je väčšie než najväčšie. Práve teraz je pre nás Nekonečnosť len hmlistou predstavou. Ale keď objavíme svoje duchovné srdce, Nekonečnosť už pre nás nie je predstavou, je to skutočnosť.
Vesmír, univerzálne Vedomie, večné Vedomie, nekonečné Vedomie – to všetko je v duchovnom srdci. Na jednej strane, v duchovnom srdci sídli Božskosť, Nesmrteľnosť, Večnosť a Nekonečnosť, na druhej strane srdce všetko prekonáva.
Duchovné srdce je tu v hrudi, tu na čele, všade. Pretože je nekonečné, prestupuje celým vesmírom. Boh je všemocný, nie pretože je väčší než najväčší, ale pretože v tomto okamihu je najmenším a najnevýznamnejším mravcom, a v nasledujúcom okamihu môže byť nekonečne rozsiahlejší ako oceán. Nazývame ho Bohom práve preto, že môže byť všetkým, čím chce byť: väčším než najväčším alebo menším než najmenším. Aj duchovné srdce má rovnakú schopnosť. Hoci je nekonečné, večné a nesmrteľné, ľahko môže prebývať vo fyzickom srdci. Na druhej strane, má schopnosť zobrať fyzické srdce do svojej Rozsiahlosti, do svojej Nekonečnosti, do svojej Večnosti.
V jednom okamihu sa Nekonečné oddelí od konečného, v ďalšom okamihu pozve konečné do seba a úplne sa s ním zjednotí. V duchovnom živote nielen kvapka vody môže vstúpiť do oceánu, ale aj oceán má schopnosť vstúpiť do malej kvapky.
Či už to boli ezoterické školy v Mezopotámii, duchovné tradície Babylončanov a Asýrčanov, náboženstvá starovekého Egypta, tradičné kultúry starovekej Afriky, šamanské a domorodé tradície rozosiate po celom svete, Grécky mysticizmus a filozofia, gnostici, budhisti, taoisti, židia, moslimovia, staroverci, alebo kresťania, všetkých spája to isté. Túžba po Poznaní.
Najhlbšie duchovné vhľady dovolili vyznávačom týchto tradícii spojiť sa s Poznaním. S najvyšším Poznaním Bytia. Tam sa všetci stretli, v Jedinom Zdroji ľudskej Existencie, ktorému ľudia dali množstvo pomenovaní. A to ich rozdeľuje – nesúlad významov slov. Zdá sa, že okrem Božieho Kráľovstva a Životnej línie Ľudstva, je tu ešte aj kráľovstvo krivých zrkadiel. Zrkadiel, ktoré sú nástrojom, alebo pomôckou k pokrivenému odrazu skutočnej Reality. V tejto sieni krivých zrkadiel každý vidí niečo iné a inak si to vysvetľuje. Preto sú ľudia nedôverčiví k inému – novému výkladu. Vnútorne cítia, že to tak nemusí byť. Navyše pozerajú do svojho krivého zrkadla, ktoré robí svoju prácu dokonale. Zrkadlí skutočnosť a tvári sa, že úplne presne. A my veríme, že úplne presne vidíme a rozumieme Svetu. Napriek tomu, že vieme, že iní vidia Svet inak. A tiež tvrdia, že správne… Keď už pochopíte, že stojíte pred krivým zrkadlom, nezabúdajte, že rovnako, ako pokrivene vidíte svoje okolie, vidí vaše okolie aj vás samotných. Ak to chcete zmeniť a žiť v Pravde, opustite kráľovstvo krivých zrkadiel. Možno bude pre vás Svet chvíľu neznámy a nepochopiteľný, no jednoznačne zostane pravdivý.
Zákony prírody sa formujú na úrovni makrokozmu a mikrokozmu. Človek ako živý tvor, žije v tzv. prechodnom svete – medzi makrosvetom a mikrosvetom a v tomto prechodnom svete sa človek stretáva len s prejavmi zákonov prírody, ale nie s nimi bezprostredne. V dôsledku toho vzniká problém s vytvorením plnohodnotného obrazu stavby sveta.
Tento problém bude pretrvávať do tej doby, pokiaľ nebude vytvorený obraz sveta na základe pochopenia zákonov makrokozmu a mikrokozmu. Akokoľvek dlho sa budeme pozerať na vrch ľadovca, tak pokus o jeho opis bude v najlepšom prípade neúplný dovtedy, kým sa niekto neponorí do vody a neuvidí ľadovec celý. Analogicky to je aj s „ľadovcom“ poznania sveta. Až sa niekto ponorí do vôd nevedomosti, tak všetky obrazy stavby sveta, hoci by boli nádherné, sa stanú neudržateľnými. História poznania prírody človekom to úplne potvrdzuje.
Jedna zo základných príčin tkvie v tom, že zmyslové orgány, ktoré človek pri svojom poznávaní prírody používa, mu túto možnosť nedávajú z jednej jednoduchej príčiny. Príroda obdarila človeka zmyslovými orgánmi nie preto, aby mohol prírodu spoznať.
Zmyslové orgány človeka, ako aj zmyslové orgány zvierat a rastlín, vznikli a rozvíjali sa, ako mechanizmus adaptácie a prispôsobenia sa každého druhu živých tvorov.
Človek začal využívať zmyslové orgány na hromadenie, uchovanie a odovzdávanie informácií ďalším. Ale to sú len in-formácie o medzi svete, ale nie o makrosvete alebo mikrosvete. Na čo, bohužiaľ, neobracia pozornosť. Preto, čo rozozná zmyslovými orgánmi, dokonca aj za pomoci prístrojov, mu jednoducho neumožňuje popísať a vytvoriť plnohodnotný obraz stavby sveta.
Na vytvorenie plnohodnotného obrazu je nutné mať možnosť súčasne spoznať ako časť ľadovca nad vodou, tak aj pod vodou, čo je možné len pri vzniku dodatočných zmyslových orgánov, k už piatim existujúcim.
Prakticky každý, kto chce, má možnosť získať informácie cestou vlastného duchovného skúmania. Pre to nie je potreba žiadnych zložitých experimentov, stačí sa len ponoriť pod vodu bez masky a „otvoriť oči“. Obraz podvodného sveta sa nám predstaví v prekrútenom obraze: formy, vzdialenosti nebudú zodpovedať reálnym. Ale to nie je žiadny paradox.
Oči človeka sú adaptované na vzduchové prostredie, oči rýb a ďalších vodných živočíchov na vodné. A preto podvodný obraz bude pre človeka prekrútený, rovnako ako pozemský pre ryby.
Čo možno povedať o kvalitatívne iných javoch, s ktorými sa človek nikdy nestretol a nemôže stretnúť prostredníctvom svojich piatich zmyslových orgánov? Najzaujímavejšie je, že o tom nikto nepremýšľa. A tak veda a rôzne jej odbory sa premenili na slepcov zo starej indickej bájky o slonovi, keď sa traja slepí pokúsili popísať slona. Každý z nich sa dotkol nejakej časti slona a rýchlo opisoval cez svoje pocity celého slona. Čo z toho vzišlo, nie je zložité si predstaviť.
Bohužiaľ, celá história teoretickej vedy, ktorá sa pokúšala vytvoriť obraz stavby sveta, veľmi silno pripomína bájku o troch slepých. A čo je zaujímavé, prakticky všetky veľké objavy ľudstva boli vytvorené vedcami v momente tzv. prezretia, osvietenia, ktoré vždy bolo za hranicami piatich zmyslových orgánov človeka. Ale ani to neprinútilo človeka zamyslieť sa nad otázkou – čo možno získať pomocou piatich zmyslových orgánov a čo je potrebné pre plnohodnotné poznanie prírody. Ale súčasne nemožno viniť slepého od narodenia za to, že nie je schopný pochopiť a precítiť krásu a farby okolitej prírody. Jediná možnosť pre slepého to dosiahnuť, je prezrieť.
Naučiť sa počúvať svoje srdce, veriť jeho oznamom a na základe nich konať, vám bude chvíľu trvať. Ale čím dlhšie budete konať podľa svojho srdca, tým viac pochopíte, že je to len o tom, odovzdať svoje trápenia a pochybnosti múdrosti svojho srdca, aby ste našli vnútorný mier. Keď budete postupovať po tejto ceste, tak si uvedomíte, že to, čo vás robí nepokojnými a úzkostlivými je naliehanie na kontrolu reality cez myslenie a svoju vôľu. Keď sa zbavíte tejto „žieravej“ kontroly, umožníte sa otvoriť kúzlu života. Všetko, čo máte urobiť, je naučiť sa počúvať, byť ostražitý k tomu, čo sa vo vašom živote deje, riadiť sa pocitmi voči druhým ľuďom, vnímať svoje sny a túžby. Keď budete dostatočne ostražití k tomu, čo sa vo vnútri vás deje, Vesmír vám poskytne všetky potrebné informácie na primerané konanie. Keď prijmete svoje túžby bez pokusu niečo rýchlo robiť, budete ohromení tým, ako na to Vesmír odpovie. Nie cez vyvodzovanie dôsledkov a urputné snahy, ale patričným udržiavaním túžby vo Svetle vášho vedomia bude vaše volanie vypočuté a zodpovedané. Môže to trvať niekedy aj dlhšie, než sa určité túžby naplnia, pretože sa musia odohrať isté energetické posuny. Ale v každom prípade si treba uvedomiť, že to ste vy tým majstrom a tvorcom vašej energetickej reality. Keď ju budete napĺňať zo strachu, realita vám bude odpovedať podobne. Keď budete tvoriť s vierou, zo srdca a s optimistickým odovzdaním, dostanete nakoniec všetko, po čom túžite.
Ďalšou fázou premeny od ega k srdcu je otvorenie sa Duchu. Keď vstúpime do tejto fázy, nájdeme vo vnútri seba miesto pokoja a mieru a spojenie s pokojom vo vašom srdci, ktorý je večný. Všetko, čo prežívate, je reaktívne v porovnaní s týmto neobmedzeným a všetko prestupujúcim „Bytím“. Toto miesto pokoja a mieru vo vnútri vás je tiež nazývané Duchom. Telo je vo fyzickej realite bydliskom duše na obmedzený čas. Duša je nefyzické, duševné ukotvenie zážitkov, ktoré nesiete z mnohých životov. V priebehu času duša rastie a pomaly sa vyvíja v mnohostranné útvary krásy, v ktorých každý jej aspekt odráža rôzny typ skúsenosti a na nej založenú znalosť. Naproti tomu Duch sa nemení a nerastie v čase. Duch je mimo času a priestoru. Je večnou a nadčasovou časťou vás samých, ktorý je za jedno s božskou podstatou, z ktorej ste vzišli. Práve to božské vedomie je základom vášho vyjadrenia v čase a priestore. Narodili ste sa z ríše čistého vedomia a nesiete vo vnútri seba časť tohto vedomia skrz všetky vaše manifestácie v hmotnej forme. Duša sa podieľa na dualite. Je ovplyvňovaná a transformovaná svojimi zážitkami v dualite. Duch je mimo duality. Je to pozadie, na ktorom sa všetko zdokonaľuje a vyvíja. Je to Alfa a Omega, ktorú môžete nazvať ako „Bytie“ či „Zdroj“. Ticho a pokoj, zvonku ale predovšetkým vo vnútri, sú najlepšími vstupmi pre prežitie tejto všadeprítomnej energie, ktorou ste v najhlbšom jadre Vy sami. V inšpiratívnom tichu sa môžete dostať do spojenia s najzázračnejšou a s najviac samozrejmou vecou, ktorá existuje, s „Duchom“, „Zdrojom“, „Bytím“. Duša nesie v podvedomí spomienky z mnohých inkarnácií. Vie a chápe oveľa viac ako vaša pozemská osobnosť. Duša je napojená na mimo zmyslové zdroje poznania, ako sú vaše minulé pozemské „životy“ a sprievodcov či známosti na astrálnych planétach. Napriek tomuto napojeniu sa môže duša nachádzať (z dôvodu nedostatočného prepojenia) vo fáze zmätenia, nevedomá si svojej skutočnej podstaty. Duša môže byť tiež traumatizovaná niektorými zážitkami a môže zostávať po nejakú dobu v mieste Temnoty. Postupne sa ale vyvíja a získava pochopenie pre dualitu, ktorá väzí v pozemskom živote. Môže byť v štádiu temnoty, či osvietenia. Duch však nie. Duch je čisté „Bytie“ a čisté „vedomie“. Je jednotou a tvorí rámec celej duality. Duch je počas vývoja duše nehybným bodom. Keď dosiahnete štvrtú fázu premeny od ega k srdcu a spojíte sa s „Duchom“, spojíte sa so svojím „Božstvom“. Spojenie s Bohom vo vnútri vás je ako byť vynesený z duality, zatiaľ čo zostávate plne prítomní a ukotvení. V tejto fáze je vaše vedomie naplnené hlbokou, ale tichou extázou: mixom mieru a radosti. Uvedomujete si, že ste nezávislí na všetkom okolo vás a ste úplne oslobodení.
Kliatba, prekliatie, dokonca, jednoducho iba srdce zožierajúca nespokojnosť rodičov voči svojim deťom, pôsobí neskutočne veľkou silou. Aj keby rodičia doslovne neprekliali svoje deti, ale vo svojom srdci by cítili rozhorčenie voči nim, ich deti nebudú mať v živote jedného svetlého, radostného dňa a celý ich život sa stane neustálym utrpením. Žiaľ, takéto deti potom pretrpia celý svoj pozemský život.
Myšlienka, či slovo, je energia, ktorá sa prejavuje na astrálnej úrovni. Každá jedna myšlienka a každé jedno slovo, sa objaví akoby napísané vo vesmíre, kde buď zanikne, alebo sa pretvorí v realitu. Ak však konkrétnu, negatívnu myšlienku vyslovenú a cielenú proti inému človeku agresor oživuje, opakuje – potom naberá na svojej sile, neraz až do obrovských rozmerov. A to najmä vtedy, ak sú jeho myšlienky podporené negatívnymi emóciami – hnevom, nenávisťou, závisťou a podobne. Tento jav sa nazýva vytvorenie „astrálnej larvy“. Astrálna larva je „bytosť“ a je presne tým, v čom spočíva význam tohto slova. Parazitom. Živí sa energiou svojho tvorcu, je udržovaná pri živote neustálym opakovaním a “vysielaním“ konkrétnej, negatívnej myšlienky, či opakovaním zaklínacích slov kliatby. Má schopnosť oddeliť sa od svojho tvorcu a zase sa k nemu vrátiť. Pri oddelení má schopnosť “naviazať sa“ na bytosť, proti ktorej je kliatba vytváraná a ničiť jej vedomie, zdravie, často aj vnucovať jej psychopatické názory a úmysly, ktoré preberá od svojho tvorcu.
Často je napadnutá najskôr duša a až potom fyzické telo, či majetok. Čiže najdôležitejšie zo všetkého je v prvom rade pomôcť duši. Práve toto je v dnešnej dobe problém – ak niekomu rozprávate o tom, čo sa vám v živote deje, ľudia na vás pozerajú divne, niektorí zhovievavo, iní zase agresívne… nerozumejú tomu, čo prežívate, ako sa trápite, myslia si možno aj to, že to nemáte v hlave úplne v poriadku…
Treba si uvedomiť, že vždy keď na niekoho myslíme v zlom (cítime žiarlivosť, hnev, závisť), vysielame negatívne vibrácie, ktoré ovplyvňujú nielen jednotlivca, ale aj naše okolie a aj našu vlastnú energetickú hladinu.
Prekliatie sa prejavuje spôsobom, ktorý svojej obeti spôsobuje fyzické, alebo psychické utrpenie, prípadne oboje. Ak je kliatba naplnená, vracia sa naspäť k odosielateľovi kliatby a pokiaľ tento nemá dostatočnú ochranu, tak potom mu „pán Boh pomáhaj“.
V r. 1982 som zomrel na rakovinu. Môj stav nebol operovateľný. Zvolil som si neprejsť chemoterapiou. Bolo mi dané šesť až osem mesiacov života. Predtým som bol stále zúfalejší kvôli jadrovej kríze, ekologickej kríze a tak ďalej. Dospel som k viere, že príroda urobila chybu – že sme pravdepodobne rakovinovým organizmom na planéte. A to ma nakoniec zabilo.
Pred mojím zážitkom blízkej smrti som vyskúšal všetky možné alternatívne liečebné metódy. Nepomohla žiadna. Takže som sa rozhodol, že je to medzi mnou a bohom. Nikdy som skutočne boha neuznával. Ani som sa nezaoberal nejakou spiritualitou. Ale moja blížiaca sa smrť ma poslala na cestu hľadania viac informácií o spiritualite a alternatívnej liečbe. Prečítal som rôzne náboženstvá a filozofie. Dali mi nádej, že na druhej strane niečo existuje.
Nemal som žiadne zdravotné poistenie, takže úspory mojej ženy zmizli cez noc na testy. Nechcel som svoju rodinu do toho zatiahnuť a tak som sa rozhodol vysporiadať sa s tým sám. Skončil som v hospici a bol som požehnaný anjelom, svojou opatrovateľkou, ktorej budem hovoriť „Anne“. Stála pri mne vo všetkom, čo nasledovalo.
Do svetla
Zobudil som sa o 4:30 ráno a vedel som, že je to ono. Zomieral som. Zavolal som pár priateľom a povedal im zbohom. Prebudil som Anne a prinútil ju sľúbiť, že moje mŕtve telo zostane nedotknuté šesť hodín, pretože som čítal, že keď zomriete, dejú sa rôzne zaujímavé veci. Opäť som zaspal. Ďalšou vecou, ktorú si pamätám, bolo, že som bol úplne pri vedomí a vstával. Napriek tomu moje telo ležalo v posteli. Zdalo sa, že som obklopený temnotou, napriek tomu som mohol vidieť miestnosť v dome, a strechu a dokonca aj pod dom.
Svietilo svetlo. Obrátil som sa k nemu a bol som si vedomý jeho podobnosti tomu, čo iní popisovali v zážitkoch blízkej smrti. Bolo to nádherné a reálne, lákavé. Chcel som ísť k svetlu, ako by som asi chcel ísť do ideálnej náruče mojej matky alebo otca. Ako som sa vydal k svetlu, vedel som, že keď do svetla pôjdem, budem mŕtvy. Takže som povedal/cítil: „Počkajte prosím. Rád by som sa predtým, než pôjdem, s vami porozprával.“
Celý zážitok sa zastavil. Objavil som, že tento zážitok riadim. Moja žiadosť bola splnená, rozprával som sa so svetlom. To je najlepší spôsob, akým to môžem popísať. Svetlo sa zmenilo na rôzne postavy, ako Ježiš, Budha, Krišna, archetypálne obrazy a znamenia. Spýtal som sa akousi telepatiou: „Čo sa tu deje?“
Boli mi prenesené informácie, že naša viera utvára akúsi spätnú väzbu, ktorá sa nám dostáva. Ak ste budhista alebo katolík alebo fundamentalista, dostanete spätnú väzbu vašich vlastných obrazov. Začal som si byť vedomý matice vyššieho ja, kanála k Zdroju. Všetci máme vyššie ja, alebo časť nadduše našej bytosti, kanál. Všetky vyššie ja sú spojené ako jedna bytosť. Všetci ľudia sú spojení ako jedna bytosť.
Bola to tá najkrajšia vec, ktorú som kedy videl. Bolo to ako všetka láska, ktorú ste kedy chceli, bol to ten druh lásky, ktorá lieči, uzdravuje, regeneruje. Bol som pripravený v tej chvíli ísť. Povedal som: „Som pripravený, vezmite si ma.“ Potom sa svetlo zmenilo na najnádhernejšiu vec, ktorú som kedy videl: mandalu ľudských duší na tejto planéte. Videl som, že sme najnádhernejšie stvorenia – elegantné, exotické… všetko.
Nedokážem jednoducho povedať dostatočne, ako to zmenilo môj názor na ľudské bytosti, behom okamihu. Povedal som/pomyslel si/cítil: „Ach bože, nevedel som.“ s údivom som zistil, že v žiadnej duši neexistuje žiadne zlo. Ľudia môžu robiť strašné veci kvôli nevedomosti a nedostatku, ale žiadna duša nie je zlá. „Čo všetci ľudia hľadajú – čo ich vyživuje – je láska,“ povedalo mi svetlo. „Čo ľudí deformuje je nedostatok lásky.“
Odhalenie pokračovalo a pokračovalo. Spýtal som sa: „Znamená to, že ľudstvo bude spasené?“ Ako zvuk trumpety so spŕškou rotujúcich svetiel svetlo „prehovorilo“ a povedalo: „Zachraňujete sa, vykupujete a liečite sa sami. Vždy ste tak robili a robiť budete. Boli ste stvorení s mocou tak robiť pred začiatkom sveta.“ V tom okamihu som pochopil, že sme už boli spasení.
Poďakoval som svetlu boha z celého srdca. Najlepšou vecou, ktorá zo mňa mohla vyjsť, bolo: „Ach drahý bože, drahý vesmír, drahé veľké ja, milujem svoj život.“ Zdalo sa, že ma svetlo vdýchlo ešte hlbšie, absorbovalo ma. Vstúpil som do ďalšej sféry, ozajstnejšej ako tá minulá, a bol som si vedomý enormného prúdu svetla, veľkého a plného, hlbokého. Spýtal som sa, čo to bolo. Svetlo odpovedalo: „To je rieka života. Napi sa tejto vody – many, aby naplnila tvoje srdce.“ Bol som v hlbokej extáze.
Pustina ničoty
Náhle sa zdalo, že na tomto prúde života rýchlo miznem od planéty. Videl som Zem odlietať. Slnečná sústava presvišťala okolo a zmizla. Letel som stredom galaxie, absorboval cestou viac znalostí, dozvedel som sa, že táto galaxia – a celý vesmír – je plná mnohých rôznych druhov života. Videl som mnoho svetov. Nie sme vo vesmíre sami. Zdalo sa, akoby všetky stvorenia vo vesmíre preleteli okolo mňa a zmizli vo svetelnej bodke.
Potom sa objavilo druhé svetlo. Ako som prechádzal do druhého svetla, mohol som vnímať navždy, mimo nekonečna. Bol som v pustatine, v Prastvorení, počiatku času, prvom slove alebo vibrácii. Odpočíval som v oku stvorenia a zdalo sa, že som sa dotkol tváre boha. Nebol to náboženský pocit. Bol som jednoducho Jedným s absolútnym životom a vedomím.
Išiel som po prúde priamo do stredu svetla. Cítil som sa obklopený/pohltený svetlom, ako ma opäť naberalo svojím nádychom. A zjavná bola pravda, že neexistuje žiadna smrť; že nič sa nerodí a nič neumiera; že sme nesmrteľné bytosti, súčasť prirodzeného živého systému, ktorý sa recykluje do nekonečna.
Trvalo by mi roku vstrebať zážitok pustiny. Bolo to menej ako nič, napriek tomu väčšie, než čokoľvek. Stvorenie je boh skúmajúci božské ja prostredníctvom všemožných predstaviteľných spôsobov. Prostredníctvom každého kúska vlasu na vašej hlave, prostredníctvom každého listu na každom strome, prostredníctvom každého atómu. Boh skúma božské ja. Videl som všetko ako ja všetkého. Boh je tu. O tom to celé je. Všetko sa skladá zo svetla; všetko je živé.
Svetlo lásky
Nikdy mi nebolo povedané, že sa musím vrátiť. Jednoducho som vedel, že sa vrátim. Bolo to iba prirodzené, podľa toho, čo som videl. Ako som sa začal vracať do životného cyklu, nikdy mi neprišlo na myseľ, ani mi nebolo povedané, že by som sa mal vrátiť do rovnakého tela. Nezáležalo na tom. Mal som úplnú dôveru vo svetlo a životný proces.
Ako sa prúd spojil s veľkým svetlom, požiadal som, aby som nikdy nezabudol odhalenie a pocity toho, čo som zistil na druhej strane. Zmýšľal som o sebe ako o ľudskej bytosti a bol som šťastný, že som. Podľa toho, čo som videl, by som bol šťastný, keby som bol v tomto vesmíre atómom. Atómom. Takže byť ľudskou súčasťou boha… to je najfantastickejšie požehnanie. Je to požehnanie mimo našich najdivokejších predstáv o tom, čo môže byť požehnanie.
Pre každého z nás je byť ľudskou súčasťou tejto skúsenosti nádherné, veľkolepé. Každučký z nás, bez ohľadu na to, kde sme, žmýkaní alebo nie, je požehnaním pre planétu, presne tam, kde sme. Takže som prešiel procesom reinkarnácie a očakával som, že budem niekde dieťaťom.
Ale reinkarnoval som sa späť do tohto tela. Keď som otvoril oči, bol som veľmi prekvapený, že som späť v tomto tele, späť v miestnosti s niekým, kto na mňa dohliada, so slzami v očiach. Bola to Anne, moja opatrovateľka z hospicu. Našla ma mŕtveho tridsať minút predtým. Nevieme, ako dlho som bol mŕtvy, iba že ma našla pred tridsiatimi minútami. Ctila moje prianie, aby moje novo mŕtve telo nechala osamote. Môže dosvedčiť, že som bol skutočne mŕtvy.
Nebol to zážitok blízkej smrti. Verím, že som pravdepodobne zažil smrť samotnú, najmenej hodinu a pol. Keď som sa prebudil a videl vonku svetlo, zmätene som sa pokúsil k nemu ísť, ale vypadol som z postele. Počula hlasné „žuchnutie“, vbehla dovnútra a našla ma na podlahe. Keď som sa spamätal, bol som prekvapený a vydesený tým, čo sa stalo. Najprv som na zážitok nemal žiadne spomienky. Neustále som vypadával z tohto sveta a neustále sa pýtal: „Žijem?“ Tento svet sa zdal byť viac snom, než to, čo sa stalo.
Počas troch dní som sa opäť cítil normálne, jasnejšie, napriek tomu inak, než predtým. Moje spomienky na cestu sa vrátili neskôr. Ale po svojom návrate som nemohol nájsť u žiadnej ľudskej bytosti, ktorú som kedy videl, nič zlé. Pred svojou smrťou som odsudzoval, veril, že ľudia sú veľmi zlí. Všetci, až na mňa.
Asi o tri mesiace neskôr mi jeden priateľ povedal, že by som sa mal nechať otestovať na rakovinu. Takže som tam šiel. Cítil som sa zdravo. Stále si pamätám, ako lekár na klinike vyzeral „pred“ a „po“ testoch. Povedal: „Nemôžem nájsť žiadnu známku rakoviny.“ Vyzeral nezaujato. Ale na mňa to dojem urobilo. Vedel som, že je to zázrak.
Poučenie
Keď Boh povedal: „Nezáleží na tom,“ pochopil som, že sa musíme starať my, pretože sme starostlivé bytosti. Zdroj nezaujíma, či ste protestant, budhista alebo žid. Každý je odrazom, aspektom celku. Želám si, aby to všetky náboženstvá pochopili a nechali sa na pokoji. Nie je to koniec jednotlivých náboženstiev, ale žite a nechajte žiť. Každý má iný pohľad a všetko sa to pripisuje veľkému obrazu.
Prešiel som na druhú stranu s množstvom strachu ohľadom toxických odpadov, jadrových rakiet, populačnej explózie, dažďových pralesov. Vrátil som sa a miloval každý problém. Milujem jadrové odpady. Milujem hríbový oblak. Je to tá najsvätejšia mandala, ktorú sme do dnešného dňa kedy manifestovali, ako archetyp. Viac ako akékoľvek náboženstvo alebo filozofia na Zemi, tento strašný, nádherný mrak nás všetkých náhle zviedol dohromady, na novú úroveň vedomia.
Keď vieme, že možno môžeme vyhodiť planétu do vzduchu päťdesiatkrát, konečne pochopíme, že sme teraz všetci spolu.
Po určitú dobu museli nechať vybuchovať viac bômb, aby sa do nás dostali. Potom sme začali hovoriť: „Už to nepotrebujeme.“ Teraz sme v podstate v bezpečnejšom svete, než sme kedy boli, a bude ešte bezpečnejšie.
Takže som sa vrátil a miloval toxické odpady, pretože nás zviedli dohromady. Tieto veci sú také veľké. Ničenie dažďových pralesov sa spomalí, a za päťdesiat rokov bude na planéte viac stromov, než ako tomu bolo dlhú dobu. Keď sa zaoberáte ekológiou, robte to; ste súčasťou systému, ktorý sa stáva vedomým. Robte to všetkou silou, ale nebuďte deprimovaní alebo skľúčení. Krajina sa nachádza v procese svojej domestikácie, a my sme bunkami tela. Nárast populácie sa dostáva veľmi blízko optimálnemu množstvu energie, ktorá spôsobí posun vo vedomí. Tento posun vo vedomí zmení politiku, peniaze, energiu. Veľká záhada života má málo spoločného s inteligenciou. Vesmír nie je intelektuálnym procesom. Intelekt pomôže; ale naše srdcia sú našou múdrejšou časťou. Od svojho návratu som zažíval svetlo spontánne. Naučil som sa, ako sa do toho priestoru dostať vo svojej meditácii takmer kedykoľvek. Môžete to robiť aj vy. Nemusíte najskôr zomrieť. Ste na to už vybavení. Telo je najnádhernejšou svetelnou bytosťou, ktorá existuje. Telo je vesmír neskutočného svetla. Nepotrebujeme rozprávať s bohom; boh už komunikuje s nami v každom okamihu!
Alkohol je diablova šťava alebo aj otrocká šťava. Al-Kühl je arabské slovo, z ktorého je odvodené slovo alkohol. V arabskom preklade Al-Kühl znamená Duch požívajúci telo. Keď konzumujeme veľké množstvo alkoholu, tak v skutočnosti extrahujeme esenciu duše z nášho tela. V alchýmii sa alkohol používa na extrakciu esencie duše entity a pri extrakcii esencií pre esenciálne oleje a sterilizáciu. Pri konzumácii alkoholu extrahujeme esenciu duše, čo umožňuje telu, aby bolo náchylnejšie k nízkofrekvenčným entitám. Ľudia, ktorí konzumujú nadmerné množstvo alkoholu, často vedome upadnú do mdlôb/sú vypnutí a nepamätajú si, čo sa stalo. Tento stav nastane, keď sa vnútorné prostredie stáva tak znečisteným a tak toxickým, že náš skutočný duch nemá inú možnosť, ako odísť, pretože životné podmienky sú príliš nepriaznivé a príliš traumatické, než aby ich bolo možné tolerovať. Dobrá duša odhodí telo a zostane pripojená na spirituálnom lane, kým sa podmienky nezlepšia, čo umožní iným entitám s nižšími vibračnými frekvenciami, aby naše telo vzali von na radostnú prechádzku okolo bloku, často v hedonistickom a samoobslužnom besnení. Naše telá sú ako dopravné prostriedky/autá pre rôznych duchov. Pokiaľ jeden duch odíde z tela, potom iný si môže vziať „auto“ na prechádzku… To je jeden z dôvodov, prečo, keď sa opíjame do bezvedomia, si potom vôbec nepamätáme drastické udalosti, ktoré sa potom odohrali. Viete prečo väčšina obchodov za rohom alebo supermarkety predávajú vo veľkom množstve liehoviny, alkohol/Al-Kühl? Chcú nás opitého, depresívneho a povoľného. Pravda o alkohole je v názve liehovín, “Spirits (duchovia)”. Pamätajte si na svoje limity, a kde máte hranice. Môžete ľahko ublížiť psychicky alebo fyzicky tým, ktorých milujete. Určite ste sa niekedy cítili po požití alkoholu inak, sexuálnejšie, násilnejšie, menej racionálne a menej logicky.
Aký veľký význam má pre ľudí OBJATIE, ktoré sa v dnešnej dobe pomaly u ľudí vytráca…
AKO OVPLYVŇUJE OBJATIE NAŠE ZDRAVIE Z PSYCHOLOGICKÉHO HĽADISKA?
OBJATIE- je okamih neuveriteľného potešenia, ktorý okamžite zlepší vašu náladu, zníži stres a nabije vás pozitívnou energiou.
Objímanie má veľa výhod, ktoré sú vedecky dokázané.
Objímanie je vhodné pre ľudí všetkých vekových skupín bez ohľadu na situáciu.
Objatie má veľa pozitívnych účinkov na vaše zdravie, nielen psychické ale aj fyzické.
Je to najlacnejšia, najefektívnejšia, najpríjemnejšia a najbezpečnejšia terapia na svete.
Ak máte zlú náladu, bojíte sa niečoho alebo sa cítite neisto, túžite po tom, aby vás niekto objal.
Už v detstve nám fyzická blízkosť dodávala pocit bezpečia a mala pre nás tiež upokojujúci účinok. Objatie mamou, otcom bolo liekom na všetko zlé.
Za tie roky sa to vôbec nezmenilo – objímanie odbúrava stres a pomáha nám zbaviť sa negatívnych emócií.
Aby však objatie malo maximálny úžitok, malo by trvať minimálne 20 sekúnd.
Dotyk iného tela aktivuje uvoľňovanie hormónov, ktoré vyvolávajú pocit šťastia a spokojnosti: SEROTONÍN, DOPAMÍN, a OXYTOCÍN, ktorý sa nazýva „HORMÓN LÁSKY“, pretože „lieči“ pocit osamelosti, izolácie a hnevu.
Výsledky výskumu tímu vedcov vedeného Dr. Sheldonom Cohenom z Carnegie Mellon University v Pittsburghu, ktorý publikovala Psychologická veda, ukazujú, že objímanie má priamy dopad na naše fyzické zdravie.
Objímanie zvyšuje sebaúctu, príťažlivosť a zvyšuje sebavedomie.
Tento stav je zaznamenaný v našom nervovom systéme už od narodenia.
Keď ako dospelí dostávame objatie, naše bunky nám „pripomínajú“ pocit, ŽE SME MILOVANÍ.
Objímanie pomáha pri komunikácii a posilňuje väzby.
Dotyky sú najdôležitejšie v neverbálnej komunikácii.
Ak neviete, čo máte povedať svojmu priateľovi, ktorí sa trápi, objatie je vaším najlepším riešením.
OBJATIE- CHRÁNI PRED SRDCOVÝMI CHOROBAMI A ZNIŽUJE HLADINU STRESOVÝCH HORMÓNOV.
Zakaždým, keď sa objímete, znížite svoj srdcový rytmus, čím znižujete produkciu kortizolu, tzv. stresového hormónu, ktorý spôsobuje zmätok v našich telách.
OBJÍMANIE VÁM POMÁHA ZOSTAŤ ZDRAVÝM.
Toto jednoduché gesto blízkosti a náklonnosti môže tiež upokojiť fyzickú bolesť.
Oxytocín umožňuje telu sústrediť sa na potešenie z dotyku a na chvíľu zabudnúť na fyzickú bolesť.
Ak máte problémy so zaspávaním – objímte partnera!
Objatie je dôležité pre pohodlný spánok, pretože vás okamžite uvoľní.
Objímanie milujú všetci – deti, tínedžeri, dospelí , starší ľudia, aj domáci zvierací miláčikovia.
Dajme druhému objatie a budeme psychicky a fyzicky spokojnejší ,vyrovnanejší a zdravší.
Keď človek zomrie, začne mať pocit, že letí cez nejaký tunel, cíti tlak na seba a v určitom bode vidí, akoby tam bola križovatka: biele svetlo rovno, vpravo zelené, vľavo modré. Ale on letí do bieleho svetla, stúpa tlak, zmysly sú skoro bolestivé, a len čo vylezie z toho tunela, vidí sa zvonku, spod stropu. Vidí pri svojom tele príbuzných, lekárov a nevie pochopiť, prečo sa mu nikto nevenuje, nepomáha mu. Ešte si neuvedomuje, že už je v inej dimenzii. Počuje všetky rozhovory, vidí všetko a ak sa lekárom podarí resuscitovať jeho telo, vráti sa a povie, o čom hovorili.
Tunel je chrbtovou kosťou človeka. Duša po smrti začína stúpať z prvého stavca, a keďže čakry sa nachádzajú pozdĺž chrbtice, energia prichádza do každej čakry, a preto má človek pocit, že sa tunel zužuje – energia stúpa a stúpa tlak. V okolí hrude je zastávka pred križovatkou, tu to vyzerá ako obchádzka (zelená a modrá žiara), treba sa premiestňovať smerom k bielemu svetlu.
Ak človek opustil tento svet, tak každý má svoju vlastnú cestu. Prichádzajúceho zo sveta niekedy pozdravia jeho príbuzní, alebo priatelia, známi, a dávajú mu rady. Niekto vidí žiarivého mladého človeka alebo starého človeka a vníma ho ako Ježiša Krista (kresťania), Budhu (budhisti), Krišnu (hinduisti), atď. Mnohí, ktorí neveria ničomu, vidia obraz svojej matky, ale mladej (už dávno zomrelej, vidia ju mladú, 25-ročnú, no vedia, že je to ich matka). Niektorí nestretnú nikoho, len vidia istých ľudí, ale vnímajú ich zo všetkých strán naraz a zvnútra zároveň, aj bez slov, myšlienkami, pocitmi, ako niečo veľmi jasné. Ďalej sa scéna zmení. Niektorí sa dostávajú k rieke, kde ich prievozník na lodi, či gondole prevezie na druhý breh. Iní kráčajú po moste cez ohnivú rieku, čím čistejší bol život, tým silnejšia je konštrukcia mosta, a čím viac hriechov bolo, tým tenší je most, pod hriešnikom sa zlomí.
Vo filme Matrix má agent Smith schopnosť vteliť sa do akéhokoľvek tela kedykoľvek, čo sa často stane, keď je Matrix ohrozený.
Tento scenár je odrazom napríklad toho, keď hovoríte s priateľom alebo členom rodiny atď. Takže, všetko je v poriadku, kým napríklad nepoviete, že 11. septembra bola práca CIA zvnútra.
Zrazu sa namiesto známeho, s ktorým ste práve hovorili, objaví “agent Smith”, ktorý vás napadne, pretože pravda ohrozuje Matrix, ktorý im v tejto “hologramovej” realite dáva pocit bezpečia, istoty a účelu.
Väčšina ľudí má program „agent Smith“ od narodenia a takto naprogramovaní sa stali strážcami Matrixu, ochrancami rozprávaného príbehu so zmeneným významom a posilňovačom ideologického spracovania, ktoré opravuje falošný pohľad na realitu a zachováva ilúziu Matrixu.
Chazari (Aškenázi, aškenáziovskí Židia) rozhodne neboli Semiti. Bol to národ turkického pôvodu, presnejšie skupiny stepných Nomádov, ktorých kultúrne zázemie spočívalo v krutých dobyvačných ťaženiach smerom na juh Ruska a trvalo tak dlho, kým nevybudovali svoju ríšu, ktorá sa rozprestierala od Čierneho mora po Kaspické more, od Kaukazu k Volge.
Nachádzali sa v permanentnej vojne. Uctievali boha Baala a vykonávali krvavé satanské obrady, obetovali deti, a boli pod neustálym tlakom, aby sa vzdali týchto praktík a prijali humánnejšie náboženstvo. Odmietli islam aj kresťanstvo a prijali judaizmus, ktorý im bol najbližší a „obohatili“ ho o svoj despotický prístup a proti ľudský charakter. Chazari sa vydali cestou judaizmu a od polovice 9. storočia ich zjednotila židovská viera.
Chazari sú teda samozvaní Židia, ktorí vykonávajú špecifický druh fanatického náboženstva, s príchuťou proti ľudskej zvrátenosti, čo dôkladne objasňuje jeden židovský historik, konkrétne profesor H. Graetz vo svojej publikácii „History of the Jews“ (História Židov), kde sa odvoláva na „Židovský“ Lexikón“.
Skutočnosťou teda je, že až 95 % dnešných Židov nemá hebrejský a semitský pôvod, ale hunsko-turkický. Encyklopédia Judaica udávala v roku 1960, že z celkového vtedajšieho počtu 11,5 mil. nie sú geneticky nijako prepojení s Abrahámom, Izákom či Jákobom, ale práve s Hunmi, Ujgurmi a Maďarmi.
Van Helsing otvorene tvrdí, že už po celé veky je judaizmus vlastne len synonymom pre talmudizmus, čo je neoddeliteľné zhrnutie Veľkých židovských písiem, presnejšie Mischny a Gemary, kde sú dopodrobna zobrazené prejavy náboženského hnutia (všetky kódy, ale aj ceremónie) a sú v protiklade so skutočným významom slová Mesiáš a múdrosťou vytvorenou na Mojžišovom učení.
Mexický vedec Jacobo Grinberg Zylberbaum dokázal, že žijeme v Matrixe, no potom 8. decembra 1994 záhadne zmizol z tohto sveta.
Narodil v roku 1946 v Mexico City a ako dvanásťročný sa údajne rozhodol, že bude študovať ľudskú myseľ. Toto rozhodnutie prišlo po smrti jeho matky, ktorá zomrela na mozgový nádor. Tento vedec, ktorý teoretizoval o holografickej simulácii reality, sa však pred tridsiatimi rokmi stratil.
Po získaní doktorátu v New Yorku sa Grinberg vrátil do Mexika a založil vlastné laboratórium na Universidad Anáhuac. Špecializoval sa na psychofyziológiu, odvetvie psychológie, ktoré skúma fyziologické základy psychologických procesov. V roku 1987 založil Instituto Nacional para el Estudio de la Conciencia (Národný inštitút pre štúdium vedomia). Počas svojho pôsobenia sa vedeckou metódou uberal zvláštnymi smermi vrátane skúmania takých vecí, ako je meditácia, šamanizmus, telepatia a čarodejníctvo a ich spojenie s mozgovou aktivitou, vedec dokonca začal spájať svoju vedeckú disciplínu so šamanizmom. Urobil tak v snahe pochopiť magický svet a vzťah medzi vedou a vedomím. Nakoniec napísal viac ako 50 kníh na najrôznejšie témy, hoci mnohé z jeho prác vedecká komunita odmietla. 8. decembra 1994, len niekoľko dní pred svojimi 48. narodeninami, však Grinberg záhadne zmizol a odvtedy ho nikto nevidel. Jeho zmiznutie vyvolalo rôzne teórie o tom, čo sa mohlo stať. Boli medzi nimi aj také obyčajné, ako že ho uniesla CIA alebo že ho uniesli mimozemšťania. Ale boli tu aj obskúrnejšie teórie, ako napríklad, že vedec zašiel pri svojom skúmaní šamanizmu a vedomia tak ďaleko, že jednoducho skĺzol do inej dimenzie.
Jacobo Grinberg bol mexický učenec, ktorý skúmal spojenie medzi vedou a paranormálnym javom ako psychológ a výskumník vedomia. Vykonával telepatiu a experimenty s extraokulárnym videním. Dr. Grinberg poukázal na možnosť, že prostredníctvom vedomia by ľudský mozog mohol mať kontrolu nad vesmírom, v ktorom žijeme. Vymyslel termín „synergia“ , neologizmus spájajúci „syntézu“ a „energiu“. Jeho teória navrhuje, že prostredníctvom procesu, ktorým ľudský mozog dekóduje percepčnú realitu, je možné nadviazať spojenie s webom, a tým uskutočniť zmeny v časopriestore. Tvrdil, že žijeme v informačnej matrici, ktorú nazval „hologram“, v ktorej je možné interagovať s vnímavou realitou nielen ako diváci, ale aj ako aktívni účastníci konštrukcie tejto reality. Dr. Grinberg tiež navrhol, že mozog, správne trénovaný meditáciou, môže interagovať s inými mozgami, blízkymi aj vzdialenými, pričom priamo zapája vedomie bez zmyslového prenosu alebo lokálnych účinkov. „Keď je vedomie slobodné, keď je citlivosť optimálna, sme tým, čím je Vesmír. V konečnom dôsledku je všetko prejavom štruktúry mozgu, ktorá je zase modelom celého Vesmíru. Keď vidíme toho druhého, vidíme seba,“ povedal Jacobo Grinberg. Dr. Grinberg tiež navrhol, že jeho synergická teória by mohla vysvetliť vznik vedomej skúsenosti, ktorú videl ako výsledok zložitých multidimenzionálnych interakcií. Mozog iniciuje interakciu medzi energetickým poľom (neurálnym poľom) a priestorovou štruktúrou, čím vzniká vedomie. Na rozdiel od súčasnej teórie, ktorá naznačuje, že realita existuje pre pozorovateľa externe, Dr. Grinberg navrhol, že vnímanie je neuropsychologicky konštruované s existujúcimi informáciami v priestore. Vedomý zážitok – veril – nastáva, keď syntetizujeme „informačnú energiu“ v priestore, čím sa stáva synergickým. Nervové zmeny v mozgu spôsobujú mikrodeformácie v rámci časopriestorového kontinua, ktoré potom interagujú a vytvárajú „hyperkomplexné makro skreslenie“ neurálneho poľa. Výsledkom tohto procesu je percepčná skúsenosť.
V 80. rokoch 20. storočia Dr. Grinberg veľa cestoval po celom Mexiku, aby robil rozhovory so šamanmi a psychickými liečiteľmi v nádeji, že sa mu podarí obnoviť „prirodzenú psychológiu“ a „pôvodnú múdrosť“ mexického ľudu. Zo svojich prípadových štúdií dospel k záveru, že šamani majú vysoko neurosyntetické mozgy, čo im umožňuje aktivovať zážitky na viacerých miestach vo vesmíre a manipulovať s realitou, aby vytvorili okamžité, ohromujúce efekty, najmä materializácie. Dr. Grinberg navrhol, že prostredníctvom vedomia môže ľudský mozog ovládať vesmír, v ktorom žijeme. Vysvetlil, že osoba s vysoko synergickým nervovým poľom bude mať schopnosť meniť hologram podľa vlastného uváženia a vykonávať činy, ktoré popierajú známe fyzikálne zákony. Táto teória otvára dvere skúmaniu ďalších fenoménov, ako je napríklad telepatia. Grinberg uskutočnil rôzne experimenty, v ktorých prostredníctvom meditácie preukázal synchronizáciu medzi dvoma mozgami vystavenými rôznym stimulom, čím sa dosiahli podobné výsledky. Táto teória sa prelína s niektorými základnými myšlienkami, ako je okrem iného zákon príťažlivosti, vplyv myslenia na realitu a jazyková relativita.
Najzáhadnejší aspekt tejto teórie naznačuje, že ak nám vedomie umožňuje ovplyvňovať informačnú matricu a ak je všetko prepojené prostredníctvom energetickej interakcie atómov a myšlienok, potom by sme mohli obývať rovinu, ktorá nie je úplnou realitou – v podstate Matrix. Takže, plne pochopiac fungovanie Matrixu, jednoducho zmizneme a dosiahneme stav čistoty v rámci skutočnej reality. Veda často odmieta nové myšlienky, pretože sa nezhodujú s tým, čo sa v súčasnosti chápe. Ľudia ako Jacobo Grinberg a Nikola Tesla, ktorí predbehli dobu, sú často kritizovaní a nerešpektovaní, pretože ich myšlienky nie sú akceptované vedeckou komunitou. Aj keď existujú dôkazy na podporu ich práce, „stratili“ svoju povesť. Túto teóriu nebolo možné overiť, projekt Dr. Grinberga zostal nedokončený po tom, čo zmizol v najdôležitejšom bode svojej úžasnej kariéry. Dr. Jacobo Grinberg zmizol 8. decembra 1994 a spolu s ním zmizla aj celá jeho tvorba. Ľudia sa snažili prísť na to, čo sa s ním stalo. Niektorí hovoria, že ho vzala tajná služba… alebo možno dokázal uniknúť z tohto sveta, rovnako ako v jednej z jeho vlastných teórií.
Motto: „Čo môže človeka urobiť vidiacim, to ho oslepuje, a čo môže vytvárať niečo nové, to sa stáva skazou.“
Nekonečný príbeh môžeme čítať ako nádherné podobenstvo o procese diferenciácie psychického vývoja človeka do vlastnej samostatnej osobnosti, ale aj ako varovanie, čo by sa mohlo stať, keby sme stratili schopnosť vytvárať vlastné vízie. To už sa v masovom meradle deje prostredníctvom reklamy, televízie, filmov a počítačových hier, ktoré z malých aj veľkých detí vytvárajú iba pasívnych prijímateľov vízie niekoho iného a vychovávajú z nich bytosti potenciálne závislé a ľahko ovládateľné. Tento trend je v Nekonečnom príbehu symbolizovaný Ničotou, chorobou, ktorá postihla svet ľudí i svet Fantázie. Hrdinom, ktorý tento trend môže pomôcť zvrátiť, je každý malý i veľký čitateľ, ktorého oči a srdcia sú otvorené. Bez schopnosti vytvárať vízie by nebolo možné dospieť k žiadnemu vedeckému objavu ani umeleckému dielu; rovnakou silou v podobe ideológie a fiktívnych mediálnych obrazov je však možné uvádzať do pohybu celé národy a masy ľudí, ktorí o schopnosť vytvárať svoje vlastné vízie prišli. Dielo je hlbokou poklonou tejto nádhernej kvalite ľudskej mysle, ktorú nazývame fantázia. Samozrejme Nekonečný príbeh môže mať nekonečne veľa interpretácií. Toto je len jedna z nich.
Príbeh začína tým, ako do zapadnutého obchodíku s knihami vbehne udýchaný jedenásťročný chlapec. Volá sa Baltazar Bastian Bux (Bastian). Možno, že ho prenasledujú ostatné deti, ktorí si z neho robia žarty, možno ale že do kníhkupectva vkročil v správny okamih, v čarovnú chvíľu, ktorá sa už neopakuje a ktorú Gréci nazývali Kairos. Narazí totiž na knihu, ktorú práve v rukách zviera majiteľ obchodíku, starý pán s fajkou, Karol Konrád Koriander, ktorá má zmeniť Bastianov život. V okamihu, keď pán Koriander musí zdvihnúť telefón a je zabraný do hovoru, si Bastian všimne knihu s fascinujúcimi slovami Nekonečný príbeh … posadnutý nevysvetliteľnou vášňou knihu schytí a utečie, aby sa ukryl na pôjde školy, zababušil sa do deky a zaboril sa do jej stránok , ktoré ho tak mocne priťahujú. Bastian je totiž chlapec, ktorého jedinou záľubou je čítanie kníh – a snívanie.
Čo je to za knihu? Kniha je zvláštna v tom, že jeden jej výtlačok máte práve v ruke, to znamená, že sa ocitáte v rovnakej situácii ako samotný Bastian. Sledujete jeho príbeh a tiež príbeh, ktorý on práve začína čítať – pozeráte sa mu cez rameno. Aký je Bastian? Žije bez mamičky, len so svojím oteckom, ktorý je však od jej smrti akosi vzdialený a duchom neprítomný, ako keby už nežil. Bastianova situácia zodpovedá presne východiskovej situácii archetypu dieťaťa: opustenosť a samota (nemá matku a svojím spôsobom ani otca) a ohrozenie prenasledovateľmi (spolužiaci). Jeho situácia je bezvýchodisková. Napriek tomu mu v správny okamih príde ktosi alebo čosi na pomoc. Je to archetyp múdreho starca v podobe pána Koriandra, ktorý si Bastiana skôr doberá, ale iste s oným malým vášnivým čitateľom cíti spriaznenosť. Ako by aj nie, keď je to on sám.
Pohľadom cez Bastianovo rameno sa ocitáme v jeho knihe, v akejsi inej realite. Tu sa nazýva Fantázia. Dozvedáme sa, že Fantázia je v ohrození. Všetky bytosti zo všetkých kútov Fantázie sa ponáhľajú, aby navštívili svoju kráľovnú a oznámili jej podivnú skutočnosť, ktorú sami nedokážu dosť dobre pochopiť
– že miesta, ktoré dôverne poznali – lesy, hory, jazerá, ale aj ich priatelia sa kamsi strácajú; nedokážu však povedať kam. Do zmiznutých miest nie je možné sa pozerať, je to akoby bol človek slepý a nevidel nič a tento pocit je veľmi znepokojujúci. Všade sa šíri panika a strach. Fantázia sa začína strácať pred očami a jediný, kto môže pomôcť, je Detská cisárovná. Tá je však tiež chorá, lebo jej existencia je spätá s existenciou celej Fantázie.
Detská cisárovná nie je vládkyňou v bežnom slova zmysle: „Detská cisárovná nevládla, nikdy nepoužila silu a nevyužila svoju moc, nikdy nevydala jediný rozkaz a nikoho nesúdila, nikdy nezasiahla a nikdy sa
nemusela brániť nejakému útočníkovi, pretože nikomu by neprišlo na myseľ, aby proti nej povstal alebo aby jej ublížil. Pred ňou si boli všetci rovní. Ona tu proste existovala, avšak jej existencia bola úplne zvláštna: Detská cisárovná bola stredobodom všetkého života vo Fantázii. A každé stvorenie, či dobré alebo zlé, či krásne alebo škaredé, veselé alebo vážne, pochabé alebo múdre, všetci tu boli len prostredníctvom jej existencie. Bez nej nemohlo nič prežiť, ako nemôže pretrvať ľudské telo, keď mu chýba srdce. Nikto nedokázal bezo zvyšku pochopiť jej tajomstvo, ale všetci vedeli, že to tak je. A tak si ju bez výnimky vážili všetky stvorenia tejto ríše a všetci bez výnimky si robili starosti o jej život. Lebo jej smrť by znamenala zároveň aj ich koniec, znamenala by zánik ríše Fantázie.“
V rovnakom okamihu, keď Bastian číta tieto slová, mu hlavou prebleskne spomienka na mamičku v nemocnici, kde ju operovali. Spomína si, ako býval otecko skôr veselý, ale ako sa od mamičkinej smrti ocitol za akýmsi neviditeľným múrom. Bastian kvôli mamičke preplakal veľa nocí, ale otecko nie: preto si svoju bolesť nesie stále so sebou a nie je schopný sám si pomôcť. Nie je schopný ani čítať knižky: akoby len hľadel do prázdna medzi riadkami. Ale Bastian toho schopný je, je stále schopný používať svoju fantáziu. Akoby si Bastian prial svojho otecka uzdraviť a preto podnikal túto podivnú cestu „na druhý breh“.
Nekonečný príbeh môžeme považovať za príbeh pre deti, ale môžeme si tiež predstaviť, že v podobnej situácii ako Bastianov otecko je mnoho dospelých, ktorí stratili schopnosť fantázie a prístupu k bolestným spomienkam svojej minulosti a stávajú sa z nich „živé mŕtvoly“. Bastian v skutočnosti predstavuje archetyp dieťaťa v každom dospelom, ktorý v sebe stále skrýva potenciál a nádej na uzdravenie a len čaká na vhodný okamih, kedy bude „prebudený“ dotykom múdreho starca.
Auryn
Detská cisárovná predstavuje archetyp animy, ktorá ochorela neznámou chorobou a žiadna bytosť Fantázie, žiadny lekár na ňu nepozná liek: len ona sama vie, čo ju môže zachrániť. Preto poverí kentaura Cairona, aby postúpil kúzelný amulet Auryn hrdinovi Atrejovi. Cairon (podľa gréckej mytológie Cheirón) je stelesnením múdreho lekára ľudských duší. Kentaur s ľudskou hlavou a zvieracím telom predstavuje spojenie duchovných ideálov so zvieracími inštinktami. Anima sa rozhodne vložiť nádej na záchranu seba samej a svojej ríše do rúk hrdinu na základe zdravého inštinktu, ktorý jej aj napriek pokračujúcej chorobe stále zostáva. Znamená to, že aj keď trpíme akoukoľvek duševnou traumou alebo ochorením, je v nás stále aj akási iná stránka, ktorá inštinktívne túži po uzdravení, po obnovení života a ktorá je schopná prežitú bolesť naopak premeniť v múdrosť a možno dokonca aj v schopnosti uzdravovať duše druhých. Prostredníctvom Cairona Detská cisárovná poveruje detského hrdinu Atreja a vysiela ho na Veľké hľadanie. Verí, že len on, snáď preto, že je ešte malý chlapec, dokáže túto úlohu splniť. Úlohou Atreja je nájsť liek pre detskú cisárovnú – inými slovami – uzdraviť ockovu chorú animu/dušu. Na Veľké hľadanie sa vydávajú Bastian aj Atrej spoločne – každý na inej strane príbehu.
„Auryn ti dá veľkú moc“, hovorí Cairon Atrejovi, „Ale ty ju nesmieš nikdy použiť. Lebo ani Detská cisárovná svoju moc nikdy nevyužíva. Auryn ťa bude chrániť a viesť, ale ty nesmieš nikdy zasiahnuť, aj keby si videl čokoľvek, lebo tvoj vlastný názor od tejto chvíle nerozhoduje. Preto sa musíš vydať na cestu bez zbraní. Musíš nechať veciam voľný priebeh. Všetko pre teba musí byť rovnaké, zlo aj dobro, krása aj ošklivosť, hlúposť i múdrosť, ako je to rovnaké pre Detskú cisárovnú. Smieš len hľadať a pýtať sa, ale nesmieš súdiť podľa vlastného uváženia. Nikdy na to nezabudni, Atrej!“
Pripomína to Ježišove slová:
„Preto buďte milosrdní, ako aj váš Otec milosrdný je. Nesúďte, a nebudete súdení. Neodsudzujte, a nebudete odsúdení. Odpúšťajte, a bude vám odpustené.“ (Lukáš 6,36-38)
Atrej na svojom koni Artax okamžite vyrazia na cestu, ale nemá s kým by sa rozlúčil. „Oboch rodičov mi zabil bizón krátko po tom, ako som prišiel na svet.“ Dozvedáme sa, že bol vychovaný všetkými
pohlaviami spoločne, a meno Atrej znamená „Syn všetkých“. (Opäť symbolika opusteného dieťaťa). Avšak v rovnakom okamihu, kedy vyráža Atrej na Veľké hľadanie, vyráža tichými skoky aj tieňový, čierny tvor, o ktorom zatiaľ nič bližšie nevieme. (Symbolika prenasledovania)
Cairon potom z príbehu zmizne ako mnoho iných postáv slovami „Osud ho mal zaviesť na úplne inú, nečakanú cestu. Ale to je iný príbeh a príde na rad niekedy inokedy.“ Nekonečný príbeh potom predstavuje akési vlákno, z ktorého miznú iné vlákna kamsi do neurčita, aby sme mohli nerušene sledovať hlavnú dejovú líniu. Avšak oné rozprávkové slová „niekedy inokedy“, ako akýsi refrén, vytvárajú pocit, že svet fantázie je zložený s celého klbka príbehov, ktoré zostávajú otvorené pre ďalšie rozprávanie, pre ďalších dospelých s dušou dieťaťa, ako je pán Koriander. Alebo Exupéryho letec, stratený v púšti, komunikujúci s Malým princom.
Atrej na koni Artax prechádza Fantáziou a všade nachádza postupujúce účinky desivej Ničoty. Ničota sa stále zväčšuje a čoraz väčšia časť Fantázie sa stráca pred očami v úplné Nič, na ktoré je neznesiteľný pohľad. Atrej nevie, kde má svoje Veľké hľadanie začať, ale jedného dňa sa mu vo sne zjaví veľký purpurový bizón, ktorého tvár vypĺňa celé nebo. Atrej ho chcel kedysi skoliť, ale ušetril mu život. Za odmenu mu bizón poradí, aby hľadal prastarú Morlu v močiaroch smútku.
Hrdina na svojej ceste postúpi zvyčajne vtedy, keď mu bytosti, ktorým kedysi pomohol, jeho láskavú pomoc oplatia (ako Jurkovi v Zlatovláske). Inými slovami, keď už hrdina nevie kadiaľ kam, musí sa spoliehať na svoje minulé dobré skutky („dobrú karmu“). Bez nich je pre hrdinu neradno sa za akýmkoľvek nebezpečenstvom vydávať. Iným postupom vpred je vzdanie sa niečoho – v tomto prípade sa Atrej vzdal spoločensky atraktívneho statusu lovca, ktorý by zabitím bizóna získal. V motíve opusteného dieťaťa je to často akýsi pozitívny aspekt duše zomrelej matky, ktorá hrdinovi príde na pomoc (podobne ako anjel strážny) a ktorá je v Nekonečnom príbehu predstavovaná veľkým purpurovým bizónom (vznešený symbol archetypu matky).
Močiare smútku
Cestou cez močiare smútku sa koník Artax začne prepadať, kráča stále pomalšie, prepadá beznádeji, neverí, že ich cesta má zmysel, neverí, že je možné Detskú cisárovnú zachrániť. Atrej vieru nestráca, pretože je chránený magickou mocou Aurynu a snaží sa Artaxa ťahať ďalej, ale koník nechce, nemôže, umiera smútkom a zúfalstvom. Atrej mu chce darovať svoj Auryn, ale to nie je možné: on bol poverený, aby ho niesol. Posledným Artaxovým prianím je, aby sa na neho jeho pán v posledných okamihoch nepozeral a neobzeral sa späť. Na symbolickej úrovni až teraz duša chorého otecka do hĺbky prežila stratu mamičky Bastiana, oplakala ju, nechala za sebou a prestala sa obzerať späť. Hovoríme tu o strate mamičky, ale vo všeobecnejšej rovine ide o symboliku prežitia akejkoľvek straty a smútku vôbec. Až to, čo do hĺbky duše prežijeme, môžeme nechať za sebou. Deti toho schopné sú, ale dospelým to ide horšie: potrebujú sa priblížiť onomu zranenému dieťaťu v sebe, ktoré je schopné plakať a tým sa uzdraviť. Avšak to nie je ani zďaleka koniec Veľkého hľadania, ak vôbec niečo také existuje.
Morla
Čo nasleduje po tom, keď prežijeme veľký smútok? Atrej sa stretáva s prastarou Morlou, obrovskou vrásčitou korytnačkou, žijúcou v čiernej, bahnitej jaskyni. Rohová hora (ktorou je nakoniec sama Morla!). Jaskyňa, močiar, korytnačka: to všetko odkazuje k niektorým aspektom archetypu matky: To, čo zviera a pohlcuje, sťahuje do temnoty a nepustí ďalej. Čo je to v tomto prípade? Morla predstavuje starú babu, ako sa sama nazýva, ktorej sa úplne všetko javí ako pominuteľné, ničotné a ľahostajné. Morla je zosobnením ľahostajného a prestarnutého frfloša.
“Sme staré, príliš staré. Žili sme dosť dlho. Videli sme toho príliš. Kto toho vie toľko, čo my, pre toho už nie je nič dôležité. Všetko sa večne opakuje, deň a noc, leto a zima, svet je prázdny bez zmyslu. Všetko sa točí v kruhu. Čo vznikne, musí zas zaniknúť, čo sa zrodí, musí zomrieť. Všetko sa navzájom vyrovná, dobro aj zlo, hlúposť a múdrosť, krása a ošklivosť. Všetko je prázdne. Nič nie je skutočné. Nič nie je dôležité. “
Všimnime si, že Morla o sebe hovorí v množnom čísle: predstavuje nekonečnú reťaz zrodenia matiek a dcér, ktoré nikdy nezomreli svojim spomienkam. Ako strašné musí byť všetko si pamätať! Nepripomína nám reč Morly niekoho? Áno, jej postoj nerozlišovania svetla a tmy, dobra a zla, sa podobá Detskej cisárovnej. Morla je určitým kontrastným aspektom Detskej cisárovnej, ktorá je naopak večne mladá, čistá a nevinná a ktorá by sa, naopak, uprostred Morlinho močiara vynímala ako lotos. Majú čosi spoločné. Stoja však na opačných stranách – živá pravda a mŕtve poznanie (skala v močiari zarastená machom). Jediná Morla z celej Fantázie vie, čo môže cisárovnú uzdraviť. „Detská cisárovná tu bola už predo mnou. Ale nie je stará. Je večne mladá. Aby bolo jasno. Jej existencia sa nemeria počtom rokov, ale menami. Potrebuje nové meno, vždy znova nové meno … Detská cisárovná potrebuje len nové meno, potom sa zas uzdraví. Ale ak sa uzdraví, na tom vôbec nezáleží.” Avšak ani Morla nevie, potom, čo namrzene zalezie späť do svojej jaskyne, kto toto nové meno môže vymyslieť. Odkáže Atreja k Ujulále, žijúcej v Južnom orákule, vzdialenom tisíce míľ, ktorá by to možno vedieť mohla. Temné zviera je hrdinovi v pätách. Jeho obrysy sa vynárajú z temnoty a nadobúdajú tvar vlka veľkého ako dobytok. Čierny vlk alebo vlčica je tradičným symbolom bohyne Hekaté, ktorá predstavuje temný aspekt archetypu matky.
Ygramul
Atrej sa šplhá krajinou Mŕtvych hôr (pripomínajúcich Tolkienov Mordor) až dôjde k obrovskej bezodnej trhline. Naprieč trhlinou je utkaná pavúčia sieť, v ktorej sa zmieta Šťastný drak (Falco). Práve zvádza zúfalý boj sa škorpiónovitým stvorením Ygramul. „Celé to stvorenie netvorilo jedno pevné telo, ale sa skladalo z nespočetných malých oceľovo modrých chrobákov, ktorí bzučali ako nahnevané sršne a ktorých hustý roj neustále menil tvar.“ Ygramul pripomína Odulu z Pána Prsteňov. Atrej mocou amuletu Aurynu požaduje Šťastného draka pre seba. To Ygramul odmieta, vie že má právo na svoju potravu:
„Detská cisárovná nám všetkým dovoľuje byť takými, akými sme. Aj preto sa Ygramul skláňa pred jej odznakom. A ty toto všetko veľmi dobre vieš.“ Avšak Atrejovi vyzradí svoje tajomstvo (každý tvor vo Fantázii má svoje tajomstvo) – ak sa nechá od neho uštipnúť – objaví sa ihneď na ľubovoľnom mieste vo Fantázii. Atrej súhlasí. V nasledujúcej sekunde dorazí na miesto bežiaci vlk, ale vidí už len prázdnu sieť a stráca stopu.
Čo symbolicky predstavuje Ygramul? Žihadlo alebo osteň sú nepochybne výrazy agresie. Mnohorakosť žihadiel dorážajúcich na nešťastnú obeť – krásneho svetelného draka – predstavuje mučivé výčitky, ktorými ubíja svoju dušu Bastianov otecko. Hlbšie ako leží jeho vlastný smútok zo straty, leží strašný pocit viny, že mamička zomrela kvôli nemu, že ju nemohol zachrániť. Akoby príbeh hovoril toto: nie je rýchlejšia cesta k uzdraveniu, než odpustiť sám sebe – obzvlášť tam, kde sme boli tvárou v tvár osudu bezmocní – ako bol bezmocný drak Falco zmietajúci sa v sieti.
Od tejto chvíle však bude Atrejovým spojencom. Falco totiž začul Ygramulovo tajomstvo, keď ho šepkal Atrejovi. A pretože bol uštipnutý rovnakým jedom, stačilo si pomyslieť, aby sa objavil na tom istom mieste ako Atrej: tisíce míľ ďaleko, u Južného orákula.
Dvaja pustovníci
Nasleduje akási fáza liečenie duše. Atrej aj Falco sú zoslabnutí, ale s pomocou dvoch večne rozhádaných, ale v jadre dobrých škriatkov: starčeka a starenky sa začínajú uzdravovať. Najhoršie chvíle sú za nimi. „Odteraz sa ti bude všetko dariť. Koniec koncov som predsa Šťastný drak. Nevzdal som sa nádeje, ani keď som visel tam v tej sieti – a ako vidíš, právom.“ Šťastný drak je v Nekonečnom
príbehu symbolom nikdy nehasnúcej nádeje, nevinnej radosti a múdrej intuície, ktorá bola predtým spútaná pocitmi previnenia.
Starenka Urgla sa stará o ich zdravie, varí jedlo a elixíry, kým starček Engywuk potrebuje Atreja, aby vypátral tajomstvo Ujulálinho orákula, nad ktorým celý život báda.
„Tak teda, kto je alebo čo je to Ujulála?” spýtal sa Atrej. “Kruci!” Zavrčal Engywuk a nahnevane po ňom mrskol očami. „Ty tiež do všetkého vletíš rovnými nohami, rovnako ako moja stará. Nemohol by si začať niečím iným? Už si u nej niekedy bol? Čo ťa napadá!” Odpovedal Engywuk. „Som predsa výlučne vedec. Zhromaždil som všetky správy od tých, ktorí boli vo vnútri.“
Ako je zrejmé, dostávame sa k nejakému tajomstvu, ktoré nie je vedecky zistiteľné. Môže k nemu preniknúť len niekto, komu sa podarí dostať skrz všetky tri brány. Engywuk sa celý život snažil analýzou dát zistiť, koho a za akých okolností brány prepustia. Po všetkých možných teóriách stanovujúcich vlastnosti hrdinu, ktorý môže uspieť, dospel Engywuk k názoru, že „Rozhodnutie sfíng je úplne náhodné a nedáva vôbec žiadny zmysel.“ Starček ale uznáva, že je tam nejaké tajomstvo, ktorému nerozumie.
Engywuk Atreja prosí, aby mu, až sa vráti z cesty k orákulu, ak sa mu podarí prejsť, prezradil jeho tajomstvo – trasie sa na neho ako malý chlapec. Ale Atrej mu to dopredu sľúbiť nemôže. Tuší, že tí, čo mlčali pred ním, mali dôvod mlčať. To starčeka, ktorý v Nekonečnom príbehu symbolizuje vedecký prístup k skutočnosti, rozpáli od zlosti dobiela.
Tri magické brány
Prvá brána má podobu dvoch sfíng, ktoré si navzájom hľadia do očí, ale nič nevidia. Naopak, vysielajú hádanky sveta. Nikto neznesie stáť v ich zornom poli. Prejde len ten, koho nechajú prejsť, keď zatvoria oči. Atrej, presne vo chvíli, keď už nedúfa, prejde. Možno preto, že jeho ambíciou nie je vyriešiť všetky hádanky sveta, ktoré neustále produkuje naša myseľ. Nie pretože na nich neexistujú odpovede, ale pretože jeho zvereným a pravým poslaním je zachrániť Detskú cisárovnú. Priechod medzi dvoma sfingami, medzi ktorými prúdia všetky hádanky sveta, predstavuje prekonanie dualistickej úrovne myslenia, ktorá produkuje obrovský počet otázok, ale žiadne pre život dôležité odpovede. Tu sa totiž môže človek na svojej ceste zastaviť a nikdy nebude počuť „hlas ticha“ na konci cesty. Všimnime si, že sfingy len otázky donekonečna kladú, ale nevedia jedna druhej načúvať; dokonca ani nevidia jedna druhú.
Druhá brána je brána kúzelného zrkadla. Nikto nevie, akú podobu seba samého v ňom zahliadne a či tento pohľad unesie. Čo uvidí Atrej? Niečo, čo nedokáže pochopiť. Uvidí chlapca s veľkými, smutnými očami zavŕtaného do pokrývok: áno, uvidí Bastiana. V tej chvíli sa Bastianovi na starom pôjde školy roztrasú ruky. Na jednej strane vykrikuje hlasom dospelého, že to predsa nemôže byť on, že je to len náhoda; na druhej strane by tomu rád veril, bolo by predsa báječné, keby o ňom vo Fantázii vedeli. Atrej sa začuduje, nechápe, čo vidí. V tej chvíli však zabudne všetky svoje ciele a úmysly, zabudne na celý svoj predchádzajúci život, aj Veľké hľadanie. Atrejovým pravým ja, ktorému mal pozrieť do tváre, je Bastian. To nie je len Atrejov príbeh. V skutočnosti ide o toho, kto teraz číta tento text.
Tretia brána je brána bez kľúča. Tá je najťažšia. Čím silnejšie chce človek prejsť, tým pevnejšie drží. Avšak aj cez ňu Atrej prejde, pretože si to nepraje on, ale Bastian, čo Atrej, teraz v stave nevinného dieťaťa, samozrejme netuší. Tretia brána odráža skúsenosť, že úsilie je v určitom bode cesty prekážkou a že o ďalšom pokroku rozhoduje cesta neusilovania, odovzdania, stav nevinnosti bez spomienok a skúseností, v ktorom sa nachádzal Atrej.
Po tretej bráne sa hrdina stretne s hlasom ticha, Ujulálou. Dozvedá sa, že aby zachránil Detskú cisárovnú, musí dôjsť za hranice Fantázie a priviesť dieťa z vonkajšieho sveta, ktoré by cisárovnej dalo nové meno. Letiac na Falcovi do obrovských diaľok, hľadá Atrej hranice Fantázie. Stretne sa so štyrmi veternými obrami všetkých svetových strán, pýta sa ich a tí sa mu vysmejú:
“Kto si ty, že máš odznak Detskej cisárovnej a nevieš, že Fantázia nemá hranice?”
Potom sa Atrej vo veternej smršti zrúti do mora a preberie sa na neznámom pobreží – bez Aurynu, bez Falca.
Gmork
Atrej putuje sám prízračným mestom, všade vidí rozširujúci sa Ničotu, do ktorej tvorovia Fantázie miznú jeden za druhým. Tu počuje zúfalé, bezútešné, prekliate vytie, ktoré sa odráža v ozvenách opusteného mesta. Hľadá, až nájde v špinavom dvore, pri akejsi diere v stene, obrovského, vyhladovaného vlkolaka, uviazaného na reťazi. Toto poníženie mu spôsobila Gaya, Temná kňažná, pred svojím odchodom do Ničoty.
Dajú sa spolu do reči: Atrej a Gmork, dvaja poslední stratenci v tomto meste. Atrej sa mu predstaví ako
„Nikto“ – ten kto stratil zmysel svojho hľadania …
Vlkolak trochu ohol pyskom a ukázal desivé tesáky, čím chcel zrejme naznačiť úsmev. O temnotách duše niečo vedel a cítil, že má pred sebou nejakým spôsobom rovnocenného partnera. “Ak je tomu tak,” zachrčal, “potom ma počul Nikto a prišiel ku mne Nikto a Nikto so mnou hovorí v mojej poslednej hodinke.“
Atrej sa Gmorkovi ponúkne, že ho odviaže z reťaze, ale ten je chránený magickým zaklínadlom. Už nie je nádej ani pre jedného z tejto podivnej dvojice. Gmork pozvoľna Atrejovi odhaľuje tajomstvo svojej identity.
“Nepatrím k vám.” “Odkiaľ teda si?”
“Vari nevieš, čo je to vlkolak?” Atrej nemo pokrútil hlavou.
“Ty poznáš len Fantáziu,” povedal Gmork. “Ale existujú ešte iné svety, napríklad svet detí. Ale, vyskytujú sa aj bytosti, ktoré žiaden vlastný svet nemajú. Zato môžu vchádzať do mnohých svetov a vychádzať z nich. K takýmto bytostiam patrím aj ja. Vo svete ľudí sa objavujú ako človek, ale nie som človek. A vo Fantázii na seba beriem fantazijnú podobu – ale nie som žiadnym z vás. “
“Ty si bol vo svete, kde žijú deti človeka? Často som chodieval medzi ich a vaším svetom.”
“Gmork,” vykoktal Atrej a nemohol zabrániť, aby sa mu netriasli pery, “môžeš mi ukázať cestu do sveta ľudských mláďat?”
V tomto zvláštnom okamihu, tam, kde by to nikdy nebol čakal, sa začína Atrejovi vracať nádej. Gmork mu totiž prezradí, že keď skočí do ničoty, ocitne sa okamžite vo svete ľudí.
Pre nádej nemáš najmenší dôvod, synček – nech máš za lubom čokoľvek. Ak sa objavíš vo svete ľudí, potom už nebudeš tým, čím si tu. To je práve to tajomstvo, o ktorom vo Fantázii nikto nič nevie … Vieš, ako sa vám tam hovorí? “
„Nie,“ zašepkal Atrej.
“Klamstvá!” Vyštekol Gmork. Desivé tajomstvo!
Zjavenie pokračuje.
„Ste snové obrazy, výmysly z ríše poézie, postavy v nekonečnom príbehu! Pokladáš sám seba za skutočnosť? No dobre, tu vo svojom svete, si. Ale ak prejdeš do Ničoty, potom prestaneš byť skutočný.
Potom si na nerozoznanie. Potom si v inom svete. Tam sa už na seba ani trochu nepodobáte. Vnášate do sveta ľudí ilúzie a mámenie. Hádaj, čo sa stane zo všetkých tých obyvateľov prízračného mesta, ktorí skočili do Ničoty?“
„Neviem,“ koktal Atrej.
„Stanú sa z nich bludy v hlavách ľudí, klamné predstavy strachu, kde v skutočnosti nie je dôvod sa báť, ľudí bažiacich po veciach, ktoré im ničia zdravie, kvôli nim sa ľudí zmocňuje zúfalstvo tam, kde nemajú prečo si zúfať… Preto ľudia nenávidia Fantáziu a boja sa všetkého, čo odtiaľ prichádza. Chcú ju zničiť. A nevedia, že práve tým rozmnožujú záplavu lží, ktorá sa neustále leje do sveta ľudí – onen prúd z bytostí Fantázie, ktoré tam vedú zdanlivú existenciu ako živé mŕtvoly a otravujú duše ľudí svojim zatuchnutým zápachom. Skrátka to nevidia, nie je to smiešne?“
Čo nám to teraz Gmork, zástupca temnoty a svetlonos – Lucifer – vlastne oznamuje? Hovorí nám, že ak prestaneme veriť v moc vlastnej imaginácie a vízie, naša predstavivosť nás obíde v podobe zvrátených predstáv, bludov a klamstiev a začne nám premieňať život v peklo. To je to, o čo služobník temnoty usiluje. Najväčším triumfom by bolo, ak by vôbec ľudia prestali veriť, že Fantázia existuje. Potom by už nikto nikdy do Fantázie nevkročil. Prečo Gmork sleduje takú temnú myšlienku? Gmork hovorí: „Dá sa s nimi robiť úplne všetko.“
Gmork je alterego hrdinu Atreja, tieňom, jeho alternatívou, ktorú v sebe máme všetci ako možnosť. My všetci v sebe máme Atreja aj Gmorka. Jeden sa vypravil na veľké hľadanie a druhý sa ho snaží zastaviť. Môže však Atrej nevyhrať, ak je príbeh nekonečný?
Ako sú si blízko onej noci! Onej noci, kedy obaja stratili cestu a ich hľadanie sa premenilo v blúdenie. Napriek tomu, až keď zablúdili, tak sa konečne našli. Jedine za temnej noci duše smie hrdina tykať svojmu tieňu a tieň svojmu hrdinovi: už nemajú čo stratiť a ich obozretnosť poľaví. Vedomie a nevedomie sú desivo blízko, takmer splývajú.
Rovnako ako Atrej slúži Aurynu a Detskej cisárovnej, Gmork neslúži sám sebe, ale princípu, ktorý je v knihe nazývaný Ničota, neosobnej moci, z ktorej nakoniec nemá prospech žiadny jednotlivec: len neosobné mocenské a finančné systémy.
Príbeh postuluje schopnosť imaginácie ako základ ľudskej psychiky. Imagináciu je možné využiť na vytváranie vízie a inšpirácie, alebo ku lži a k predstavám, ktoré človeka vrhajú do zúfalstva, do vnútorného žalára, do otroctva predstáv. Človek, ktorý svoju víziu nemá, je náchylný prijať lož v podobe obrazu, oznámení, ktoré mu predloží niekto iný. Sily, ktoré s touto lžou zámerne pracujú, pretože vidia, že väčšina ľudí je voči nej bezmocná, sú v príbehu predstavované Ničotou a Gmorkom. Gmork je skrytou formou eufemizmu a poloprávd. Polopravda je oveľa nebezpečnejšia ako lož.
Gmork hovorí, že ak ľudia prestanú veriť v schopnosť vytvárať svoje vlastné vízie, sú ľahko manipulovateľní. Stávajú sa závislí na vonkajších podnetoch, ktoré ich pasívnu predstavivosť stimulujú: filmoch, časopisoch a počítačových hrách. Tieto technické vymoženosti síce uľahčujú život, ale vyberajú si svoju daň v podobe atrofujúcej schopnosti imaginácie. To je situácia, ktorá sa služobníkovi Ničoty pozdáva, lebo jeho moc rastie. Kráľovstvom Ničoty by v našom svete bol najskôr svet PR a reklamných agentúr, ktoré sa snažia človeka presvedčiť o tom, čo potrebuje, aj keď to vlastne vôbec nepotrebuje, len preto, aby ho urobili nešťastným a závislým na produktoch, ktoré potrebujú predať. Druhým kráľovstvom lži by bola pravdepodobne politika, stojaca na radách imagelogov, moderných mágov dnešnej doby – a falošných sľuboch.
„A neexistuje väčšia moc ako lož. Pretože ľudia, aby si vedel, žijú z predstáv. A tie sa dajú manipulovať. Táto moc je jediné, čo má zmysel.“
„Ja sa na nej nechcem podieľať!” vyrazil zo seba Atrej.
Len pomaly,“ vrčal vlkolak, “akonáhle prídeš na rad, aby si skočil do Ničoty, potom sa tiež staneš služobníkom bez vlastnej vôle a tváre. Kto vie, k čomu jej budeš dobrý. Trebárs ťa použije na to, aby si navádzal ľudí kupovať veci, ktoré nepotrebujú, alebo aby nenávideli všetko neznáme, alebo verili tomu, čo z nich robí poslušných služobníkov, alebo aby pochybovali o tom, čo by im mohlo priniesť záchranu… Nájde sa tam samozrejme aj veľa hlupákov – ktorí sa samozrejme pokladajú za chytrých a myslia si o sebe, že slúžia pravde – a tí nerobia nič horlivejšie, než že dokonca aj deťom sa snažia nahovoriť, že Fantázia nie je.“
K rovnakému pochopeniu, ktoré zjavil Gmork, dôjde aj Bastian:
„Pochopil, že chorá nebola len Fantázia, ale aj ľudský svet. Jedno súviselo s druhým … teraz si tiež uvedomil, že niekto z ľudí musí ísť do Fantázie, aby sa oba svety opäť uzdravili. “
Tiež si uvedomí, že každou svojou lžou prispieval k zničeniu krásneho sveta Fantázie, pretože musel vziať predstavu (bytosť z Fantázie) a zneužiť ju, prekrútiť, spôsobiť, aby sa stala niečím iným, než bola pôvodne. Týmto prekrúcaním skutočnosti sa neničí len svet Fantázie, ale aj náš skutočný svet – obaja sa stávajú chorými. Toto Luciferovo oznámenie hovorí, že chorí ľudia vytvárajú chorý svet a chorý svet vytvára chorých ľudí na základe škodlivých, ale mocných predstáv, a ak sa má tento bludný kruh prelomiť, musí sa každé ľudské „mláďa“ naučiť tvorivo myslieť, vytvárať aktívne svoje vlastné vízie, inak sa stane obeťou vízií niekoho iného. Strašné utrpenie vyplývajúce z mocných ideológií, ako je nacizmus alebo komunizmus, bolo možné len vo svete ľudí, ktorí zabudli veriť svojim vlastným víziám – možno preto, že podľahli rozširujúcej sa predstave, že to nie je potrebné. Práve táto predstava sa vo svete Fantázie šíri ako Ničota: temná moc, ktorá neslúži nikomu, než sama sebe. Avšak môžeme byť Gmorkovi za také zjavenie na prahu umierania vďační. V najtemnejšom kúte zla nájdeme vždy skrytý pramienok dobra – a naopak – ako v symbole jin a jang.
A tieto slová sa za chvíľu naplnia. Umierajúci Gmork sa zverí, že tu bola nádej na záchranu v podobe hrdinu, ktorý však svoju úlohu nesplnil. Vraj sa volal Atrej. Ten Gmorkovi hrdo oznámi, že stojí pred ním. Gmork sebou šklbne a prepadne strašnému kašľu, revu a smiechu, ktorý sa rozlieha v ozvenách a
– naraz stíchne. V poslednej sekunde svojho skonu – vlastne skôr v posmrtnom kŕči – skočí a chňapne Atreja za nohu. Tým ho však zachráni pred všetko vťahujúcou Ničotou, ktorá by ho inak pohltila! Pridrží ho vo svojich zuboch a tým ho zachráni. Podobne skončil aj Glum, Frodov tieň, ktorý hrdinovi odhryzol prst s prsteňom a týmto činom, zachránil svojou smrťou nielen Froda, ale aj celú Stredozem. Zachránil celý svet pred temnou mocou prsteňa, ktorý nakoniec spadol do rozžeravenej lávy spolu s ním. Glum aj Gmork boli hlavnými prenasledovateľmi svojich hrdinov – avšak po celú tú dobu boli aj ich najvernejšími sprievodcami – a nakoniec aj ich spásou.
Je možné vykonať akýkoľvek krok na našej ceste, bez toho aby sme pritom nevrhali tieň?
Len v jedinom okamihu nevrháme tieň: o polnoci, keď sú Mesiac aj hviezdy prikryté mračnami, kedy je noc absolútna. Práve tej noci sa Atrej a Gmork stretli.
A Nekonečný príbeh začne znovu od začiatku.
Písmeno po písmene sa odmotáva rovnaké klbko znovu a znovu. Od okamihu, keď Bastian vkročí do obchodu pána Koriandra, cez okamih, kedy sa Atrej vydáva na svoje Veľké hľadanie až po okamih, keď Cisárovná navštívi Starca z putujúcej hory. Lenže toto klbko nikde nekončí, je to kruh uzavretý do seba ako dva prepletené hady vyobrazenia na prebale knihy, ktorí si navzájom požierajú chvosty. Je to Uroboros, symbol nekonečna. Ale zhodou okolností je to aj tvar Aurynu, amuletu prezývaného „trblietanie“. Týmto okamihom sa línia príbehu stáva nekonečná a večne sa vracajúca. Vo večne sa opakujúcom príbehu sa každá letmá udalosť (z hľadiska lineárneho času náhodná) stáva gestom večnosti.
Vnútorný sabotér je časť ľudskej psyché, ktorá človeku na jeho ceste za šťastím podkopáva nohy. Poznáte to… všetko beží, veci do seba zapadajú a zrazu príde nutkavá potreba vyvolať konflikt. Býva to mätúce. Logicky je totiž každému jasné, že si pre seba a pre našich blízkych prajeme tie pekné veci a zrazu príde deň, keď v sebe jasne zaznamenáte časť, ktorá si praje škodiť, ničiť a ubližovať. Našeptá vám riešenia, ktoré vytvárajú chaos a bolesť a dokonca pociťuje uspokojenie, keď niečo nevyjde alebo keď môže druhému ublížiť.
Kto je však v skutočnosti tento vnútorný sabotér?
Poďme sa na to pozrieť takto. Prostredníctvom každého z nás prúdi životná sila a nejako sa prejavuje. Prejavovať sa je prirodzené. Je to tanec životnej sily. Ako deti sme však boli v prejave silne obmedzovaní a toto obmedzovanie bolo často umocnené rôznymi traumatizujúcimi skúsenosťami – boli sme bití, keď sme prejavovali živosť, ponižovaní za prejavy sexuality, atď. Jednoducho sme boli vedení k tomu, aby sme boli „dobrí“, čo niekedy, bohužiaľ, znamenalo byť ticho a príliš sa nehýbať. Boli sme nútení uveriť veciam, ktoré sme svojim detským chápaním nedokázali pochopiť, či dokonca boli v rozpore s našou schopnosťou intuitívne vnímať. Boli sme tiež nútení ich prijať a tak sa jedného dňa stalo, že niektorých z nás svet dospelých jednoducho zlomil.
V tom momente sa stalo niečo veľmi zaujímavé. Aby sme sa už nevystavovali ďalšiemu nebezpečenstvu traumatizácie, museli sme začať byť „dobrí“. Aby to však bolo možné, museli sme určité aspekty svojej životnej sily vytlačiť niekam preč. Niektoré svoje časti sme museli schovať! Prišiel moment vnútorného rozštiepenia. Stali sa z nás dvaja. Ten dobrý a ten zlý. A kam si myslíte, že sa ten zlý schoval? Stal sa z neho tieň, práve ten tieň, ktorý nás v dospelosti obťažuje a podkopáva nám nohy.
Zázrak, však? Vnútorného sabotéra máme často tendenciu vnímať ako niečo zlé, čoho sa potrebujeme zbaviť a pritom sú to vytlačené detské časti, ktoré čakajú na prijatie! A čo viac, aj my čakáme na neho! Hnevá sa, aby na seba upozornil. Hnevá sa, aby sme si všimli, že so sebou nosíme niečo, čo stojí za to znovuobjaviť. Nesie totiž rôzne dôležité kvality, ktoré nám v obvyklom potlačenom („dospelom“) stave prirodzene chýbajú – nemáme s nimi kontakt.
Toto je dôležitý bod. Sabotér nesie určitú stratenú kvalitu a tú je možné vo chvíľach, kedy je aktívna, objaviť. Týmto vytlačeným kvalitám šamani hovoria „stratené časti duše“. V obdobiach búrok je možné sa od sabotéra učiť. Má niečo, čo nám inokedy chýba a ani o tom nemusíme vedieť. Ako túto stratenú kvalitu znovu získať? Takýto proces integrácie často žiada viac pozornosti. Tieto zabudnuté časti sú totiž v priamom kontakte so spomienkami na traumu, ktorá ich donútila sa skryť. V procese integrácie tak nie je iná cesta ako túto traumu uvoľniť.
Trauma má tendenciu opakovať sa v čase. Odtiaľ pramení častý zážitok sabotéra ako hladnej entity, snažiacej sa vyvolať situácie podobné tým, ktoré viedli k jeho vzniku. Je to trochu záhada, pokiaľ sa človek bližšie nezoznámi s funkciou mysle. Ľudská myseľ je grandiózne nahrávacie a vyhodnocovacie zariadenie, ktoré iba opakuje naučené schémy. Iba opakuje! Je na nás tieto deštruktívne schémy zastaviť. Postup je stále rovnaký. Najprv si treba uvedomiť, čo sa deje, a nutkavú tendenciu zastaviť. V tej chvíli sa často objaví emočný aspekt, ktorý celý mechanizmus poháňa – trauma. Traumu treba s pochopením precítiť. V tom spočíva liečenie.
Aby mohlo byť takéto liečenie úspešné, potrebuje dospelý človek určitú mieru vnútornej stability. Je potrebné mať aspoň nejaký odstup od emócií – ukotvenie vo vedomí pozorovateľa. (Práve tu môže byť dobrý terapeut cennou podporou.) V opačnom prípade človek uverí, že objavujúce sa emócie sú skutočnosťou odohrávajúcou sa v prítomnosti a všetko sa iba zopakuje bez toho, aby prebehlo prepísanie deštruktívnej schémy. Znovu na niekoho zrevete, znova sa na mol opijete, znova niekomu zaklamete… Preto je také dôležité posilňovanie kontaktu s vedomím, ako takým. Vytvára to odstup od emócií, ktoré sú iba jednou vrstvou reality. Potom je možné zažívať ich čisté a už nemajú silu vtiahnuť človeka do kolotoča zmätku. Kľúčom je zameriavanie pozornosti na „to, čo si sabotér uvedomuje“. Čo si uvedomujeme našimi pocitmi? Zostaňme s tým. To je meditácia.
Schopnosť ľudskej mysle produkovať skutočnosť smerom von a utkvelo veriť tomu, že to, čo vidí a vníma je pravda, je obrovská. Preto je liečenie traumy niekedy také náročné. Aby došlo k prepisu, „liečený“ si potrebuje uvedomiť, že to, čo vníma, keď je aktívny sabotér, je to predstava (spomienka). V takej chvíli sa vytvára odstup a do situácie vniká viac vedomia ducha. Potom sa môžu uvoľniť ešte hlbšie emocionálne vrstvy a sabotér sa postupne rozpúšťa. Prebieha integrácia a rozštiepenie životnej sily mizne. Koniec schizofrénie…
Prekvapením potom môže byť zistenie, že sabotér ste bol v skutočnosti celú dobu Vy a to, čo sa ho snažilo zbaviť a odmietalo ho, bola iba mentálna stratégia ako byť „dobrý“. Stratégia, ako prežiť, ktorú ste časom začali považovať za seba. Oslobodzujúci zvrat, však? Zrazu tu nie je žiadny temný tieň, pretože už nie je to, čo ho očierňovalo a bojovalo s ním. To, čo v skutočnosti potrebovalo zomrieť, bola mentálna tendencia byť „dobrý“. Také posuny sú úmerné hĺbke traumy, ktorú človek kedysi utrpel a vyžadujú trpezlivosť, citlivosť, pochopenie a mnohokrát značné odhodlanie. Momenty vnútorného zjednotenia, ktoré potom prichádzajú, sú však obrovským darom a ľudia, ktorí takúto cestu manifestujú, sú často chodiacimi vzormi pre spoločnosť. Kiež nás láska a múdrosť vedie – naša schopnosť objať skutočnosť je oveľa väčšia, ako si myslíme. Sme surové diamanty, ktoré vlastným odhodlaním brúsime, aby žiarili pre tento svet…
Gnosticizmus (z gréc. gnósis, γνώσις, poznanie) alebo gnóza je nábožensko–filozofický smer neskorej antiky, ktorý zažil svoj najväčší rozmach v 1. – 3. storočí po Kr. Je preň charakteristické odmietanie hmotného sveta, spásna rola poznania a vyznačuje sa vierou v božskú iskru v človeku.
Gnostici vnímali tých, ktorí ovládli Zem a utvorili na nej väzenie pre ľudských duchov, ako nefyzické (skryté) energetické entity, archontov a najvyššieho z nich ako demiurga.
Demiurg
Demiurg (latinizovaná forma starogr. δημιουργός /dēmiourgos/ – doslovne „verejný“ alebo „zručný robotník“, „pracujúci pre všetkých“, zo starogr. δήμιος /dēmios/ – „patriaci ľuďom“, t. j. „verejný“ a starogr. ἔργον /ergon/ – „práca“, „služba“, prenesene „tvorca“, „umelec“ alebo „remeselník“. Vo filozofickom a náboženskom význame je to meno božstva, zodpovedného za stvorenie fyzického sveta.
Gnosticizmus kladie demiurga medzi transcendentného boha a hmotný svet ako druhého boha, tvorcu hmotného sveta a pôvodcu všetkého diania v ňom, avšak demiurgovi pripisuje aj pôsobenie zla.
Novopytagoreizmus hovorí: Demiurg vládne nad vznikom a zánikom vecí.
Numenios z Apameie hovorí: Demiurgos je sprostredkovateľ. Demiurga kladie medzi transcendentného boha a hmotný svet ako druhého boha, tvorcu hmotného sveta a pôvodcu všetkého diania v ňom, pretože s dokonalosťou transcendentného boha je nezlučiteľný styk s hmotou.
Platón: Demiurga v dialógu Timaios interpretuje ako staviteľa, budovateľa sveta a tvorcu svetového poriadku z chaotickej prahmoty, do ktorej vnáša poriadok podľa vzoru večných ideí.
Demiurg ako najvyšší archont využíva k svojim aktivitám podriadených nižších archontov.
Archonti
Pätina gnostických textov objavených v Nag Hammádí sa zaoberá neľudskými entitami – archontmi (v gréčtine toto slovo znamená „vládcovia“). To je tá sila za „matrixom simulácií“, ktorú zažívame ako Vesmír, Systém nášho ovládania a zotročenia ľudstva.
Gnostické texty upozorňujú na to, že archonti dokážu ovládnuť ľudskú myseľ a zmanipulovať vnímanie. Vysvetľujú, že archonti zostávajú skrytí (v inom frekvenčnom pásme) a sú schopní manipulovať našimi názormi a vštepovať ľuďom najrôznejšie ilúzie. Gnostici popisujú archontov ako „podvodníkov“, ktorí zrkadlovo všetko obracajú naopak. Dnešná zvrátená spoločnosť je výsledkom dlhodobého prebiehajúceho prevracania ľudských hodnôt a výslednicou vnucovaného archontieho, umelého, neľudského, anorganického, zvráteného sveta. V našej verzii času už manipulovali archonti s ľudstvom po celé veky rovnako, ako to robia dnes. Získavajú stále väčšiu kontrolu centralizáciou globálnej moci, skrytým ovládnutím bankového sektora a veľkých korporátnych spoločností a anonymným ovládnutím kľúčových rozhodovacích právomocí a politikov vo svete. Toto je presne stav, ktorý vidíme okolo seba stále viac v pokročilom štádiu.
Texty z Nag Hammádí hovoria, že archonti nevedia sami niečo kreatívne vytvoriť, len napodobniť, pokriviť či obrátiť naruby to, čo už bolo vytvorené. Ich schopnosti sú oveľa pokročilejšie, než majú nimi zmanipulovaní ľudia. Ovládajú vedomosti získané z iných pokročilejších realít, avšak nie vďaka svojej vlastnej kreatívnej predstavivosti. Gnostici označovali archontov za parazitov, pretože sa živia tvorivou energiou a predstavivosťou ľudí, keďže takejto činnosti nie sú schopní. Aby udržali archonti svoju moc nad ľuďmi, potrebujú udržať ľudstvo v nevedomosti o svojej vlastnej existencii, svojich manipuláciách, cieľoch a ilúziách. Ak sa s otvorenou mysľou pozriete na dnešný svet, zistíte, že presne toto pokračuje aj dnes, a to vo zvýšenej miere. Systém sa živí kreativitou a prácou ľudí skrz útlak, vydieranie, dane a úroky z úverov. Archonti, „Bábkari“ za „scénou“ tu vybudovali finančný systém a Systém všeobecne, aby mohli parazitovať na ľudskej energii a ľudskej kreatívnej tvorivosti.
Pred 26 000 rokmi archonti vyhlásili túto planétu za svoj majetok a všetky bytosti žijúce na nej za svojich zajatcov a otrokov. Vyhlásili túto planétu za obsadenú zónu a každé vesmírne vozidlo vstupujúce alebo opúšťajúce planétu potrebovalo špeciálne povolenie od archontov. Toto je dôvodom pre takzvané „nezasahovania“, o ktorých toľko počujeme. Ľudská rasa bola po celé miléniá archontmi držaná ako rukojemníci, a potom, čo bola ľudská rasa udržiavaná v nekonečnej slučke systému reinkarnácií, znovu a znovu na to isté miesto, nastalo zabudnutie a prišla letargia. Čas amnézie je však takmer na konci. V minulosti bol jedinou cestou ako z tejto karantény utiecť, proces vzostúpenia, počas ktorého človek musel uvoľniť všetky záväzky a pripojenia na všetkých fyzických, éterických, astrálnych a mentálnych realitách, kde archonti môžu pôsobiť. Akonáhle ale bude rozpustená karanténa, ľudstvu sa otvorí alternatívna cesta k slobode a získa ihneď možnosť cestovať do iných solárnych systémov.
Archonti svoju kontrolu udržiavajú vďaka špeciálnej technológii, ktorá je nazývaná – Závoj. Je to elektromagnetický frekvenčný plot na nižšej astrálnej a predovšetkým na éterickej úrovni, s dosahom niekoľko kilometrov smerom nahor a smerom nadol od povrchu našej planéty. Tento plot do značnej miery zabraňuje Svetlu vstupovať do karanténnej Zeme. Závoj je ovládaný nefyzickými archontmi. Táto technológia by mohla byť najlepšie opísaná ako éterický HAARP. Skresľuje štruktúru časopriestoru na kvantovej úrovni a tak vytvára veľké ťažkosti pohonným systémom UFO konštruktívnych mimozemských síl. V minulosti to značne zbrzdilo ich postup, keď pomáhali tejto planéte v zostupe.
Technológia Závoja drží stranou konštruktívnych mimozemšťanov a jej funkciou je programovanie a preprogramovanie ľudskej populácie. Tiež udržuje ľudstvo v reinkarnačnom/recyklačnom procese.
Znižuje vedomie svetelného tela, deaktivuje Merkabu. Tento program je udržiavaný pomocou rezonančnej technológie éterických stojatých vĺn. Merkaba je svetelné telo. V preklade znamená Mer – svetlo, Ka – duch, Ba – telo. Merkabou sa tieto časti prepájajú a dostávajú sa do plnej komunikácie. Merkaba je systém, ktorý urýchľuje duchovný vývoj a pomáha nám priviesť nás z karmického kolobehu späť do Svetla a Lásky.
Závoj blokuje slobodnú vôľu ľudí a ich pozitívnu iniciatívu. Tento program je udržiavaný pomocou éterickej infrazvukovej technológie. Časť tohto zvuku je vysielaná voči fyzickej rovine a niektorí ľudia ho môžu počuť ako veľmi nízky frekvenčný šum. To bolo zdrojom záhadných zvukov, ktoré ľudia počuli na začiatku roku 2012 a nebolo to ničenie hlbokých podzemných armádnych základní, ako niektoré zdroje hlásili. Infrazvuk blokuje určité centrá vo fyzickom mozgu a tým blokuje pozitívnu iniciatívu. Tento infrazvuk je tiež zdrojom nezvyčajnej únavy, ktorú mnohí ľudia zažívajú bez zjavného dôvodu.
Závoj znižuje inteligenciu. To je vykonávané vyvolávaním silných magnetických polí do éterického mozgu a do membrány medzi fyzickým a éterickým mozgom, čo narúša proces myslenia. Tento program má za následok zahmlenú myseľ, zábudlivosť a nedostatok sústredenia.
Závoj navodzuje disharmóniu vo vzťahoch. Toto je vykonávané manipuláciou s čakrami éterického tela a vytváraním disharmonických frekvencií v aurickej membráne pomocou éterického infrazvuku. Tento program má za následok umelé oddelenie medzi láskou a sexualitou, zatvorenie srdca, hyperaktivitu mysle a nerovnováhu medzi ženskými a mužskými princípmi.
Závoj navodzuje chudobu. Toto sa deje projektovaním hologramov/obrazov chudoby do éterického mozgu.
Závoj rozdeľuje ľudí a vytvára menšiny. Tento program operuje zameriavaním sa na rozdielne menšiny špecifickými protikladnými éterickými holografickými obrazmi a potom medzi nimi vytvára rozdelenie.
Závoj vytvára negatívne stravovacie vzory a obezitu. Tento program je vyvolávaný projekciou obrazov určitej stravy, ktorá spôsobuje obezitu, do éterického mozgu.
Všetko-vidiace oko. Tento špehovací program pracuje na éterickej úrovni a monitoruje všetky aktivity všetkých fyzických bytostí a potom ich hlási nefyzickým archontom.
Implantáty. Sú to éterické, astrálne kryštály, ktoré boli vložené do aury každej ľudskej bytosti tesne pred inkarnáciou. Tieto implantáty odstraňujú pamäť predchádzajúcich inkarnácií a sú hlavným dôvodom, prečo si väčšinou nepamätáme minulé životy, ani archontské entity, ktoré riadia planétu. Implantáty sú niečo, čo môžeme poeticky nazvať „rúška zabudnutia“. Ľudstvo bolo archontmi manipulované aj pomocou fyzických implantátov. Fyzické implantáty boli veľmi populárne v Atlantíde, ale ich používanie bolo prerušené po tom, čo došlo k pádu Atlantídy. Bol tu pokus o opätovné zavedenie fyzických implantátov po 2. svetovej vojne s fyzickými biočipmi, ktoré boli vložené do väčšiny ľudských bytostí skrz vakcinačné programy. To je hlavným dôvodom prečo WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) urobila očkovanie povinným.
Zem je nehybná a plochá, nie je to žiadna guľa, ktorá sa neriadene rúti „vesmírom“, pretože „vesmír“, ako nám ho prezentuje veda, neexistuje. Zem je plochá a uzavretá nebeskou klenbou. Za klenbou je Nebo (Boh Stvoriteľ), nie „vesmír“. Veľký tresk a evolúcia je podvod! Po nebeskej klenbe sa pohybujú nebeské telesá (Zem sa nepohybuje).
Nebeská klenba je z pevného materiálu – nemožno ju ničím preraziť, aj keď sa o to ľudstvo (okultná elita, ktorá vládne svetu) pokúšalo. Išlo o minimálne tri obrovské výbuchy, ktoré sa podľa oficiálneho stanoviska odohrali vo vzduchu, a to ďalej od Antarktídy. Podľa oficiálneho stanoviska, americkí vedci pri nich skúmali následky jadrovej explózie v atmosfére a chceli tak zistiť, aký vplyv by mohli mať výbuchy na funkčnosť radarov či satelitnej elektroniky. Keď vidíme „kozmické lode“, ako sa po štarte odchyľujú od zvislej dráhy letu , tak je zrejmé, že nelietajú do „vesmíru“, ale vyhýbajú sa nebeskej klenbe a pristávajú niekde späť na Zemi. Ak ste na vlastné oči nevideli, že Zem je guľatá, nemôžete to tvrdiť, môžete tomu iba veriť. Pravda je taká, že teória o „nekonečnom vesmíre“ a guľatej Zemi je najväčšie sprisahanie všetkých čias.
Hologram Zeme s klenbou – Zimné olympijské hry (2018)
Premýšľajte o tom, čo sa vám Vesmír snaží oznámiť a povedať.
Za všetky strachy, pocit menejcennosti či prehnanú pýchu môže nadvláda rozumu nad duchovnou časťou, čo sa prejavuje ako odklonenie sa od dôležitého vyciťovania. Keď je človek duchovne prebudený, prirodzene všetko preciťuje a vďaka tomu je schopný nezaujato ohodnocovať všetko okolo seba, pretože prebudený duch presvieti celé telo a myseľ vplyvom ľahšieho ducha nebude už extrémne pripútaná len na hmotu. Tým sa človek stáva oveľa odolnejším voči podľahnutiu všetkým slabostiam a strachu. Každý z nás je uväznený v iných rozumových vzorkách, ale pre každého existuje iba jedna cesta von z tohto väzenia a to cez prebudenie svojej duše.
Potom sa musíme pýtať, skúmať, porovnávať, hľadať, všímať si, uvažovať a nakoniec správne vyciťovať. Samozrejme, že človek nebude okamžite dokonalý, ale dôležité a zásadné je, aby sa usilovne snažil o odstránenie svojich slabých miest a o čestný duchaplný život. Tým sa vydá na správnu cestu. Dôležitá je úprimná snaha o nápravu. Zmysluplný život je o našom vnútornom dozrievaní a o aktívnej práci na sebe a nie len o bujarej komerčnej zábave, užívaní si a zotrvaní v duchovnej stagnácii. Naše slabosti sú oveľa viac ospravedlniteľné, ak sme si vedomí svojich chýb a usilovne sa snažíme o ich odstránenie. Pokiaľ sa človek skutočne snaží o zmenu, tak takáto zmena príde a my sa budeme pomaly, ale iste meniť k lepšiemu. V tomto prípade sa nemusíme cítiť menejcenne kvôli našim slabostiam, pretože sme boli ochotní si ich priznať a popracovať na nich! Smerodajná je jedine naša snaha. Žiadna zmena nie je ľahká, ale dôležitejšie, než kedykoľvek predtým, je na túto cestu nastúpiť, pretože času skutočne už nezostáva veľa a zvony osudu bijú na poplach.
Nadchádzajúca doba nebude pre nikoho vôbec ľahká. Bude to veľmi ťažké a to na všetkých úrovniach. Svetlo si bude raziť nekompromisne cestu do každej duše a tento tlak nám môže privodiť najrôznejšie fyzické aj psychické problémy podľa úrovne našej vnútornej kontaminácie. Tiež môže dôjsť k veľmi ostrým zmenám v našom živote, ak si to zaslúžime alebo to budeme potrebovať k nášmu poznaniu. Preto neplačte nad rozliatym mliekom, ale pýtajte sa, čo sa vám Vesmír snaží oznámiť a povedať.
Zakaždým, keď v minulosti bolo ľuďom prinesené posolstvo pravdy, lásky a spolupráce, tak bolo dôsledne krivené a systematicky úplne znetvorené, aby bola udržaná duchovná kontrola nad ľudstvom. Teraz sme ale doputovali do finálnej situácie, keď každý človek svojimi činmi a postojmi rozhoduje o tom, či si zvolí cestu ku „Svetlu“ alebo bude v opačnom prípade nútený absolvovať bolestivý reparát alebo bude dokonca “zomletý” na kozmický odpad s ostatnými nepoužiteľnými nízkofrekvenčnými parazitickými bytosťami, ktoré nebudú schopné existovať v novom vysokofrekvenčnom svete.
Svet nezadržateľne smeruje k plnému poznaniu. Toto poznanie neprináša zdanlivo nič nové. Rozvíja to, čo už dávno ľuďom priniesol Ježiš a ďalšie Svetelné bytosti, avšak ešte v širších súvislostiach. Tisícročné prípravy na túto dobu postupne vrcholia a všetko sa postupne dáva do pohybu. Predtým, než ale vznikne niečo nové, musí najskôr padnúť to staré, všetko čo nevibruje vo svetle, láske a pravde. V tom a v tých, kde je až príliš toho nesprávneho, sa bude musieť veľa zmeniť, zrútiť a padnúť. Svetlo ale postupne prežiari každý kút.
Dnešná medzná doba v nás aktivuje všetko škodlivé, čo sme v sebe postupne nazhromaždili alebo nám bolo vnútené a podsunuté. Je to posledná príležitosť zahodiť všetko škodlivé a zbaviť sa všetkého nesprávneho pomocou poznania, pochopenia a sebareflexie a všetko zo seba odstrániť. Naše činy a úmysly sa zhmotňujú oveľa rýchlejšie, než predtým a čo teraz zasejeme, žneme so zrýchleným účinkom. Doba a čas sa stále zrýchľujú a to sa deje na spoločenskej aj osobnostnej úrovni. Nachádzame sa priamo v strede „božského súdu“. Preto je dnešná doba taká, aká je. Vzhľadom na obrovskú manipuláciu ľudstva, všetko okolo nás prebieha v zmiernených podmienkach a za to by sme mali byť vďační. Silnejúci tlak Svetla vyplavuje všetko skryté na povrch. A tak môžeme vidieť celú škálu postojov. Od sebavedomého, odmietavého pokojného nadhľadu, až po úzkostný postoj plný strachu, či rezignovaný, otrocký, zarúškovaný a napichaný vražedným kokteilom. Podľa jednotlivých reakcií môžeme uvidieť, kto je kto. Každé naše rozhodnutie veľmi dobre ukazuje, akí sme vo vnútri. Dnešná doba postupne zničí všetko, v čom nepulzuje pozitívne svetlo. Z globálneho celospoločenského hľadiska čoskoro uvidíme rozpad temných a nacistických zoskupení v tej podobe ako ich poznáme dnes, a ktoré boli postavené na falošných, parazitických a proti ľudských princípoch (EÚ, USA, Izrael, WHO, OSN, atď.). Spoločensky, ale aj individuálne sa ukáže vo svojej nahote všetko, aj to, čo by sme radšej chceli, aby zostalo skryté. So zvyšujúcim sa tlakom svetla nakoniec vyjde na povrch všetka špina a lož a pred týmto očistným Svetlom sa nebude dať nikde schovať.
Matrix, v ktorom žijeme, vytvárame my. Môžeme sa hnevať na čokoľvek alebo kohokoľvek, ale ak sme tvorcovia, tak sa nám cezeň zrkadlí len to, čo máme v sebe a čo sme si vytvorili. No občas to, čo nám zrkadlí, vidieť nechceme.
Matrix v podstate nie je dobrý alebo zlý, sme to my. Z môjho pohľadu je Matrix kolektívne vedomie. Je to vlastne metafora – sme kvapkou v oceáne a zároveň tvoríme podobu toho oceánu. Naše kolektívne vedomie programuje prostredie, v ktorom žijeme, našu realitu. Ja verím niečomu, človek vedľa mňa zas verí niečomu inému a Matrix vyhodnocuje to, čo je pre nás spoločné. Vytvára pravidlá pre spolužitie tu na Zemi. Preto ak sa budeme baviť o Matrixe, tak sa budeme baviť o univerzálnom poriadku pre všetkých. Máme tu osobný matrix, matrix pre určitú oblasť – mesto, kde som, pre štát, kontinent. Potom pre celú planétu, slnečnú sústavu, pre galaxiu atď. Naše bunky tiež majú vlastný matrix. Je to vlastne súhrn pravidiel, ktoré zrkadlia stav nášho vedomia, našich myšlienok, vízií, pohľadov na stvorenie (realitu). Sme vzájomne previazaní a vzájomne sa tvoríme.
Tým, že je všetko so všetkým prepojené, bunky v našom tele, my so svojím okolím, so zemou a s ľuďmi na nej, s vesmírom – môžeme povedať, že aj mimo planetárna úroveň, teda dianie mimo našej planéty Zem zasahuje do nášho Matrixu?
Samozrejme, že do neho zasahujú určité vplyvy, ktoré nie sú od nás, už len v dôsledku hermetickej premisy – ako hore, tak dole, ako vo vnútri, tak vonku. A tak aj to, čo sa deje v iných úrovniach než tých pozemských, má dopad na našu hmotnú realitu a, naopak, čo tvoríme my, má dopad na to, čo je v iných realitách. Môžeme povedať, že sú iné vedomia, ktoré zasahujú do diania ľudstva, a potom ľudstvo zasahuje do diania v univerze.
Ako matrix funguje?
Matrix nám dáva určité odtlačky (vzorce, poriadok), ktoré ovplyvňujú naše správanie. Vníma nás aj ako jedinca, takže nám dáva odtlačky na základe našich inkarnácií. Širšia matrixová bublina nám zas prináša vzorec, kam sa narodíme. Odtlačia sa nám do života kvality rodu – to, ako žili, premýšľali, konali. Nehovorím len o výchove, ale aj o podvedomom energetickom pôsobení. Nasleduje opäť väčšia bublina, ktorá nám dáva odtlačky okolia, miesta, kde sme sa narodili a v detstve žili – napr. okres, mesto… Potom je národný odtlačok, ktorý nám tiež dáva určitú povahu.
Ďalej je tu celková ľudská bublina, ktorá má zásadný vplyv na podobu našej planéty a „hmotnú realitu“. A potom je ešte ďalšia bublina, ktorá nám dáva odtlačky našej duchovnej rodiny, s ktorou máme najväčšiu väzbu. Najväčšiu preto, lebo my máme väzbu takmer všade, keďže naša bytosť (vedomie) je naozaj rozprestretá po celom vesmíre. Matrix je skrátka súhrn pravidiel pre realitu, v ktorej sa nachádzame, a pre to, čo môžeme prežívať. Existuje tiež priestor alebo dimenzia bez matrixu, väčšinou zmieňovaná ako Zdrojová, kde existujeme len ako vedomie.
Energie sa posledné roky menia, sú silné, na čo reaguje aj matrix, lebo na to reagujú ľudia. Ako to čo najlepšie zvládať?
Najlepšie je byť sám v sebe, venovať sa seba rozvoju, uvedomovať si svoje myšlienky, emócie a pracovať s nimi. To bolo odjakživa základom duchovného vývoja – a vždy to aj bude. To je to jediné, čo je potrebné robiť: zušľachťovať sa.
To, čo sa teraz deje – Matrix, sa mení. Mení sa tým, že väčšina ľudí si toto všetko začína uvedomovať. Ľudstvo dlhú dobu žilo v tom, že je slabé a potrebuje niekoho silného, aby mu vládol a chránil ho. Matrix zrkadlil a stále zrkadlí tieto myšlienky. Preto sú tu ľudia, ktorí vládnu. Alebo to nemusia byť ani ľudia, môžu to byť energie, ktoré pôsobia na človeka nevedome. Teraz sa ako ľudstvo vďaka kovidu a tlaku vojen, kríz, hladomoru vraciame do nášho vnútra. Začíname si uvedomovať, čo je pre nás dôležité, sťahujeme sa do osobnej izolácie, meníme staré vzorce Matrixu.
V izolácii zistíme, že nás okolie väčšinou zrádza. Začneme okoliu nedôverovať, strácať priateľov. V izolácii máme priestor k seba vnímaniu. Seba vnímanie navyšuje vibráciu a vyššie vibrácie zmenia myšlienkové vzorce a programy v osobnom matrixe. Na to reaguje okolitý matrix a v podstate tlačí na odobranie už nefunkčných vecí, ktoré nie sú v súlade s naším osobným Matrixom. To znamená tlak na ukončenie starých nefunkčných vzťahov, práce a iných vecí. Je to také nové poskladanie osobnej reality, ktoré sa deje po celý život, neustále v menšej či väčšej miere podľa toho, ako na sebe pracujeme.
Keď sa takýto proces deje globálne, Matrix na to jednoducho musí reagovať a meniť sa. Prepísať algoritmus. Preto niektorí ľudia môžu pocítiť silné záchvevy. Môžu mať pocit, že sa realita rúca, čo sa v skutočnosti aj deje. Zásah do Matrixu pocítia vo svojich životoch všetci. Mnoho ľudí teraz premýšľa o sebe samých, hoci o tom nikdy nemali v pláne premýšľať.
Po čase dôjde k tomu, že sa ľudia budú chcieť prepájať inak než v minulosti. S novým vedomím. Čiastočne sa to už deje. Prirovnám toto obdobie k húsenici, ktorá sa zakuklí, aby sa stala motýľom. Ľudstvo sa presunie pomaly do piateho stupňa vedomia. Ako to vnímam ja, môžem popísať tretí stupeň ako uvedomenie si svojej osobnosti, štvrtý uvedomenie si svojej duchovnosti, piaty uvedomenie si prepojenia nás všetkých. Mnoho ľudí už vedomie piateho stupňa má, ale je to stále v malom meradle. Povedzme v partnerstve, priateľstve. Bude úžasné sledovať, až sa na Zemi takéto prepojenia budú objavovať vo väčšom meradle. Budeme prepojení na iných úrovniach, v podstate myslieť ako JEDNO.
Vzostup je vo vnútri nás skrz prirodzený prúd života
Prepájanie sa v čistote je teda súčasťou duchovného vývoja človeka, tam smerujeme ako ľudstvo. Začať je však potrebné u seba. Pohovorme si o praktickej stránke tohto procesu. Stáva sa, že keď sa človek ponorí sám do seba, prídu strachy, odpor, odmietanie…
Keď sa človek izoluje, začne na určitý čas vonkajšiu realitu odmietať. Práve tu začína vnútorná práca, je dobré zostať v pokoji, spracovať si emócie a strachy. To je tá práca na sebe – že si to uvedomíme. Uvidíme strachy, ktoré máme, a nebudeme si to zazlievať. Jednoducho ich prepustíme, prijmeme v sebe a ono sa to energeticky prečistí a zharmonizuje. Najlepšie je uvedomiť si, že postoj odporu znižuje moje vibrácie a môže sa mi prestať v niektorých oblastiach dariť. Vonkajšia realita odráža celé ľudstvo, teda i nás samých. Pokiaľ ju odmietam, odmietam tým i seba. Kým ju odmietam, ona ma odmieta tiež.
Základom je teda prestať mať voči Matrixu odpor. Nemôžem útočiť na niečo, čo ma odráža, čo je mojím zrkadlom. Či sa mi to páči, alebo nie, som súčasťou ľudstva, a to ľudstvo ako celok je také, aké je. Môžem zmeniť seba a dúfať, že vďaka Matrixu moju energiu nejako zaznamená čo najviac ľudí. Matrix zmeny jedincov neustále zaznamenáva a vysiela vlny nových informácií do nevedomého davu, ktorý len podvedome reaguje na zmenu energie. Takže ľudia môžu mať zrazu nutkanie k vnútornému rastu. Ak budú milióny ľudí túžiacich po zmene a duchovnom raste, tak Matrix bude tlačiť na ľudí, aby duchovne rástli. Aby sa nezaujímali len o hmotu – jednoducho to väčšina príjme.
Dnes je v móde rozdeľovať sa na duchovne založených a materialistov.
Duchovného človeka vnímam tak, že pracuje na stránkach svojej osobnosti, na introspekcii, zároveň sa stará o túto hmotnú realitu, prácu, vzťahy. Rozvíja svoje vnímanie, myšlienky, telo. Stará sa, aby všetko v jeho živote bolo v harmónii, vrátane matérie. Je teda i materialistom. Pre Matrix to má takto zmysel. Pretože, ak duchovno budem projektovať len kdesi do seba alebo do iných dimenzií, tak to má minimálny zmysel, takmer žiadny. Duchovného človeka vnímam ako toho, kto má vyrovnanú osobnosť a v hlave to má urovnané.
Duchovný je stred, harmónia, kde svoju vyššiu múdrosť projektujem do svojho fyzického tela skrz činnosti. Duchovnosť má mnoho podôb. Niekedy je zarytý materialista duchovnejší než ten, kto sa v dnešnej dobe za duchovného považuje. Duchovným nás robí každodenný život, pokiaľ sme v ňom bdelí. Preto sa aj zvykne hovoriť – Zem, škola života.
Toto leto bolo náročné, prišla obrovská očistná vlna, ktorá stále trvá. Očista neprebieha tak, že by zrazu zmizlo všetko zlé, temné, nekalé, ale práve naopak. Vtedy sa všetko vyplavuje na povrch, všetko je odhalené, nemôžeme nič skryť ani sami pred sebou. Lebo ak by sme aj chceli pred tým, čo máme v sebe, zatvárať oči, tak nám to bude zrkadliť okolie.
Očista môže pre niekoho znamenať totálnu deštrukciu jeho reality, čo znamená, že mu to vezme úplne všetko, na čom ľpie. Pokým chce človek rásť, tak ho tam budú energie smerovať, pretože Matrix podporuje duchovný rast. Pokiaľ si to človek zvolí, tak bude prekonávať osobné prekážky, svoje traumy, emócie – a to ho prinúti k vnútornému posunu. Stimul, aby spracoval nefunkčné vzorce. Ak to nespracuje, tak mu potom príde do života oná pomyselná facka.
Takže matrix naozaj aj pomáha ľudstvu. Nie je to jednosečná zbraň namierená proti ľudstvu. Dá sa s tým naučiť pracovať. Čím silnejšiu budem mať vibráciu, tým väčší vplyv mám na Matrix, aj na ten celkový. Pokiaľ bude niekto dostatočne energeticky na sebe pracovať a bude si navyšovať osobné frekvencie a zároveň ich aj zintenzívňovať, tak už nie je jedna bublinka, ale má silu povedzme desaťtisíc bubliniek. Už má dosť silnú manifestáciu v hmote, ale musí očakávať aj silne manifestované lekcie. Pokiaľ pôjde opäť proti Matrixu, tak Matrix na neho začne tlačiť skrz to, že mu dá silne manifestovanú lekciu. Je to naozaj pravda, lebo ak človek pracuje energeticky, tak karmu, príčinu a následok má takmer okamžite. Tam je to už naozaj rýchle. Pri ľuďoch, ktorí sú zatiaľ iba v područí Matrixu, a nie sú si vedomí samých seba, tak karma trvá pomerne dlho, pretože majú dlhé vedenie a než im to dôjde, je potrebné toho času viac. Ich nehmotné telá sú takmer nefunkčné a nie sú vedomými tvorcami. Ale ten, kto pracuje s energiou vedome, tak to má naservírované rýchlejšie.
Keď je človek vo vyšších vibráciách, tak to lepšie zvláda. Je to všetko tréning.
Základom je vedieť sa zastaviť, nežiť drámu, keď sa nám niečo stane. Aj keď je človek napríklad chorý, tak to hneď nemusí byť koniec sveta. Je potrebné zastaviť sa a povedať si, že tieto emócie už nepotrebujem prežívať, pretože mi neprinášajú nič dobré, pôjdem sa niekde uvoľniť. Keď mi niekto zomrie, tak sa vyplačem a idem ďalej. Ale nesmiem na ničom ľpieť, pretože nás to v skutočnosti brzdí. A lipneme väčšinou na veciach, ktoré sa dajú v živote jednoducho stratiť. Napríklad na povrchných priateľoch. Keď chce človek duchovne rásť, tak mu to tých povrchných priateľov zoberie a pritiahne mu do života ľudí, ktorí sú na podobnej vibračnej úrovni, aby si tam zase zrkadlili svoje nespracované témy, a tak sa spoločne posúvali, vytvorili silné puto – a ich vedomie vzrastie na vyšší stupeň.
V duchovnom vývoji žiadne skratky neexistujú, ani vo forme prečítaných múdrych kníh, ktorých je v ponuke nesmierne mnoho. Píše sa v nich o tom, že sme jedno, že máme mať súcit, byť prepojení a tvoriť spoločné zámery. No k prepojeniu na piaty stupeň vedomia sa dá dôjsť len prirodzeným vývojom. Ide to len cez poctivú prácu na sebe, skrz vrodenú múdrosť, životné lekcie a aj introspekciu. Introspekcia je vlastne meditácia nad svojou osobnosťou. V meditácii pracujeme napríklad s uplynulým dňom a analyzujeme svoj prejav. Vyhodnocujeme, aké správanie nám prospieva, aké nás potápa. Metód je mnoho. Hodnotíme tiež svoj vzťah k ostatným ľuďom a k veciam. Pokiaľ toto človek praktikuje dlhšiu dobu, tak ho to zmení natoľko, že sa stane úplne niekým iným. V podstate sa dá hovoriť o vedomom prepise osobného matrixu. Postupne sa dá takto dôjsť k vyššiemu vnímaniu a k získaniu určitého nadhľadu na udalosti v živote.Najlepšie pre začiatočníka je meditovať, uvoľniť svoje telo, myseľ a začať sa vnárať do seba. Nesmie cítiť žiadnu úzkosť, žiadnu emóciu, žiadny negatívny, ale ani pozitívny pocit, skôr takú vnútornú prázdnotu. Vtedy je človek naladený, v harmónii, v prázdne, nič ho neovplyvňuje a začnú sa riešiť nejaké veci. Napr. vieme, že nás v živote niečo trápi, tak mám v tom stave začnú chodiť myšlienky, ako s tým pracovať. Väčšina ľudí si bude predstavovať, že sa uvoľní v meditácii a že potom tam k nemu príde jeho vyššie ja, bude si ho predstavovať ako bytosť, ktorá mu povie: „Čau! Tak čo? Chceš riešiť tú traumu? Tak to urob takto a takto!“ Ale tak to nie je. Je to väčšinou v jemných nuansách, čo znamená skrz našu uzemnenú a upokojenú myseľ. Tam nepríde návod, ako niečo vyriešiť, ale príde téma, ktorú je potrebné zmeniť alebo na ktorej je treba zapracovať. Je to práca ani nie v slovách, ale v energiách, v myšlienkach, je to iné, hlbšie. Človek by riešil nejaké slová a návody, ale o tom to nie je. Duša hovorí skrz pocity a inšpiratívne myšlienky.
Výborný spôsob, ako človek dokáže vnímať prázdnou hlavou, je nejaká rutinná práca.
To je presne ono, že človek vypne, je v prázdne, vykonáva nejaký automatický proces, ide na autopilota – dá sa to využiť. Niektorí napríklad meditujú chôdzou, chodia dokola, a tým sa vypnú a rozjímajú. Spôsobov je mnoho, ale vždy je to o uvoľnení sa na všetkých úrovniach. Na fyzickej, emočnej, pocitovej a myšlienkovej úrovni. Práca na tom je to duchovno. Myseľ sa zmení, je ušľachtilejšia, vedomejšia, energia v tele prúdi lepšie. Naše energetické centrá sa postarajú o to, aby energia myšlienky bola správne zachytená do slov, aby tomu človek najmä správne porozumel. Je dôležité pracovať s celým telom. Celé si ho predýchať, môžeme si pri tom predstaviť, že si ho celé presvietime, stačí 15 minút a odíde všetka úzkosť a nepríjemné pocity. Čím častejšie to robíme, tým je to rýchlejšie a prirodzenejšie. Človek tak pracuje aj na energetickej stránke, lebo keď sa uvoľňuje, tak to nie je len o uvoľnení svalstva a pod. Keď dáva pozornosť jednotlivým častiam tela, napríklad ich postupne predýchava, tak s nimi táto energia pracuje. Tam, kam zameriava svoju pozornosť, tam prúdi energia, a tým zosilňuje tok ostatných energií v tele. Aj keď to nie je primárnym zámerom – tým, že tam dávam pozornosť, tak energia automaticky prúdi. Prečisťujú sa tak energetické kanály, človek získa často nejaké schopnosti. Napríklad vnímanie energie. Takže takéto jednoduché cvičenie ho vycibrí na všetkých úrovniach. Bude stabilnejší, bude vedieť energeticky pracovať a bude lepšie zvládať životné situácie. Je to len o tom, sadnúť si a neočakávať.Ľudia idú väčšinou do ezoteriky s tým, že tam naberú nejaké duchovné schopnosti. Ale to predsa nie je o schopnostiach. Schopnosti prídu, a pokiaľ sa na to netlačí, tak prídu dosť rýchlo. Do ezoteriky sa má človek pustiť predovšetkým kvôli sebapoznaniu. Schopnosti sa nám otvárajú prirodzene, ak vieme meditovať. Naše vyššie vedomie potom schopnosti zvedomí. Schopnosti má totiž každý, len sa väčšinou v mladosti stihli potlačiť výchovou. Niektorí ich môžu mať zablokované i tým, ako premýšľajú, nejakými vnútornými blokmi. Pri častej praxi hlbokej meditácie môžu ľudia napríklad vidieť vízie alebo vnímať energie, škála schopností je veľká. Niekto môže mať jasnosluchosť, niekto môže byť jasnovidný, niekto môže mať jasnomyslenie, jasnocit, jasnochuť, jasnočuch, môže to byť čokoľvek.
Najnovšie pozorovania, ako sú tu uvedené, vyvolávajú medzi bádateľmi zmätok, ale v podstate potvrdzujú poznatky dávnych civilizácií sveta. Je to iba 100 až 150 rokov, čo boli tieto staroveké predstavy popreté nástupom modernej vedy. Dnes si vedci s údivom uvedomujú, že mnohé z dávnych predstáv o vzniku Zeme a ľudstva sa v skutočnosti zakladajú na skutočnosti.
Čítate správne! Nové pozorovania vesmírneho teleskopu Jamesa Webba ukazujú, že základné kozmologické predpoklady o vzniku a vývoji vesmíru nie sú správne. Fyzici preto už nie sú schopní vysvetliť vesmír ani našu existenciu na racionálnej úrovni! Hromadia sa skutočné pozorovania anomálií, ktoré sú v rozpore s hlavnými vedeckými teóriami. Dôsledky sú nedozerné. Už takmer desať rokov sa vo vedeckých časopisoch objavuje mnoho správ o tom, že hromadenie problémov naznačuje, že stojíme pred obrovskou zmenou paradigmy vo vede. Tento vývoj bude ďalej urýchlený využitím technológie umelej inteligencie.
Astrofyzici sa dokonca domnievajú, že celý odbor kozmológie by mohol úplne skončiť kvôli nezrovnalostiam v niektorých pevných konštantách, ako je Hubbleova konštanta, bez ktorej štandardný model fyziky prestáva fungovať. Čo vo svojom dôsledku znamená, že teória Veľkého tresku a všeobecná teória relativity sú nesprávne, čo robí vznik vesmíru nevysvetliteľným. Novinári si túto skutočnosť neradi pripúšťajú a neustále píšu, že s naším chápaním vesmíru nie je niečo v poriadku bez toho, aby poukazovali na dôsledky.
Pozorovanie teleskopu Jamesa Webba tak počas iba dvoch rokov zaistilo vyvrátenie doterajšej kozmológie! Teraz sa hľadajú nové vysvetlenia, ktoré by ju napravili. Čo sa však stane, ak sa to nepodarí? Prejdú potom vedci hlavného prúdu k úvahám o alternatívnych teóriách o vzniku vesmíru, ktoré nie sú čisto materialistické? Potom by sme sa ocitli na metafyzickej úrovni, a to by vlastne vyvolalo zásadnú krízu vedy všeobecne, pretože chyby merania možno teraz vylúčiť!
Od doby, keď bola zhruba pred 100 rokmi formulovaná všeobecná teória relativity, bolo vykonané nespočetné množstvo štúdií, ktoré túto hypotézu potvrdili. V dnešnej dobe sú vedci vybavení modernejšími technológiami a využívajú ich na štúdium vesmíru. V ňom nachádzajú javy, ktoré nedokážu vysvetliť. Existujú početné odchýlky od predpovedí Einsteinovej teórie relativity. Problém je v tom, že sa kozmológovia nemôžu od myšlienky relativity odchýliť, pretože nemajú lepší alebo alternatívny model vzniku vesmíru.
Faktom je, že existuje mnoho veľkých a nevyriešených záhad vesmíru. Vedecké modely stále menej zodpovedajú skutočným pozorovaniam! Je teda jasné, že Einsteinov model bol v podstate vyvrátený. Odborné články hovoria o tom, že sa vesmír chová zmätene! Zmätené sú snáď len mysle bádateľov, pretože pri pozorovaní javov zohráva zásadnú úlohu ľudské vedomie. Niektorí vedci preto tvrdia, že rozpory medzi modelmi a objektívnym pozorovaním vesmíru je možné vyriešiť iba tak, že vedci rozšíria svoje obzory a prijmú nové a zvláštne myšlienky. Tieto alternatívne myšlienky však nie sú nové, ale prastaré! Po tisíce rokov pred poslednou vedeckou revolúciou mal svet povesti a tradície a rozsiahle knižnice starovekých znalostí, ktoré sa časom stratili. Tieto archívy obsahovali kolektívne tajné vedomosti starovekých civilizácií, ktoré už dávno vedeli o mnohých z týchto moderných vedeckých záhad. To bol tiež dôvod, prečo sa vládcovia nášho takzvaného moderného sveta rozhodli zlikvidovať staroveké znalosti a nahradiť ich materialistickými teóriami, ktoré nemožno nikdy dokázať. Teraz sa výskum dostal do bodu, z ktorého nie je návratu.
Nevyslovenou pravdou je, že ako naša galaxia Mliečna dráha, tak celá naša slnečná sústava a najmä sústava Zem-Mesiac sú v porovnaní so zvyškom vesmíru úplne anomálne. A to platí najmä pre naše konkrétne miesto vo viditeľnom vesmíre. Kozmológovia sa nás snažia presvedčiť, že žijeme v jednej z nespočetných galaxií, ktoré majú byť vo vesmíre rovnomerne rozmiestnené. To však nie je pravda. Od roku 2013 pozorovania ukazujú, že Mliečna dráha sa nachádza v gigantickej vesmírnej prázdnote! Najväčšia, aká kedy bola nájdená! Ani tento objav neprospieva všeobecnému chápaniu vesmíru, pretože podľa štandardného modelu by táto prázdnota ani nemala existovať. Najnovšia štúdia, publikovaná v časopise Monthly Notices of the Royal Astronomical Society, dokonca potvrdzuje, že naša galaxia sa nachádza v centre tejto prázdnoty. Takzvaná prázdnota KBC má rozmery s priemerom približne 20 000 galaxií Mliečnej dráhy. Tento objav je pozoruhodný.
Zároveň zažívame nové maximum slnečnej aktivity a extrémne silné turbulencie a výrony koronárnej hmoty s erupciami triedy X. Najnovšie výsledky naznačujú, že slnečná aktivita riadi zemskú klímu a je tiež čiastočne zodpovedná za klimatické zmeny. Tieto výrony hmoty ovplyvňujú aj Zem a satelity. Vyvolávajú geomagnetické búrky a v extrémnych prípadoch môžu byť zodpovedné za spustenie technických porúch alebo dokonca poškodenie energetických sietí.
Vznik planéty Zeme a Mesiaca sa stále nedarí presvedčivo vysvetliť pomocou hlavných teórií. O vnútornej štruktúre našej planéty toho vieme len veľmi málo a aj v tomto prípade sa tradičné teórie ukázali byť vo väčšine prípadov chybné. Jedna z najdôležitejších nevyriešených záhad sa týka povahy vnútornej štruktúry našej planéty. V hlbinách boli opäť objavené štruktúry, ktoré by tam v skutočnosti nemali byť. Približne 3 000 kilometrov pod povrchom sa nachádza pás materiálu, ktorý vedci označujú ako vrstvu D. V tejto vrstve sa nachádzajú aj ďalšie časti planéty.
Ako táto vrstva vznikla a prečo stále existuje a neroztopila sa, je predmetom diskusie. Vedci v skutočnosti nevedia, ako je naša planéta štruktúrovaná, pretože nemôžu pozorovať zemské vnútro. Preto sa vedú početné debaty o tom, čo sa tam nachádza. Pevné štruktúry hlboko v zemskom plášti sú známkou toho, že alternatívne teórie o Dutej Zemi sú správne. Z vedeckého hľadiska je stále pravdepodobnejšia aj ďalšia konšpiračná teória, a to existencia neviditeľnej planéty v našej slnečnej sústave. Toto nebeské teleso sa nazýva Planéta 9, Planéta X alebo Nibiru! Aj tu sa objavuje stále viac dôkazov, že toto záhadné nebeské teleso skutočne existuje. Štatistické výpočty ukazujú, že slnečná sústava bez planéty X nedáva zmysel! Medzi planétami v našej sústave pôsobia silné gravitačné sily. Tieto merania sú najdôležitejšími ukazovateľmi prítomnosti planéty X. Aj v tomto prípade počítačové modely predpovedali, že táto neviditeľná planéta má najmenej desaťkrát väčšiu hmotnosť ako Zem. Astronómom sa však zatiaľ nepodarilo toto nebeské teleso vyfotografovať, pretože nepoznajú jeho presnú dráhu a nachádza sa ďaleko za dráhami Neptúna a Pluta. Mnohí vedci pátrajú po Planéte X už niekoľko rokov a sú presvedčení, že sa im čoskoro podarí určiť jej dráhu. Koniec-koncov štatistické dôkazy o jej existencii sú už teraz k dispozícii.
Riešenie týchto základných otázok sa netýka oblasti konšpiračných teórií, ale psychológie materialistickej vedy. V týchto dňoch sa na medzinárodných spravodajských portáloch objavuje stále viac správ o tom, že veľkú časť vedeckej literatúry treba považovať za čiastočne alebo úplne sfalšovanú! Táto alarmujúca skutočnosť spôsobuje postupnú stratu dôvery vo vedu a mnohé vedecké inštitúcie a univerzity. Kritikom sa zdá, že všetky dnes už vyvrátené základné vedecké teórie boli iba vymyslené, aby odviedli pozornosť od nebezpečných právd, ktoré už nemožno spochybniť. Je všetko, čo si myslíme, že vieme, zle?
Prejavila sa veľmi znepokojujúca tendencia falšovať vedecké výsledky a štúdie. To znamená, že vedecký proces sa stal prakticky nepoužiteľným, čo ohrozuje základy vedy ako celku. Mnohé fakty vyučované vo vzdelávacích inštitúciách nie sú ničím iným ako nezmysly. Neverte vede, pretože veľká časť z nej nie je pravdivá. Technológia umelej inteligencie vytvorila chaos, ktorý všetko ešte urýchľuje. Na jednej strane umelá inteligencia dokáže odhaliť falzifikáty, dokonca aj tie staršie, a na druhej strane generatívne technológie umelej inteligencie, ako je ChatGPT, teraz dokáže sama písať vedecké články a rekordnou rýchlosťou šíriť falošné články. To zaisťuje, že nečestní alebo podvodní vedci kazia vedecký proces tak, že teraz dosiahol nefunkčný stav!
Verejnosť nie je informovaná o tom, že tisíce výskumných prác publikovaných v prestížnych časopisoch spôsobili medzinárodný škandál, pretože sú sfalšované. Kritickí vedci pred týmto vývojom varujú stále hlasnejšie! Podľa ich vlastných vyjadrení je situácia desivá, pretože tieto falzifikácie spôsobili stratu dôveryhodnosti a vytvorili krízu, ktorú nemožno vyriešiť. Čelíme úplnej strate dôvery a zmene paradigmy, ktorú nikto nemôže zastaviť. Napríklad v roku 2013 bolo z dôvodu falšovania stiahnutých približne 1 000 diel. V roku 2022 to bolo približne 4 000 a v roku 2023 10 000 až 15 000 prác! Takzvané vedecké poznatky sú prešpikované sfalšovanými údajmi, a to spôsobilo krízu. Analytici sa však domnievajú, že ide len o špičku ľadovca a že percento falzifikácií je oveľa vyššie, a to až do tej miery, že celý zavedený systém poznatkov je vyvrátený a tým znehodnotený! Tu je niekoľko citátov profesorky Dorothy Bishopovej z Oxfordskej univerzity:
„Rozsah publikovania podvodných článkov vytvára pre vedu vážne problémy. V mnohých odboroch začína byť ťažké vytvoriť kumulatívny prístup k danej téme, pretože nám chýba pevný základ dôveryhodných dôkazov. A je to stále horšie. Na tejto prílivovej vlne podvodných vedeckých prác si ľudia budujú kariéru a nakoniec by mohli viesť vedecké ústavy a nechať sa zamestnať v mainstreamových časopisoch ako recenzenti a redaktori. Do systému sa vkráda korupcia.“
Tento rozsiahly podvod ohrozuje legitimitu akademického vydavateľského priemyslu, ktorého hodnota dosahuje takmer 30 miliárd dolárov, a dôveryhodnosť vedy ako celku. Z tohto a ďalších dôvodov, sa vymýšľajú psychologické stratégie proti odporcom, ktorí už nejaký čas poukazujú na to, že etablovaná veda je z veľkej časti tvorená klamstvom a výmyslami. Tvárou v tvár tejto kríze, ktorú si sami spôsobili, dochádza k návratu starých poznatkov!
Čo sa stane, keď teória Veľkého tresku a všetky na nej založené teórie stratia svoju platnosť?
Prečo pribúda anomálií a prečo je veda vo všeobecnej kríze?
Predstavujú naša galaxia a slnečná sústava skutočne stred vesmíru, ako sa kedysi predpokladalo?
Je vesmír ovládaný niečím zlovestným, prestúpený metafyzikou?
Prečo vedecký establishment lipne na svojich nedokázateľných teóriách a plánuje stratégie, ako potlačiť nesúhlasné názory?
Veľký tresk tiež vyvracia evolučnú teóriu: Nebol vznik života náhodný?
Majú genealógovia pravdu, keď tvrdia, že dávni vesmírni cestovatelia sú tvorcami ľudstva?
Naznačujú medzery v teóriách, že celý vesmír je zvláštnym výtvorom inteligentného dizajnu?
Je model plochej Zeme skutočne len konšpiračnou teóriou?
Našli zástancovia teórie plochej Zeme skryté nezrovnalosti v štandardnom kozmologickom modeli?
Vedeli ste, že žiadny fyzikálny experiment nikdy nepreukázal, že sa Zem pohybuje?
Vedeli ste, že model vesmíru, ktorého stredom je Zem, je aj dnes najstabilnejším systémom v kozmológii?
Bola Einsteinova teória relativity vymyslená len preto, aby zakryla nehybnú Zem v strede vesmíru?
Prečo vesmírne sondy nikdy nemajú prednosť pri bližšom skúmaní planéty Zeme?
Prečo nebola v rokoch 1972-2015 urobená jediná vedecky hodnotná fotografia celej planéty Zeme?
Čo je to záhadný solaris efekt, o ktorom hovoria astronauti a kozmonauti?
Určuje štruktúra ľudského mozgu hranice vnímania vesmíru?
Plánuje CERN postaviť nový urýchľovač častíc, ktorý by otváral portály do ďalších dimenzií?
Prečo sa na kontroverziu nemeckej mystiky vo vede zabudlo?
Vyvinul Albert Einstein najslávnejší fyzikálny vzorec vďaka tajnému učeniu madam Heleny Blavatskej?
Je zmena klímy spôsobená kozmickými a slnečnými javmi?
Zistili klimatológovia od 70. rokov minulého storočia, že čelíme globálnemu ochladzovaniu?
Existujú predpovede o konci modernej civilizácie od roku 2020?
Žijeme v metafyzickom multiverze?
Verte tomu alebo nie, ale obývame úplne najneobvyklejšiu slnečnú sústavu známu v našej galaxii a pravdepodobne aj v celom vesmíre. Mimoriadne fascinujúca je nielen sústava Saturn, ale aj záhadná sústava Zem-Mesiac. Je tu rozpoznateľných toľko odchýlok od iných hviezdnych sústav, že astronómovia tajne predpokladajú, že zaujímame jedinečné postavenie v celom vesmíre. Existuje možnosť, že planéta Zem aj jej Mesiac boli formované neznámymi inteligenciami. Náš svet a ľudstvo sú teda produktom vyšších inteligencií. Najnovšie astronomické pozorovania tiež ukazujú, že náš vesmír predstavuje súčasť oveľa väčšieho multivesmíru, ktorý nemôžeme vnímať. Dôsledky pre štandardný vedecký model kozmológie zatiaľ nemožno predvídať. K Veľkému tresku zrejme nikdy nedošlo! A naša planéta neobieha okolo Slnka!
Geocentrický model vesmíru nebol nikdy nad všetku pochybnosť vyvrátený objektívnymi experimentmi, a to ani z pohľadu hlavného vedeckého prúdu. Teória plochej Zeme obsahuje niektoré dôležité body zeme stredného modelu, ale je používaná ako konšpiračná teória na zakrytie hlbšej pravdy. Nemeckí priekopníci kvantovej fyziky svoje myšlienky rozvíjali na základe učenia staro indických Véd, tisícročného systému poznania védskej civilizácie. V týchto starovekých náukách nájdeme nielen vysvetlenie o mimozemských formách života a návštevách bohov, ktorí disponovali špičkovou technológiou a vesmírnymi loďami, ale aj vysvetlenie o vzniku vesmíru a konečnom účele ľudskej existencie.
Konečnou otázkou stále zostáva, aký je zmysel ľudskej existencie?
Nič nie je pre ľudskú bytosť dôležitejšie, než hľadanie a rozvíjanie svojej duchovnej stránky. A temnota to dobre vie. Pozná všetky ľudské slabosti, strasti a neduhy. Preto dobre vie, čo má ľuďom ponúknuť, ako ich má manipulovať, a ako ich má zviesť zo správnej cesty. Väčšina ľudí bola systematicky odklonená od skutočnej pravdy a už zabudla vyciťovať cez svoju dušu, čo je správne a čo je pravda. Týmto sa z nás stali ľahké obete a ašpiranti pre ovládanie a manipuláciu a to ako na úrovni mysle, tak aj na úrovni duše. Nie každý má dnes v sebe skutočne rozvinuté zdravé vyciťovanie a teda aj schopnosť rozoznávania, čo je pravda, čo je lož a čo falošné svetlo a falošné duchovno.
Preto sa najmä v posledných desaťročiach rozšírili ako mor rôzne ezoterické a „duchovné“ hnutia, ktoré namiesto oslobodenia a vzostupu majú za úlohu zväzovať ľudskú dušu a brániť jej v poznaní, hľadaní pravdy a v pravom vzostupe. V dnešnej vysoko významnej dobe, ktorá je dôležitejšia ako akákoľvek doba, kedykoľvek predtým, je úplne zásadné rozpoznať tieto falošné učenia a potom sa od nich odstrihnúť. Nemusí to byť vždy celé konkrétne duchovné učenie, ale napríklad len jeho časť či celkový duchovný postoj. S narastajúcim záujmom ľudí o oblasť duchovna sa prirodzene začalo rozvíjať aj falošné duchovno, v ktorom sa opäť mieša pravda a lož a to v najrôznejších pomeroch, a tak vzniká nebezpečný nápoj, ktorý u konzumenta ochromuje ľudského ducha namiesto toho, aby ho pozdvihoval. Prichádzajúci naivní „nováčikovia“ sú potom ľahko vábení na nesprávne miesta.
Dnes, keď sa vyplavuje na povrch všetko skryté, začínajú mnohí cítiť, že im niečo zásadné uniká a chýba, a že nie sú celiství. Cítia, že im chýba niečo skutočne podstatné a hlbšie. Niekedy ale za svoje nedostatočné cítenie vinia nedostatok duchovna a potom sa ako v drogovom opojení ženú za fantastickými učeniami, aby ten pocit nedostatku utíšili. Je to ale rovnako pochabý postoj a podobný princíp, ako keď alkoholik zapíja svoje problémy. Upnú sa na to nesprávne a vydajú sa neuvážene na cestu, namiesto toho, aby sa vydali na skutočnú cestu poznania a vyriešili skutočnú podstatu problému a zmenili ju.
Mnohí sa síce odstrihli z Matrixovej spoločnosti, pozdvihli sa do výšky, ale nakoniec padli do podobného, iba viac sofistikovaného Matrixu. Mnohé ponúkané duchovno je z veľkej časti prezlečený Matrix, ktorý vám dá ilúziu slobody a pritom spúta vášho ducha. Temnota nenechala nič na náhodu, preto je veľká väčšina duchovných kníh a učenia odpad, hoci je v nich trebárs 90% pravdy. Nepodceňujte schopnosť temnoty manipulovať a zatemňovať. Myslite na to, že najväčšou zákernosťou temnoty je, že sa dokonale prezlieka za to svetlé a povznášajúce a vydáva sa za to dobré. Väčšina temných agend je pre prebudených ľahko rozpoznateľná a dobre slúži parazitom na udržanie kontroly väčšiny populácie, ktorá je v hlbokom tranze. Avšak pre tých, ktorí tieto agendy prezrú a usilujú sa o duchovný vzostup, je pripravená oveľa zákernejšia a sofistikovanejšia manipulácia. Dá im falošný pocit jedinečnosti a duševnej obživy, pričom ich zase odkláňa od pravdy a poznania. Práve týmto duchovne založeným ľuďom ponúka temnota ešte väčšie pokušenie a ešte ťažšie skúšky. To, že v týchto učeniach je často veľa pravdy, slúži len na efektívnejšie podmanenie ľudskej duše a na presvedčenie ašpiranta vzostupu, aby automaticky prijímal ich „duchovné pravdy“ bez vlastnej sebareflexie.
Pravda môže mať v sebe kúsok klamstva a potom napríklad pri prijatí 90% pravdy prijmete aj tých 10% klamstiev, ktoré vás odstrihnú od správnej cesty. Všetko je, samozrejme, krásne zabalené do najčistejších slov a tvári sa ako to najjasnejšie svetlo, hoci to je v podstate len temnota v inom kabáte.
Pravda pôsobí prirodzene svojou intenzívnou silou Svetla na ostatných a prežiari ich. Samozrejme, nie tých, ktorí stoja urputne na svojich zatemnených presvedčeniach. Tí sa budú do nekonečna vzpierať, útočiť a budú také informácie považovať za hlúpe a arogantné. Čistí ľudia s pravdivým poznaním s informáciami súznia, a pokiaľ budú pre nich úplne nové, tak ich budú starostlivo skúmať a hľadať v sebe, či je všetko skutočne tak. Nechajú ich v sebe dozrieť. Prijatie pravdy nefunguje tak, že si niečo prečítam a získam ihneď hlboké poznanie. Pravda a poznanie sa získavajú dlhým a vnútorným skúmaním a dozrievaním.
Falošné duchovno učí človeka lietať v oblakoch, ale pravý život a získavaná skúsenosť sa odohráva tu dole. Učí človeka oddeliť sa od svojej mysle, len prijímať a dokonca nič necítiť. Potom ale hrozí, že upadnete do úplnej duchovnej agónie, a že sa stanete len pasívnym príjemcom namiesto aktívneho tvorcu. Takto spracovaný človek sa zároveň stáva ľahko manipulovateľným, pretože jeho pasivita a nezáujem o hľadanie skutočnej pravdy, ho robí zraniteľným. Už nie je tou pravou živou ľudskou dušou.
Zdravá ľudská duša je hravá, činorodá, kreatívna. Túži po poznaní a pravde. Je ako dieťa a tiež potrebuje cítiť a žiť. Prijíma radosť aj smútok, prežíva nadšenie aj bolesť. Život nie je len o tom, aby sme sa kochali slniečkom a pritom popierali existenciu mrakov. Byť duchovne zrelým tiež znamená, že to, čo som si duchovne osvojil, vložím do hmoty. Sme momentálne bytosťami z mäsa a kostí, tak sa nemôžeme hrať na nejaké éterické bytosti. Spojenie toho nášho hmotného a duchovného má dôležitý dôvod. Máme svoju duchovnosť vkladať do hmoty a vďaka životu v hmote získavať jedinečné skúsenosti a tak hmotu harmonizovať a oživovať. Skôr, než sa oddávať len meditáciám a odpútavaniu sa od hmoty, by sme sa mali v hmote správne ukotviť tým, že sa v nej naučíme správne žiť, a že sa naučíme duchovno a božskú energiu premietať do každodenného života.
Nejde o odsúdenie meditácií, kedy sa jedná o formu stíšenia mysle a spojenia so svojou dušou, ale ide o extrémne prejavy, kedy sú porušené všetky princípy zdravej rovnováhy. Mnohí ezoterici utekajú vysoko za slnkom, ale pritom slnečné lúče svietia aj tu dole na Zemi a to v ideálnej miere, v takej, aby nás nespálili. Sú ako poletujúce malé semienka vo vetre, ktoré nemajú žiadnu kontrolu nad tým, kam ich prúdy vetra odnesú, pretože nemajú pevné ukotvenie. Také semienko má byť vsadené do zeme, odtiaľ vyklíčiť a potom rásť do výšin. Zhora naň potom svietia silné oživujúce svetlé lúče Slnka a ono je pritom pevne zapustené v pôde. Tak má zaručený mentálny rozvoj aj pevnú kontrolu nad svojím bytím.
Kto bude šíriť Pravdu, dostane prirodzenú posilu a jeho slová budú žiariť pre tých, ktorí túžia po Pravde a Poznaní.
Hovorí sa, že čas meria každému rovnako, ale je to tak naozaj? Lenže, čo keď sa čas z nejakého dôvodu vkradol ako zlodej do našej mysle, aby nás nehnute držal na jednom a tom istom mieste, a to komukoľvek znemožňuje spirituálny pohyb vpred a vinou toho nám život preklzáva medzi prstami, čím prichádzame o jeho zmysel a pochopenie, ktoré je pred nami zámerne zatajené vo hviezdnom vzduchoprázdne bez konca.
Ako môže niečo také niekoho napadnúť? Či nie je život definitívne ukončený poslednou bodkou, čím je smrť? Žijeme snáď v nejakej bubline, ktorá neprepustí rozum človeka za domnelú bariéru vymedzenej existencie, kde tiká, či netiká čas?
Čas je rozhodne bludný kruh točiaci sa nepretržite dookola, preto nemá začiatok ani koniec! Kruh je rovinný geometrický útvar, obmedzený kružnicou. Je určený svojim stredom S a polomerom r: Je to množina všetkých bodov roviny, ktoré majú od stredu vzdialenosť menšiu alebo rovnú polomeru.
V prastarej ezoterike je sila kruhu nespochybniteľná, pretože je často pripodobnená k oku VEĽKÉHO DOHLIADATEĽA, ktorý vytvára tzv. veľký dohľad, ktorý možno vypozorovať v okultnom symbole pyramídy s okom, ktoré je v podobe tohto znaku umiestnené v každom kostole či chráme, aby dohliadalo nad životmi ľudských más. S týmto symbolom tiež korešponduje had, ktorý požiera svoj vlastný chvost, ktorým je hermetický prejav takzvaného Uroborosa.
UROBOROS alebo OUROBOROS, predstavuje cyklickú podstatu vecí, nekonečný návrat od konca k začiatku, sebazničenie a seba obnovu. Ale ako je to s časom, čiže s kruhom, mimo pôsobnosti ezoteriky? V skvelom českom (nadčasovom) seriáli – NÁVŠTEVNÍCI zaznelo: „Kruh je podstata všetkého. Všetky mocné, dôležité a krásne veci sú okrúhle: ZEMEGUĽA, MESIAC, ŽENSKÉ PRSIA ,SLNKO A HVIEZDY NAD NAMI.“
Vskutku, keď sa do vody vhodí tehla či dlaždička, vytvorené vlny sú okrúhle a nie hranaté! Prečo je to tak? Fyzika nám ponúkne pomerne ľahkú odpoveď. Vlna sa šíri od telesa všetkými smermi rovnakou rýchlosťou. Alebo čokoľvek, čo spadne do vody, vytvorí vlny v tvare kruhu, pretože voda nespozná, že tie predmety nie sú okrúhle.
Vzhľadom na to, že si možno kruh vyobraziť ako hodinový ciferník, ponúka sa nám akási spojitosť medzi obvodom a symbolikou času, a to je pozoruhodná anomália, ktorá je dôkazom toho, že kruh v prírodnom prostredí vyčnieva nad ostatnými geografickými útvarmi, najmä ak akýkoľvek predmet vhodený do vody vytvorí vlnu v tvare kruhu, ako už bolo uvedené vyššie. Domnievam sa preto, že čas je kľúčom k všetkému ľudskému poznaniu.
O tom nakoniec vypovedá časový paradox, ktorý môže teoreticky nastať pri cestovaní v čase do minulosti. Tento paradox sa dá veľmi jednoducho popísať ako stav, kedy vďaka cestovaniu v čase, reakcia zruší akciu, ktorá ju vyvolala. Ako príklad možno uviesť človeka, ktorý by mohol cestovať do minulosti a stretnúť tam seba mladšieho z doby ešte pred tým, než cestu podnikol. Pokiaľ by pritom svoju mladšiu verziu zabil, nemohol by do minulosti cestovať a zneškodniť sám seba. Teoreticky, pokiaľ je možné cestovať v čase do minulosti, potom je možné cestovať aj do budúcnosti.
Čo nám cestovanie v čase prezrádza o vesmíre? Za predpokladu, že je toto sci-fi cestovanie možné, nepochybne dôjdeme k záveru, že kozmos má svoj počiatok aj koniec, ktorý je síce v nedohľadne, ale existuje. Aj napriek tomu všetkému, v skutočnosti to tak nemusí byť!
DVA VESMÍRY – NADRADENÝ (MASTER) A PODRIADENÝ (SLAVE)
Aj keď teória o vzďaľovaní galaxií je pre modernú astrofyziku nedotknuteľným svätým grálom vedy, najmä keď sa tento kozmologický názor opiera o objav reliktného žiarenia, ktorý otvoril cestu teórii veľkého tresku, začínajú sa postupne znovu oživovať tézy a hypotézy o stacionárnom vesmíre, ktorý sa elegantne prejavuje ako TEMNÁ ENERGIA. Čo je na stacionárnom vesmíre pozoruhodné, že má zmysel sa jeho existenciou zaoberať? Keby bol Vesmír statickým – nepohyblivým (nemeniacim sa s časom) priestorom, tak by sme dnes museli prepísať či pozmeniť celý rad nadväzujúcich teórií a hypotéz, z ktorých sa skladá táto pomerne zložitá mozaika vedomostí, ktoré majú stále bližšie k spomínaným hypotézam než skutočnosti. Akonáhle by náš vesmír existoval v stacionárnom prostredí, mohli by sme okamžite zabudnúť na cestovanie v čase, tým alebo oným smerom, pretože v ustálenom vesmíre stráca priestor i čas zmysel. (Pozn. Časopriestor alebo tiež priestoročas je fyzikálny pojem z teórie relativity zjednocujúci priestor a čas do jedného štvorrozmerného kontinua. Čas zohráva úlohu štvrtého rozmeru a je oproti zvyšným trom priestorovým rozmerom význačný, napríklad tým, že sa v ňom možno pohybovať len jedným smerom).
Všetky sci-fi filmy o cestovaní v čase, za týchto okolností, by stratili na svojom lesku a kúzle, nehovoriac o hercoch a režiséroch, zvlášť o knižných autoroch zaoberajúcich sa týmto žánrom. Vesmír bez času je ako zrkadlo bez skla, preto v priestore, v ktorom neexistuje čas, logicky nikto nestarne. Obyvateľom takého hviezdneho sveta sa dostáva privilégium Stvoriteľa, pretože, kto nestarne a žije večne, je nepochybne považovaný za všemocného Boha!
Preto je rozpínanie vesmíru s hodinovými ručičkami z nejakého dôvodu pre ľudskú myseľ, jednoznačne akceptovateľnejšia predstava, než je obyčajné ustrnuté univerzum bez časového vývoja a perspektívy.
Ako tomu máme rozumieť? Ide o to, že v skutočnosti môžu existovať obidve varianty kozmických svetov, čím je statický aj expandujúci model vesmíru. Akurát s tým rozdielom, že stacionárne poňatie vesmíru je konštantne nadradené nestacionárnemu konceptu. Ak tomu tak je, tak sa môžeme prikloniť k názoru, že jeden vesmír je nadradený tomu druhému, respektíve, že Vesmír bez času je nadradený tomu s tikajúcimi hodinami.
O čom to vlastne vypovedá? V tomto prípade ide o možnosť toho, že v stacionárnom kozmickom priestore bol nejakou vyspelou inteligenciou úspešne zasiaty (stvorený) náš expandujúci vesmír, ktorý vďaka tomu získal časové spojenie so začiatkom a koncom, čo sú v tejto sfére bytia kozmické cykly.
Nie je takáto vízia snáď dôkazom Boha Stvoriteľa (?), pričom nepopieram, že na zrodení terajšieho kozmického sveta sa mohla podieľať aj celá skupina nesférických (mimozemských) entít, vytyčujúcich kruh života, z ktorého dokážeme monoteisticky odvodiť jediného možného Tvorcu a Správcu, ktorým nie je nikto iný, ako Veľký Architekt Stvorenia, čiže Boh Stvoriteľ!
Z čisto vedeckého hľadiska vykazuje náš vesmír rysy experimentu, teda nikto nemôže s istotou vedieť, či živočíšny druh človek nie je tiež súčasťou skrytého pokusu!
Nebojím sa tvrdiť, že do tajomnej skladačky dobre zapadajú aj stále častejšie pozorovania UFO! Nepochopiteľne vyspelé technológie, či skôr technický pokrok z ríše snov, všetko nasvedčuje tomu, že tieto tajomné entity nemusia vôbec pochádzať z tohto nami obývaného vesmíru, ale z iného alternatívneho univerza, o ktorom som sa zmienil v súvislosti s nadradeným vesmírom. Koniec koncov, mnoho obetí mimozemských únosov tvrdí, že ich postihla strata pamäti či časové okno, „čo svedčí o tom, že sa títo ľudia mohli nevedome ocitnúť, kdesi v „nadradenom vesmíre“, kde vôbec neplynie čas, tak ako v našom vesmírnom prostredí.
Ak je Homo sapiens súčasťou nejakého vesmírneho plánu, tak vyvstáva otázka, čo je jeho cieľom? Môže to byť čokoľvek, napríklad výskum duše, alebo bádania nad potenciálom ľudského stvorenia, atď. A priori nemožno vylúčiť žiadnu z týchto možností! Alebo ide o niečo oveľa horšie, čo si nedokážeme ani predstaviť!? Sme snáď šachové figúrky v neurálnej sieti, kde prebieha zábavná hra zvaná: „KOĽKO TOHO ČLOVEK ZNESIE?“
Ako toto asi môže dopadnúť? Keď bude experiment hotový, príde koniec sveta, respektíve koniec vesmíru? Buď ako buď, keď budeme empatickým živočíšnym druhom, potom máme väčšiu nádej, že manipulujúci HRÁČI z nadradených sfér vesmíru, budú s nami viac komunikovať, ba dokonca aj súcitiť, a vďaka čomu nebudeme iba figúrkami v šachovnicovom poli.
Veľký zákon – Toto je prvý zákon karmy, ktorý to všetko zhŕňa. Je to zákon príčiny a následku, čiže v preklade – všetko, čo dáte, sa vám vráti.
Tvorenie – Druhý zákon vysvetľuje, že všetko – to dobré aj zlé, má svoj pôvod, svoj zdroj. Ten zdroj ste vy sami. Zamyslite sa, čoho vytvárate viac.
Miernosť – Tento karmický zákon nás učí prijatiu. V živote budete prechádzať rôznymi skúškami a búrkami, ale dôležité je, poučiť sa z týchto lekcií, neprahnúť po pomste, neživiť v sebe zlosť a zášť, aj keď vám bolo ublížené. Neprebývajte v „búrke“ príliš dlho, aby ste si so sebou všade neniesli negatívnu energiu.
Rast – Dôležité je pochopiť, že aj keď nemôžete na 100 % ovplyvniť to, čo sa deje, môžete ovplyvniť to, ako sa k tomu postavíte. Jediné, čo môžete kontrolovať, je vaša vlastná reakcia na to, čo k vám prichádza. Pochopenie tohto zákonu prináša skutočný mier do duše.
Zodpovednosť – Vnútorný konflikt býva najčastejšie príčinou všetkého trápenia aj vonkajšieho boja. Prevezmite zodpovednosť za svoje pocity. Naučte sa ich smerovať pozitívne.
Spojenie – Vaša životná cesta sa sama a prirodzene odvíja. Všetko, čo ste sa naučili z minulých skúseností, má dopad na to, čo a ako prežívate teraz. Nič sa nedeje bez príčiny.
Zameranie – Netrieštite svoju pozornosť na milión vecí naraz. Ak sa niečomu práve venujete, venujte sa len tej jednej veci. Nikam sa neponáhľajte. Ak máte hlavu „rozlietanú“ kade-tade, pozývate do svojho života negatívu.
Tu a teraz – Buďte prítomní. Nevŕtajte sa stále v chybách, ktoré ste spravili v minulosti. Upierajte pohľad vpred. To je jediná cesta ako môžete rásť a zlepšovať sa. Vnímajte a vychutnávajte si život v prítomnom okamihu. To je jediné, čo skutočne vlastníte.
Opakovanie – História sa opakuje a vám sa niektoré životné lekcie vracajú znova a znova, pokým ich úspešne neuzavriete. To je presne ten pocit: „Prečo dokola musím riešiť toto?“ Asi musíte, lebo ste to ešte nevyriešili. Keď vyriešite, váš život sa posunie novým smerom. Trpezlivosť a odmena – Bez práce nie sú koláče! To platí aj v zákonoch karmy. Všetko dobré, čo sa vám deje, ste si museli zaslúžiť. Začnite už teraz pracovať na tom, aby sa vám toho dobrého dialo ešte viac.
Človek prichádza na svet podľa pozemských zákonitostí v dvoch fázach, oplodnením a narodením. Obaja rodičia žijú v domnienke, že sú tvorcami svojho dieťaťa, že stvorili novú bytosť, ktorá je po telesnej aj duševnej stránke ich výtvorom. Ak je už od mala viditeľná rovnaká podoba a povaha, vo svojom presvedčení sa ešte viac utvrdia.
Pravou podstatou človeka je ale duch. Ten sa však nededí ani nedelí ako hmota. Je samostatným jadrom každého človeka. Na Zemi potrebujeme rodičov na to, aby nám stvorili telo, cez ktoré sa náš duch bude môcť v hmote prejavovať a vyvíjať. Pri oplodnení, aj pri narodení dieťaťa, duch rodičov nič zo seba neuvoľňuje ani nevydáva. Na dieťa z nich neprejde ani najmenšia čiastočka ich duchovnej podstaty. Rodič môže dávať zo svojho ducha iba výchovu, byť príkladom, čo dieťa vďaka pudu napodobňovania vedome vstrebáva alebo odmieta.
Rodičia sú tvorcami svojho dieťaťa iba po telesnej stránke. Pomocou spermie a vajíčka sa vytvorí telesný zárodok, ktorý rastie zo živín matkinho tela. Telesná podoba i dispozície na určité choroby sú dedičné, lebo hmota je schopná delenia. Avšak po duševnej a duchovnej stránke je každý človek samostatnou bytosťou, ktorú rodičia pritiahli na Zem zákonom spätného pôsobenia (čo človek dáva, to dostane, teda zákon akcie a reakcie) alebo zákonom rovnorodosti (zbližujú sa ľudia s rovnakými sklonmi, záujmami a životnými hodnotami, preto spájať, priťahovať sa a rozumieť si, možno len na rovnakej úrovni, nerovnorodé sa nemôže spájať, odpudzuje sa, vytvára nesúlad a utrpenie).
Deti preto nemajú rodičom vyčítať svoje negatívne sklony a vlastnosti ako neprávom zdedený duševný majetok, lebo si ich priniesli sami, nepochádzajú od rodičov. Podľa zákona rovnorodosti sa narodili podobným rodičom ako sú sami.
Väčšinou sa priťahujú do pozemských rodín duše s negatívnymi vlastnosťami, lebo sú podľa zákona rovnorodosti ťažšie, rovnorodejšie s vlastnosťami hmoty. Ak musia členovia rodiny žiť s rovnakými negatívami pod jednou strechou, vznikajú medzi nimi často trenice a problémy, ktoré ale napokon majú viesť k ich odstráneniu, k náprave. O tom, že pôsobením rovnakého na rovnaké sa zdoláva prekážka, hovorí aj známe príslovie: „Klin sa klinom vybíja“.
Ako sa dostane duch dieťaťa do matkinho tela? Po oplodnení sazvýrazní vyžarovanie matkinej duše. Vytvorí sa tak rovnorodá dráha, po ktorej sa môže priblížiť k matke duša dieťaťa. Bez tohto zvláštneho mostu, ktorý sa utvára iba počas tehotenstva, by sa duša nemohla k matke dostať z diaľok jemnohmotnosti alebo z nižších úrovní. K vteleniu duše dochádza najčastejšie z karmického dôvodu. Vtedy sa do rodiny vteľuje už z niektorého života známy duch. Ak chýbajú karmické vlákna, vteľuje sa „cudzí“ duch, ktorého spája s rodičmi iba zákon rovnorodosti, teda spoločné duševné a duchovné vlastnosti.
Duch dieťaťa neprichádza neskúsený a čistý ako nepopísaný papier. V minulých životoch už veľa zažil a prináša si so sebou aj nejaké viny na odpykanie a nové úlohy. Na svoju minulosť „zabudol“, hoci je v jeho duchu zakódovaná. Dieťa sa bude na ňu postupne rozpomínať až pod vplyvom rôznych udalostí. Žiaden ľudský duch nie je na Zemi po prvý krát. Zákon rovnorodosti by nepripustil vtelenie nového, menej zrelého ducha medzi zrelých, pretože by sa nemohol medzi nimi vyvíjať. Bránila by tomu obrovská priepasť nepochopenia medzi ním a okolím. To, že doteraz tieto rozdiely existujú, nie je spôsobené menším počtom životov, ale nedostatočným využitím týchto životov, za čo môže človek sám. Pripomína to situáciu v škole – kto nedáva pozor a neučí sa, zaostáva.
Duša, resp. dušou obalený duchovný zárodok, sa priblíži k matke už začiatkom tehotenstva. Zdržuje sa pri nej, zdieľa s ňou mnohé zážitky a ona väčšinou cíti jej prítomnosť akoby v sebe. Samozrejme, duch neprichádza k matke priamo z duchovnej ríše, ale z astrálnej sféry vo forme duše. Vteliť sa môže duša do matkinho tela až vtedy, keď telesný zárodok dosiahne maximálnu zrelosť, teda v polovici tehotenstva. Po vtelení duše, resp. ducha, má už telesný zárodok vlastný krvný obeh. Aj pohyby v matkinom tele sú znamením, že zárodok ožil. Keby v čase zrelosti telesného zárodku nevstúpil doň žiadny duch, čo môže byť spôsobené negatívnou karmou alebo nesprávne sa vyvíjajúcim telesným zárodkom, ako aj slabým vyžarovaním matkinej duše, telesný zárodok zdegeneruje a odumiera. Len prítomnosť ducha, vyššej podstaty ako hmota, ho môže ďalej vyvíjať do ľudskej podoby.
Proces narodenia dieťaťa teda tvoria štyri fázy:
Oplodnenie
Priblíženie sa duše k matke začiatkom tehotenstva
Vtelenie duše (inkarnácia) v polovici tehotenstva
Narodenie dieťaťa
Náš život v hmotnosti riadia z duchovnej ríše naši vyspelejší bratia a sestry. U dokonalých duchov je pohľad na pozemský život omnoho komplexnejší a predvídavejší, čerpajú predsa z našich minulých životov a z poznania budúcnosti. Vedia, čo sa bude v čase nášho života odohrávať na Zemi, v ktorej časti sveta nastane katastrofa alebo vojna, či to má pre náš vývoj význam alebo nie, a tak aj podľa budúcich udalostí riadia naše vtelenie. Poznajú nás lepšie ako my sami. Kniha života a forma nášho ducha sú zrkadlom našej minulosti.
Ako vlastne vzniká duch a čo má s človekom spoločné?
V spodnej úrovni duchovnej ríše sa nachádzajú duchovné zárodky. Pod vplyvom základnej sily, ktorá tu vyžaruje silnejšie ako vo vesmíre, sa duchovné zárodky prebúdzajú k uvedomeniu – k túžbe po sformovaní sa do duchovnej bytosti. Tak ako zárodok sliepky po dozretí inštinktívne túži byť sliepkou, tak duchovný zárodok túži byť duchovnou bytosťou. Na to, aby sa z dozretého vajíčka vyliahlo kura, treba však vhodné podmienky – vyššiu teplotu. Duchovný zárodok zas naopak, potrebuje väčší chlad, aby sa z neho sformoval duch.
Len čo sa u neho v duchovnej ríši prebudí túžba po vlastnej osobnosti, začne konať podvedome to, čo tento cieľ podporuje, čiže hľadať vhodné podmienky. Dokiaľ sa v ňom neprebudila túžba po živote, ležal nehybne, akoby spal. Až chcenie po vývoji je prvým pohybom ducha. Pod vplyvom zákona pohybu a tiaže začne duchovný zárodok klesať z duchovnej ríše do nižších sfér, aby sa mohol vyvíjať.
Zastaví sa na okraji jemnohmotného sveta. V ňom sa za určitých podmienok začne formovať jeho obal, najprv do podoby dieťaťa, ktoré postupne rastie a vyvíja sa v dospelého človeka. Tak sa v jemnohmotnom svete formuje najprv duša do ľudskej podoby, ako obal duchovného zárodku.
Duchovný zárodok v jadre duše ostáva ešte nevyvinutý. Podobne ako z jablka nemôže hneď vyrásť ďalšie jablko, ale najprv strom, tak aj u ľudí sa najprv musí vyvinúť duša, až potom duch. Preto vznikol jemnohmotný svet skôr, aby sa mohli vyvinúť najprv duše. Až po ich vývoji, teda po nadobudnutí ľudskej podoby, vznikla hrubohmotnosť a s ňou aj Zem, kde vstupujú duše do hmotných tiel. Celý hrubohmotný vesmír vznikol na jediný účel – na vývoj duchovných zárodkov. Jemnohmotnosť bola pre vývin ducha iba prechodným štádiom, potrebným na to, aby sa vytvorila duša – obal ducha. Duša je vlastne spojivom, prostredníkom, pomocou ktorého sa duchovný zárodok spojí s telom, aby mohol na Zemi cez neho aktívne pôsobiť, a tým sa vyvíjať. Telo zároveň chráni dušu aj pred drsnými vplyvmi vonkajšieho prostredia na Zemi.
Spolu s vývojom a dozrievaním planéty dozrieva aj ľudský duch viacerými životmi na Zemi a pobytom v jemnohmotnosti. Vývin ducha sa podobá vývoju orecha. Jeho jadro je najprv malé, beztvaré a mäkké. Až dozrievaním a hrubnutím obalov, vo forme šupy a škrupiny, rastie a tvrdne aj jadro. Po jeho dozretí obaly už nemajú preň význam, rozpadávajú sa. Aj duchovný zárodok rastie a dozrieva pod svojimi obalmi čiže dušou a telom. Duch po dosiahnutí zrelosti sa stane večnou a vedomou osobnosťou v ľudskej podobe, preto už obaly – telo a dušu – nepotrebuje. Slúžili mu iba ako odev ducha v príslušných úrovniach, aby ho chránili a podporovali vo vývoji. Duchovný zárodok sa teda postupne mení na vyvinutého ducha. Tento názov vyjadruje, že vývinom dospel vo vedomú osobnosť.
Na uľahčenie rozhodovania sa a pre vývoj vlastnej vôle má každý svojho „strážneho anjela“. Je to v podstate jemnohmotný duch – človek, ktorý žil nedávno na Zemi, preto dobre pozná pozemské pomery, ale aj svojho zverenca, najmä jeho slabosti. Podľa zákona rovnorodosti (zbližujú sa ľudia s rovnakými sklonmi, záujmami a životnými hodnotami, preto spájať, priťahovať sa a rozumieť si, možno len na rovnakej úrovni, nerovnorodé sa nemôže spájať, odpudzuje sa, vytvára nesúlad a utrpenie) trpí alebo trpel podobnými nedostatkami, preto ho dokáže lepšie pochopiť. Jeho úlohou je radiť svojmu zverencovi pri vážnych rozhodnutiach a varovať ho pred nebezpečenstvom a pádom. Touto činnosťou sa sám zdokonaľuje v jemnohmotnosti a nemusí sa už vteliť na Zem, keď ho tam nepúta zákon spätného pôsobenia („Čo človek zaseje, to zožne“. Z fyziky nám ho pripomína zákon akcie a reakcie). Vplyv strážneho ducha vníma človek cez cit ako hlas svedomia, len ako radu, aby dospel k vlastnému rozhodnutiu – k rozvinutiu slobodnej vôle.
Každý strážny duch je o niečo lepší a dokonalejší než jeho zverenec. Nie je anjelom, aj keď sa ten názov zaužíval. Podľa zákona rovnorodosti je medzi človekom a strážnym duchom malý rozdiel v duševnom vývoji. Omnoho vyšší duch alebo anjel by totiž nedokázal človeka v jeho pozemských želaniach a chybách pochopiť. Tým, že strážny duch ho o čosi prevyšuje, urýchľuje svojím vplyvom jeho vývoj. Keď zverenec dá na jeho rady, má strážny duch z toho radosť, a naopak, trápi ho, keď sa jeho zverenec neriadi hlasom svojho svedomia. Podľa zákona o slobodnej vôli nemôže strážny duch človeka do ničoho nútiť ani nasilu odrádzať, i keď mu hrozí pád, ba aj smrť. Každý človek, bez ohľadu na kvalitu svojho života, má strážneho ducha alebo aj niekoľkých. Nik nie je sám, bez pomoci. Vyššou hierarchiou strážneho ducha je duchovný vodca, ktorého dostane človek s vyššími duchovnými kvalitami.
Každá naša myšlienka, slovo, čin alebo voľba má dosah a vplyv a ovplyvňuje blízke okolie, tak aj celý vesmír.
A všetko, s čím sa stretávame a čoho sa bojíme, to všetko sme my. V príbehu dobra a zla, v ktorom sa snažíme zorientovať, si musíme uvedomiť, že hráme len proti inému aspektu seba samého, ktorý nám dovoľuje hrať zo svojho uhla pohľadu. Jediný skutočný nepriateľ, ktorý proti nám stojí, sme my sami.
Komunikácia ľudského a zvieracieho ducha – všetko je JEDNO VEDOMIE:
Každý človek je unikátny kus s jedinečnými vlastnosťami. Nejestvujú dve rovnaké duše, každý máme iný, svoj jedinečný pohľad na život a jeho vnímanie. Zaujímame sa o odlišné veci, žijeme iným spôsobom, premýšľame inak a zariaďujeme si svoj život podľa svojich vlastných predstáv.
Jedno by mal mať však každý človek. Aspoň teda ten, ktorý prišiel naplniť svoj účel bytia na Zemi. Je to vzťah s Bohom. Ten, ktorý v tomto živote nehľadá Boha, nežije plnohodnotným životom. Možno sa má dobre v hmotnom meradle a prežije zaujímavý život, ktorý by mu mnohí závideli, no po smrti prichádza vyúčtovanie a pokiaľ sme si nič neosvojili, nič sa duchovne nenaučili, musíme život na Zemi opakovať dovtedy, kým neprezrieme. Žiaľ, momentálne, už nie je čas na ďalšie životy.
V záhrobnom svete je omnoho ťažšie prísť k duchovnému prezreniu, pretože tam nemáme hrubohmotné telo, ktoré slúži ako čiastočná bariéra voči jemnohmotným prúdom, voči tomu, aby sme plnou silou pocítili účinky našej karmy. Po smrti už musíme bezpodmienečne žať, čo sme zasiali, vtedy už možnosť voľby nie je taká jednoduchá. A keďže sme vo veľkom bode obratu, dôležitá je každá sekunda práve teraz v čase čítania tohto textu až do doby, kým sa nezavrie brána a nepretečú presýpacie hodiny súdu nad nami. Z toho dôvodu je to pre nás doba s názvom „buď-alebo“, a práve preto by sme mali začať hľadať cestu k Bohu, pokiaľ ju ešte nehľadáme. Vzťah s Bohom by mal byť totiž hlavným pilierom našich životov a musíme sa to naučiť. Tak, ako sa teraz stavia na matérii, tak sa musí všetko obrátiť a musia sa budovať najskôr duchovné základy. Popri starostiach o živobytie a rodinu sme tu prišli za účelom duchovného vývinu a ten vedie práve cez budovanie spojenia s Najvyšším. Pojem božstva je prekrúcaný rôznymi náboženstvami a duchovnými náukami a teda len veľmi málo duší má skutočne čistý a neskalený pohľad na pojem slova Boh a vzťah s ním.
Prečo by sme mali hľadať Boha, prečo by sme sa mali pred ním klaňať, načo ho vôbec potrebujeme? Ten, kto odpoveď pozná, vie veľmi dobre prečo, veľmi jasne cíti účel a ten, ktorý sa takto potrebuje pýtať, má pred sebou ešte ďalekú cestu. Pokiaľ si myslíme, že nepotrebujeme toto spojenie medzi našou dušou a Najvyšším, poukazuje to len na to, že sme materialisticky alebo inak zcestne zameraní a duševne neživí. Boh je Život a Svetlo, a preto pokiaľ kráčam duchovne správne (resp. sa o to snažím), cítim netušenú potrebu hľadať spojenie s Najvyšším. Väčšina v ruchu a potemnení dnešného sveta stratila toto spojenie, pretože žije v opojení hmotných prúdov, lenže ten, kto sa dokáže povzniesť nad rozumovú bariéru, ten jasne cíti, že je niekto/niečo nad nami, že život je niečo viac ako len to, čo vidíme okolo seba hmotnými očami a túži to spoznať.
Pojem slova Boh je častokrát mylne interpretovaný. Najčastejšie sa znižuje pojem Božstva do prachu rozumu. Snažíme sa Boha pochopiť rozumom, a preto sa snažíme jeho obraz vtesnať do našich úzko vymedzených hmotných predstáv. Nedá sa ani porovnať, ako ďaleko je to od reality, pretože pokiaľ by sme spoznali, resp. vytušili, ako ďaleko od nás tróni Najvyšší, koľko úrovní sa nad nami na ceste k nemu nachádza, padli by sme v úžase a pokore na zadok. Niektorí „duchovní znalci“ sa mylne domnievajú, že oni sami majú v sebe kúsok Boha, pritom niet horšieho pomýlenia, ako si toto namýšľať. Brnká to na ich duchovné ego a páči sa im tá predstava, no úplne im to zastiera zdravý pohľad a cestu k Svetlu. Je pravda, že Boha môžeme nájsť v prírode alebo v sebe, keď sa jednoducho stíšime. V prírode a v sebe však nespoznáme samotného Boha. Boh sídli vysoko nad nami a my môžeme spoznávať iba jeho pôsobenie, jeho vôľu. My teda nedokážeme spoznať samotného Boha tvárou v tvár, pretože jeho podstata a jednoducho vyžarovanie je neporovnateľné s nami. Môžeme však v prírode a v sebe spoznať jeho pôsobenie, teda vôľu Božiu. Túto vôľu, keď sa správne naladíme, prijmeme do seba a vďaka nej začneme žiť bohumilým životom. No ani to neznamená, že máme v sebe niečo Božské. Je to ten istý princíp, ako keď na nás z nesmiernej diaľky svieti Slnko a predsa vieme, že nemáme v sebe nič zo Slnka, ale cítime iba jeho pôsobenie.
Poznávajme Boha, hrdo sa hlásme k nemu, ale s pokorou, ktorá k tomu prináleží. Nesnažme sa Stvoriteľa pochopiť rozumom; my ho dokážeme vnímať iba ako žiarenie a aj to už mnohonásobne zoslabené. To nám, ľudským duchom, musí stačiť, bližšie žiarenie by sme totiž ani neuniesli. Opäť je to podobný princíp, ako keby sme sa chceli priblížiť k Slnku. Pokiaľ by Slnko bolo o kúsok bližšie alebo ďalej, život na Zemi, ako ho poznáme, by nebol. Preto nestrhávajme dole to, čo je vysoko nad nami a čo nedokážeme pochopiť. To, že ľuďom chýba pokora pred Bohom napovedá už len prosté hrešenie v jeho mene, ktoré je počuť žiaľ až príliš často. Je to poväčšine prvá nadávka, ktorá ľuďom z úst vybehne, aj keď môžu použiť mnoho iných. Je to pasca temnoty, ktorá nám to podsúva a my, ako vždy, radi počúvneme. V skutočnosti by nás pri vyslovení slova Boh mala nadchnúť netušená veľkosť, pokora a blaho. Mnoho ľudí v Boha ani vôbec neverí. Či už ide o ateistu alebo dokonca duchovného pátrača, ktorý sa sám pokladá za Boha alebo uveril textom, že Boh je len výmysel elít tohto sveta na ovládnutie viery ľudí. Žiaľ, aj takí sú medzi nami. To, či Boh jestvuje, na to nemá zmysel vôbec odpovedať, pretože materialista bude hľadať dôkazy, zatiaľ čo ten človek, ktorý má v sebe zdravé cítenie, ten to jednoducho vie. Jeho dôkazom je práve jeho cit. Tak, ako v hmotnom svete sú dôkazmi fakty, tak vo svete duchovnom je dôkaz cit. Ten sa však na rozdiel od faktov nedá prekrútiť ani pozmeniť, ten hovorí jasne!
Najdôležitejší prvok správnej duchovnej cesty je mať Boha postaveného na prvom mieste v našom živote a to má dnes málo ľudí. Niektorí majú na prvom mieste svoju prácu, niektorí svoje deti a blízkych a dokonca aj tí, ktorí si myslia, že sú k Bohu priblížení tým, že nasledujú cirkev, sú mu vzdialení tým, že ho nasledujú rozumom a cez skostnatené cirkevné dogmy. Ani jedno z menovaného nie je správne. Aj keď je dôležité, ba nutné, dbať na svoje živobytie je nesprávne mať to na prvom mieste vo svojom rebríčku hodnôt a dokazuje to len na to, že takýto človek je ovládaný hmotným svetom. V dnešnej dobe je tiež moderné mať na prvom mieste svojich blízkych a zvlášť deti. Klaniame sa im, milujeme ich viac ako seba v presvedčení, že je to tak správne. Je to nesprávne! Je to falošná zmäkčilá láska. Nezabúdajme, že sme na tejto Zemi v prvom rade sami za seba a dieťa je cudzia duša, ktorej sme dobrovoľne umožnili vteliť sa na túto Zem, aby tak mala možnosť stúpať nahor. My máme teda za úlohu svojim deťom túto cestu ukazovať a nie ich zahrňovať iba sladkými božtekmi a brzdiť ich vo vývoji. Týmto brzdíme ich duchovný rozvoj a rovnako tak aj náš vlastný. Naša láska k nim má byť silná, starostlivá, opatrujúca, ukazujúca cestu, no nie v takej miere, kedy to spôsobí pravý opak! Prílišným uľahčovaním a prehnanou opatrnosťou sa mladá dušička žiaľ nič nenaučí a nenaberie ani potrebné množstvo sily na ďalšie pôsobenie ako vedomý duch v dospelom veku. Ako všade, aj tu musí vládnuť harmónia. A tí, ktorí slepo nasledujú cirkev a cítia sa falošne povznesení, ako sú oni blízko k Bohu, sa mu však rúhajú, pretože sa prezentujú tým, ako Boha nasledujú a pritom sú mu vzdialení, pretože majú v sebe zakorenené nesprávne dogmy, ktoré ich zväzujú. Prispôsobujú si Božiu vôľu svojim slabostiam a prianiam a neskúmajú, aká je v skutočnosti! Mám na mysli práve tých najhorlivejších kresťanov, ktorí si myslia, aká žiara je okolo nich. Nie je to však pravá povznášajúca žiara, ale iba hmotná skostnatená napodobenina! Je v poriadku dobre zarábať, je ušľachtilé túžiť svojim deťom zniesť modré z neba, nie je zlé užívať si život, ale nezabúdajme na hlavný pilier v našich životoch, ktorý by mal všetko držať pokope a ktorý je tak potrebný v dnešných búrlivých časoch. Nezabúdajme na Boha v našich životoch.
Ako taký vzťah s Bohom vyzerá?
Nedá sa zachytiť do slov, aké to je byť v spojení s Najvyšším. Človek, ktorý vedome prijíma silu od Najvyššieho nie je ako zajačik, ktorý sa skrýva pred svetom, ale prejavuje sa mocne ako lev v zmysle energií. Slúžiť Bohu znamená prejavovať sa pokorne a zároveň sebavedomo, pretože poznanie Boha a jeho vôle by nám malo dodať odvahu do svetlých činov a vieru v to, že cez každú búrku života naša loďka prepláva vlnami. Nemusíte ani „páchnuť“ do kostola a napriek tomu môžete mať vedomejší vzťah s Bohom, ako všetci zúčastnení na pobožnosti. Nie je to o tom byť pred Bohom ako slepá ovečka, ale ako vedomý orol s rozhľadom. Život s Bohom v duši teda nemá nič spoločné so slepou vierou v neho a už vôbec nie v nejakú pozemskú autoritu, nejaké náboženstvo, ktoré sa samo korunovalo za zástupcu, že ono vedie k Bohu. Žiť duchovne totiž neznamená modliť sa dve hodiny denne, byť ku každému iba láskavý, aj keď si zaslúži môj hnev a nikdy za život nezakliať. Bohumilý život vyzerá inak. Uctievať Boha a mať ho na prvom mieste vo svojom živote znamená toľko, že sa k nemu modlím a ďakujem mu za to, čo mám, ale nie je potrebné kvôli tomu kľačať v kostole. Najväčšia modlitba je naša radosť, náš úprimný stav duše. Boh od nás nechce, aby sme boli slepé a poslušné ovečky, aké vychováva cirkev. Boh nás chce mať vedomých, slobodných a prebudených na duchu. Chce od nás, aby sme vedome a aktívne hľadali a spoznávali jeho vôľu, pýtali sa a hľadali odpovede na dôležité otázky. Chce od nás, aby sme v sebe oživili jeho pôsobenie a jeho slovo, pretože jedine tak pôjdeme správnou cestou, nie skrz tupú odovzdanosť a bezbožné klaňanie, ktoré nemá skutočný základ a vnútorný popud, ale je to iba rozumový, naučený konštrukt. Nie je to o slepom odovzdaní, ale radostnom, vedomom a z vlastného popudu vychádzajúcom tvorení v jeho mene.
Človek, ktorý ma Stvoriteľa na prvom mieste sa nemusí navonok nijak zvlášť odlišovať od ostatných. Nemusí žiť odlišne, ale žije vedomejšie, šťastnejšie s pocitom vnútorného naplnenia. Môže mať úplne bežný život, ale ten život bude vyplnený. Nemusí robiť nič zvláštne, ale budete z neho cítiť niečo netušené, čo nadchne vašu dušu a pokiaľ vaša duša nie je pohltená hmotou, zatúžite po tom, čo vyžaruje z tohto človeka. Presne o tom to je. Preduchovnenie a prijatie Boha do svojho života je o zmene vyžarovania. Nemusíte sa práve modliť alebo kázať o Bohu, no už vašim prostým prežiareným bytím prinášate svetlo do tohto sveta a svojou energiou nie len ovplyvňujete ľudí okolo seba, ale prispievate ku kolektívnemu duchovnému jadru ľudstva. Zároveň svojim vnútorným svetlom spaľujete prehnité jemnohmotné korene okolo nás a sadíte miesto toho krásne rastliny. Takúto žiaru je potrebné v sebe nájsť! Amen!
Vďaka doteraz utajovaným experimentom sa dostala veda až na okraj posmrtného sveta, ktorý bol doteraz len doménou mystiky. K najprekvapivejším odhaleniam prírodovedcov skúmajúcim hranicu medzi životom a smrťou patrí bezpochyby Delpassov efekt.
Fyzik a počítačový odborník Jean Jasques Delpasse a neurológ William Jongh van Asyneck pracovali na začiatku sedemdesiatych rokov v rámci špeciálneho výskumného projektu USA, v ktorom sa pokúsili dokázať existenciu doposiaľ neznámej bioenergie. Pritom celkom nečakane urobili významný vedecký objav.
Všetko začalo tým, že sa Delpasse kontaktoval s Dr. Wiliam Grey Walterom, vykonávajúcim toho času výskum v oblasti biofeedbacku, teda postupu, pri ktorom sa funkcie tela považované dovtedy za nekontrolované, dajú vedome riadiť. Svoje pokusy vykonával v špeciálnom stredisku, s prevažne starými ľuďmi, trpiacimi hypertóniou. Tieto osoby s vysokým tlakom stláčali pri pokusoch v relaxovanom stave spínač a na obrazovke sa objavoval určitý obraz. Dr. Walter pritom pomocou elektród snímal krivky ich mozgového prúdu na EEG. Súčasne sa vždy krátko pred tým, než pokusná osoba zapla spínač, na EEG prejavil prúdový náraz, ktorý nazval „vlnou pripravenosti“. Potom Dr. Walter mozgové elektródy spojil cez zosilňovač s televíznym prijímačom a adaptoval tak „vlnu pripravenosti“ ako bežný televízny signál. Pokusná osoba už nemusela stláčať spínač, stačilo iba chcieť ho zapnúť a obrazovka sa rozsvietila.
Dr. W. G. Waltera trápili problémy, ktoré pri jeho experimente nastali. Akonáhle si totiž osoba na jav zvykla, „vlna pripravenosti“ prestala pôsobiť a nedala sa vyvolať ani silou vôle. Tým však celý jav strácal na serióznej vedeckosti, pretože tá predpokladá, že experiment, aby bol uznaný, musí byť kedykoľvek opakovateľný. Van Asyneck, ktorý na inom pracovisku experimentoval so zdrojmi slabého elektromagnetického žiarenia, zistil, že niektoré jeho druhy sú schopné uvoľniť blokády únavy, ktoré vznikajú po tom, čo odznie kúzlo novosti pri pokusoch. Za určitých podmienok tak boli jeho pacienti schopní vyrábať vlny pripravenosti bez rozdielu či o túto činnosť majú záujem alebo nie.
Delpasse van Asyneckove experimenty zaujali, pretože v nich našiel súvislosť s Walterovým televíznym pokusom. Zároveň ho napadlo, že pokusná osoba by si mala „vlnu pripravenosti“ uložiť do svojej dlhodobej pamäte. Tak by si ju mohla vyvolať kedykoľvek. Pri neskoršom, už spoločnom experimentovaní oboch vedcov sa zistilo, že človek, ktorý si pripomína naučené, súčasne vyrába nové „vlny pripravenosti“. Preto v bežnom prípade žijúcich osôb je neobyčajne ťažké rozlíšiť pôvodnú „vlnu pripravenosti“ od „vlny pripravenosti“ vzniknutej z impulzu pamäte.
Van Ansynckovi hypertonici mohli kedykoľvek dostať infarkt či mozgovú mŕtvicu a teda zomrieť. Aká situácia nastane v prípade umierajúceho človeka? Ten totiž asi sotva bude myslieť na takú bezvýznamnú vec, ako je zapojovací signál a sotva bude mať chuť rozsvietiť obrazovku. Pôvodný úmysel vytvárať „vlny pripravenosti“ bude ležať zasunutý hlboko v podvedomí jeho pamäte a nebude preto v takom dôležitom okamihu ako je umieranie významný. Okrem toho môže byť pacient už dlho v bezvedomí a tak bude experiment mať o to jednoznačnejší výsledok. Delpasse v tom videl pozoruhodnú súhru okolností, pretože v takom prípade by zomrel človek intenzívne cvičený vo vytváraní vĺn pripravenosti. Preto dostal nápad, že keby van Asyneckov experiment spojil s nácvikom Walterovho televízneho pokusu, dosiahol by tým možnosť ideálneho záznamu okamihu smrti, v prípade, že časť nášho bytia nejakým spôsobom do posledného okamihu zostáva zachovaná. Delpasse sa s van Amsyneckom dohodli a pokračovali v pokusoch spoločne. Pacienti prijali cvičenie ochotne, pretože zapínať obrazovku iba vlastným chcením im navracalo sebavedomie zo svojich vlastných schopností. Delpasseho však napriek tomu sužovali neustále obavy, že sa program nestačí uložiť do ich dlhodobej pamäte a preto prinútil van Asynecka, aby neprestával s hľadaním vhodných druhov žiarenia. Stále sa totiž objavovali problémy, že niektoré druhy žiarenia mali na vlny pripravenosti vplyv pozitívny a iné naopak.
Čoskoro nato sa pokus dočkal svojho praktického overenia. Jedna šesťdesiatšesťročná pacientka po hypertonickom chrlení krvi upadla do dlhodobej kómy, napojená na EEG a Walterovo pokusné zariadenie, čoskoro zomrela. Na EEG sa objavili charakteristické nulové línie oznamujúce vyhasnutie mozgových vĺn. Teda isté príznaky definitívneho konca, z ktorého už nie je návratu. Telo môže ešte dlho žiť, pľúca vďaka prístrojom dýchať a krv obiehať, do sklených očí sa však už nikdy nevráti vedomie. Napriek tomu, práve v tomto okamihu pacientka rozsvietila obrazovku. To vyvolalo otázku: Čo je proces umierania a ako dlho trvá? Umieranie delíme do troch fáz: mozgovej smrti, klinickej smrti a bunkovej smrti. Delpassov experiment posunul kontakt so zosnulou bytosťou na samé hranice možností. Na dôkaz správy odinakiaľ ale zatiaľ nestačil. Taký dôkaz by mohol dať iba vtedy, ak by porušil platnosť materialistického tvrdenia, že ľudská pamäť je podobne ako pamäť počítača závislá na existencii elektromagnetických prúdov.
Pri druhom prípade smrti sa objavili nulové línie okolo tretej hodiny popoludní, pričom pacient ležal už od šiestej hodiny ráno v hlbokom bezvedomí. Delpassov efekt aj vtedy nastal súčasne s príznakmi konečnej smrti mozgu. Obaja vedci sa pomaly zmierovali so skutočnosťou, že „vlna pripravenosti“ je definitívne pripútaná k žijúcemu mozgu, a to napríklad aj pracujúcom na tak slabých frekvenciách, že ich doposiaľ nemôžu žiadne prístroje zachytiť. Napriek tomu sa nevzdali a použili ďalšie druhy žiarenia v spojení s cvičením spôsobujúcim úplnú blokádu „vĺn pripravenosti“. Ani tak sa nedostavil iný výsledok. Začínali mať pocit, že sa snažia zostrojiť „perpetum mobile“.
Nakoniec sa stalo, že van Asyneck nasadil u umierajúceho umelé dýchanie v spojení s druhom žiarenia, ktoré doteraz vykazovalo iba negatívne výsledky. Všetky lekárske symptómy a meracie prístroje svedčili o tom, že mozog je totálne mŕtvy. Delpassov efekt, ako sa dalo očakávať pri použití tohto žiarenia sa nedostavil. Van Asyneck počkal dostatočne dlhú dobu a vykonal ešte potrebné testy. Keď vypol zdroj žiarenia, obrazovka ožila Delpassovým efektom. Jav preukázateľne prebehol v krajine nikoho, hlboko za hranicami smrti. Bolo to, ako keby za dverami, ktoré za sebou zavrel odchádzajúci človek, sme zvonku začuli miznúci zvuk jeho krokov.
Delpasse a van Asyneck potom zhodne konštatovali, že energeticky slabé žiarenie celkom určite nemôže nahrádzať mozgový prúd a nemôže ani udržať pri živote mozgové bunky, ktoré bez kyslíka neodvratne umierajú. Ide preto o novú neznámu energiu? Tu treba znovu pripomenúť, že Delpassov efekt nebol ani v jednom prípade preukázaný u osôb, ktoré cvičenie neabsolvovali. Ide snáď teda o jeden z prvých vedeckých dôkazov o živote po smrti?
Ďalšie úvahy a otázky
Iste nikoho z nás neteší predstava, že keď zomrieme, skončíme v tele červov a hmyzu, staneme sa hnojivom pre rastliny a pokiaľ zvolíme pohreb kremáciou, rozplynieme sa v oblakoch. Je tomu tak preto, že nesmrteľnosť premeny nášho tela nás v podstate nezaujíma, zaujíma nás iba nesmrteľnosť nášho vedomia. Už v polovici tohto storočia robili dvaja americkí vedci, James McConnell a Robert Thompson pokusy s červami. Ožarovali ich silným svetlom, čo ich normálne nútilo k preťahovaniu. V tej chvíli však červy dostali ľahký elektrický výboj, ktorý okamžite vyvolal kŕčovité stiahnutie tela. Po viac ako stonásobnom opakovaní bol tak vyvolaný podmienený reflex a červy sa sťahovali akonáhle sa rozsvietilo, aby tak predišli elektrickej rane. Potom, čo obaja vedci červy rozrezali na kúsky a nakŕmili nimi iné červy, zapamätali si títo pokus so svetlom a elektrickou ranou za oveľa kratšiu dobu. Pretože bola vtedy prírodoveda ešte v zajatí mechanistických teórií, hľadajúcich pokiaľ možno trojrozmerné útvary, zviazané do reťazcov, vysvetlenie sa ponúkalo v podobe akýchsi hypotetických molekúl pamäte, ktoré by sa dali uvidieť pod mikroskopom. Bola to doba často veľmi krutých vedeckých experimentov, keď zvieratá boli vopred vycvičené na určité úkony, aby vzápätí na to im boli odstránené veľké časti mozgu. Napriek tomu, že v niektorých prípadoch často išlo až o 60% mozgovej hmoty, nešťastné zvieratá boli schopné si spomenúť na to, čo ich naučili pred operáciou. Predstava mozgu-stroja stratila zmysel. Descartovská koncepcia vedy novoveku zdá sa, že je aj v tomto prípade úplne v koncoch, pretože žiadne prijateľné vysvetlenie pre tieto skutočnosti nebolo dodnes nájdené. Možno je to preto, že to, čo považujeme za hmotu, existuje iba ako hologram stvorený informačným poľom. A čo keď namiesto toho, že pamäť je len bielkovina, zložité zoskupenie aminokyselín, v skutočnosti je tvarovou rezonanciou siločiar poľa informácií? Teda toho poľa, ktoré sa niekedy prejavuje ako hmota, inokedy ako energia. V tom prípade by pamäť obsahovala v sebe iba efekt podľa ktorého sadá „podobné na podobné“. Zmeny by mohli nastať iba prekmitom v inú epochu deja. Tak vznikajú napríklad nielen kryštály, vrstvy koralu či vápenca, ale vytvára sa pamäť histórie celej planéty, ako ju pozná geológia či archeológia. Žeby na počiatku všetkého bola predsa len ona antická „hudba sfér“? A bude to znieť rúhačsky, nevedecky, keď poviem, že aj v obyčajných červoch, rovnako ako v rastlinách, je nesmrteľné „ja“, ktoré vie, ktoré si pamätá, má naozajstný strach (nie len obyčajný reflex strachu) a podľa toho sa aj chová? Viditeľné stopy svojich vedomostí by nemuselo zanechávať vo svojom mozgu, nervových uzlinách či inde. V tom prípade by to nebolo ani závislé od nám známych neuroenergií. Nesvedčí o tušení tejto animálnej skutočnosti aj Dellpasov efekt?
Vo chvíli, keď prestane kolovať v tele krv, keď sa zastavia základné telesné funkcie, dôjde súčasne k zmene žiarenia všetkých základných častíc, ktoré sa podieľali na stavbe a chode hrubohmotného telesného ústrojenstva. Spolu s touto zmenou žiarenia nastane súčasne zmena v magnetickom spájaní medzi hrubohmotným telom a telom astrálnym. Kvarkové častice, ktoré sú v stavbe hrubej hmoty viazané gluónovým spojivom a sú teda viac hutnejšie, začnú v stave pozemskej smrti meniť svoje žiarenie tým, ako dochádza k chladnutiu telesného aparátu. Už prvý stupeň ochladnutia prináša mierne uvoľnenie magnetizmu a tým dochádza k stále väčšiemu uvoľneniu tela astrálneho, ktoré sa skladá z kvarkových častíc, majúcich svoj pôvod v úrovni magneticko-kvarkovej. Tak sa človek, ktorý dospel k stavu telesného konca v hrubohmotnosti, takmer plynulo ocitá so svojim vedomím na rovine magneticko-kvarkového sveta. Tento svet je v bezprostrednej blízkosti Zeme a je považovaný precitlivenými dušami ako svet takmer zhodný so svetom hrubohmotným. Žiarenie všetkých hrubohmotných predmetov má tiež svoj predobraz vo svete astrálnom, teda vo svete magneticko-kvarkovom. V skutočnosti sa však úrovne magneticko-kvarkové neviažu tak úzko svojou životnosťou na obývanosť Zeme a ešte niekoľkých ďalších planét, ako je tomu na úrovni hrubohmotnosti. Svet astrálny – magneticko-kvarkový je svojou rozľahlosťou, čo sa obývanosti týka, nepomerne väčší, než je tomu v úrovni hrubohmotnosti.
Je to dané tým, že život na úrovni magneticko-kvarkovej nie je podmienený toľkými chemickými a fyzikálnymi procesmi, ktorým podlieha život hrubohmotný. Možno dokonca povedať, že v tomto smere je látkovosť magneticko-éterického vesmíru výrazne jednoduchšia, než je tomu v hrubej hmotnosti, ktorej štruktúra je sformovaná do látkového prostredia mnohých chemických prvkov a ich zlúčenín. Celým magneticko-kvarkovým vesmírom prúdi výrazne menej pútaná energia. K životu astrálneho tela na tejto úrovni tak nie je bezpodmienečne potrebné pravidelné jedlo ani pitie. Toto jedlo a pitie neprechádza tráviacim traktom, aký poznáme tu v hrubohmotnosti, ale v okamihu požitia formy, ktorá predstavuje napríklad jablko, dôjde ihneď k prežiareniu tejto formy duchovným žiarením duše a toto žiarenie rozpustí formu jablka a prinesie si z nej časť jej energie, ktorú potrebovala k svojmu sformovaniu. Treba dodať, že aj ľudské duše, ktoré sa tu zdržiavajú, nepotrebujú bezprostredne užívať tieto postupy požívania stravy, pretože ich astrálne telo je schopné prijímať energiu svojim povrchom, podobne tak, ako naše pozemské telo prijíma teplo a svetlo zo Slnka k svojmu zdravému vývoju na Zemi. Na úrovni magneticko-kvarkovej, ak sa nachádza duša na miestach aspoň čiastočne ožiarených Svetlom, nikdy nepociťuje nedostatok energie. Ak sa nachádza v oblastiach viac vzdialených Svetlu, tu jej energetický potenciál postupne slabne, až padá do stavu zamdlenia a spánku. Zo stavu zamdlenia takúto dušu môže potom priviesť k opätovnému vedomiu energetická posila niekoho z blížnych, ktorý jej túto energiu posiela cez svoje pomáhajúce myšlienky. To je umožnené aj ľuďom nachádzajúcim sa v hrubohmotnom tele. Ich čisté a posilňujúce myšlienky či modlitby môžu pomôcť mnohým zo zomrelých ľudí. Nie nadarmo sa hovorí – „O mŕtvych je dobré hovoriť len pekne.“ Tušenie alebo len čiastočné poznanie toho, že energia slov a myšlienok preniká až k zosnulému, ktorý sa nachádza na úrovni astrálneho tela, bola práve jadrom tohto príslovia. Časom sa však toto poznanie úplne vytratilo a príslovie sa stalo obsahovo prázdnym.
Pre človeka sa dnes stal tunajší hrubohmotný svet, v jeho poznaní, úplne oddeleným od čohokoľvek ďalšieho vo Stvorení, a to iba vtedy, ak vôbec pripúšťa to, že po pozemskej smrti niečo ďalej nasleduje. V deväťdesiatich prípadoch zo sto človek o iných úrovniach bytia mimo tohto hmatateľného sveta premýšľa len celkom neurčito a na poznatky o týchto pre neho neviditeľných svetoch nazerá potom viac menej ako na vedecky nepreukázateľné rozprávky, ktoré nemajú pre neho žiadnu väčšiu váhu ako tú, že sú zábavné, či naopak, svojou tajuplnosťou naháňajúce hrôzu.
Skutočnosť však je úplne iná, a až prirodzené poznanie všetkých súvislostí dáva človeku prehliadnuť celistvosť a zmysluplnosť jeho vlastného bytia. Až potom taký človek, ktorý poznáva nádhernú stupňovitosť jednotlivých úrovní Stvorenia, smie sa tiež priblížiť k poznaniu Veľkosti a Múdrosti Tvorcu diela Stvorenia. Nachádza tu trvalo pôsobiace zákonitosti, ktoré v najrozmanitejších podobách nesú v sebe, pre všetok život nachádzajúci sa vo Stvorení, požiadavku zdravého pohybu na všetkých duchovných, duševných i hmotných rovinách, ako základ pre všetok vývoj a zrenie.
Až potom tiež spozná, čo znamenajú pre neho svojím obsahom pojmy Spravodlivosť, Láska, Čistota.
Duša, ktorá sa vymanila z magnetickej príťažlivosti telesného žiarenia, stáva sa stále viac nezávislejšou na tomto už neživom hrubohmotnom aparáte. Jej vybavenosť pre pohyb v magneticko-kvarkovom svete sa tak stáva viac vedomejšou. Astrálne telo, napriek svojej úplnosti a celistvosti, však vytvára len dočasný prechodný stupeň pre prechod do stupňa vesmíru magneticko-éterického. Možno povedať, že život astrálneho tela by nemal pri správnom vývoji trvať dlhšie ako niekoľko pozemských mesiacov od okamihu ukončenia životných prejavov hrubo hmotného tela.
Astrálne telo je človeku dané v múdrom usporiadaní úrovní Stvorenia ako telo prechodné, ktoré má za úlohu prenášať magnetické vlny žiarenia medzi úrovňou magneticko-éterickou – jemne hrubohmotnou a úrovňou elektromagnetickou – hrubo hrubohmotnou. Existencia astrálneho tela, ktorá ak prekračuje trvanie hrubohmotného – pozemského tela v dĺžke pozemských rokov či desaťročí, je existenciou neprirodzenou z pohľadu správneho putovania ľudskej duše svetmi Stvorenia. Ľudia skorších čias, vnímajúci duše dlho zotrvávajúce v astrálnom tele, nazývali „duchmi“ a „strašidlami“. Dlhšie zotrvávanie duše v astrálnom tele býva často spôsobené silným lipnutím na niečom rýdzo pozemskom. Je jedno, či sa jedná o majetok, požitky, či dokonca vlastné telesné pozostatky alebo orgány. Vždy sa potom jedná o väzbu, ktorá je z pohľadu žiaduceho vývoja ľudského ducha v hmotnostiach nesprávna, a teda pre neho škodlivá.
Prepäté lipnutie na čomkoľvek, čo sa úzko viaže na pozemský svet, podpisuje sa vždy neblaho na ďalšom osude cesty ľudskej duše po jej odpútaní od pozemského tela. Lipnutie na čomkoľvek pozemskom stalo sa tak pre nespočetné duše hrozivou pascou, ktorá ich častokrát na desaťročia či dokonca stáročia úplne oddelila od ich cesty, ktorú nakoniec predsa len budú musieť prejsť, ak nechcú zahynúť spolu s hmotnosťou v jej predurčenom rozložení.
Pre hmotnosť je jej rozloženie predpripravené múdrosťou bytostných síl, ako prirodzený proces kolobehu, ktorý môžeme vidieť všade okolo nás. Vznik, vývoj, žiarenie, rozklad, taký je prirodzený, Stvoriteľovými Zákonmi predurčený, kolobeh života v hmotnosti.
To, čo je pre hmotu prirodzeným dejom, je ale pre ducha, ktorý pôvodom pochádza zo sveta nad hmotou, najvyšším nebezpečenstvom jeho zániku. V nebezpečenstve strhnutia ducha do rozkladu hmoty hrozí pre neho úplné duchovné zničenie. Duch človeka nemôže prejsť procesom, rozkladajúcim hmotu na prvotné svetelné čiastočky, bez poškodenia. Je teda nanajvýš nezodpovedné vyhlasovanie mnohých, ktorí šíria okolo seba myšlienky poukazujúc na to, že hmota je večná v tej podobe, ako ju poznáme. Že hmota bude trvať navždy.
Tieto myšlienky sú najväčším úskalím pre státisíce duchov, odchádzajúcich do sveta magneticko-kvarkového s presvedčením toho, že miesto určenia pre človeka bolo Stvoriteľom navždy vyhradené na túto Zem. Toto presvedčenie sa tiež prejavuje ihneď po odchode do úrovne magneticko-kvarkovej, kedy takto zmýšľajúci bývajú pevne uviazanými k hrubohmotnosti tejto planéty v strachu, že je nepatričné smerovať vyššie za Svetlom, ktoré k nim z času na čas preniká aj napriek ich urputnému odmietaniu.
Je to až zvláštne, koľko pozemského úsilia je ľuďmi vynakladaného počas života k úvahám a činnostiam, ktoré sa v skutočnosti podobajú astrálne ťažkým, zväzujúcim reťaziam, ktoré na seba ľudia vešajú s nepochopiteľnou horlivosťou v presvedčení toho, že verne slúžia Bohu. Pritom sa nikdy s vážnosťou nezaoberali tým, aká je skutočná Vôľa Toho, ktorého sa snažia velebiť a oslavovať vo svojich vieroukách a výkladoch Biblie. Vzápätí po tom, čo by sa raz pokúsili naozaj, poctivo a dôsledne zaoberať súvislosťami života, ktorý ich obklopuje aj tu na Zemi, museli by poznať, že Vôľa Božia je iná, prirodzená a oslobodzujúca, obsahujúca v sebe prísľub trvalého duchovného rozletu pre každého, kto túži stúpať čisto a odvážne na ceste k svetlým výšinám.
Žiaľ, pre mnohých ľudí sa stáva už vstup do astrálneho sveta, vďaka ich premrštenému lipnutiu na pôžitkoch hmotnosti elektromagnetického vesmíru, ktoré vo svojej nevedomosti preceňujú, nebezpečnou pascou. Príliš ľahko sa svojím predchádzajúcim ľahkomyseľným konaním za pozemského života vystavujú nebezpečenstvu, že sa po pozemskej smrti dostanú ihneď do pasce, ktorá ich nepustí ani vpred, ani vzad, kým oni sami vnútorne neprežijú svoj omyl.
Až po mnohých prežitiach, vnútorných bojoch a za nesmiernej pomoci duchovných pomocníkov, skláňajúcich sa k nim trpezlivo zo Svetla, môžu sa potom niektoré duše vymaniť zo zajatia a pokročiť ďalej, do sveta magneticko-éterickej úrovne jemnej hrubohmotnosti, v ktorej im je potom opätovne umožnené spätne odčiniť a odložiť mnohé pochybenia z predchádzajúceho bytia. Božia múdrosť v tom pôsobiaca, je ľudským meradlom vnímania nepochopiteľná, pritom však láskyplne spravodlivá.
V roku 1987 anesteziológ a neurovedec Stuart Hameroff a kvantový fyzik Roger Penrose navrhli teoretický koncept kvantového vedomia, ktorý hovorí, že nosičmi vedomia sú mikrotubuly, umiestnené vo vnútri neurónov, a že tieto intraneuronálne trubice fungujú ako kvantové počítače.
Keď telo zomrie a mozog prestane fungovať, trubice sa „vybijú“, ale informácie, ktoré hromadia, sa nezničia a nezmiznú (nedajú sa zničiť): opustia mozog a „splynú s Vesmírom“. Zážitok na prahu smrti je proces „prebíjania“ kvanta informácií z počítačových elektrónok do vesmíru, ktorý sa preruší, ak sa umierajúci vráti k životu. Penrose-Hameroffovu teóriu potvrdili čínski vedci. Ich zistenia naznačujú, že náš mozog je kvantový počítač, vedomie je jeho softvér a duša je informácia, ktorá cirkuluje a hromadí sa na kvantovej úrovni. Tým vedci potvrdzujú existenciu nesmrteľnej duše. Ich názory zdieľa aj vedec a lekár Robert Lanza, autor teórie „nového biocentrizmu“.
Americkí a potom aj čínski fyzici a neurovedci na úrovni výpočtov dospeli k záveru, že ľudský mozog je akýmsi kvantovým počítačom a doložili existenciu nesmrteľnej duše.
Čínski vedci nedávno potvrdili – na úrovni výpočtov – odvážnu teóriu, podľa ktorej ľudský mozog funguje podľa zákonov kvantovej mechaniky. Pretože on sám je kvantový počítač. V tomto prípade si možno predstaviť, že vedomie je jeho softvér a duša je informácia, ktorá cirkuluje a hromadí sa na kvantovej úrovni.
Fyzici Zefei Liu a Yong-Kong Chen zo Šanghajskej univerzity spolu s Ping Ao, špecialistom na bioinžinierstvo zo Sichuanskej univerzity, ukázali, že vedomie sa vytvára a synchronizuje kvantovým previazaním do neurónov (Quantum entanglement). Práve vďaka tomu rôzne a veľmi vzdialené mozgové okruhy koordinujú svoje elektrické impulzy. To znamená, že pracujú synchrónne.
Kvantové previazanie je špeciálny stav, keď sa dve častice – napríklad fotóny, elektróny alebo protóny, ktoré sa nachádzajú celkom blízko seba, pevne spoja. Z hľadiska ich vlastností, ak sa niečo stane jednej častici, to isté sa stane aj druhej. Presne opakuje stav prvej – „previazanej“ s ňou. Navyše sa to opakuje okamžite, bez ohľadu na vzdialenosť, na ktorú sa častica potom vzdiali. Aj na druhú stranu Vesmíru. To znamená, že dve častice v kvantovom systéme sa správajú ako jeden celok.
Je ťažké to pochopiť? Niet sa čomu čudovať. Sám Albert Einstein nemal veľkú dôveru v kvantovú mechaniku – najmä spomínané kvantové prepojenie. Dohadoval sa s Nielsom Bohrom, ktorý obhajoval jej princípy. Nakoniec sa však triumf dostavil a v roku 2022 Nobelovu cenu za fyziku dostali Francúz Alain Aspect, Američan John F. Clauser a Rakúšan Anton Zeilinger za experimenty so kvantovo previazanými fotónmi.
Existuje aj kvantová teória vedomia. Ale neboli to Číňania, kto ju vymyslel. Má dvoch zakladateľov. Jedným z nich je Stuart Hameroff, z oddelenia anestéziológie a psychológie na Arizonskej univerzite a čiastočný riaditeľ Centra pre štúdium vedomia na tej istej univerzite. Druhým je Sir Roger Penrose, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku za rok 2020 z Oxfordskej univerzity. Ich teória sa vo vedeckom svete nazývala Orchestrated Objective Reduction (Orch OR). V roku 1987 Hameroff vo svojej knihe „Ultimate Computing“ navrhol, že nositeľmi vedomia sú proteínové mikrotubuly umiestnené vo vnútri neurónov, ktorým bola predtým pridelená iba skromná úloha pri izolácii nervových buniek, vystužovaní a transporte vnútrobunkových kanálov. Vedec veril, že hromadenie a spracovanie informácií sa nevyskytuje v neurónoch, ale v notoricky známych mikrotubuloch. Potom o tom presvedčil Penrosa, ktorý si sám myslel, že je čas prehodnotiť myšlienku, ako funguje mozog. A hľadať v nich kvantovú zložku.
Vedci sa časom presvedčili, že mikrotubuly sa svojou štruktúrou najlepšie hodia na to, aby boli nositeľmi kvantových vlastností v mozgu. Pretože dokážu udržať kvantové stavy po dlhú dobu – to znamená, že môžu fungovať ako kvantové počítače.
Zo záverov čínskych kolegov, ktorí vyznávajú Penrose-Hameroffovu teóriu, vyplýva: mikrotubuly, známe aj ako tubuly cytoskeletu, alebo duté valce myelínových obalov axónov („chápadlá“ neurónov) sú zdroje previazaných párov fotónov – bifotónov, ktoré sú generované vnútornými väzbami uhlík-vodík. Vedci odôvodnili svoje zistenia v časopise Physical Review E. Podľa Číňanov mikrotubuly slúžia aj ako rezonátory pre previazané častice a zosilňujú „kaskádové žiarenie“. A samotné častice poskytujú okamžitú reakciu vzdialených neurónov – to znamená, že tvoria a synchronizujú vedomie.
Všetky tieto procesy prebiehajú v jednom špecifickom mozgu. Ale nie je vôbec vylúčené, že môžu spôsobiť zodpovedajúce reakcie v susedných mozgoch – aj veľmi vzdialených od seba. Teda slúžiť ako základ telepatie. Alebo aj predpovede.
Previazané častice sa nejakým spôsobom navzájom „cítia“ v akejkoľvek vzdialenosti medzi nimi. „Čínske“ potvrdenie teórie kvantového vedomia – aj keď nepriame – určite nadchne idealistov. Materialisti popierajú existenciu duše – určitej nehmotnej substancie. Neveria ani v posmrtný život. Idealisti veria v oboje. S materialistami sa hádajú celé stáročia. Penrose a Hameroff a teraz aj Číňania zmierujú tieto spory. Pretože ich Orch OR poskytuje materiálny základ pre idealistické predstavy o živote a smrti. Vedci v podstate tvrdia, že nesmrteľná duša existuje a stotožňujú ju s informáciami zaznamenanými v mikrotubuloch na kvantovej úrovni.
„Keď fyzické telo zomrie, keď srdce prestane zásobovať mozog krvou,“ vysvetlil raz Hameroff na vedeckom kanáli (program Through the Wormhole, Králičou dierou), „zdá sa, že mikrotubuly sa postupne vyprázdnia. Ale informácie, ktoré nazhromaždili, nie sú zničené, ani stratené. Informácie nie je možné zničiť vôbec. Keď opustia mozog, putujú do Vesmíru – splývajú s Vesmírom, sú doslova absorbované do jeho tkaniva a môžu existovať navždy. Posmrtný život je niekde tam hore vo Vesmíre…“ Teória Orch OR tiež vysvetľuje takzvaný zážitok blízkej smrti (NDE). O tomto fenoméne hovoria ľudia, ktorí zažili klinickú smrť – obrazne povedané, boli na prahu „iného sveta“. Dôkazov je nespočetné množstvo – niektorí sa videli zvonku, iní sa ponáhľali cez nejaký tunel, ďalší komunikovali s podivnými entitami. A niekto zažil všetko naraz. Hameroff a Penrose veria, že takto sa prejavuje duša – v ich chápaní. To znamená, že kvantá informácií sa „načítajú“ do vesmíru.
Pre tých, ktorí napokon zomrú, informácie navždy odídu, pre tých, ktorí prežijú, sa vrátia späť do ich vlastných oživených „počítačov“, ktoré ešte úplne neschátrali. Materialisti, keď vysvetľujú NDE, vidia NDE iba ako halucinácie spôsobené umierajúcim mozgom bez kyslíka. Mnoho fyzikov verí, že náš vesmír nie je jediný – okolo je nekonečné množstvo ďalších. Smrť neexistuje, existuje len v ľudskom vedomí. Podobné paradoxné názory zastáva aj Robert Lanza, špecialista na regeneratívnu medicínu. Predtým bol známy svojím výskumom v oblasti kmeňových buniek a mal na svedomí množstvo úspešných experimentov s klonovaním ohrozených druhov zvierat. Pred niekoľkými rokmi sa však vedec začal zaujímať o fyziku, kvantovú mechaniku a astrofyziku. Z tejto výbušnej zmesi sa zrodila jeho teória „nového biocentrizmu“. Obhajuje ju vo viacerých knihách. Podľa teórie nového biocentrizmu neexistuje smrť. Je to ilúzia, ktorá vzniká v mysliach ľudí. Vzniká preto, že sa človek identifikuje so svojím telom. Vie, že telo skôr či neskôr zomrie. A myslí si, že zomrie s ním. V skutočnosti vedomie existuje mimo čas a priestor. Je schopné byť kdekoľvek: v ľudskom tele aj mimo neho. Čo dobre zapadá aj do základov kvantovej mechaniky – konkrétne do „Heisenbergovho princípu neurčitosti“, podľa ktorého sa tu a tam môže objaviť určitá častica a určitá udalosť sa môže vyvinúť niekoľkými, niekedy nespočetnými spôsobmi. Lanza verí v existenciu mnohých vesmírov. Práve v nich sa podľa jeho predstáv realizujú všetky možné scenáre vývoja udalostí. V jednom vesmíre telo zomrelo. A v druhom pokračovalo v živote a absorbovalo vedomie, ktoré prúdilo do tohto vesmíru. Z mikrotubulov, ako to vysvetlili Penrose a Hameroff.
Môže byť všetko, čo prežívame, len ilúziou uzamknutou vo vyspelej počítačovej simulácii? Myšlienka, že žijeme v digitálnom svete sa do nášho povedomia dostala prostredníctvom filmu Matrix, ktorý vznikol v roku 1999. Ako vedecká teória, takzvaná simulačná hypotéza, vznikla však až v roku 2003.
Simulačnú hypotézu navrhol profesor z Oxfordskej univerzity, Nick Bostrom a otázka znie, či je jeho hypotéza reálne možnou. Na to, aby sa mohla stať skutočnosťou potrebujeme rátať s tým, že niekedy v ďalekej budúcnosti sa nám podarí zostrojiť počítač, schopný simulovať celý vesmír, fyziku, chémiu a biológiu, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou nášho sveta.
Druhý predpoklad sa týka vedomia a to v tom zmysle, že vedomie je rovnaké bez ohľadu na to, kde vzniklo. To znamená, že vedomie vyspelého počítačového programu dokáže vnímať svet úplne rovnako, ako my. Ak by sa oba predpoklady naplnili, takmer okamžite by vzniklo obrovské množstvo simulovaných bytostí, ktoré by prekročilo počet ľudí žijúcich v skutočnom vesmíre.
Bostrom teoretizuje, že v takomto prípade by mohla nastať jedna z troch možností:
Naši potomkovia zistia, že vytvorenie počítača reálne simulujúceho všetky faktory nášho vesmíru, je nemožné.
Naši potomkovia zistia, že je naozaj možné reálne simulovať vesmír a všetky javy v ňom, no rozhodnú sa proti vytvoreniu tejto simulácie.
Simulácia je už vytvorená a drvivá väčšina vedomých bytostí žije v simulácii.
Zaujímavé je to, že simulačná hypotéza sa objavovala aj ďaleko v našej minulosti. Neznamená to, že grécki filozofi rozmýšľali o počítačoch, ale rovnako ako moderní ľudia, aj oni spochybňovali, čo je vlastne skutočné. Z pohľadu filozofov dôb minulých však mohla byť naša realita vytvorená zlým démonom, alebo mohla byť len snom nejakého iného človeka.
Dalo by sa teda povedať, že simulačná hypotéza je tu s nami o niečo dlhšie, ako samotné počítače. Väčšina filozofov sa zhoduje na tom, že ide o dobrú hypotézu, ktorá núti človeka rozmýšľať nad svojou existenciou. Problémom ale môže byť to, že sa končí troma možnosťami, z ktorých jedna musí byť správna. Nevieme ale povedať, ktorá z nich to je.
V roku 2017 dostala ale Bostromova teória priamy zásah. Študent Stanfordskej univerzity, Brian Eggleston, objavil obrovský nedostatok v simulačnej hypotéze. Ťažisko teórie totiž leží na vytvorení super výkonného počítača, no ľudstvo je zatiaľ jediný druh života, ktorý dokáže takéto počítače postaviť. Keď raz naši potomkovia postavia prvý super počítač, bude viac ako jasné, že sa nenachádzame v simulácii, ktorá by na ňom mala byť spustená. Zároveň nedokážeme na základe budúcnosti zistiť, či sa nachádzame v simulácii, alebo nie. Hoci znie táto hypotéza zaujímavo, v súčasnosti nám nedokáže priniesť žiadne relevantné odpovede. Aj naďalej ale ostáva námetom pre sci-fi.
Predátor je bytosť (entita), ktorá je na vrchole spoločenskej pyramídy moci. Alternatívnym pomenovaním pre slovo predátor môže byť pojem vládca. Je to ten, čo nám vládne. Je dobré sa pozrieť bližšie na to, čo je predátor alias vládca skutočne zač.
Predátor je veľmi mocná entita. Má k dispozícii poznanie, o akom sa bežnému človeku ani nesnívalo. Má vhľad do podstaty vedomia. Vie skresľovať vnímanie druhých bytostí. Je to egoista závislý na kontrole a moci. Moc a kontrola je jeho posadnutosťou. Predátor je veľmajster manipulácie. Vie presne identifikovať, kde má druhá bytosť silné a slabé stránky a vie ich zneužiť vo svoj vlastný prospech.
Predátor pochádza zo sveta, ktorý leží za našim svetom. Je to svet, do ktorého sa môžu dostať tí, čo kráčajú po ceste poznania. Predátor našiel spôsob, ako prenikať do nášho sveta a ako tu pôsobiť.
Predátor je skrytý pred zrakom verejnosti. Je nenápadný a nepredvádza sa otvorene, aby neohrozil svoje postavenie a moc. Predátor je na špici potravového reťazca. Je to lovec, ktorý loví vedomie. Jeho veľkou korisťou je ľudská bytosť. Predátor sa považuje za Boha. On vie, že všetko je jedno jediné vedomie, a robí si na toto vedomie nárok, pretože on je tým jedným vedomím tiež.
Predátor je iluzionista. Je to ten, čo vytvára halucinácie, ktorými omamuje ľudské bytosti. Tieto halucinácie tvoria naše predstavy o živote, o nás samých a o vesmíre. Predátor vytvára sieť, ktorej je on centrom. Má svojich sluhov, ktorí za neho odvádzajú časť práce podľa osnov, ktoré im predátor dá.
Predátor je pán čiernej mágie, teda schopnosti podmaňovať si svet a ovládať ho podľa svojej vôle. Učí svojich poddaných čiernej mágii, ale poskytuje im vedomosti len do určitého stupňa, do ktorého usúdi, že je to pre poddaného vhodné.
Predátor nie je súčasťou stáda. On stádo riadi. Žije si v najväčšom možnom luxuse, aký existuje a stádo udržiava cez systém v stave prežitia, a niekedy ani to nie, viď vojny, hladomory atď. Pre stádo platia predpisy a zákony, ktoré predátor vymyslel, pričom on sám sa nimi neriadi, respektíve robí tak iba naoko. Za oponou, v ríši predátorov, je dovolené všetko. V stádovitej spoločnosti je dovolené len to, čo si želá predátor, ostatné je ním trestané.
Predátor je stvoriteľ ľudskej civilizácie. On vytvoril našu modernú spoločnosť podľa svojich predstáv. Všetko, čo si bežný človek o tomto svete myslí, je myšlienkový implantát od predátora. Predátor riadi myslenie ľudí cez systém a nekonečné systémové hypnotizovanie. Pre predátora sú ľudské bytosti veci, či hračky. Považuje drvivú väčšinu ľudí za slabých, hlúpych a poslušných. Hrá sa s ľuďmi a užíva si to.
Predátor je pán strachu. Ide z neho strach. Cez strach ovláda bytosti, ktoré sa boja. Ľudské bytosti sú vystrašené k smrti, a to je pre predátora brána k ich ovládaniu a ničeniu. Predátor je praktik. Všetko, čo robí, robí kvôli posilneniu svojho postavenia a kvôli zväčšovaniu svojej moci.
Predátor vie o všetkom, čo sa v ľudskej spoločnosti deje a vie, čo sa odohráva v ľudských hlavách. Neustále monitoruje a analyzuje stádo.
Predátor miluje pakty. Miluje uzatváranie zmlúv s druhými bytosťami. On niečo dá a bytosť dá niečo na oplátku. Tieto pakty sú však pre druhú bytosť smrtiace, pretože predátor je prefíkaný a pakt je nastavený tak, aby priniesol konečnú výhodu iba jemu.
Predátor sa nikdy nezmení. Má prirodzene dravčiu povahu, jeho hlad je súčasťou jeho nátury. Je hladný od prírody. Predátora ľudská bytosť neporazí cez koncepty ako je nekonečná láska, pozitíva, či svetlo. To sú blbosti, na ktorých sa smeje. Keď už tak, tak vhodné sú triezvosť, disciplína, zámer slobody, bezúhonnosť, a v konečnom dôsledku všetky možné aktivity, ktoré sú opakom toho, čo vykonáva stádo.
Predátor miluje tajnostkárstvo. Udržiava poznanie v tajnosti a predáva ho len výlučným členom svojej svorky. Predátor je parazitický upír. Omamuje korisť a živí sa jej energiou.
Predátor je extrémne chytrý, systematický, organizovaný, vynaliezavý, vzdelaný, má prehľad, je vždy pripravený na všetky možnosti. Predátor je neľútostný. Nemá zľutovanie so svojou korisťou. Neodpúšťa chyby vykonané jeho poddanými a trestá poddaných za neúspech.
Predátor povinne verbuje najchytrejších ľudí na planéte a využíva ich pre svoje účely. Verbuje samozrejme aj idiotov, ktorí mu v určitých veciach dobre poslúžia. Dobre si vyberá, koho prijme do svojich radov. Keď pre neho nejaká ľudská bytosť predstavuje nebezpečenstvo, snaží sa ju skorumpovať a dostať do svojho kruhu, a ak sa mu to nepodarí, snaží sa ju umlčať alebo zlikvidovať.
Predátor je špičkový herec. Vie zahrať akúkoľvek rolu, ktorá sa mu práve hodí. Predátor je vodca, nie submisívny tvor. Miluje riadenie, rozkazovanie, dirigovanie.
Predátor je tvorca psychologických operácií. Vytvára zložité koncepty na ovládanie mysle svojich obetí a vie s nimi dokonale narábať. Predátor najviac pohŕda tými, ktorí sú úplne v jeho moci. Najväčšou výzvou sú pre neho ťažko zotročiteľné bytosti. Predátor neustále zdokonaľuje stratégie lovu a kontroly. Nikdy v tejto oblasti nespí.
Predátor je pán smrti. Má poznanie o smrti. Vie, čo je to smrť. Predátor je zotročovateľ a ničiteľ. Bytosti, ktoré si úplne podrobí, napokon zničí. Najväčšiu rozkoš zažíva, keď bezmocnú korisť eliminuje. Vrcholom moci pre neho je, keď môže korisť zahubiť.
Predátor je skúška vedomia. Je ukazovateľom toho, na akej úrovni vedomia bytosť je. Silné bytosti sa vedia od predátora oslobodiť alebo ich predátor ani nedostane ako korisť, slabé bytosti majú smolu. Uvažovať o predátorovi ako o nejakom zle je nepochopenie toho, o čo tu ide. Podcenenie predátora alebo nevedomosť o predátorovi, ktorý sa tu realizuje, znamená pre našu ľudskú spoločnosť neodvratnú extinkciu (vyhynutie). Pochopenie, s čím máme do činenia, je teraz životne dôležité.
• Všetko je duch a vesmír je mentálny – všetko, čo existuje, je výtvorom Univerzálnej mysle, vlastný Univerzálny Duch. Duch je neznámy a nedefinovateľný, ale jeho existencia sa prejavuje v tvorivej duševnej činnosti, pretože tam, kde je hmota, energia alebo život, tam bola nepochybne pôvodne tvorivá myšlienka. To sa týka tak makrokozmu, ako aj mikrokozmu.
• Ako hore, tak dole, ako dole, tak hore – existuje presná analógia medzi zákonmi, ktoré regulujú rôzne úrovne existencie: mechanizmy, ktoré regulujú známy systém, môžu byť analogicky transportované do neznámeho.
• Nič nie je v pokoji, všetko sa hýbe, všetko vibruje – potvrdzuje to aj moderná veda. Rôzne prejavy hmoty, energie, mysle a dokonca aj ducha sú spôsobené rôznou vibráciou.
• Všetko je duálne; všetko má póly; všetko má svoje protiklady – podobné i nepodobné sú si rovné; protiklady sú svojou povahou totožné, ale líšia sa stupňom. Extrémy sa stretávajú, všetky pravdy sú len polopravdy a všetky paradoxy je možné zladiť.
• Všetko odchádza a plynie, všetko má svoje fázy; všetky veci stúpajú a padajú, hojdanie kyvadla sa prejavuje vo všetkých veciach, meranie švihu doprava je meraním švihu doľava, tempo to nahrádza – medzi dvoma protikladmi vždy dochádza k oscilácii, pohybu podobnému pohybu kyvadla.
• Pre každú akciu existuje reakcia. To sa prejavuje vo všetkých veciach vo vesmíre; svetoch, ľuďoch, zvieratách, mysli, energii i hmote.
• Každá príčina má svoj následok, každý následok má svoju príčinu, všetko sa deje podľa zákona, náhoda je len názov pre neuznaný zákon; nie je mnoho úrovní „kauzality“, ale nič neunikne zákonu – pre každý účinok existuje príčina a pre každú príčinu existuje následok. Nič sa nedeje náhodou a existujú rôzne úrovne kauzality, kde platí zásada, že vyššie vládnu nad nižšími, ale nikdy nič úplne neunikne zákonu.
• Pohlavie je vo všetkom; všetko má svoj mužský alebo ženský princíp; pohlavie sa prejavuje na všetkých úrovniach – mužský a ženský princíp možno nájsť všade, na všetkých úrovniach: fyzickej, duševnej i duchovnej.
Už od nepamäti ľudia žili v područí strachu a bolesti. Od čias, keď upadli do božej nemilosti, vstúpili do sféry mysle a času a prestali si uvedomovať svoje pravé bytie. Postupne začali sami seba vnímať ako stvorenia bez zmyslu života v temnom vesmíre bez spojenia so Zdrojom a Vesmírom.
CELÉ SVOJE BYTIE SME ZAČALI VNÍMAŤ MYSĽOU – EGOM, KTORÉ POSTUPNE PREVZALO RIADENIE NÁŠHO ŽIVOTA tzv. programom nášho podvedomia, ktorého sa s veľkou chuťou zmocňuje naše ego, a stáva sa nekonečným zdrojom našej mysle, tvoriac základ nevedomého iluzórneho strachu veľkého ega.
Ego – myseľ si majstrovským spôsobom prisvojuje kontrolu nad naším životom – nad našim Duchom a my si vôbec neuvedomujeme, že negatívne a strachom naplnené myšlienky, pocity, domnienky, vlastné názory, pseudopravdy, ktoré prežívame a vytvárame nimi našu realitu, nemajú nič spoločné s našou pravou identitou – duchovnou hodnotou a podstatou vlastného bytia – Duchom. Preto si nezhromažďujme „vlastné názory, alebo presvedčenia“ prameniace z našej mysle, na nič a na nikoho!
Mali by sme už vedieť, že celý Vesmír je tvorený z energií teplej i studenej, ktorá sa neustále pohybuje a mení. Každá ľudská bytosť je závislá na týchto vesmírnych zmenách. Tak, ako sa vnútro ľudského tela mení v každej sekunde, tak sa menia i jeho postoje, vzťahy, názory i nadväznosti na vonkajšie prírodné javy. Preto nikto nemá vo svojom zatvrdnutom presvedčení, alebo v nejakom názore dlhší čas zotrvávať, pretože tým brzdí svoj vlastný vývoj a ostáva stagnáciou v nemennom, oddelenom stave od prítomného stavu TU a TERAZ.Ľudia si často jeden druhému ublížia a nedokážu si ani po dlhých rokoch odpustiť daný priestupok, pre nedostatok Božej lásky. Tieto negatívne energie sa im vracajú v podobe Božích vyrovnávajúcich energiách bolesťami, rôznymi blokmi, pádmi, alebo aj menšími či závažnejšími chorobami, podľa výšky poškodzovania sa – so svojou negatívnou reaktívnou energiou dlhodobého neodpustenia, alebo nemenného názoru.
Koľko pozornosti, viery, pravdy a lásky sme schopní vysielať vlastnému Duchu a Bohu, toľko zázrakov nám Duch vráti – to je život v pravde Božej, podľa vôle Božej – život bez pochybností, v plnosti pokoja, radosti a lásky. Človek nemá väčšie bohatstvo ako svojho Ducha, svoju Dušu. Sme bytosti z energie a zo svetla, na čo zameriame svoju pozornosť, to rastie. Preto je každý zodpovedný za to, čo tvorí, a to už aj len každou jednou myšlienkou. Jediný zmysel života na Zemi je dosiahnuť vrcholné šťastie a tým sa oslobodiť. Obrovská neutíchajúca sila, ktorá to neustále hľadá je náš Duch a naša Duša. Nič iné, než dosiahnuť oslobodenie sa od hmoty náš vlastný Duch nemá v úmysle, nič iné nechce hľadať a zažívať. Najväčším tajomstvom je rozpamätať sa, kým skutočne sme a začať tvoriť – máme tvoriť z toho, čo už dávno poznáme a máme všetci v sebe. Keď nájdeme vnútornú harmóniu a pochopíme princíp dávania a prijímania, nájdeme svoj stred, svoje vlastné vnútorné dieťa. V tej chvíli sa spájame so svojou podstatou, Duchom. DUCH je ZDROJ a všetko, čo JE. V ľudskom poňatí je ťažko uveriť, že DUCH je jediná realita, jediná skutočnosť a všetko ostatné je len a len ilúzia. Je dôležité vedieť, že aj choroba je ilúzia a nie skutočnosť a všetko čo nie je skutočnosť, je dočasné a všetko čo je dočasné, dá sa zmeniť. Keď začneme pracovať s energetickým telom, môžu sa postupne otvárať rôzne programy v duchovných telách, ktoré pri svojej aktivácii môžu spôsobovať intenzívnejšie prejavy ťažkostí nielen na emocionálnej a mentálnej úrovni, ale aj na fyzickej. Je potrebné s Duchom sústavne pracovať – lebo v Duchu bývajú uložené najrôznejšie presvedčenia, ktoré Dušu a fyzické telo blokujú aj niekoľko tisíc životov (napr. pocit „vyhnania“ z raja, neprijatie seba, nenávisti k životu, agresivity, zneužívania sexuálnej energie, rôznych závislostí a iných foriem deštrukcie, atď.). Najlepšie a najúčinnejšie je nechať si tieto bloky a programy odstrániť vyššími bytosťami Svetla pomocou metódy duchovného liečenia. Vedomie NAJVYŠŠIEHO – BOHA je jednotné s DUCHOM. Keď sú záznamy Duše vyčistené a Duša dosiahne úroveň NAJVYŠŠIEHO – BOHA, teda, keď sme samá LÁSKA a samá SLOBODA, dosiahneme úroveň Majstra a staneme sa hýbateľom nášho vedomia. Vtedy sa stáva naša Duša jednotná s DUCHOM, pretože prešla nanebovstúpením a vykúpením sa zo svojich negatívnych postojov a programov. Potom sa už Duša nemusí inkarnovať a môže zotrvávať vo fyzickej úrovni podľa svojho výberu, alebo pracovať v duchovných sférach, aby pomáhala v stvoriteľskom procese na nových univerzách a vo všetkom, čo s tým súvisí.
Človek nesmie za žiadnych okolností udusiť v sebe a potlačiť svoje pocity, odvrátiť sa od svojho smeru, ktorým sa má vydať, keď vnútorne cíti, že je to pre neho ten správny smer. Pretože, aj keby neskôr sa jeho egu a mysli výber tohto smeru nepáčil, musí vnútorne cítiť, že jeho Duša potrebovala zažiť túto skutočnosť, aby takouto skúsenosťou už mohol čeliť neskorším ťažším skúškam života. Musí pocítiť, že ho jeho Duša takouto cestou pripravila čeliť vyššej duchovnej úrovni. Všetkým tým, ktorí ešte nepochopili to, čo pochopiť už mali, je dôležité trpezlivo vysvetliť to, čo by mali poznať o svojej Duši a Bohu, trochu im to priblížiť, aj keby sa im to pre ich súčasné chápanie nedalo prijať. BOŽIA ISKRA v srdci to však zachytí a v budúcnosti to môže byť pre nich veľmi užitočné. Ľudia na vyššom duchovnom stupni sa nesmú nechať od tých druhých znechutiť, otráviť, jednoducho nesmú nechať uhasnúť svoju vieru a poznanie. Napojením sa na svoje vnútro, na svoju Dušu a Ducha, dostanú včas tú najsprávnejšiu odpoveď.
Človek nikdy nemá nechať ovplyvňovať svoju dôstojnosť nejakými nezmyselnými pravidlami, zákazmi, príkazmi, alebo podliehať pochybným mienkam druhých. Vždy má myslieť na hrdosť, Božiu Iskru,
ktorá je v ňom a nemá si prisvojovať postoje ostatných ľudí, ktorí sú ochotní poklonkovať rôznym vládcom, nadriadeným, alebo takzvaným silným osobnostiam.
Mali by sme už vedieť, že nadradenosť a nadutosť ľudí je iba tenkou pozlátkou na ich bezmocnosť a oddelenosť od podstaty života a Božej lásky.
Dôležitým aspektom je zmena celkového postoja človeka smerom k Najvyššej Sile Boha, ktorá otvára Kanál k Vyššej Úrovni bytia a schopnosť hlbokého vnútorného ponoru až za úroveň svojej mysle.
Tu sa nachádza duchovná zložka ľudskej bytosti – Božia Iskra, alebo Ohnisko Vedomia, ktorá ako jediná je schopná komunikovať s duchovnou oblasťou Boha, Nášho Stvoriteľa, ktorý je stvoriteľom všetkého, čo je.
Určite si pamätáte ako nás naši rodičia a prarodičia posielali do Tramtárie. Alebo tento výraz použili, keď sme sa niekam zasnene pozerali do diaľky. Aké miesto však mali na mysli, sa už nikto nezmieňuje. Je možné že sa tento výraz ” tramtária ” transformoval z niečoho z našej utajenej histórie, z nejakej diaľky z ríše snov , tajomnej utopickej spoločnosti ” Tartária “?
Púšte a pohoria majú spoločné spojenie, o ktorom sa málo hovorí… sú plné skamenelín. Skamenené pozostatky sveta, ktorý kedysi bol. Dávna planéta zamrznutá v pevnom skupenstve s mohutnými morskými taveninami, ktoré vyrývajú rozsiahle plochy jej povrchu, dodnes jasne viditeľné. Mexiko je známe ako svojimi púšťami, tak horami.
Veľkou metlou konzervatívnych vedcov, dnes už úplne vystrihnutou z moderných učebníc, je objav 33 000 záhadných artefaktov nájdených v mexickom Acámbaro, figúrok a sošiek zobrazujúcich ľudí vykonávajúcich najrôznejšie činnosti, dokonca aj kŕmenie a výcvik anatomicky správnych dinosaurov! (https://www.atlasobscura.com/places/waldemar-julsrud-museum ) To je však nemožné, pretože éra dinosaurov skončila pred 65 miliónmi rokov dopadom veľkej skaly z Vesmíru. Krásna teória za predpokladu, že tento kameň bol katastrofickejší ako meteorit, ktorý v roku 1954 spadol z neba, aby prerazil strechu domu v Sylacauga v Alabame a narazil do rádia, potom zasiahol Anne Elizabeth Hodgesovú do bedra a zanechal na nej tmavú modrinu. ( https://en.wikipedia.org/wiki/Sylacauga,_Alabama ) Len možno, že niektoré prehistorické zvieratá prežili rovnako ako pani Hodgesová.
Koncepty evolúcie, prirodzeného výberu a uniformity, ktoré v 19. storočí spopularizovali geológ Charles Lyell a prírodovedec Charles Darwin, boli hypotézy založené na množstve predpokladov, ktoré vyžadovali odfiltrovanie obrovského množstva anomálnych dát, aby mohli byť ostatným prezentované ako vierohodné. Filtrácia znalostí je cenzúra. Tieto myšlienky boli umiestnené na svojvoľný piedestál predstierajúci, že sú vedeckou teóriou, ktorá sa premenila na slepo prijímanú vieru a teraz je nám prostredníctvom vzdelávacích inštitúcií vnucovaná ako nezvratný fakt. S prijatím týchto konceptov je však spojená absurdita – datovať skamenené pozostatky organizmov podľa horninovej vrstvy, v ktorej boli objavené… vrstvy, ktorá je datovaná výhradne podľa indexu skamenelín, ktoré sa v nej nachádzajú.
Práve toto kruhové uvažovanie je dôvodom, prečo iný Charles, neslávne preslávený Charles Fort, spisovateľ a výskumník abmormalít, napísal:
„Boli sme zatratení obrami, so zdravým spánkom, alebo veľkými vedeckými princípmi a abstrakciami, ktoré sa nemôžu realizovať.“
Je axiomatické, že nemôžeme vziať dve neznáme, ktoré sa navzájom definujú, a vyvodiť z toho záver, že sme sa vôbec niečo dozvedeli. Vedecký prístup týkajúci sa vzniku skamenelín je prístupom presiaknutým pokrytectvom. Veda vyžaduje priame pozorovanie a viac svedkami potvrdené závery. Skamenenie v prírode však nikdy nebolo pozorované a zaznamenané. Príčina nebola nikdy skúmaná, žiadna živá forma života sa v histórii nikdy nepremenila na kameň v reálnom čase.
Iba katastrofické modely ich môžu adekvátne vysvetliť, ale vedci establishmentu naďalej cenzurujú overiteľné zistenia, pretože narúšajú prevládajúce teórie, a vedci najčastejšie toto nevedecké správanie racionalizujú, odfiltrovaním anomálií z odborného štúdia, v domnení, že ich možno vysvetliť niekedy v budúcnosti. Tak sa archeologické poklady „strácajú“ a čakajú na potvrdenie, ktoré nikdy nepríde. Charles Fort poznamenal na adresu vedcov a ich obľúbených teórií:
„Kto by sa nestal vynikajúcim strelcom, keby boli zaznamenané len jeho zásahy?“
Evolúcia, prežitie najsilnejšieho a uniformistický pohľad na dejiny s jeho pomalým geologickým časovým plánom nemajú oporu v archeologických dôkazoch, ale sú urobené prijateľnými tým, že sa ticho prehliada množstvo informácií, ktoré im odporujú. V skutočnosti došlo k TROM veľkým globálnym kataklizmám na úrovni vymierania a ku všetkým trom nedošlo pred miliónmi rokov, ale VEĽMI nedávno… k tretej tesne pred vznikom písma.
VEĽMI STARÝ svet prehistorických foriem života plazov a obojživelníkov existoval na tejto planéte PRED tým, než sa Zem ocitla na svojej súčasnej obežnej dráhe medzi Venušou a Marsom, kedy oblohu osvetľovalo druhé Slnko. Toto svietidlo explodovalo a roztrhalo zemskú atmosféru, kým sa zrútilo do Temnej hviezdy, ktorá sa v súčasnosti nachádza v trhline Cygnus (Cygnus X-1). Krajina sa prepadla smerom k Slnku. Po explózii bol vyvrhnutý materiál a obrovská energia roztrieštila zemskú atmosféru. Celý tropický jurský svet bol bleskovo zmrazený a postupne mineralizoval na skameneliny. Dnes Zem uzatvára tmavá ílovitá vrstva obsahujúca mimozemské irídium, vrstva označujúca náhlu smrť planéty.
Na obežnej dráhe okolo Slnka sa planéta prebudila, bola znovu osídlená mimozemšťanmi a vznikla civilizácia s veľkým intelektom a úspechmi, veľmi odlišná od predošlých neandertálcov. Boli to kromaňonci. Katastrofa mala za následok, že Zem obiehala okolo Slnka 270 rokov s osou smerujúcou k Slnku. Polovica sveta zamrzla na 270 rokov v temnote, zatiaľ čo druhá polovica bola trvalo slnečná a teplá, obrátená k Slnku. Kromaňonci boli vyspelí ľudia, inteligentní, mali dlhú históriu a boli preživšími, ktorí prišli o rozsiahlu infraštruktúru, ktorej sa kedysi tešili.
Po 270 rokoch chaosu, kedy sa ľudia menili na monštrá, málo odlišné od zvierat, Zem zachytila Lunu na mŕtvej obežnej dráhe a to naklonilo zemskú os, čo planéte umožnilo otáčať sa a natočiť svoju potemnenú, zamrznutú pologuľu smerom k Slnku. Topiaca pologuľa , otepľujúci sa svet a intenzívny vulkanizmus vytvorili okolo Zeme parný baldachýn typu Venuša a takmer cez noc sa začal vek megafauny. Začal predpotopný svet, zvieratá, rastliny a ľudia virtuálnym pôsobením okolitého žiarenia a hustého parného baldachýnu narástli do ohromujúcich rozmerov.
A potom 1 656 rokov po posune pólov, 3 895 rokov pred n. l., na začiatku veku megafauny došlo v roku 2 239 pred n. l., tesne pred vznikom písma, k Veľkej potope, potope, ktorá bola priamym dôsledkom zrútenia sa parného baldachýnu. Tri globálne kataklizmy a niekoľko menších lokálnych katastrof vysvetľujú všetko, čo sme našli v archeologických záznamoch a geologickom stĺpci. Učenie o tom, že každá vrstva horniny sa rovná miliónom rokov, je úplný nezmysel, pretože všetky tieto vrstvy obsahujú skameneliny; extrémna vzácnosť skamenenia vylučuje šancu, že by tak dlhé obdobia mohli vôbec vytvoriť obrovské množstvo vzoriek, ktoré sme vykopali. Zostaňme však otvorení aj iným, nepredvídaným možnostiam. Tu sa hodia slová Johna Keela:
„Prihlásiť sa k jednému z týchto názorov znamená vylúčiť všetky ostatné možnosti. Mali by sme zvážiť všetky možnosti, vyhnúť sa viere a prijať iba nezvratné fakty.“
Napriek vedeckému výsmechu „autorít“, ktorí sa zaklínajú svojou predstieranou učenosťou, si nedokážem predstaviť, že by dinosaury existovali pred 65 miliónmi rokov, pretože by to znamenalo, že Homo sapiens sapiens by bol tiež starý 65 miliónov rokov. To nemôžem prijať. DNA je fantasticky stará, zložitá a medzihviezdna, ale súčasné ľudstvo je len veľmi nedávny prírastok do slnečnej sústavy. Objavili sme ľudské fosílie, skamenené rovnako ako dinosaury. To, že boli objavené ľudské skameneliny, je najpádnejším dôkazom proti súčasnej paradigme.
Najstarší historický záznam o náleze ľudskej skameneliny, pokiaľ je mi známe, pochádza zo 6. storočia pred n. l. z Ríma. Kráľ Tarquin začal stavať Jupiterov chrám na Kapitolskom pahorku a robotníci vykonávajúci výkopové práce boli ohromení nálezom ľudskej skamenenej hlavy s doteraz neporušenými rysmi tváre. Vtedajší etruskí veštci si samozrejme tento nález vyložili ako znamenie, že Rím bude hlavou všetkých kráľovstiev. V roku 1812 bola na pobreží francúzskeho karibského ostrova Guadeloupe objavená vo vápenci fosílie ľudskej ženy, ktorej vek bol stanovený na 28 miliónov rokov. Merala 175 cm a bola kompletne zachovaná v dvojtonovom bloku, ktorý bol vyrezaný a loďou prevezený do Britského múzea, kde bol vystavený ako dôkaz Noemovej potopy. O 69 rokov neskôr, v roku 1881, Kráľovská spoločnosť, ktorá prijala evolučný model, nechala relikviu v tichosti zložiť a ukryť v pivnici.
V londýnskom múzeu sa nachádza artefakt, ktorý dnes nie je vystavený. Je to skamenený odtlačok sandále zachovaný v 600 miliónov rokov starej hornine, na ktorom sú jasne viditeľné odtlačky stehov po obvode podrážky a odtlačok päty. Šokujúce je, že tento odtlačok sandále má pod sebou rozdrvenú skamenenú fosíliu trilobita! Prečo je to skryté? Po prvé, to, že ľudia nosili sandále v dávnych dobách, je jednoducho neuveriteľné. Na čo si potrebovali chrániť nohy? Zvlášť pred 600 miliónmi rokmi. Trilobity sú indexové fosílie, ktoré sa používajú na datovanie vrstiev, o ktorých sa predpokladá, že predchádzajú dinosaury o milióny rokov. Presnejšie 400 miliónov rokov pred dinosaurami.
Ľudské skamenené pozostatky boli nájdené v miestach, ktoré evoluční geológovia odmietajú akceptovať a dávajú prednosť pohodliu neznalosti pred remodeláciou svojho stanoviska. V roku 1967 boli v coloradskej bani v žile striebra objavené ľudské kosti spolu s medenými hrotmi šípov dlhými 10 cm. V Kalifornii boli nájdené ľudské kostry skamenené v zlatonosných vrstvách pod niekoľkými vrstvami lávových usadenín. Podľa súčasných modelov potrebujú striebro a zlato na svoj vznik obrovské časové úseky. V Nemecku bola v roku 1842 nájdená skamenená ľudská lebka v pevnom uhlí. V tom istom roku našiel baník v Západnej Virgínii dokonale sformovanú ľudskú nohu, ktorá sa premenila na uhlie. V uhoľnej bani v Taliansku, stovky metrov hlboko, bola nájdená kompletná ľudská kostra, datovaná do obdobia pred 10 miliónmi rokov.
V roku 1958 bola v Toskánsku nájdená čeľusť ľudského dieťaťa stlačená v uhlí. Bola sploštená ako kus plechu. Slávnu lebku z kalifornského Calaverasu objavil v roku 1866 profesor J. D. Whitney z hĺbky 40 metrov pod niekoľkými lávovými ložiskami. V púšti v Mezopotámii našli archeológovia celé mesto pochované pod pieskom. Kostry sa krčili, ako by sa modlili – iné boli v spiacej polohe. Keramika bola objavená v perfektnom stave a rozložená tak, akoby bola pripravená na jedenie. Vykopávky tvrdia, že táto civilizácia náhle zanikla asi pred 5 000 rokmi. Je to takmer rovnako dobrý dôkaz globálneho zamrznutia ako skamenené medúzy.
Predstavte si, že púšť plná piesku uchováva to, čo kedysi spôsobila povodeň. A navyše pomerne presne datované. O niečo ďalej na východ v inej púšti – Gobi, sa táto horúca a vyprahnutá oblasť tiež pýši dôkazmi o dávnom rýchlom zamrznutí. Archeológovia v púšti Gobi vykopali fosílne pozostatky Velociraptora a Protoceratopsa s vyklenutými chrbtami, ktorí sa stretli v smrteľnom súboji – okamžite zamrzli, boli pochovaní v sedimentoch a skameneli. V Glenrose v Texase pozdĺž rieky Paluxy až po rokoch ľudia v parku urobili významné nálezy. V blízkosti dinosaurích odtlačkov boli nájdené skamenené obrie ľudské stopy. Tiež o niekoľko kilometrov ďalej na Chalk Mountain bol nájdený ľudský prst, celý skamenený s jasne definovaným nechtom. Vyšetrenie röntgenom ukázalo, že sa vo vnútri zachovala nielen kosť, ale aj dreň. George Adams z Glen Rose našiel dve skamenené ľudské lebky a 2 metre vysokú ženskú kostru. V roku 1815 bola v labyrintových zákutiach Mamutej jaskyne v Kentucky nájdená mumifikovaná fosília ľudskej ženy s jemne vyrysovanými rysmi, ktoré ukazovali na jej mladosť. To, že sú ľudské odtlačky roztrúsené medzi dinosaurími stopami, nie je až také pozoruhodné. Skamenené odtlačky ľudských rúk a nôh boli nájdené vedľa fosílií amonitov, ktorí mali vyhynúť pred 65 miliónmi rokov. Niektorí ľudia nikdy neskameneli, ale zostali zamrznutí, ako napríklad Ľadový muž Ötzi, ktorý bol objavený v roku 1991 v talianskych Alpách a o ktorom sa predpokladá, že zomrel na podchladenie pred 5 300 rokmi.
Niektoré náboženstvá, obzvlášť hinduizmus, veria, že po smrti sa duša premiestni, aby existovala v rámci inej formy života. Aj keď si nemôžeme byť istí tým, čo sa stane, keď zomrieme, mnohí z nás majú pocit ako by už žili viaceré životy tu na Zemi. Ak vás niekedy napadlo, že ste žili viac ako jeden život v tomto vesmíre, môžete si prečítať nasledovné znamenia, aby ste našli odpoveď.
Máte silnú intuíciu
Ľudia, ktorí sa reinkarnovali, poznajú veci, ktoré ich odlišujú od iných. Môžu sa ponoriť hlboko do svojho vnútra a získať prístup k skrytým poznatkom. Majú vyvinutý spôsob, ako vnímať veci skôr, než sa stanú. Intuitívne duše môžu mať spojenie s inými dimenziami a svetmi, rovnako majú schopnosť rozprávať s ľuďmi z iných planét či galaxií. Trávia veľa času v pokoji a premýšľaním nad informáciami, ktoré im boli dané a pokúšajú sa pochopiť zmysel toho všetkého.
Často zažívate déjà vu
Ak ste sa reinkarnovali, môžete mať tajomný pocit, že určité udalosti sa vám už stali. Napríklad, ak sa rozhodnete urobiť si výlet po celej krajine a máte pocit, že ste po tých cestách už niekedy išli, môže to znamenať, že ste tu v určitom časovom okamihu už žili v inom tele. Niektoré osoby, miesta, alebo udalosti sa vám môžu zdať zvláštne povedomé, aj keď sa nepamätáte, že ste ich už videli, alebo sa s nimi stretli.
Ste veľmi citliví
Reinkarnované duše majú vysoký stupeň citlivosti a empatie. Prežívajú všetko vo svojom vnútri a cítia, že majú v živote poslanie pomôcť priniesť mier a uzdravenie planéty. Je pre nich občas ťažké zaoberať sa konfliktnými a turbulentnými energiami vo svete a potrebujú veľa času na to, aby sa dostali späť do rovnováhy a robili vnútornú duševnú prácu. Empatickí ľudia nenávidia byť na preplnených, hlučných miestach, a preto sa im neustále snažia vyhýbať.
Máte pocit, že sem nepatríte
Reinkarnované duše majú pocit, že nepatria na túto planétu. Vždy hľadajú svoj domov, ale nenájdu ho. Cítia sa tu ako mimozemšťania, len v rozpakoch sledujú, ako ľudia žijú svoje každodenné životy. Nedokážu pochopiť prečo a ako, nemajú chuť zapojiť sa do „normálnych“ aktivít. Najradšej by svoj čas trávili osamote, ležaním pod hviezdami, uvažovaním o živote a vyhýbaním sa veciam, ktoré nedávajú zmysel. Reinkarnované duše majú hlbokú túžbu spojiť sa s dušami svojej rodiny a ťažko sa prispôsobujú pocitom, ktoré prežívajú na tejto planéte.
Máte silné nutkanie navštíviť vzdialené miesta
Môžete mať spomienky na život v určitej krajine alebo v meste z minulého života a mať silnú túžbu tam opäť ísť v tomto živote. Máte bludnú dušu a pretože si uvedomujete, že domov nie je fyzické miesto, ale pocit vo vašom srdci, chcete ísť kamkoľvek na tejto planéte. Môže vás to ťahať na určité miesto alebo za kultúrou možno preto, že ste žili v minulom živote. Neváhajte sa ponoriť do novej krajiny alebo spôsobu života. Môžete si tak odniesť cenné poznatky o sebe a o poslaní svojej duše.
Žijete pre hlboké rozhovory a vzťahy
Nemáte chuť rozprávať málo. Máte nepopierateľný, neúprosný hlad po otvorených, skutočných vzťahoch. Namiesto rozhovorov, ktoré vás udržujú na okraji sedadla, vďaka vašej povahe vyhľadávate rozhovory trvajúce celé hodiny, ktoré vás nikdy neunavia. Mnohí ľudia vás nazývajú starou dušou, pretože sa tešíte zo zmysluplných konverzácií, ktoré sa týkajú vesmíru, vedy, histórii, filozofie, umenia, prírody alebo niečoho podobného. Ľahko sa unavíte pri rozhovoroch o klebetách, zamestnanosti, móde, alebo o hocičom povrchnom.
Máte spomienky na minulé životy
Nemôžete sa zbaviť pocitu, že ste tu predtým žili a spomienky na minulé životy by k vám mohli prísť prostredníctvom snov, piesní v rádiu, riadkami v knihách, alebo nejakým iným záhadným spôsobom. Avšak vy si nespomínate na tieto udalosti alebo na ľudí z tohto života, takže nie je možné, že by ste tieto spomienky presne zaradili na časovej osi. Jednoducho viete, že sa to stalo a snažíte sa odhaliť viac o svojich minulých životoch. Deti vám môžu zvyčajne pripomenúť viac o vašich minulých životoch, pretože sa práve vrátili z minulej inkarnácie.
Necítite sa byť úzko spojení s vašimi rodičmi
Aj keď sa staráte a zbožňujete svoju rodinu, môžete sa cítiť ako nepárna loptička, čierna ovca, alebo stratená existencia. Nemáte úzky vzťah so svojou rodinou a niekedy ste zvedaví, či nemáte inú rodinu niekde vonku. Môžete mať sny o tom, že máte iných rodičov a pocit, že ste sa s nimi predtým stretli. To by mohlo znamenať, že ste mali týchto rodičov v minulom živote. Spomienky na nich sa vám vynárajú v podobe živých vízií.
Túžite byť pravidelne osamote
Tento svet vás niekedy môže mýliť a premôcť. Cítite sa byť frustrovaní a nevyvážení v tomto rýchlom a povrchnom svete, v ktorom žijeme, takže sa snažíte nájsť skutočný význam svojho života. Jednoducho potrebujete nejaký čas a priestor, aby ste získali energiu a zotavili sa zo spoločnosti. Pravdepodobne sa často strácate v prírode, niekoľko dní potrebujete byť preč od všetkých technológií a od ľudí, aby ste vyliečili svoju myseľ a dušu.
Máte obavy, ktoré sa vám zdajú byť reálne
Naše obavy často poukazujú na záležitosti, ktoré sa mohli stať v našich minulých životoch. Napríklad strach z vody by mohol znamenať, že ste sa v minulom živote utopili. Na druhej strane, strach z požiaru by mohol znamenať, že ste v minulom živote mohli zahynúť pri požiari. S cieľom rozptýliť vaše obavy a zabrániť vašej duši opätovne ich prežívať znovu a znovu sa im snažíte čeliť hlavou a poraziť ich. V opačnom prípade sa vaša duša udrží reinkarnovaná na tejto planéte, kým sa nenaučíte niektoré lekcie a ako prekonať svoje obavy.
Dr. Mark bol dobre známy a uznávaný onkológ. Jedného dňa mal cestovať na dôležitú konferenciu do vzdialeného mesta, kde mal za svoju prácu prevziať ocenenie. Lietadlo, ktorým letel hodinu po vzlete, však muselo núdzovo pristáť. Preto si doktor Mark požičal auto, aby sa dostal na konferenciu včas. Krátko po tom, čo sa vydal na cestu, sa náhle a rýchlo zmenilo počasie a začala búrka. Kvôli nej sa stratil signál a zlyhala navigácia. Dr. Mark sa otočil zlým smerom a zablúdil. Po dvoch hodinách jazdy si uvedomil, že je úplne stratený. Bol hladný a vyčerpaný, a tak sa rozhodol niekde prespať. Prišiel do malého domčeka, zúfalý vystúpil z auta a zaklopal na dvere. Otvorila mu neznáma žena. Vysvetlil jej, že sa stratil, a požiadal ju, aby niekam zavolala. Žena mu ale povedala, že nemá telefón, ale môže s ňou počkať, kým sa počasie zlepší a potom pokračovať v ceste. Hladný, unavený a premočený doktor prijal ponuku a vstúpil do domu. Žena mu ponúkla horúci čaj a išla sa modliť. Lekár sa usmial a povedal jej, že verí len sám sebe a tomu, čo dokáže svojou tvrdou prácou. Sedel pri stole, pil čaj a sledoval ženu, ako sa modlí pri posteli pod svetlom sviečky. Uvedomil si, že keď sa modlí, pravdepodobne potrebuje pomoc a spýtal sa jej: „O čo žiadate Boha? Myslíte, že vypočuje vašu žiadosť?“ Žena sa smutne usmiala a povedala: „Bábätko v postieľke je môj malý syn, ktorý má vzácnu formu rakoviny a je len jeden doktor, ktorý mu môže pomôcť, ale ja nemám peniaze na liečbu. Lekár žije ďaleko a Boh stále neodpovedal na moju modlitbu, ale viem, že to určite zvládne a moja viera v neho a jeho pomoc nebude zlomená. Lekár, ktorý dokáže vyliečiť môjho syna, sa volá Mark a je to renomovaný onkológ.“ Dr. Mark bol ohúrený a onemel a bol dohnaný k slzám. Zašepkal: „Boh je tak veľký, že vypočul tvoju modlitbu.“ Vo svojej mysli odrážal všetko , čo sa mu dnes stalo a ako sa k tejto žene dostal. Uvedomil si, že všetko, čo sa mu stalo: núdzové pristátie lietadla, búrka, zablúdenie, nielen znamenalo, že Boh vypočul modlitby tej ženy, ale tiež jemu dal šancu pochopiť, že peniaze a materiálne veci nie sú všetko a že pomáhať ľuďom je to podstatné a dôležité.
Americkí astronauti kozmickej lode „Apollo“ nikdy neboli na Mesiaci. Ako tam tiež neboli ich ďalší kolegovia z NASA. „Je to všetko iba papierový Mesiac“ a nasledujúci náznak svetového škandálu, fakticky pritlačili vedenie NASA k stene a museli zverejniť pravdu. Veľká časť pozadia bola nafotografovaná a natočená v kulisách zariadenia v Langley Research Center v Hamptone. Plán s cieľom fingovať lety a pristátie na Mesiaci sa rozbehol na začiatku 60-tych rokov, pretože vedcom z NASA bolo úplne jasné, že Kennedym uhladene proklamované lety s ľudskou osádkou k Mesiacu sú v danom časovom úseku osem rokov absolútne neuskutočniteľné. S plánmi fingovať misiu na Mesiac bol najviac oboznámený Johnson a bol to on, kto uvalil vysoký stupeň utajenia na väčšinu Apollo materiálov, ktoré nemali byť sprístupnené do roku 2018.
Nixon sa ujal funkcie krátko pred Apollom 11 a pokračoval pod vedením CIA v lžiach, aby posilnil americkú hrdosť a vtedy veľmi chatrné národné povedomie.
Z Armstrongových reakcií a výrazu tváre pri prvom rozhovore po návrate možno zreteľne vyčítať, že si je vedomý toho, že nikdy nebol ani blízko Mesiaca a je nútený klamať miliónom ľudí. Správa sa nervózne a pozerá na dosku stola pred sebou ako malý chlapec, ktorého kára učiteľ. Ukrýva pre kamerou svoju vinu. Takto sa nechová muž, ktorý práve napísal kus histórie.
Hádam najväčšie prerieknutie učinil šéf NASA Dan Goldin, ktorý v rozhovore pre britskú televíziu prehlásil, že ľudstvo sa zatiaľ nemôže odvážiť na vysokú obežnú dráhu okolo Zeme (teda za hranicu 250 míľ = 402 km) do kozmického priestoru, pokiaľ nenájde spôsob ako sa chrániť pred nebezpečenstvom kozmického žiarenia. Určite mu v tej chvíli muselo vypadnúť, že jeho predchodcovia vyslali celkom 27 astronautov za túto hranicu.
CIA sa domnievala, že ľudia v komunistických krajinách neoplývajú inteligenciou a preto budú dostatočne dôverčiví, aby uverili čomukoľvek. (chyba: kubánske školy už v roku 1969 líčili Apollo ako obrovský podvod). Ak by teda USA ohromili svet senzačným ľudským a technologickým výkonom, mohlo by to vyvolať obrat a presvedčiť váhajúce krajiny, že jedinou cestou vpred je „demokracia“ po vzore USA. Bol to samozrejme žalostný ťah. Na otázku, prečo od programu Apollo neprebehli žiadne ďalšie misie, má NASA chabú odpoveď: nemôže si to dovoliť. V skutočnosti ani v roku 2024 nemajú technológiu potrebnú k takémuto výkonu. Rakety Elona Muska, ktorý teraz supluje výrobu NASA, padajú po štarte, alebo zhoria ešte na rampe! Langley je tajné výskumné zariadenie NASA, ktorého osadenstvo je pod prísahou. Tu sú uložené všetky záznamy týkajúce sa programu Apollo, spolu s ďalšími artefaktmi. Tunajšie vybavenie umožňuje uskutočniť takmer čokoľvek, sú tu fingované pozadia, simulácie obežnej dráhy atď.
Neprehliadnuteľným dôkazom je obrovský mostový žeriav. Bol postavený v rokoch 1963/1964 s jediným účelom – čo najdokonalejšej simulácii mesačných pristátí!
Prvotným úmyslom bolo natočiť pristávanie kozmonautov na Lunárnom module (LM). Jeho stúpanie a klesanie by sa dialo pomocou žeriavu… Pod maketou bol vytvorený mohutný ventilátor napájaný káblom zveseným zo žeriava. Týmto ventilátorom mal byť zaistený efekt „rozptyľovania prachu tryskou raketového motora“, keď sa maketa priblížila k povrchu Mesiaca.
Armstrong bol v Langley v roku 1970, 6 mesiacov po tom, čo údajne pristál na Mesiaci a po ňom i Apollo 12. Po šiestich mesiacoch sa evidentne vrátil k simulátoru, aby si premyslel, čo by sa ešte dalo vylepšiť, aby oklamaný svet slepo uveril, že pred pol rokom skutočne pristál na Mesiaci. Prečo by sa NASA toľko zaoberala maketami Mesiaca po tom, čo Armstrong na ňom pristál? Museli vytvoriť veľmi realistické falzifikáty pre budúcnosť, keď už dôverčiví diváci budú mať k dispozícii vyššiu kvalitu obrazu.
Pri pohľade z vrcholku žeriava na simulovaný mesačný povrch James Hansen (vedec NASA)napísal: „Aby simulované pristátie vyzeralo čo najdôveryhodnejšie, vyplnil Donald Hewes (NASA inžinier) so svojimi ľuďmi teleso osemhrannej červenobielej konštrukcie hlinou a všetko vymodelovali tak, aby sa to podobalo mesačnému povrchu. Potom namontovali v správnych uhloch svetlomety, simulujúce mesačné osvetlenie a na zadnú stranu portálu zavesili čiernu zástenu napodobňujúcu bezvzdušnú mesačnú oblohu. Hewes sa osobne šplhal po kráteroch s plechovkou čiernej farby, ktorú striekal tak, aby astronauti videli tiene, ktoré by pozorovali pri reálnom pristátí na Mesiaci.“
Pozemný simulátor nevyhovoval štúdiu problematiky z posledných fáz pristátia predovšetkým preto, lebo nebolo možné dostatočne realisticky vizuálne simulovať scénu. Bolo teda nutné pustiť sa do letových simulácií, ktoré mohli poskytnúť realistické zrakové podnety. Jedno z výskumných zariadení skonštruovaných za účelom štúdia finálnych fáz mesačného pristávania máme práve v Langley. Ide asi o 80 metrov vysoký žeriav. Jeho systémy podporujú päť šestín váhy vozidla pomocou lán ovládaných servomotormi. Rýchlosť prechodu z približovacej na orbitálnu je úplne smiešna, každé plavidlo pohybujúce sa takou rýchlosťou by sa rozbilo o mesačný povrch. Nikto nemôže riadiť kozmické plavidlo spôsobom predvedeným vo filme a v skutočnosti to ani nikto neurobil. Nasledujúce obrázky ukazujú ako to všetko bolo.
NASA potrebovala vytvoriť dokonalú maketu mesačného povrchu. Na sfalšovanie mesačnej misie vynaložila neuveriteľné množstvo času, námahy a prostriedkov. Muselo to vyzerať tak čisto, aby dokázali presvedčiť celý svet o svojej vedúcej úlohe v kozmickom priestore… Na obrázkoch vyššie vidíme veľkú bielu guľu, za ktorou je zatiaľ čisté plátno. Takto vyzerala scéna predtým, ako tím zahájil práce na premene gule v autenticky vypadajúci Mesiac s plasticky prevedenými krátermi. Všimnite si kulisy okolo „Mesiaca“. Na tejto dráhe sa pohybovala kamera, ktorá najprv snímala rotujúcu guľu (približovanie k Mesiacu) a potom sa zhupla a začala skenovať „mesačný“ povrch. Na ďalšej snímke vidíme povrch po dokončení. Ak by sme zo scény odstránili chlapa, ľahko uveríme, že ide o záber z modulu Apollo, ktorý obieha Mesiac.
NASA tvrdí, že fotografia predstavuje odvrátenú stranu Mesiaca vyfotografovanú z Apolla 8, ide však o falzifikát. Nakoniec – podľa postavenia Mesiaca musela byť na jeho odvrátenej strane tma. Porovnajte si túto sféru s guľou. Všetky obrázky však majú tmavé pozadie. To pochopiteľne uľahčilo retušovanie, aby bol zaistený skutočne čierny priestor na fotografii. Úmyselne však nedali na konečné obrázky žiadne hviezdy.
Takto boli vyrobené i niektoré obrázky s astronautmi na Mesiaci, ktoré boli neskôr upravené spôsobom, aby dôkladne falšovali a vytvorili ilúziu pobytu na Mesiaci.
NASA sa potrebovala zbaviť ďalších dôkazov, tak odpálili nie tak dávno (2007) aj štartovacie veže na Myse Canaveral.
Novo vykonané pokusy dokazujú „bizarnosť“ kvantovej teórie. Experimentami bolo dokázané, že nami vnímaná realita neexistuje, pokiaľ ju nepozorujeme a nemeriame. Fyzici z Austrálskej národnej univerzity (ANU) uskutočnili pokus, ktorý sa opieral o experiment s myšlienkami vykonaný Johnom Wheelerom. Pokus mal dokázať, že pohybujúci objekt sa musí rozhodnúť, či sa bude chovať ako častica alebo ako vlna. Wheeler sa chcel dozvedieť, ako sa objekt rozhodne.
Kvantová fyzika tvrdí, že pozorovateľ má zásadný vplyv na rozhodovanie sa objektu, a to sa vždy odrazí na výsledkoch merania. Túto skutočnosť potvrdili aj fyzici z ANU. „Tým je preukázané pôsobenie merania. Na kvantovej úrovni realita neexistuje do toho momentu, kým ju začneme pozorovať. Atómy, ktoré mohli byť sledované, sa pôvodne nepremiestňovali z bodu A do bodu B. Až keď sme ich na konci ich cesty zmerali, sa začali správať ako častice alebo ako vlny, naše pozorovanie vyvolalo ich „existenciu“, povedal profesor Andrew Truscott z výskumného zariadenia pre fyziku ANU. Až keď si pozorovateľ predstaví, že atóm zamieri určitou cestou, môže ho zmerať. Tým ovplyvňuje vedomé rozhodnutie experimentátora minulosť dotyčného atómu. Tento objav bude mať zásadný vplyv na naše vnímanie sveta.
Pokiaľ má teda pozorovanie reality vplyv na minulosť, znamená to, že čas nikdy neexistuje takým spôsobom, ako si ho predstavujeme! V roku 2012 zverejnil jeden z popredných kvantových fyzikov nové dôkazy, ktoré ukazujú, že nami vnímaná prítomnosť je závislá od minulosti a od budúcnosti. Jakir Aharonov tvrdí, že udalosti v prítomnosti sú vyvolané dianím v minulosti a v budúcnosti. Znie to veľmi nezvyčajne a znamená to, že minulosť a budúcnosť tvoria spoločne prítomnosť. Kvantový fyzik Richard Feynman napísal vo svojej knihe Entangled Minds: Extrasensory Experiences In A Quantum Reality už v roku 2006: „Chceli sme preskúmať fenomén, ktorý sa javí ako nemysliteľný. To, čo sa odohráva v srdci kvantovej mechaniky, môže byť z hľadiska klasickej fyziky skutočne vyhlásené za nemožné. Realita ako taká so sebou nesie skutočné mystérium.“
V súlade so zákonmi kvantovej mechaniky, podľa ktorých by sa mali subatomárne častice správať, sa elektrón nachádza v stave hmlistej pravdepodobnosti. Môže byť všade, niekde alebo nikde. Do oblasti reality vstupuje až vtedy, keď začne byť meraný alebo pozorovaný v laboratóriu. Preto fyzik Andrew Truscott tvrdí: „Realita neexistuje do tej doby, než ju začneme pozorovať“. Vedca to následne vedie k záveru, že žijeme v určitom druhu holografického vesmíru. Novo vykonané experimenty dokazujú vplyv pozorovania a jednania v prítomnosti na minulosť. Čo znamená, že čas sa neodvíja iba dopredu, ale aj dozadu. Príčina a následok si môžu vymeniť miesta a tak môže budúcnosť „spôsobiť“ minulosť.
Ďalším výskumom, ktorý to potvrdzuje, je Libetov experiment, kde bolo dokázané, že medzi začiatkom aktivity mozgu a začiatkom pohybu človeka existuje časový rozdiel. Nervová aktivita sa nachádza v štádiu pripravenosti ešte predtým, než naše vedomie vydá pokyn k činnosti. Fyziológ Benjamin Libet vykonal v roku 1979 množstvo pokusov a ich výsledky vyvolali v akademickom svete búrlivé diskusie. A dodnes je v debatách na tému ľudskej vôle často spomínaný. Nové objavy z oblasti kvantovej fyziky môžu tento podivný jav konečne objasniť.
Rovnako tak vyvstávajú aj otázky ohľadom procesov, prebiehajúcich vo vesmíre. Predstavme si, že pred miliardami rokov došlo na jednej z hviezd k vyslaniu prúdu fotónov, ktorý zamieril k Zemi. Aby mohlo toto svetlo dosiahnuť našu planétu, musí sa ohnúť okolo galaxie a má na výber: buď sa vydá cestou vľavo, alebo napravo. Po dlhom putovaní nakoniec dospeje k Zemi a vtedy začne byť pre nás viditeľné. V momente, keď sú fotóny zachytené prístrojmi a pozorované, sú výsledky „zľava – sprava“ totožné. Pokusy ukazujú, že fotón prichádza zľava a sprava do tej chvíle, než je podrobený pozorovaniu. Čo znamená, že pred začiatkom pozorovania sa jedná o narušený vzorec a až po začatí jeho sledovania sa fotón rozhodne, z ktorého smeru prichádza. Ako si to ale máme vysvetliť? Znamená to, že my svojim pozorovaním a meraním ovplyvňujeme cestu fotónu, ktorý svoju púť vesmírom začal už pred miliardami rokov! Naše rozhodnutie v prítomnosti – TERAZ, spôsobí udalosti, ktoré sa už odohrali v minulosti… To ale predsa nedáva žiadny zmysel. Avšak, tak to práve je! Tieto experimenty dokazujú, že kvantové previazanie existuje nezávisle od času. Môžeme teda povedať, že čas, tak ako ho meriame a chápeme, vo svojej podstate neexistuje!
Aj pokusy a štúdie, uskutočnené nedávno v laboratóriách CERNu nás vedú k záveru, že skôr než z častíc hmoty je všetko zložené z energie, a zahŕňa to aj nás, ľudí. Správanie častíc na kvantovej úrovni bolo pozorované pri experimentoch, vykonávaných na urýchľovačoch častíc, ako je napríklad Veľký hadronový urýchľovač (LHC). Hmota je zrejme tvorená rýdzou energiou. Zistilo sa, že tieto častice vo chvíli začatia ich pozorovania vytvoria fyzické prvky. Akonáhle zostanú tieto častice po nejakú dobu bez dozoru, začnú reagovať ako vlny. Preto je už dnes mnoho vedcov presvedčených, že náš hmotný svet je držaný pokope vedomím a všetko vo vesmíre je navzájom a priamo prepojené! Kvantové prepojenie, kde ani čas, ani vzdialenosť nehrajú žiadnu rolu! Štúdium týchto fenoménov je ešte len v začiatkoch a čoskoro dôjde k zásadnej zmene nášho pohľadu na svet.
Už Einstein kedysi povedal: „Pre nás, veriacich fyzikov, nie je toto delenie na minulosť, prítomnosť a budúcnosť ničím iným ako ilúziou,“. Nové informácie nás v tejto súvislosti vedú ďalej k domnienke, že vlastne aj smrť je ilúziou. Vedec a lekár Robert Lanza zastáva teóriu biocentrizmu, podľa ktorej je smrť iba ilúziou vytvorenou vedomím. Profesor Lanza tiež tvrdí, že Život stvoril Vesmír, a nie naopak. Podľa jeho názoru nie sú priestor a čas lineárne, a preto smrť ako taká nemôže existovať. Tvrdí, že sme o existencii smrti presvedčení iba preto, že je nám to vštepované. Veríme, že sme iba telo a telo musí zomrieť. Biocentrizmus, nová teória „o všetkom“ hovorí, že smrťou naopak nič nekončí (v rozpore s tým, čo nás učia). Pokiaľ do tejto rovnice dosadíme najnovšie objavy kvantovej fyziky, Život a Vedomie, mohli by sme získať vysvetlenie niektorých naozaj veľkých vedeckých záhad.
Teraz začína byť zrejmé prečo priestor, čas a dokonca aj hmota závisí od pozorovateľa. Rovnako sa začínajú javiť v inom svetle aj fyzikálne zákony vesmíru. Univerzum je veľmi presne zladený mechanizmus, nastavený na existenciu života. Realita je teda proces, ktorý je obsiahnutý (odohráva sa) v našom vedomí. Ako sa môžu páry častíc v okamihu navzájom spojiť, hoci sa nachádzajú na úplne opačných stranách galaxie? Znamenalo by to, že čas a priestor v skutočnosti neexistujú. Odpoveď znie, že častice sa nielen nachádzajú tam „vonku“, mimo priestor a čas, ale zároveň sú aj nástrojmi nášho vedomia! Smrť teda vo svete bez času a priestoru nemôže logicky existovať. Nesmrteľnosť sa preto neodohráva v čase, ale mimo neho, tam, kde všetko existuje súčasne. S ohľadom na tieto súčasné objavy a zistenia, predpokladáme, že sa nachádzame v multivesmíre. Ide o teóriu mnohých existujúcich svetov, ktorá hovorí, že každé možné pozorovanie ústi do iného univerza a preto je ich nekonečné množstvo. A všetko, čo sa stať môže, sa v jednom z nich odohrá. Všetky tieto vesmíry existujú súčasne a bez ohľadu na to, čo sa v nich práve deje. Život je dobrodružstvom, ktoré presahuje naše lineárne myslenie. Skutočný život je „nelineárnou dimenzionalitou“.
Existuje iba jedna dynamická sila. Iba elektrina vytvára magnetizmus.
GRAVITÁCIA je túžba elektriny začleniť sa do vzhľadu formy. RADIÁCIA je túžba magnetizmu rozpadnúť sa do zániku formy.
Plazmoví fyzici vedia, že 96 % vesmíru nie je tvorené „neviditeľnou hmotou“, ale hmotou v skupenstve plazma. Elektromagnetické sily medzi elektrickými nábojmi sú oveľa silnejšie ako Newtonova gravitačná sila a my zisťujeme, že hlboký vesmír je zaplnený elektrickými nábojmi a magnetickou energiou. Pritom, keď použijeme všeobecne prijatú priemernú hodnotu sily magnetického poľa v rozsahu medzi naším Slnkom a jeho najbližšou susednou hviezdou, bude mať toto pole v zásobe také množstvo energie, ktoré by stačilo na to, aby Slnko svietilo približne 200 rokov. Astrofyzici experimentálny výskum plazmy na vysokej škole nemajú. A len zriedka absolvujú nejaké kurzy, kde by sa preberali Maxwellove rovnice a teória elektromagnetického poľa. Takže sa každý nový objav snažia vysvetliť pomocou toho, čo študovali, t. j., gravitácie, magnetizmu a prúdenia – čo sú nástroje ich predkov zo 17. a 18. storočia, Keplera a Newtona. Ich metódy teda nedržali krok s vedou 19. storočia, nieto ešte storočia dvadsiateho prvého. Neprekvapí teda, prečo nechápu, že mnohé kozmické javy sú dôsledkom iných síl ako gravitácia, prúdenie či príťažlivosť magnetov. Akonáhle dôjde na zlyhanie ich nedokonalých modelov, odvolávajú sa kozmológovia často na „nové vlastnosti“ magnetických polí – vlastnosti, ktoré magnetizmus jednoducho nemá, alebo navrhujú existenciu nepozorovateľných subjektov a síl. Skoro nikdy nepreskúmavajú svoje východiskové predpoklady ani neprehodnocujú svoje hypotézy.
Kozmos v skutočnosti neobsahuje ony záhadne nezistiteľné subjekty, ktorých existenciu vyžadujú súčasné astrofyzikálne teórie. Dnes máme všetci k dispozícii moderné, priamočiare vysvetlenie všetkých tých javov, ktoré astronómovia považujú za tak tajomné. Ktokoľvek, koho zaujíma astrofyzika, by sa mal zoznámiť s vlastnosťami elektrickej plazmy, ktorá zapĺňa viac ako 99 % vesmíru. Naše nebo je skutočne elektrické.
Vo februári 1981, jedenásť rokov po tom, čo dostal Nobelovu cenu za fyziku, publikoval švédsky fyzik Hannes Alfvén ďalšiu zo svojich kníh, tentoraz s názvom Kozmická plazma. Astrofyzici jeho nový text, rovnako ako jeho predošlé knihy, ignorovali a nedbali jeho varovania, že sa vo svojom bádaní dostávajú do slepej uličky dláždenej omylmi a chybnými predpokladmi. Zložité bludisko, v ktoré sa v posledných niekoľkých rokoch astrofyzika zmenila, je priamy dôsledok dlhoročného ignorovania Alfvénovho diela a jeho rád. Hannes Alfvén je ústredná postava v novo vznikajúcej kozmológii elektrickej plazmy.
Všetky naše kozmické sondy, ktoré boli vypravené, aby zisťovali oddelené elektrické náboje – elektrickú plazmu, túto plazmu našli, a mašli jej veľa.
Správanie oblakov plazmy je škálovateľné, to znamená, že sa obrovská kozmická plazma chová v podstate rovnako (podľa rovnakých fyzikálnych zákonov) ako malá laboratórna plazma na Zemi. Čiže sme schopní vytvoriť v laboratóriu presné modely javov v kozmickom meradle a študovať ich.
Celé Stvorenie, či už jeho hmotná a viditeľná časť, alebo jeho nehmotná a voľným okom neviditeľná časť, všetko toto funguje na základe jednotných Zákonov Stvorenia, reprezentujúcich Božiu Vôľu! Stvoriteľ je pre človeka poznateľný iba v sprostredkovanej podobe a to vo forme Zákona! Vo forme Zákonov Stvorenia, ktoré pôsobia na všetkých tvorov každú minútu a každú sekundu. Všetko, čo sa vo Stvorení deje, deje sa iba v rámci týchto Zákonov.
Povinnosťou ľudí, ako detí Stvorenia, je poznávať tieto Zákony a naučiť sa žiť v súlade s nimi. Tieto Zákony, pochádzajúce od Stvoriteľa sú totiž dokonalé a každému človeku, ktorý ich poznáva a prispôsobuje im svoj život, môžu prinášať iba šťastie, radosť, spokojnosť a mier.
Ak ale ľuďom chýba šťastie, radosť, spokojnosť a mier, nemôže to znamenať nič iného, iba to, že nežijú podľa Zákonov Stvorenia – podľa Zákonov Božích!
Stvoriteľ však v tomto smere nenechal svojich tvorov, žijúcich vo Stvorení nevedomými a už približne pred 5 000 rokmi im ukázal, ako majú správne myslieť, cítiť, hovoriť a jednať tak, aby bol celý ich život v súlade s jeho Vôľou. Za týmto účelom bolo ľudstvu sprostredkované Desatoro prikázaní a neskôr i učenie Ježiša Krista. Ak by ľudia podľa týchto zásad žili, už dávno by bolo na Zemi iba šťastie, radosť a doslova rajské záhrady.
Žiaľ, ľudia si však myslia, že oni sami vedia všetko lepšie a preto sa riadia svojim vlastným rozumom. Idú svojimi vlastnými cestami, tvoriac si svoje vlastné zákony, čoho dôsledkom je však iba úbohosť, bezduchosť, prázdnota, a všeobecná skazenosť života, ktorý žijeme.
To, čo tento svet potrebuje ako soľ, je poznanie skutočnej Vôle Božej! Čisté, vecné, jasné a nenáboženské poznanie Vôle Najvyššieho a to bez nejakých bočných, zištných úmyslov, bez snahy vťahovať ľudí na základe tohto poznania do rôznych duchovných, alebo náboženských organizácií, bez snahy využívať ich, ovládať ich a manipulovať nimi. Tento svet potrebuje iba čisté, jasné a vecné poznanie Božej Vôle, ktorú bude zohľadňovať vo svojom každodennom živote. To je úplne všetko! Nič viac netreba! Iba poznanie Božej vôle a život podľa nej! Nič viac a nič menej sa od nás zo Svetla neočakáva a nikdy neočakávalo. Všetko ostatné, čo bolo po celé stáročia k tejto jedinej požiadavke pridávané navyše, k tomu vždy pridávali iba ľudia, a to s rôznymi osobnými a neraz, žiaľ, i zištnými zámermi, až sa napokon stalo, že to ľudské časom prekrylo onú prapôvodnú podstatu, spočívajúcu v nevyhnutnosti poznania a života podľa Božej Vôle.
V duálnom vesmíre je neustále napätie medzi opačnými polaritami, nie je tomu inak ani vo svete ľudí. Opakovane sa objavujú videá, články alebo príspevky, kde jedna strana druhej „vysvetľuje a radí, ako vnímať opačnú polaritu, aby boli spokojné obe strany“. Nepochybujem, že pred narodením máme možnosť voľby, či sa narodíme ako muž alebo žena. Nebudem sa venovať ani mystickému, či ezoterickému pohľadu na muža a ženu. Pozrime sa na túto problematiku z pohľadu psychologického.
Dvaja velikáni psychológie- Sigmund Freud a jeho nasledovateľ a zároveň aj odporca niektorých jeho teórií – Carl Gustav Jung. Centrom ich psychoanalytického bádania neboli iba ženy a muži ako takí, sústredili sa viac na mužsko–ženský aspekt vo vnútri človeka. Známymi sa stali vďaka určeniu archetypov – nevedomých hybných síl v človeku. Poďme sa spolu pozrieť na dva z nich. Anima a animus, alebo ženský a mužský princíp.
Anima je, v krátkosti povedané, žena v mužovi. Znamená to, že muž má v sebe sekundárne ženské sexuálne črty, ak hovoríme o duši alebo o zmyselnosti ako o opačnej polarite voči racionalite. No anima je niečím viac než sexuálnym a psychologickým aspektom, pretože je to práve ona, kto vládne vzťahom medzi mužmi a ženami. Je to vrodený sprievodca, ktorý s mužom kráča dvojvýznamným chodníčkom vzťahu k žene a komunikuje s ňou.
Najznámejším obrazom animy je materský archetyp. Vládne vzťahu matka-syn, a preto je tak často premietaný do obrazu matky. Materské postavy poznáme z kultúrnych a náboženských tém. Panna Mária, Matka Zem či ostatné mýtické postavy nás vedú práve k materskému archetypu. Tak ako každý archetyp, aj materský archetyp má svoju pozitívnu aj negatívnu stránku. Jej pozitívom je možnosť dať život, výživu a starostlivosť, pohodlie, ktoré dokáže duši priniesť. Je pripravená obetovať sa pre svoje deti, alebo býva záchrankyňou zranených mužov. Na druhej strane stojí pohlcujúca matka, zobrazovaná ako Gorgona, postava z gréckej mytológie. Takáto anima vedie k zvádzajúcemu aspektu vzťahu matka-syn. Predstavuje nebezpečie, pre mladého muža to znamená nemožnosť oslobodiť sa od svojej matky a sám sa odsudzuje na psychickú smrť, prípadne sa nevedome rozhodne nikdy nedospieť.
Animus je archetypom účelnosti a ducha v žene. Je to mužský princíp v ženskej psychike, rovnako ako anima je ženským princípom v psychike muža. Tento archetyp je zobrazovaný v rozličných mužských obrazoch a črtách – veľkí umelci, hrdinovia, bojovníci, športovci či myslitelia. Ak sa žena so svojím animom identifikuje, vyvinie v sebe racionálnu silu, ktorá môže skončiť nadmernou kritickosťou a tvrdohlavosťou.
Žena, v ktorej animus prevažuje, sa zaujíma o intelektuálne otázky, ktoré je potrebné klásť a má presne stanovený zoznam hodnôt, ktoré považuje za dôležité. Je jedno, nakoľko sú tieto hodnoty podstatné, ona o nich nepripúšťa diskusiu, má iba túžbu prikazovať ich aj iným.
No ako by mali ženy so svojích animom zaobchádzať správne? Túto otázku sa pokúsila zodpovedať Jungova žena Ema vo svojej štúdii. Napísala: “To, čo my ženy musíme prekonať vo vzťahu k animu, nie je pýcha, ale nedostatok sebavedomia a odporu voči zotrvačnosti. Pre nás to nie je tak, ako keby sme sa museli ponižovať, ale akoby sme sa mali naučiť zdvihnúť.”
Čo o animovi hovorí sám Jung?“Žena je dopĺňaná mužským prvkom, a preto jej nevedomie má takpovediac mužský odtlačok. To vedie k značnému psychickému rozdielu medzi mužmi a ženami. Preto som nazýval projekčný ženský faktor animus, čo znamená myseľ alebo duch. Animus je vskutku vkladom všetkých ženských rodových skúseností človeka – a to nielenže je tiež tvorivým a rozvíjajúcim sa bytím, nie v zmysle mužskej tvorivosti, ale v tom zmysle, že prináša niečo, čo by sme mohli nazvať … spermatickým slovom.”
Keď sa ženy zahľadia samé do seba, v dnešnom rýchlom, dravom, viac mužskom svete, má animus v ich vnútri priveľké miesto. Nie je to dôvod na odsudzovanie, to by nakoniec tiež bol mužský spôsob reakcie. Možno by mali ženy hľadať v sebe svoju animu. Starostlivú, vyživujúcu a múdro materskú.
Duch je jediný nehmotný, je jediný skutočne bez vzťahu k časopriestoru a fyzike, kým všetko ostatné, vrátane duše, je hmotné.
Najprv vzniká „rozum“ alebo „inteligencia“, potom povedomosť svojho „Ja“, ktorá je vlastná každej živej bytosti a nakoniec „myseľ“.
Človeka ako takého, okrem fyzického tela, obklopuje ďalších šesť jemnohmotných tiel, ktoré väčšina ľudí nevníma, lebo nie sú dostupné našim zmyslovým orgánom.
Súhrn jemnohmotných tiel tvorí našu auru. Každé jemnohmotné telo má ale svoju funkciu.
SMRTEĽNÉ JEMNOHMOTNÉ TELÁ
Éterické telo
Je presnou kópiou fyzického tela a dokonca má svoju hmotnosť 3 – 7 g, pričom jeho vzdialenosť od tela je 3 – 5 cm. Éterické telo je zložené zo zvláštnej látky – éteru. Éter je prechodná forma hmoty medzi pevnou hmotou a jemnejšími energiami. Éterické telo patrí medzi smrteľné, zomiera do deviatich dní po našej smrti. Toto telo pôsobí na náš celý systém receptorov a nervov. Bez éterického tela je fyzické telo nefunkčné a stráca citlivosť. Môžeme ho rezať, pichať, páliť a vôbec nereaguje.
Mentálne telo
Je to telo ľudských myšlienok a poznatkov. Mentálne telo je od fyzického vzdialené 10 – 20 cm. Má jasnú žltú farbu, ktorá vychádza z hlavy človeka a šíri sa do celého tela. V mentálnom tele sa nachádzajú zhluky energie, ktoré odrážajú naše postoje a myšlienky. Po smrti človeka mentálne telo zomiera do 90 dní po našej smrti.
Astrálne telo
Má jemnejšiu hmotu ako éterické, jeho vzdialenosť od tela je 5 – 10 cm. V astrálnej rovine žijú i bytosti a objekty z našich snov. Astrálna rovina má niekoľko stupňov alebo poschodí. Dolné poschodia prežívajú rôzne nepríjemnosti, horné poschodia vyhodnocujú tie príjemné veci. Astrálne telo patrí tiež do smrteľnej zložky a zomiera do 40 dní po našej fyzickej smrti.
Všetky tri uvedené jemnohmotné telá patria k nášmu materiálnemu svetu, rodia sa a umierajú so svojím nositeľom. Iné je to s ostatnými tromi, ktoré patria k nesmrteľnej zložke.
NESMRTEĽNÉ JEMNOHMOTNÉ TELÁ
Karmické telo
Karmické telo prechádza v rámci reinkarnácií z jedného života do druhého. Je to takzvané kauzálne telo, v ktorom sú obsiahnuté príčiny všetkého jednania človeka a informácie o jeho možných budúcich skutkoch. Karmické telo je vzdialené od fyzického tela 20 – 30 cm. Nachádza sa v ňom aj náš „strážca“, ktorý nás vychováva podľa požiadaviek vyšších síl, čiže môže v plnej miere kontrolovať naše myšlienky, postoje a reálne skutky.
Intuitívne telo
Tu sa sústreďujú vyššie nevedomé procesy a ovplyvňuje všetky predchádzajúce telá, je vzdialené od fyzického tela 50 – 60 cm.
Keterické telo
Je vzdialené od fyzického tela 80 – 100 cm a uzatvára všetky predchádzajúce telá v podobe vajíčka. Vonkajší povrch vajíčka má ochrannú blanu 1 – 2 cm hrubú, ktorá zabraňuje prelínaniu vonkajších vplyvov. Toto telo obstaráva spojenie so Stvoriteľom, dostáva od neho pre človeka nutné informácie a údaje. V tomto tele sa uchováva životný program človeka, teda povinnosti, ktoré vzala na seba duša, keď sa vydala na Zem do ďalšej reinkarnácie.
