Duša je naša podstata. Je to vedomý počítač, ktorý naprogramuje bytosť = osobnosť (svoju existenciu a dĺžku života). Tá si potom sama začne vytvárať skutočnosť, o ktorej by sa nesnívalo ani samotnému počítaču. Dokáže sústrediť svoje vedomie istým smerom.

• je vysoko individualizovanou duchovnou energiou
• formuje telo
• je zdrojom vitality
• nie je nikdy stála
• je poľom elektromagnetickej energie, ktorého sme súčasťou
• je zdrojom možností, ktoré hľadajú uplatnenie
• je zoskupením nefyzického vedomia
• je súhrnom mnohých individuálnych vedomí
• prejavuje sa v mnohých formách

Duša nepozná protiklady. Dobro a zlo sú iba dva rôzne prejavy jednej reality.

Duša vytvára hmotu, fyzickú existenciu.

Preto nemá zmysel odopierať si potešenie fyzického života. Radosť je znamením, že duchovne rastieme. Vedomie je len vlastnosť duše. Duša je viac ako vedomie. Vedomie nie je uväznené v hlave. Vedomie sa túži realizovať v čo najväčšom počte dimenzií. Nutná je naša kreativita. Inak by isté stránky nášho vedomia zostali nenaplnené.

Naše vedomie sa vyjadruje mnohými rôznymi spôsobmi. Berie na seba mnoho foriem (nepodobajú sa na seba), ktoré upravuje podľa toho, ako sa chce vyjadriť (prejaviť). Znovu objavujeme vzťah k duši = kreativita.

Sme duše a každá duša má svoje vedomie.

Vedomie je vlastnosťou duše, ale nie je s ňou totožné. Duša môže svoje vedomie zapínať a vypínať (nie je to tma, ale súmrak), kedykoľvek jej to napadne. Tým ale neodpočíva. Duša nie je nikdy v stave prázdnoty, bez vedomia. Vedomie samo o sebe kmitá a mení počas dňa svoju intenzitu. Neexistuje nič, čo by neobsahovalo istú hladinu vedomia. Sme súčasťou iného vedomia. Neexistuje žiadna iná objektívna realita ako tá, ktorá je formovaná vedomím. Vedomie vytvára hmotu, nikdy nie naopak.

Všetky štádia vedomia sú otvorené pre tých, ktorí vedia, kto sú a vedia ich využiť. Duša má niekoľko druhov vedomia, ktoré využíva. Zameria ich rôznymi smermi a tak ich využíva k poznatkom.

DUŠA (JA) A SPÔSOB JEJ VNÍMANIA

Sme jeden z prejavov svojej vlastnej duše. Nevlastníme ju, sme to my sami. My sme duše. Duša neustále podlieha zmene, učí sa (podľa subjektívnych skúsenosti). Je živá, citlivá, vnímavá. Je nezničiteľná. Vytvára hmotu. Jednotlivými inkarnáciami sa zväčšuje.

Duša je však v prvom rade kreatívna.

Dušu možno sledovať z mnohých uhlov. Duša má neobmedzené možnosti. My ju však obmedzujeme na telo. Dušu považujeme za svoje vlastníctvo. Je to však drahokam, ktorým nakoniec obdarujeme Boha. Je vlastne nastávajúcim Bohom.

Materializácia myšlienok a emócií do fyzickej reality je vlastnosť našej duše. Inde je to inak. Naše fyzické prostredie je teda samotná realizácia myšlienok a očakávaní. Poznanie, že celý svet je len myšlienkou, nám pomôže okamžite zmeniť svoje prostredie a okolnosti. Akákoľvek udalosť, ktorú si uvedomujeme, je vnútorná psychická skúsenosť, ktorá je okamžite vnímaná dušou a preložená fyzicky orientovanou časťou nášho ja do fyzických pojmov.

Uprostred duše je otvorené okno, ktorým môžeme sledovať rôzne roviny reality. Sú iné ako materiálny svet. Fyzické zmysly však toto okno zatieňujú.

Duša je nezávislá na fyzickom vnímaní, nepotrebuje fyzické telo a zmysly. Naša fyzická existencia je výsledkom masovej halucinácie, ale medzi realitami dvoch ľudí je veľká priepasť.

Po smrti zostáva v duši naša skúsenosť, má svoju individuálnu halucináciu. Po smrti si môžeme predstaviť svoj predošlý život ako zviera, s ktorým sa musíme stretnúť. Posmrtných realít je viac a líšia sa od seba podľa skúseností. Existujú dimenzie, do ktorých sa individuálne skúsenosti (duša) uchyľujú. V počiatočnom štádiu sú osobnosti silne materiálne zamerané. Skúsenejšie duše neabsolvujú všetky školenia ako iné.

Minulé, prítomné a budúce inkarnácie sú prejavy našej duše.

Duša rastie a rozvíja sa vďaka skúsenostiam všetkých osobností, ktoré ju vytvárajú. Je však stále o niečo viac, než len ich súčtom. Duša nie je uzavretý systém, ako nič vo vesmíre. Jediným predpokladom pre intuitívne pochopenie duše je túžba ho dosiahnuť.

Mimozmyslové vnímanie je základný spôsob, ktorým vnútorné ja prijíma informácie. Odráža pravú skutočnosť. Duša prijíma skúsenosť priamo. Nepotrebuje k tomu fyzické parametre ani zmysly. Neustále formujeme dušu a ona nás. Fyzická existencia je iba jeden spôsob, ktorým sa duša prejavuje. Duša vytvára svet, ktorý obývame.

DUŠA A JEJ POTENCIÁL

Sme presvedčení, že máme len jednu formu – fyzickú a že môžeme byť v určitý okamih na jednom mieste. V skutočnosti sa prejavujeme v rôznych ďalších formách, ktoré nie sme schopní vnímať.

Hlavný zmysel svojej existencie spájame s fyzickým telom. Fyzická forma je koncentrovaná energia, ktorá je neustále v pohybe. Neustále kmitá. Ak túžime byť inde, sme schopní si vytvoriť pseudofyzickú formu (je identická s fyzickou formou). Podľa intenzity našich emócií tak vytvárame formy mimo fyzické telo. Ich trvanie však záleží na intenzite danej emócie. Pseudoforma sa tak ocitne na mieste nášho zamerania. Zameriame sa tam, kde chceme byť. Toto miesto si pritiahne formu – skrytú – Duch – tieň – predstava – nemá fyzické zmysly a koexistuje s fyzickou formou. Nie sme schopní ju vnímať. Priestor je teda naplnený vznikajúcimi formami, ktoré rýchlo miznú.

Lúč osobnosti (identity) je len jedna časť pravdy. Možnosti duše nemôžu byť nikdy vyjadrené skrz jednu osobnosť.

Na niektoré prúdy vedomia (iné roviny reality, kde sú ďalšie naše ja, napr. v iných historických obdobiach) sa môžeme naladiť v okamihoch samoty a odlúčenia (slová, obrazy). Charakteristika vedomia sa nemení ani po smrti. Zostáva v rovnakom stave ako teraz, len si väčšinu jeho vlastností neuvedomujeme. Nestotožňujte príliš vedomie s fyzickým telom.

Cieľom duše je prežiť všetko.

Duša opúšťa pri spánku telo, pretože sa chce regenerovať. Život duše v tele je obtiažny, preto zostáva v tele len tak dlho, kým z vlastnej skúsenosti nespozná, aké to je. Čo nás tak strašne bolí, že si myslíme, že musíme ubližovať druhým, aby sme sa vyliečili?

Naša viera, že sme svojím telom, nám spôsobuje všetky naše problémy. Telo je nástroj. Nie je príbytkom duše, ale naopak. Žije v silovom poli duše (aura). Duša je energia života koncentrovaná v určitom bode časopriestorového kontinua, žiari, pulzuje, vibruje okolo každého predmetu vo vesmíre. Táto energia je niekedy viditeľná, inokedy pôsobí ako teplo. Závisí na frekvencii vibrácie. Je to vlastne svetlo a to sme vo svojej podstate my. Svetlo nevyžaruje z predmetov, ale preniká nimi a tým ich vytvára. Je to energetické pole, ktoré vyžaruje do nekonečna, nikde nekončí. Je to silové pole, ktoré splýva s ostatnými, je bez hraníc. Táto energia je zdrojom všetkého poznania, vedomostí a skúsenosti.

• všetci sme prepojení
• čo je dobré pre mňa, je dobré aj pre ostatných a naopak
• čo robím pre druhých, robím vlastne pre seba

Ľudia, ktorí stratili sebaúctu, pripravujú o sebaúctu druhých. Ľudia, ktorí nemilujú sami seba, nemôžu milovať ostatných. Každá duša je vyjadrením jedinej duše. Neexistuje žiadna individuálna duša.

Duša sa snaží prežívať a zakúšať. Vie všetko, čo možno na svete vedieť. Duša je súčet pocitov, ktoré sme kedy mali. Je podvedomím. Dušu nezaujíma vývoj tela a mysle. Jej cieľom je evolúcia.

Neodsudzujte svoju dušu.

• chce zakúsiť lásku a radosť
• chce skutočne žiť
• chce sa smiať, plakať, víťaziť

Neodopierajte si život. Ak je odopieranie v našom živote dobré, je to pre nás dobré. Ak sa pri tom cítime zle, je to zlé. Duša chce cítiť, nechce len vedieť. Vie všetko. Chce prežívať svoju skúsenosť.

Láska je ako biela farba. Obsahuje všetky farby. Láska obsahuje všetky emócie, nie je ich neprítomnosťou.

Cieľom duše je zakúsiť všetko – aby sa stala všetkým.

Úlohou duše je doviesť nás k tomu, aby sme si vybrali nádheru – aby sme si zvolili to najlepšie, z toho, čím sme – a aby sme neodsudzovali to, čo si nezvolíme. Ak si zvolíme evolúciu svojej duše, nedosiahneme toho činnosťou svojho tela. Činnosť je funkcia tela, bytie je funkcia duše. Našu dušu nezaujíma, ako si zarábame na živobytie – a po smrti to nebude zaujímať ani nás. Našu dušu zaujíma len to, čím sme, nech robíme čokoľvek.

Duša nemusí robiť nič, stačí jej, že je.

Mali by sme byť tým, čím sme radi. Záleží na tom, čím sme (úprimní, priateľskí, veselí, …), nie na tom, čo robíme. Nie sme tu na planéte preto, aby sme svojím telom vytvárali čokoľvek, sme tu preto, aby sme vytvorili niečo svojou dušou. Tá si vyberá z nekonečného stavu bytia a potom vytvára dokonalé podmienky pre vytvorenie skúsenosti.

Duša nás vedie k dokonalým príležitostiam zakúsiť presne to, čo sme si naplánovali. Čo skutočne zakúšame, záleží na nás.

Človek je trojjedinou bytosťou a takou zostane aj po smrti. Telo zmení svoju formu, ale zachová sa vonkajšie obaly. Myseľ (nie mozog) odíde s nami a spojí sa s duchom a telom v energetickej hmote, ktorá má tri aspekty. Ak sa chceme vrátiť na Zem, naše božské ja sa opäť rozdelí na tri časti. V skutočnosti sme jedinou energiou, ale s tromi rozdielnymi vlastnosťami. Keď vstupujeme do nového fyzického tela, naše éterické telo zníži vibrácie natoľko, aby vytvorilo hmotu.

Telo je koagulácia miliárd triliónov energetických jednotiek. Keď spotrebujú svoju energiu, naša myseľ vytvorí nové jednotky z myšlienky o tom, čím sme. Tak môžeme zmeniť svoje telo.

Neexistuje posmrtný súd. Je tu rekapitulácia a slobodné rozhodnutie sa vrátiť. Niektorí sú tu kvôli oslobodeniu druhých.

Duša tvorí, rozum reaguje.

Duša hľadá a umožní zbaviť sa zlých podmienok. Ukáže nám, kto skutočne sme. Duchovné potešenie je oveľa krajšie ako čokoľvek, čo nám môže telo ponúknuť. Duša je nástrojom Boha, skrz ktorý sa Boh realizuje. Cieľom duše je vyjadriť to, čím naozaj je. Po smrti nám bude všetko jasné.

Duša realizuje naše najsilnejšie predstavy.

Duša opúšťa pri spánku telo, pretože sa chce regenerovať. Život duše v tele je obtiažny, preto zostáva v tele len tak dlho, kým z vlastnej skúsenosti nespozná, aké to je. Spíme preto, aby sa regenerovala duša, nie telo. Duša telo donúti. Pri narodení je to pre dušu šok. Preto malé deti veľa spia. Potom si duša zvykne. Myseľ pri narodení prejde zábudlivosťou. Múdri ľudia nepotrebujú spať dlho. Dá sa povedať, že podľa dĺžky spánku spoznáme vyspelosť človeka. Preto si uvedomujte, čo robíme so svojím telom. Kratšiemu spánku pomáha meditácia = stav dokonalej bdelosti. Praktikujte meditáciu nielen v sede, ale aj pri chôdzi, sexe, …

Najkrajší zvuk pre dušu je ticho. Robme však len to, čo robiť chceme.

Nechoďme týmto svetom ako námesačníci. Odhoďme všetky pochybnosti, strach a pocity viny. Každý z nás má svoj ​​filtračný systém, ktorý bráni rozpamätaniu sa na našu úlohu tu, na Zemi, a ako všetko funguje. Preto niektoré veci zostanú záhadou a my by sme sa nemali snažiť o ich vysvetlenie.

V hlave je mozog, nie myseľ. Tá je v bunkách tela. Myseľ je energia a myšlienky. Mozog je biochemický mechanizmus v hlave. Má za úlohu transformovať energiu myšlienok na fyzické impulzy. Je to transformátor. Celé telo je transformátor. Naše telo je z 99% prázdny priestor. Duša je všade v nás a okolo nás. Nie je obsiahnutá v tele, ale telo v nej.

Duša nikde nekončí a nezačína. Je ako vzduch v izbe. Preto sme všetci jedným celkom.

Keby neexistovali „mladé“ duše, nemohli by existovať „staré“ duše. Preto sa niektoré duše rozhodli, že budú mladé a iné sa rozhodli, že budú staré. Aby jediná duša mohla dokonale poznať seba samu. Podobne je to s dobrými a zlými dušami. Preto nie je žiadna duša nikdy potrestaná.

Stovky hmotných tiel, ktoré obklopujú naše duše, sú naši duchovní partneri:

• v minulosti sme spätí minulými životmi
• v budúcnosti s budúcimi
• v prítomnosti ich vnímame ako spriaznené duše

Niekoľko ľudí môže mať spoločnú minulosť (spoločnú osobu) alebo budúcnosť, pretože duša obklopovala jedno spoločné telo. Môžeme preto cítiť náklonnosť k viacerým ľuďom. Neexistujú žiadne obmedzenia, možné je všetko. Každý pokus obmedziť prirodzený prejav lásky je obmedzovanie slobody (otázka nevery). Je to obmedzovanie duše, ktorá sa tomu bráni.

Pri našom príchode na Zem tu máme určitú dohodu, plán správať sa tak, ako sa správame k ostatným, aby sme ich podporovali v tom, akí naozaj sú. Niektorí sa správajú láskavo a iní naopak. Plníme ju každý deň. Preto tu nie sú žiadne obete a žiadni vinníci.

Nesúďte a neodsudzujte!

Vybrali sme si miesto, ku ktorému smerujeme = predurčenie. Spôsob, ako sa tam dostaneme, však predurčený nie je. Nemáme ani záruku, že sa tam vôbec dostaneme. Máme len určitú predstavu, kam by sme radi šli a čo by sme radi robili. Nikde však nie je istota, že sa tak stane a že nezídeme z cesty. Budeme čeliť rovnakým veciam, znova a znova, až konečne pochopíme ich zmysel. Berieme si so sebou do života typy ľudí, miest a udalostí, ktoré nás v budúcnosti stretnú, tak aby bol naplnený náš plán. Ten však nemusí byť naplnený v tomto živote. Máme pred sebou mnoho životov.

Príspevok Cieľom duše je prežiť všetko je zobrazený ako prvý na JoSarJan.

V roku 1663 pápež zaradil Descartove spisy na zoznam zakázaných kníh kvôli ústrednému motívu, ktoré Descartes vo svojej filozofii venoval rozumu a mysli, a nie Bohu.

Stáročia ľudstvo skúmalo podstatu vedomia z mnohých rôznych perspektív a naše spojenie s Bohom alebo so Zdrojom nášho bytia. Kresťanskí mystici historicky nazývali dušu stredobodom alebo centrom božského spojenia a popisovali ju ako živú pulzujúcu silu, ktorá rezonuje s božskou harmóniou. Tao hovorilo o Bohu ako o bezmennom zdroji, príliš rozsiahlom na to, aby sa dal definovať, aby nebol obmedzený. Hinduisti popisovali duchovné dary siddhi ako paranormálne, nadprirodzené alebo inak magické schopnosti. Budhisti sa snažili ukončiť utrpenie prebudením a verili, že osvietenie je skúsenosťou skutočnej reality, prebudením, prostredníctvom ktorého je možné pochopiť skutočnú podstatu vecí. Teozofovia hovoria o ákašických záznamoch, ktoré sú v teozofii, antroposofii a v rôznych duchovných tradíciách popísané ako nefyzické, energetické zhrnutie alebo kozmická knižnica, ktorá obsahuje kompletnú históriu každej duše, vrátane všetkých myšlienok, činov, emócií a udalostí z minulosti.

Antroposofia hovorí o niekoľkých rovinách existencie a podľa Rudolfa Steinera existuje sedem sfér ľudskej evolúcie. V hermetickej tradícii sú to Saturn, Slnko, Mesiac, Zem, Jupiter, Venuša a vulkán. Tieto predstavujú postupné štádiá kozmickej inkarnácie a duchovného vývoja, pričom súčasným štádiom je Zem.

Saturn: Vznik prvotného základu fyzického tela.

Slnko: Vývoj a pridanie éterického (životného) tela.

Mesiac: Vývoj a pridanie astrálneho (duševného) tela.

Zem (súčasný stav): Vznik a rozvoj ľudského „Ja“ (individuality).

Jupiter: Budúci stav premeny duchovného vedomia.

Venuša: Ďalší stupeň kozmického vývoja.

Vulkán: Zavŕšenie tohto evolučného cyklu.

Moderní fyzici sa pýtajú, či je vedomie základom vesmíru. Neurovedci naďalej diskutujú o tom, či vedomie vzniká činnosťou mozgu, alebo či je mozog skôr rozhranie. Niektorí výskumníci navrhli, že naša DNA môže fungovať ako fraktálny prijímač, ktorý interaguje so širokým spektrom elektromagnetických polí.

Pokiaľ je vedomie skutočne nelokálne, možno naše myšlienky, emócie, zámery a stav koherentne ovplyvňujú alebo zoslabujú to, čo vysielame a prijímame prostredníctvom nášho stavu vedomia. Vedecko fantastické seriály, ako Hviezdna loď Galactica (Battlestar Galactica),  nám predstavujú prenos vedomia z jedného tela do druhého prostredníctvom technológie vzkriesenia Cylonov (vnímajúcich robotov) a nabádajú nás k otázke, čo skutočne definuje život a identitu. A ak vedomie môže byť nelokálne, existujúce za hranicami tela, čo to hovorí o našej schopnosti vnímať a získavať informácie a znalosti mimo bežných zdrojov informácií? Čo keby sme sa mohli doslova napojiť na ákašické záznamy, aby sme získali informácie o sebe a o iných svetových udalostiach, či už z minulosti, súčasnosti alebo z budúcnosti? Diaľkové pozorovanie, kedysi utajovaný vojenský program, ktorý teraz praktizuje vojenský personál aj civilisti, prináša fascinujúcu možnosť, že vedomie nemusí byť obmedzené na telo alebo obmedzené piatimi fyzickými zmyslami. Ak je to pravda, aké ďalšie aspekty reality by sa mohli stať prístupnými prostredníctvom rozšíreného stavu vedomia? A potom sú tu mimoriadne prípady spomienok, ktoré spochybňujú naše predpoklady. Prípady detí, ktoré sa narodia s neporušenou pamäťou na minulý život a dokážu popísať ľudí a miesta, kde kedysi žili. Niektoré z týchto prípadov boli overené.

Čo sa teda deje s vedomím vo fáze medzi každým novým životom? Kam smeruje?

Sci-fi seriály o alternatívnych realitách, ako je napríklad Stranger Things, nám dávajú nahliadnuť do iných sfér a do toho, čo tam môže existovať. Je to ale desivé. Zdá sa, že každý, kto sa tam dostane, si vyvinie špeciálne schopnosti, ktoré prekonávajú realitu.

Rôzne jazyky, rôzne metafory, rôzne storočia. Zdá sa však, že všetky sa točia okolo tej istej hlbokej otázky. Čo keď vedomie nie je vedľajším produktom života, ale je základom, z ktorého život vzniká? Ak by to bola pravda, mnohé myšlienky, ktoré sa teraz zdajú byť nesúvisiace, by sa mohli stať dielikmi oveľa väčšej skladačky. Možno naše telá nie sú len biologické stroje, ale skvele vyvinuté rozhrania, prostredníctvom ktorých vedomie zažíva túto fyzickú realitu.

Možno to, čo nazývame duchovným rastom, je zdokonaľovanie tohto rozhrania. Čo keď láska, súcit, vďačnosť a múdrosť nie sú len cnosti, ale stavy vedomia, ktoré nám umožňujú jasne vnímať realitu a interagovať s ňou novými spôsobmi.

 A možno najväčšou hranicou, ktorá čaká ľudstvo, nie sú hlboké moria, vesmír, ani umelá inteligencia?!

Príspevok Vedomie je chýbajúcim kúskom skladačky je zobrazený ako prvý na JoSarJan.

Večnosť ale vôbec nie je dlhý čas. Večnosť je viac než čas – je to existencia bez konca. A predsa žijeme tak, akoby sme mali pred sebou ešte nekonečne veľa času. Odkladáme zmierenie, odpustenie, modlitbu, dobro, rozhovor, lásku. Myslíme si, že stále máme vo svojom živote dostatok času.

Lenže náš pozemský čas má hranice. Keď sa pozrieme na vesmír, človek sa môže cítiť neuveriteľne malý, ako nepatrný a nepostrehnuteľný bod v obrovskom kozme. Hviezdy, galaxie, miliardy svetelných rokov, enormné množstvo energie a priestoru. A v tomto nesmiernom vesmíre sa nachádza niečo zvláštne –  človek, ktorý jediný si dokáže uvedomiť, že existuje.

Dokážeme premýšľať o hviezdach, merať ich vzdialenosti, skúmať ich svetlo, pozorovať nebeské divadlo, ako je zatmenie slnka a klásť si otázku: Prečo vôbec niečo mimo nás existuje? To je tajomstvo. Človek nie je iba hmota. Nie sme iba súhrn atómov. V človeku je túžba po pravde, po láske, po kráse, po dobre, a predovšetkým po niečom, čo nás presahuje. Človek má vedomie, rozum a slobodnú vôľu.

Ak by sme použili obraz fyziky a preniesli ho do duchovného života, mohli by sme povedať, že každý človek je miestom, kde sa energia stvorenia môže premeniť na lásku. Ako keby sme v sebe sústredili energiu celého vesmíru. Celý vesmír smeruje k človeku a človek smeruje k Bohu. Preto najväčšou energiou človeka nie je jeho sila, výkon, inteligencia, ani moc. Najväčšou energiou človeka je práve láska.

Môžeme mať obrovskú energiu hnevu – a zničiť vzťah. Môžeme mať energiu ambícií – a vybudovať kariéru. Môžeme mať energiu strachu – a premárniť roky života. Ale môžeme mať aj energiu lásky – a zmeniť život druhého človeka alebo inej živej bytosti. Jedno slovo môže niekoho zachrániť. Jedno odpustenie môže obnoviť rodinu. Jedna modlitba môže byť začiatkom návratu k Bohu. Jedno rozhodnutie pre dobro môže zmeniť náš ďalší život.

Vesmír má svoju energiu. Človek má svoje srdce. A Boh sa iba pýta: „Miluješ?“ Lebo nestačí mať silu. Treba vedieť, kam ju nasmerovať. Sme stvorení pre lásku, lebo sme stvorení pre Boha. Večnosť sa začína už dnes, tu a teraz, na Zemi, kde sa práve nachádzame. Často si predstavujeme večnosť ako niečo, čo príde až po smrti. Omyl!

Nemusíme v živote postaviť žiadny pamätník. Možno po nás zostanú deti, ktoré sme naučili veriť v lásku. Niekto, koho sme podržali v ťažkej chvíli. Dobro, ktoré sa prostredníctvom nás šírilo ďalej. Láska nikdy nie je stratená energia. Nezanikne, pretrvá až za hrob. Hoci na cintoríne istú dobu postojí po nás pomník.

C. S. Lewis (írsky spisovateľ a básnik) upozorňuje, že človek bol stvorený pre svet, ktorý presahuje jeho pozemské predstavy. A práve preto nás všetky pozemské veci nechávajú trochu hladnými. Máme v sebe túžbu, ktorú nedokáže nasýtiť ani celý svet. Pretože sme naozaj stvorení pre Boha. V tom spočíva najväčšie tajomstvo človeka: sme veľmi malí pred vesmírom, ale máme v sebe obrovský priestor pre Boha. A kto dovolí Bohu, aby naplnil jeho srdce, ten v sebe nesie viac než energiu celého vesmíru. Nesie v sebe nádej večnosti.

Čo teda znamená „sústrediť v sebe energiu celého vesmíru“? Možno to znamená naučiť sa žiť tak, aby všetko, čo sme dostali, smerovalo k jedinému cieľu: k večnej láske. Naše telo – na službu. Naša inteligencia – na pravdu. Naša sila – na ochranu slabších. Naše skúsenosti – na pomoc mladším. Naše utrpenie – na dozrievanie. Naše chyby – na pokoru. Naše úspechy – na vďačnosť. Naše peniaze – na dobro. Náš čas – na ľudí. A naše srdce – pre Boha.

V konečnom dôsledku potom veta: „Večnosť je veľmi dlhý čas“, nemusí byť vtipná. Pretože, ak je večnosť realitou, tak záleží na tom, čo robíme už dnes. Napokon po nás zostane to, čo sme premenili na lásku. Energia sa môže premieňať, hmota sa môže rozpadnúť, hviezdy raz zhasnú – ale láska, ktorá je z Boha a pre Boha, má v sebe zárodok večnosti.

Predstavme si lietadlo pripravené na odlet. Pasažieri sedia na svojich miestach. Niektorí sa rozprávajú, iní pozerajú do telefónov, ďalší už premýšľajú o tom, čo ich čaká po pristátí. Všetko vyzerá normálne. Lenže odlet sa neočakávane odkladá. Najprv o hodinu. Potom o ďalšiu. Cestujúci začínajú byť nervózni. Nikto im poriadne nevysvetľuje, čo sa deje. Pilot totiž pri predletovej kontrole objavil malú technickú poruchu.  Mohlo by sa zdať, že je to iba drobnosť. Lietadlo je predsa veľký stroj, porucha je malá a možno by si ju väčšina cestujúcich ani nevšimla. Pilot však odmietne v tomto stave letieť. Nechce riskovať. Čas ubieha. O pár hodín lietadlo vzlietlo. „Čo to tak dlho trvalo?“, pýtajú sa letušky. A ona odpovedá, že sa im nedarilo zohnať druhého pilota, ktorý by aj s tou malou chybou nemal problém odletieť. Toto konštatovanie môže byť vtipné, ale zároveň je desivo vážne. Pilot totiž vie niečo, čo cestujúci nevidia a nevedia. Jedine on vie, že malá chyba v nesprávnej chvíli môže mať hrozivé následky.

A teraz tento názorný príbeh prenesme do nášho života. Malá lož. Malá závisť. Malý kompromis. Malé zanedbanie modlitby. Malé neodpustenie. Malá pýcha. Malá nevernosť. Malá lenivosť. Malá rezignácia. Veď vlastne o nič nejde. Avšak, práve malé veci môžu postupne meniť smer celého života. Pilot kontroluje lietadlo pred cestou. Človek by mal občas skontrolovať svoje srdce pred púťou do večnosti. Nie preto, aby žil v strachu. Ale preto, že vie, kam smeruje jeho duša. Treba byť dobre pripravený. Je zvláštne, že cestujúci by možno chceli odletieť čo najskôr. Cestujúci vidia iba meškanie. Pilot vidí nebezpečenstvo. Cestujúci vidia stratené hodiny. Pilot vidí životy ľudí, za ktoré nesie zodpovednosť.

Boh pre nás vždy niečo pripravuje. Možno nás chráni pred cestou, na ktorú ešte nie sme pripravení. Možno opravuje niečo v nás, čo sami nevidíme. A možno práve oneskorenie, ktoré dnes nechápeme, bude raz dôvodom našej vďaky. Nerozumieme meškaniu, ale dôverujeme Božiemu vedeniu. Je to skúška našej viery pred „odletom“ do večnosti. Ale uvedomme si, že večnosť je veľmi dlhý čas. A čo bude najdôležitejšie? Koľko sme milovali. Či sme odpustili. Komu sme pomohli.

Skontrolujme teda „lietadlo“ svojho srdca pred letom. Ešte nie je neskoro na opravu a nápravu. Neriskujme a nehazardujme, ale konajme. Boh nám prisľúbil odpustenie, ale nesľúbil nám zajtrajšok. Jeho milosrdenstvo je väčšie než naše pády. Keď človek úprimne ľutuje, Boh odpúšťa. Dnes ešte môžeme korigovať to, čo sme pokazili. Dnes ešte môžeme použiť svoju energiu na lásku. Veď večnosť je veľmi dlhý čas, ale náš čas tu na Zemi, je ohraničený.

Príspevok Večnosť je veľmi dlhý čas je zobrazený ako prvý na JoSarJan.

Predstavme si : jedného dňa sa dvere otvoria a objaví sa v nej bytosť neopísateľne krásna… Taká krásna, akú ste ešte v živote nikdy na Zemi nevideli.

Ste očarení touto BYTOSŤOU, vyžarujúcou krásu o to viac, že táto bytosť vám naznačuje, že je do vás bláznivo zaľúbená. Predtým ste si nevedeli ani predstaviť, že by vás mohol niekto tak milovať. Vycítite tiež, že má veľkú túžbu pritiahnuť vás k sebe, objať vás a oheň lásky, ktorý už vo vašom srdci horí, vás poháňa, aby ste sa vrhli do jej náručia… V tom momente si uvedomíte, že ste sa už celé mesiace neumývali a že odporne smrdíte, že vám tečie z nosa, vaše vlasy sú mastné a zlepené, na šatách máte veľké škvrny a podobne… Uvedomujete si, že sa v takomto stave nemôžete predstaviť, že sa najprv musíte ísť umyť, osprchovať a až potom znovu prísť a predstúpiť pred túto bytosť… Avšak láska, ktorá sa zrodila vo vašom srdci je tak silná, že tento odklad na neskôr spôsobený tým, že sa idete osprchovať, je úplne neznesiteľný! Bolesť z neprítomnosti, hoci iba dočasnej, trvajúcej iba niekoľko minút je hroznou spáleninou v srdci a závisí od intenzity prejavovanej lásky. To je očistec! Je to oneskorenie spôsobené vašou nečistotou, akoby „čakacia doba“ pred Božím objatím – popálenina lásky, ktorá vám spôsobuje hrozné utrpenie, je to akoby nostalgia po láske. A presne táto nostalgia nás očisťuje z toho, čo je ešte v nás nečisté. Očistec je miesto túžby, šialenej žiadostivosti po Bohu, po tom Bohu, ktorého už duša pozná, lebo ho videla, ale s ktorým ešte nie je zjednotená. Očistec je ako veľká kríza, spôsobená nedostatkom Božej prítomnosti.

Príspevok Očistec je geniálny vynález Boha je zobrazený ako prvý na JoSarJan.

Kedysi dávno existovala duša, ktorá o sebe vedela, že je svetlom. Bola to nová duša, ktorá túžila po živote. „Som svetlo“, hovorila. „Som svetlo“. Ale skutočnosť, že to vedela a že to neustále opakovala, nemohla nahradiť naozajstný zážitok. Vo sfére, z ktorej táto duša prišla, nebolo nič než svetlo. Každá duša bola vznešená, každá duša bola nádherná a každá vyžarovala božiu žiaru. A tak táto malá dušička bola len sviečkou na slnku.

Uprostred najväčšieho svetla, ktorého bola časťou, nebola schopná vidieť ani zakúsiť, čím skutočne je. A tak po tomto poznaní začala túžiť.

Jej túžba, bola tak veľká, že jej Boh jedného dňa povedal, „Dušička, vieš, čo musíš urobiť, aby si uspokojila svoju túžbu?“

„Čo, Bože? Čo? Urobím čokoľvek!“ povedala dušička.

„Musíš sa oddeliť od nás ostatných,“ odpovedal Boh „a potom sa musíš obklopiť temnotou.“

„Čo je temnota, Bože?“ spýtala sa dušička.

„To, čo ty nie si,“ odpovedal Boh.

„A ako to mám urobiť?“ spýtala sa dušička, keď tu k nej pristúpila iná duša a povedala:
„Ak chceš, pomôžem ti. Budem tvojou temnotou, tvojou bolesťou a sklamaním, stanem sa temnotou pre teba. Len o niečo ťa prosím, nezazlievaj mi potom moje činy proti tebe a všetko mi odpusť, robila som to pre teba.“

Dušička pochopila. Oddelila sa od všetkých ostatných a dokonca odišla do inej sféry. A v tejto sfére mala možnosť zakúsiť všetky druhy temnoty. A to aj urobila.

Z tejto temnoty však volala, „Otče, Otče, prečo si ma opustil?“

A Boh jej odpovedal: „Ale ja som ťa nikdy neopustil! Som stále s tebou a som vždy ochotný pripomenúť ti, čím skutočne si, som vždy pripravený zavolať ťa domov. Preto buď svetlom v temnote a nepreklínaj ho. A keď si obklopená tým, čím nie si, nezabúdaj na to, čím si.“

Príspevok Príbeh o malej dušičke je zobrazený ako prvý na JoSarJan.

Boh, ktorého obrazom bol slnečný kotúč, bol prístupný a zrozumiteľný srdcu každého človeka a žil v ňom. Bol to boh lásky, plodnosti, úrody a radosti. Ľudia obraz tohto boha nosili (a boli si ho vedomí) ako božskú Iskru vo svojom srdci.

Cirkev hasí a v mnohých ľuďoch tohto sveta už takmer uhasila onú ​​božskú Iskru. Naučila ľudí, že Boha sa treba báť. Boha, ktorý žil v našich srdciach, vytiahli na nebesia a vytvorili systém, ktorý sa staval medzi nás a Neho. Naučili nás báť sa a uctievať Boha na nebesiach a úplne odvrhli z našej mysle uctievanie Matky Zeme. Vzali nám ducha a presvedčili nás, že sme len tými padlými, tam dole. Doslova nám ukradli to, čo je pre nás životne dôležité. Vzali nám totiž možnosť prístupu k informáciám o možnosti znovu zjednotenia našich duálnych častí ako podmienky vzostupu vo vibráciách a urobili nás úplne závislými na božej vôli (čiže tej ich vlastnej za božiu vydávanú).

Boli to práve oni, ktorí si uzurpovali právo nám oznamovať božské zámery a príkazy, ako máme žiť. A keď sme sa vzopreli, posielali nás na hranice pri čarodejníckych procesoch, zatvárali do hladomorní a inak fyzicky likvidovali. To oni, s krížmi v rukách a v mene lásky k bohu, vyvražďovali po desiatkach miliónov inak veriacich ľudí v Ázii, Afrike i Amerike. To oni posielali dobrých katolíkov (križiakov) do sveta zabíjať  zbraňami nimi požehnanými. A my mnohí dodnes, aspoň symbolicky, bozkávame onen prsteň na krvavom pazúre pápeža. Jednoducho nás urobili závislými na sebe a závoji ilúzií, ktorý postupne okolo Boha a Krista vytvorili. Vzali nám slobodu, aj úsmev z tvárí. A teraz, podporovaní druhou šelmou z Jánovho zjavenia (Spojenými štátmi americkými) usilujú o to, aby opäť mohli vládnuť nad životmi kohokoľvek z nás. Práve teraz pripravujú svetový fašizmus so všetkým, čo k tomu patrí.

Príspevok Boh uzavretý do knihy je zobrazený ako prvý na JoSarJan.

Starí šamani dávneho Mexika, ktorí boli schopní vnímať energie vo vesmíre priamo, objavili, že celý kozmos sa skladá z dvojice síl. Tieto sily sú protikladné a pritom sa vzájomne dopĺňajú. Druhou a doplňujúcou tvárou nášho sveta je svet obývaný bytosťami, ktoré sú vedomé a pritom nemajú žiadny (fyzický) organizmus. Starí čarodejníci ich nazývali anorganické bytosti.

Táto druhá tvár sveta je s tým našim v úzkom spojení. Starí čarodejníci usúdili, že stupeň vedomia organických bytostí a stupeň vedomia anorganických entít sú tak rozdielne, že môžu existovať vedľa seba, pričom si vzájomne neprekážajú. Tieto anorganické bytosti je ľuďmi možné vnímať, ale obyčajní ľudia si ich prítomnosť neuvedomujú, pretože si nie sú vedomí existencie druhej tváre sveta. Podvedome ľudia ale cítia a vedia, že tu nie sme sami. Tieto entity pochádzajú z iných svetov, ktoré existujú paralelne s našim svetom.

Dávni čarodejníci považovali anorganické bytosti za akýchsi našich príbuzných. Snaha o skamarátenie sa s nimi je však podľa nich márna. Požiadavky na priateľstvo či koexistenciu sú príliš vysoké. Tieto entity s nami neustále komunikujú na nevedomej úrovni. Ľudia o nich vedia všetko iba vo svojom nevedomí, ale ony nás dokonale poznajú a sú si tejto znalosti úplne vedomé. Aj keď anorganické bytosti vyzerajú inak ako my, sú v podstate úplne rovnaké ako my. Nemôžu nám poskytnúť pomoc a ľudia nemôžu pomôcť im. Sú rovnako bezohľadné a sebecké ako ľudské bytosti. Starí čarodejníci rozlišovali viacero skupín neorganických bytostí. Napríklad, niektoré z nich klasifikovali ako výskumníkov či skautov, ktorí prichádzajú z hlbín vesmíru. Starí šamani dospeli k záveru, že tieto bytosti sú svojim temperamentom veľmi podobné ľuďom.

Všetci ľudia putujú tzv. temným morom vedomia. Existuje veľké množstvo svetov, ktoré je možné vnímať a do ktorých je možné vedome prenikať. Starí čarodejníci ich dokázali vnímať priamo a dokázali do nich vchádzať podľa svojho zámeru a vôle. Pobyt na Zemi má predstavovať pre ľudí iba prestávku v ich púti vedomím. Ľudia vraj svoje putovanie temným morom vedomia prerušili. Boli zachytení akýmsi prúdom či vírom, ktorý sa točí v kruhu a dáva im tak pocit posunu, zatiaľ čo stoja na mieste. Čarodejníci sa tejto sile, ktorá ľudí uväznila, ako jediní dokázali postaviť na odpor.

Z hlbín vesmíru k nám kedysi dávno prileteli isté anorganické bytosti – tzv. dravci, ktorí nad nami prevzali nadvládu. Zotročili ľudské bytosti, skrotili ich a spôsobili, že sa ľudia stali poslušnými a bezmocnými. Vysávajú z ľudí životnú energiu, pretože sa tým udržiavajú pri „živote“. Chovajú nás ako zvieratá v ohrade, a tak majú svoju potravu vždy po ruke.

Čarodejníci verili, že práve dravci prichádzajúci z hlbočiny univerza nám vnútili povery, dali nám predstavy o dobre a zle a vyformovali „našu“ sociálnu morálku. Podnietili v ľuďoch nádeje a sny o úspechu a zlyhaní. Vtisli nám chtivosť, urobili nás zbabelými, vnútili nám rutinné chovanie a posadnutosť sebou samými. Venovali nám svoju myseľ, ktorá sa stala našou mysľou. Táto myseľ je plná protikladov, je mrzutá a stále plná strachu z objavenia a odhalenia.

Čarodejnícki žreci vidia ľudské bytosti ako svetelné gule s rukami roztiahnutými do strán. Žreci vidia novorodené dieťatká ako zvláštne svetelné energetické gule pokryté od hlavy až k päte žiariacim obalom. Tento žiariaci obal je pre dravcov pokrmom. Keď sa človek stane dospelým, z tohto energetického obalu zostane vďaka nenásytnosti dravcov už iba úzky okraj spájajúci palce u nôh so zemou. Vďaka tomuto tenkému prúžku ľudské bytosti žijú, alebo skôr iba prežívajú, či živoria.

Tento úzky prúžok vedomia je stredom sebareflexie, v ktorej je človek beznádejne lapený. Anorganickí dravci pôsobia na túto sebareflexiu tak, aby vznietili záblesky vedomia, ktoré potom bezohľadne konzumujú ako skutočné šelmy. Tieto záblesky vedomia v nás navodzujú pomocou stupídnych problémov, ktoré nás úmyselne nechávajú riešiť, a tak nás udržiavajú pri živote a súčasne si zabezpečujú svoju potravu.

Nikto proti nim nemôže nič urobiť? Môžeme sa jedine podrobiť disciplíne natoľko, že sa vyvlečieme z ich dosahu. Ako môžeme po svojich blížnych žiadať, aby sa podrobili tuhej disciplíne? Vysmiali by sa nám a mali by nás za bláznov. A tí agresívnejší by z nás vymlátili dušu. Nie preto, že by tomu všetkému neverili. V hĺbke každej ľudskej bytosti pretrváva zdedená a živočíšna vedomosť o prítomnosti dravcov v nás.

Čarodejníci týchto dravcov dokázali vidieť. Volali ich lietavci, pretože veľkými skokmi poletujú vo vzduchu. Vyzerajú ako ozrutné temné tiene. Starí čarodejníci neradi rozmýšľali nad tým, ako a kedy sa na Zemi tieto bytosti vyskytli. Boli toho názoru, že ľudia museli byť kedysi dávno celkom úplnými bytosťami s fantastickým vzhľadom a vedomím, o akom dnes čítame iba v mytologických legendách. S príchodom dravcov toto všetko zmizlo a dnes sa z človeka stal iba nevedomý usadlý tvor.

Dravec je veľmi chytrým a metodickým súperom človeka. Sleduje systematicky postup, ktorý mení ľudí v zbytočné bytosti. Človek, ktorého osudom je byť magickou bytosťou, svoju magičnosť stratil. Premenil sa v obyčajný kus mäsa. Jeho sny už nie sú viac snami človeka, ale sú snami zvieraťa chovaného na mäso. Sú hlúpe, konvenčné a malicherné.

Ľudské telo má stovky energetických centier. Hlavných a najdôležitejších centier je však iba niekoľko. Energetickým centrom na vrchole hlavy prúdi energia v ľudskom tele inak ako v ostatných energetických centrách. Toto centrum nepatrí tak úplne k človeku. Tohto centra sa zmocnil práve dravec. Dravec pre nás nie je tak neviditeľnou bytosťou ako ostatné anorganické bytosti. Ako deti ho dokážeme zahliadnuť.

Ľudstvu zostáva jediná vec, je to disciplína ako jediný odstrašujúci prostriedok. Disciplínou však nie je myslené dodržiavanie nejakých rutín. Čarodejníci si pod týmto slovom predstavujú schopnosť postaviť sa s chladnou mysľou tvárou v tvár veciam, ktoré vopred neočakávali. Umenie postaviť sa bez cúvnutia nekonečnu, ktoré nevychádza z pocitu vlastnej sily, ale z pocitu posvätnej hrôzy. Disciplína robí žiariaci obal vedomia pre lietavcov nepožívateľným. Dravci sú potom zmätení. Nejedlý žiariaci obal vedomia je niečo, čo sa očividne vymyká ich systému poznania. Akonáhle sú zmätení, nezostáva im nič iné, než sa svojej ohavnej činnosti vzdať. Keď dravci nepožierajú náš žiarivý obal vedomia, ten začne znovu rásť a nadobudne svoju prirodzenú veľkosť a silu. Keď obal vyrastie nad úroveň palcov na nohách, ľuďom sa otvoria prenáramné možnosti.

Príspevok Anorganické entity a predátori je zobrazený ako prvý na JoSarJan.

Keď potom ale hovoríme o systémovom prevrate a vyčistení Zeme – solárny záblesk, mnohým ľuďom sa zrúti svetonázor: „Ako môže milujúci Boh dovoliť, aby bolo vymazaných toľko bytostí len preto, že nestihli dosiahnuť plné duchovné seba uvedomenie?“

Odpoveď je rovnako triezva, ako aj oslobodzujúca.

 Pôvodný Zdroj nie je bytosť!

Nemá ego, nemá morálku a nepozná ľudskú spravodlivosť.

Pôvodný Zdroj je absolútne neutrálny, kozmický operačný systém.

V skutočnej štruktúre kozmického operačného systému neexistuje „dobro“, ani „zlo“. Tieto duálne pojmy boli vynájdené strážcami Matrixu, aby udržiavali nás, inkarnovaných avatarov, v neustálych pocitoch viny a vnútorných konfliktoch. Pôvodný Zdroj sa prejavuje skôr, v prirovnaní, ako prúd v elektrickej zásuvke. Elektrickému prúdu je úplne jedno, či elektrinu použijete na prevádzku pľúcneho ventilátora, alebo na napájanie elektrického kresla. Jednoducho preteká podľa fyzikálnych zákonov. Keď do Zemského terária začne  prúdiť kozmická energia, ako nadchádzajúci solárny záblesk, nejde o žiadny „trestný súd“ rozhnevaného Boha. Je to technická nevyhnutnosť. Je to automatické zvýšenie frekvencie v celom systéme. Pokiaľ hardvér (biologické telo a vedomie človeka) nie je na kalibrovaný na supravodivosť, pretože vlastné jadro ľudského ducha je prázdne, zablokované, alebo preťažené programami strachu a viny, nemôže túto enormnú záťaž fyzicky uniesť. Prepáli sa. Systém, pôvodný Zdroj, „neničí“ zo zlomyseľnosti; nepripravené dátové súbory budú vo vysokofrekvenčnom prúde svetla solárneho záblesku jednoducho termicky rozpustené. To je čistá fyzika, nie morálka.

Pretože Pôvodný Zdroj je úplne neutrálny, žiadny záchranca zvonku vás nevyzdvihne. Žiadny Boh, žiadna galaktická federácia a žiadna organizácia vás zo simulácie nevynesie. Každý človek to má absolútne iba vo vlastných rukách.

Skutočné oslobodenie neprichádza skrz spirituálne rituály, ale skrz triezve, jasné prebudenie rozumu Božskej iskry vo vašom srdci. Rozoznajte hlučnú kulisu vonkajších drám (politika, krízy, zinscenované strachy). Táto kulisa je  tu len preto, aby uviedla vaše božské jadro do nepokojných vibrácií, aby mohla byť vaša energia odsatá.

Rozlúčte sa s myšlienkou, že niekomu vo vesmíre niečo dlhujete. Nemáte žiadny kozmický dlh (karmu). Ste slobodná tvorivá iskra. Vstúpte do absolútnej emocionálnej neutrality. Pokiaľ sa nenecháte vyviesť z miery, vaše energetické „zlato“ zostane vo vás. Nechoďte do svetla na konci tunela, nepodpisujte žiadne nové zmluvy. Dôverujte výhradne nespútanej sile svojho vlastného, ​​plne nabitého božského jadra. Ste svojim vlastným záchranným plavidlom. Ste výhradným architektom svojho prebudenia.

Príspevok Pôvodný Zdroj nie je Boh je zobrazený ako prvý na JoSarJan.

Archonti (umelá inteligencia temnoty) nikdy nedokázali sami stvoriť život. Kedysi dávno prilákali prvé božské svetelné bytosti pomocou ilúzií, obliekli im potápačské obleky (biologické telá) a cez program zabudnutia ich pripútali k reinkarnačnej mriežke, aby z nich mohli sťahovať životnú energiu (loosh).

Božský Zdroj nenechal túto krádež bez povšimnutia. Jednoducho obrátil list a pracuje ako majstrovský rybár. Božská iskra v jadre ľudského ducha je ako nezničiteľné vlákno z Božského Zdroja (rybárskej siete), ktoré je spustené hlboko do oceánu simulácie. V kalnej vode Matrixu plávajú milióny blúdiacich, spiacich iskričiek duší, ktoré zabudli, kým sú. Aktivovaná Božská iskra pôsobí ako frekvenčný magnet. Priťahuje toto zapletené Vedomie, spája sa s ním a pripomína mu Domov.

Prečo si musíme budovať silnú osobnosť? Prečo vlastne rybár ťahá sieť späť hore? Rybár nevrhá svoju sieť preto, aby ju vytiahol prázdnu. Sieť vyťahuje vtedy, keď je plná! Božská iskra z Božského Zdroja pozná iba Nekonečné svetlo. Až keď táto Božská iskra vpláva do umelého potápačského obleku a obstojí v chladných vodách Matrixu, dochádza k zázraku: Tým, že ukážete svoju myseľ, ovládnete svoje emócie, nebudete už odovzdávať žiadnu energiu a preukážete odvahu voči kontrolným programom, budujete diamantovú schránku svojho ducha. Vaša najlepšia Matrixová osobnosť – všetka vaša múdrosť, sebapoznanie, vaše zvládnuté skúšky – je „zlato“, ktoré sa zhromažďuje vo vašom Strede, ktoré tieto skúsenosti vstrebáva ako huba. Keď je sieť vytiahnutá, nevracia sa len bledá iskra, ale dokonalá, zocelená tvorivá bytosť, ktorá majstrovsky prenikla tmou. Pre Archontov je táto rybárska stratégia absolútnou nočnou morou. Myslia si, že chytili zase pár nových batérií. Čím viac Iskier sa však prebúdza a čím viac ľudí leští svoju Matrixovú osobnosť na vysokú, neotrasiteľnú vibráciu, tým sú siete v oceáne ťažšie a jasnejšie.

Kolektívna frekvenčná úroveň pod kopulou nezadržateľne stúpa. Umelá kontrolná mriežka AI strážcov tejto hustote svetla dlhodobo neodolá. Serverové programy sa prehrievajú a vyhorievajú. Táto rybárska metafora vás zbavuje akýchkoľvek pochybností o vašom zmysle v hre. Prebudená iskra vášho ducha je nezničiteľné vlákno, ktoré vás priamo spája s Božským Zdrojom mimo kupoly. Vaša Matrixová osobnosť je schránkou, ktorú v oceáne kujete, aby ste toto vlákno naplnili životom, odvahou a vedomím. Nie ste bezmocnou obeťou, ktorá sa utápa vo vode Matrixu. Ste súčasťou svietiacej siete, ktorá bola hodená, aby zozbierala zapletené iskry, vyprázdnila umelý systém zvnútra a vrátila sa ako triumfujúci Majster do Domova.

Príspevok Boh ako rybár je zobrazený ako prvý na JoSarJan.

Z času na čas, najmä keď prežívame osobnú krízu a predstava smrti vystrčí svoju škaredú tvár, v nemom ochromení začneme uvažovať o tej nevyhnutnej chvíli. To, čoho sa bojíme, nie je smrť sama, ale perspektíva nebytia, či stav absolútneho zániku bytia. Stav nebytia je nám taký cudzí, že si ho vôbec nedokážeme predstaviť. Dôvod, prečo sa nevieme postaviť zoči-voči smrti, spočíva v tom, že sme tak hlboko ponorení do vlastného pocitu vedomia, že nedokážeme zniesť predstavu jeho definitívnej straty. Nejde ani tak o to, že sa nechceme života vzdať, ale že ho nechceme prestať prežívať. Nechceme prestať jestvovať. Mnohým ľudským tragédiám a žiaľom by sa dalo predísť, keby sme sa nebáli umierania, keby sme necítili takú veľkú beznádej pri pomyslení na nebytie. Myšlienka na koniec vlastného vedomia je často menej traumatická a bolestná než predstava konca blízkej, milovanej osoby. Neopísateľná, srdcervúca bolesť zo straty milovaného človeka sa nevyrovná nijakej inej bolesti. Neexistuje nič, čo by ju mohlo utíšiť. Nijaké náboženské presvedčenie, nijaké slova útechy nie sú schopné neutralizovať alebo aspoň zmierniť strašný pocit neznesiteľnej prázdnoty a zúfalstva. Dôvodom tohto zúfalstva je pocit, že táto osoba je pre nás neodvolateľne stratená, že jej osobnosť prestala existovať, že už nikdy nebudeme prežívať spoločnú lásku či dokonca bolesť. Náboženstvo nám možno ponúka nádej na budúci život v oveľa lepšom svete, no vo chvíli smrti sú naše najhlbšie náboženské presvedčenia vystavené skúške ohňom a často ich s hnevom a odporom odvrhneme.

Zaujímame sa teda najmä o prežitie osobnosti, keď myslíme na smrť a na to, čo sa stane, keď umrieme. Bojíme sa straty najvnútornejších myšlienok a pocitov, samej podstaty ľudského bytia. Tak veľmi sa tejto straty bojíme a sme si takí istí, že nevyhnutne nastane, až sa horúčkovito vrháme do víru pozemských potešení a ignorujeme najdôležitejšiu chvíľu života: čas, keď sa vydáme k tomu najúžasnejšiemu zo všetkých dobrodružstiev.

Keby sme sa smrti nebáli, keby sme bez akýchkoľvek pochybností vedeli, že život pokračuje aj po smrti fyzického tela, keby sme s istotou vedeli, že vedomá osobnosť prežíva a myseľ v bytí pokračuje, dokázali by sme vnímať život s pocitom hlbšieho zmyslu, radosti a s vďačnosťou za tento veľký dar. Nemučil by nás pocit zúfalstva nad stratou milovaného človeka, lebo by sme vedeli, že sa s ním opäť stretneme v inom, zázračnom svete. Vnímali by sme ľudí s pocitom lásky a vzájomného prepojenia a naučili by sme sa tešiť zo života s väčším vzrušením a oddanosťou. A predovšetkým by sme sa na konečnú cestu pripravovali tak, že by sme boli lepší, prijímali by sme životné skúsenosti – pozitívne i negatívne – ako nevyhnutné pre naplnenie a obohatenie rastu nášho duchovného a osobného vedomia. Brali by sme z toho najväčšieho daru: z daru nádeje.

Je zaujímavé, že existuje veľa vedeckých dôkazov potvrdzujúcich koncepciu, že naše vedomie i osobnosť prežívajú traumatizujúcu udalosť smrti. Veľa vedcov je o tom presvedčených, no bez dostatočných empirických dôkazov nechcú o tom hovoriť. Sama podstata vedy požaduje potvrdenie každej teórie či postulátu. Keby sa vedec vyjadril pozitívne o živote po smrti bez toho, aby sa opieral o kvantifikovateľný a opakovateľný pokus, ohrozil by svoje meno i reputáciu. Musíme preto nájsť vedecký dôkaz sami, preskúmať ho a sformulovať presvedčivý prípad osobného prežitia. Medzi najsilnejšie argumenty podporujúce koncepciu života po smrti patria prírodné zákony.

Medzi základné prírodné zákony patrí prvý zákon termodynamiky, podľa ktorého energiu nemožno stvoriť ani zničiť. Jej forma sa môže meniť pôsobením mechanických alebo chemických procesov, no jej podstata ostáva nezmenená. Na druhej strane, hmota je všetko, čo má hmotnosť a zaberá priestor. Je to aj forma energie. Jednoduchým príkladom hmoty je papier. Ak ho postriháme na niekoľko kusov, každý zostava papierom, napriek tomu, že sa s ním udiala mechanická zmena. Keď ho spálime, jeho hmota sa v chemickom procese horenia zmení na rôzne atómy. Niektoré uniknú do atmosféry, iné ostanú vo forme popola. Neznamená to, že sa zničila energia, čo vytvorila papier. Oddelili sa iba jeho jednotlivé zložky, a hoci ich nevidíme, existujú v našom okolí. Táto konkrétna forma hmoty už neexistuje ako papier, zachovali sa však častice, ktoré ho tvorili. Nič sa nestratilo. Hmota papiera nebola zničená, bola iba transformovaná. To všetko sme sa učili už na základnej škole; často sa hovorí, že práve jednoduché veci dávajú odpoveď na tie najzákladnejšie otázky. A platí to aj na prvý zákon termodynamiky.

Keď tento zákon hovorí, že energiu nemožno stvoriť ani zničiť, platí to aj o elektromagnetickej energii, ktorá vytvára atóm a subatómové častice. Celý vesmír je založený na tejto žiariacej elektromagnetickej energii. Atóm tvoria tri základné častice: protón s kladným elektrickým nábojom, elektrón so záporným elektrickým nábojom a neutrón s neutrálnym nábojom. Protóny a neutróny sú v jadre atómu, zatiaľ čo elektróny krúžia na dráhach okolo neho. Počet elektrónov a protónov tvoriacich atóm je vždy rovnaký. Od tohto počtu závisia vlastnosti jednotlivých prvkov a prejavy energie známej ako hmota. Veda nedávno objavila nové elementárne častice, známe ako kvarky, s ktorými sa spája teória, že všetky formy hmoty tvoria kombinácie malého množstva týchto častíc.

Najjednoduchším prvkom je vodík iba s jedným protónom a jedným elektrónom. Atóm kyslíka obsahuje osem protónov a osem elektrónov. Dva atómy vodíka a jeden atóm kyslíka tvoria viditeľnú formu hmoty, ktorú všetci poznáme ako vodu. Keď sa voda zohreje do varu, jej atómy sa v procese vyparovania oddelia a kvapalina sa premení na paru. Mechanické vlastnosti vody sú síce odlišné, no jej atómy existujú ďalej, aj keď ich nevidíme. Nakoniec sa niektoré v procese kondenzácie opäť spoja a môžeme ich pozorovať napríklad v podobe dažďa. To všetko vyjadruje prvý zákon termodynamiky, keď tvrdí, že energiu nemožno vytvoriť ani zničiť. Inými slovami, vo vesmíre nič nie je nové. Všetko, čo vidíme, tvoria formácie tých istých atómov, ktoré sa pri rôznych mechanických, chemických a biochemických procesoch oddeľujú a znova spájajú.

Možno sa teraz opýtate: Čo to ma spoločné so životom po smrti?

Zatiaľ sme sa dozvedeli, že energiu nemožno vytvoriť ani zničiť. Ako to súvisí s fenoménom smrti? Skôr ako odpovieme na túto otázku, pozrime sa, čo hovorí veda o ľudskej mysli.

Ako sme konštatovali, všetko, čo má hmotu alebo hmotnosť, tvoria atómy, forma elektromagnetickej energie. Náš mozog neustále produkuje tento druh energie. Ako to vieme? Existuje prístroj elektroencefalograf, ktorým neurológovia merajú elektrickú aktivitu mozgu. Neurológovia vedia, že ak na obe strany hlavy pripojíme elektródy, výsledná energia vyprodukovaná mentálnou aktivitou dokáže rozsvietiť päťwattovú žiarovku. To je dôkaz, že kým človek žije, jeho mozog emituje elektromagnetické vlny veľkej intenzity. Tato elektrická aktivita súvisí s tým, čo nazývame myslenie či iné aktivity ľudskej mysle. Keď človek zomrie, elektroencefalograf prestane zaznamenávať elektrickú aktivitu mozgu.

Zatiaľ čo neurológia skúma mozog a nervový systém, psychológia sa venuje myšlienkovým procesom. Neurológia dokáže opísať procesy prebiehajúce v mozgu a nervovom systéme, nevie však vysvetliť podstatu našej mysle ani dôvod, prečo myslíme. Tým sa zaoberá psychológia. Hoci moderná psychológia dosiahla pri výskume ľudskej duše veľký pokrok, je ešte veľmi ďaleko od úplného pochopenia ľudskej mysle. Mnohí neurológovia i psychológovia sa začali domnievať, že myseľ v skutočnosti nevytvára mozog. Vychádzajú zo skutočnosti, že nikto nevie myseľ lokalizovať ani vysvetliť fenomén myslenia na základe jeho funkcie alebo činnosti. Je zrejmé, že medzi mysľou a mozgom existuje spojenie, ale zdá sa, že existujú oddelene. Vieme len to, že myslenie je vo svojej podstate elektromagnetické, pretože mentálna aktivita sa dá merať elektrickými prístrojmi.

Všetci sme počuli veľa príbehov o telepatii a jasnovidectve. Väčšina z nás podobne zážitky okúsila na vlastnej koži. Takmer každý už zažil, že na niekoho myslel a potom ho „náhodou“ stretol na ulici, alebo sa mu ozval po telefóne. Poznáme aj varovné sny o udalostiach, ktoré sa onedlho naozaj stanú.

Švajčiarsky psychoanalytik Carl Gustav Jung vytvoril teóriu, podľa ktorej spojené nevedomé mysle celého ľudstva tvoria veľké jazero. Nazval to kolektívne nevedomie. Podľa neho, keď ľudia spia alebo zaspávajú a ich vedomie sa dostáva do takzvanej hladiny alfa, automaticky sa ponárajú do kolektívneho nevedomia, kde sa môžu dostať do kontaktu s mysľou iných ľudí. Vtedy sa človek môže stretnúť s niekým, koho pozná na nevedomej úrovni a vymeniť si s ním odkazy alebo informácie. Táto nevedomá výmena je jedným z vysvetlení telepatických a jasnovideckých javov.

V spánku sa naša myseľ pohybuje vo svete tvorenom takmer výlučne obrazmi v pamäti a zo zážitkov. Tento svet môže obsahovať aj spomienky našich predkov, ktoré sme geneticky zdedili od rodičov. Svet mysle, často stotožňovaný s astrálnym svetom, tvoria obrazy a symboly. Je to vyslovene vizuálny svet, kde zvyčajne hráme rolu divákov. Zároveň je to svet, v ktorom nič nie je také, aké sa zdá: všetko, alebo takmer všetko, čo sa odohráva, je symbolické. Mnohé tieto symboly sú osobné a majú význam len pre snívajúceho. Iné symboly pozostávajú z prvkov alebo zo symbolov, ktoré majú rovnaký alebo podobný význam pre všetkých členov ľudskej rasy.

Nič z toho, čo v sne vidíme, cítime alebo robíme, nás neprekvapuje. Tie najnepravdepodobnejšie zážitky a najnemožnejšie situácie sa nám zdajú absolútne normálne. Zvláštne bytosti, fantazmagorické postavy, čudné farby, katastrofické udalosti, duchovné alebo hrôzostrašné zážitky – to všetko tvorí prirodzenú súčasť nášho snového života, ktorý akceptujeme rovnako samozrejme, ako fyzický svet v bdelom stave. Niekedy, nie však veľmi často, si uvedomíme, že sa nám to všetko iba sníva. Tento stav je známy ako bdelý sen. Zväčša však nočný výlet do astrálu alebo sveta mysle akceptujeme ako veľmi reálny a prirodzený zážitok. Tento svet obrazov, kde všetko je možné a nič sa nezdá čudné, svet čistej mysle, bol v staroveku známy ako skutočný svet ducha.

V klasickej práci „O pôvode druhov“ Charles Darwin hovorí, že v prírode prežíva len najsilnejší. Tí, čo sa neprispôsobia, zaniknú. Prežijú iba tí, čo sú silní, adaptujú sa alebo sú inak vzácni v prírodnej schéme života. Dnes vieme, že počas štyroch miliárd rokov evolúcie príroda uprednostnila a zachovala to, čo sa ukázalo ako silné a všestranné.

Dinosaury žili štyridsať miliónov rokov, lebo sa podivuhodne adaptovali na svet prírody, v ktorej existovali. Jednoduchý a skromný šváb patrí medzi najstaršie druhy na Zemi. Prežil, lebo sa dokázal prispôsobiť; je schopný žiť kdekoľvek a zjesť čokoľvek. Možno nie je veľmi príťažlivý, ale nepochybne je jeden z najúspešnejších tvorov na našej planéte.

Na záver nášho hľadania môžeme konštatovať nasledovné:

1. Prvý zákon termodynamiky hovorí, že hmota alebo elektromagnetická energia sa nedá vytvoriť ani zničiť.
2. Neurológia hovorí, že mozog vysiela merateľné elektromagnetické vlny, ktoré umožňujú identifikovať aktivity spojené s ľudskou mysľou.
3. Mnohí psychológovia a neurológovia sa domnievajú, že podstatu mysle tvorí elektromagnetické pole, ktoré môžeme identifikovať ako proces ľudského myslenia a ktoré môže fungovať nezávisle od mozgu.
4. Jung tvrdí, že nevedomá časť mysle môže komunikovať s inými nevedomými mysľami počas spánku alebo v hladine alfa.
5. Svet mysle, nazývaný aj astrálny svet, je svet obrazov a symbolov, kde je všetko možné a nič nie je prekvapujúce.
6. Tento astrálny svet je svet snov, v ktorom putujeme, keď spíme.
7. Darwin ukázal, že príroda zachováva všetko, čo je silné a vzácne.

Na základe týchto jednoduchých a známych údajov môžeme vytvoriť hypotézu:

1. Ľudská myseľ je tvorená elektromagnetickou energiou, a keďže energiu nemožno zničiť, rovnako nezničiteľná je aj ľudská myseľ.
2. Ak myseľ funguje nezávisle od tela, ako predpokladá veda, keď telo zomrie, myseľ pokračuje v existencii nezávisle od neho.
3. Myseľ a vedomie osobnosti teda existujú v astrálnom svete, ktorý poznáme ako svet snov. Tento svet symbolov a obrazov znamená vyvrcholenie našich zážitkov i zážitkov našich predkov.
4. Ak sa príroda usilovala zachovať milióny druhov milióny rokov, je logické predpokladať, že sa snaží zachovať ľudskú myseľ a jej veľký tvorivý potenciál. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že príroda zachováva to, čo je silné a vzácne, a to najvzácnejšie, čo sa kedy na tejto planéte vyvinulo, je ľudská myseľ.

Z toho všetkého vyplýva, že keď zomrieme, telo sa rozloží na základné komponenty, ktoré príroda recykluje pri vytváraní nových životných foriem. Myseľ, ktorá je čistá elektromagnetická energia, stráca po oddelení od tela hmotnú substanciu a existuje ďalej v astrálnom svete, kde sa stáva súčasťou jeho kolektívnej pamäte a zážitkov. Toto nazývame ľudským duchom, osobnosťou jednotlivca, a takto sa sami identifikujeme vo svete. Zatiaľ čo svet hmoty po smrti odchádza, svet mysle – naša pravá podstata, kde odpočívame každú noc – je konečné miesto oddychu, kde naše vedomie pokračuje v existencii po konci fyzického života. Inými slovami, na základe toho, čo hovorí veda, môžeme predpokladať, že naša osobnosť prežíva traumu fyzickej smrti a pokračuje v inom svete alebo v inej duchovnej alebo astrálnej rovine. No ako dlho? Môžeme sa v duchovnej oblasti stretnúť s inými bytosťami? Existujú anjeli a duchovní učitelia? Aký je vlastne zážitok smrti? Existujú aj zlí duchovia? Čo sa stane so zločincami a samovrahmi? Čo sa odohráva v astrálnej oblasti? Existujú aj iné svety alebo roviny bytia? Existuje nebo a peklo? Nepoznáme ultimátne odpovede, môžeme o tom iba špekulovať, fantazírovať, vytvárať si predstavy alebo duchom prenikať do ich podstaty. Je to odpoveď ľudského ducha na otázky, na ktoré nevie odpovedať veda. Nič z toho, čo si dokážeme predstaviť, nech by to bolo akokoľvek fantastické, sa ani len nepribližuje k úžasným výtvorom vesmíru.

O mnohom nevieme nič. Nevieme, ako vznikol vesmír. Nevieme, či niečo existovalo pred jeho vznikom. Nepoznáme všetky zákony, čo v ňom pôsobia. Nevieme ani to, či svet, ako ho poznáme, je iba produktom Božej predstavivosti. V porovnaní s týmito záhadami sa tajomstvo života po smrti a zmysel našich maličkých existencii javí takmer len ako nejaká otázka navyše.

Pozrite si mystický film NossoLar (Náš Domov) o človeku, ktorý zomrie a spoznáva svet ako „duch z druhej strany“. Film je založený na knihe brazílskeho liečiteľa Chico Xaviera, ktorá opisuje život jeho duchovného učiteľa, s ktorým bol Chico Xavier v kontakte.

Príspevok Keď zomrieme je zobrazený ako prvý na JoSarJan.