Smrť predstavuje hranicu, za ktorou sa otvára iný svet. Napriek tomu sme v tomto ohľade veľmi často odkázaní na tušenie, alebo zážitky z druhej ruky. Nie je veľa tých, ktorí touto skúsenosťou prešli a vrátili sa späť so svedectvom.
V dávnych dobách predstavovala smrť, okrem iného, práve onú mystickú bránu, ktorá neoddeliteľne patrila a na mnohých miestach stále patrí, k súčasti zasvätenia do vyšších, alebo snáď tajomných mystérií. Používajú sa na to rôzne zmesi rastlín, ktorých úlohou je na krátky okamih, niekoľko sekúnd, vyvolať zástavu všetkých fyzických funkcií. A potom prirodzene nešťastníka, ktorý sa rozhodol túto skúsenosť podstúpiť, opäť priviesť k životu.
Tieto zmesi tak obsahovali jed a zároveň zložky vyvolávajúce zvýšenú produkciu adrenalínu. To prirodzene spôsobuje nielen krátkodobú smrť, ale zároveň silnú eufóriu po precitnutí. Nakoľko je takýto zážitok prínosom je otázka, napriek tomu prináša mnoho úrovní poznania. A o poznanie vlastne ide, pretože práve zážitok za pomyselnou hranicou oddeľujúcou tento a duchovný svet, je kľúčový.
Keď sa narodíme, podstupujeme postupnú cestu prerastania našou fyzickou existenciou. Nejakú dobu trvá, kým sa plne napojíme na všetky zmysly a dokážeme telo ovládať. Nie sme teda ako väčšina tvorov, ktorí sú od narodenia plne fyzickí. U nás po určitú dobu dochádza k prepojovaniu. Je to však obdobie, ktoré si nepamätáme, pretože tieto informácie, alebo skúsenosť, sa neukladajú v pamäti. Na konci je spojenie natoľko dokonalé, že sa naša fyzická existencia stáva hlavným zdrojom zážitkov. Duchovná existencia sa nachádza až za fyzickou a to spôsobuje, že si ju prestávame byť vedomí. A to tak veľmi, že pre mnohých, prestáva ich duchovná podstata existovať.
Z toho sa potom zrodila spirituálna potreba, samého seba prežiť ako plne duchovná bytosť, oddelená od svojej fyzickej podstaty. To prirodzene nejde vyvolať inak, než smrťou. K nej sa však môžeme dostať aj náhodne, napríklad pri chirurgickom zákroku a výsledok je úplne zhodný. Aj keď doktor vám priamo do srdca pichne konskú dávku adrenalínu a organizmus nahodí pomocou elektrického výboja. Šaman alebo kňaz väčšinou podobné zariadenie nemá, ale vie, že telo aj po smrti, nejaký čas vedie nervové impulzy do centrálnej nervovej sústavy.
To prvé, čo si po smrti uvedomíte, je skutočnosť, že ste duchovná bytosť. Netelesná a vaša existencia za onou hranicou nekončí. Ďalšie zistenie je, že vaša fyzická existencia prekrýva duchovné zmysly a v tomto duchovnom svete je vaša existencia mnohonásobne skutočnejšia, než v tom pozemskom. Všetko je ďaleko intenzívnejšie a zreteľnejšie. Všetko vnímate úplne jasne a akoby zosilnene. Nielen svet okolo vás, ale predovšetkým seba samého.
To, čo sa po opustení tela deje, nie je u všetkých ľudí rovnaké. Veľmi záleží na našom chápaní reality. Iný zážitok má budhista a iný kresťan a iný má ateista. Ako je to možné? Opustenie tela je v skutočnosti len prvá hranica a od nej postupujete k druhej, ktorú predstavuje opätovné splynutie s vašim vyšším ja. Vaše vyššie ja, je nositeľom všetkých informácií o predchádzajúcich životoch, skúsenostiach a vlastne celej doterajšej existencii, ale než ho dosiahnete, uvedomujete si len to, čo sa zrodilo počas vášho pozemského života. A pokiaľ k tomuto splynutiu dôjde, návrat už nie je možný.
To je dôvod, prečo sa naše zážitky po smrti, ak sa vrátime, plne zhodujú s tým, čím sme a čo prežívame tu na Zemi. Kým sme tam hore, sa to nedozvieme. Avšak, práve zážitok svojej skutočnej duchovnej podstaty, je úplne zásadný. Mení náš pohľad nielen na tento svet, ale aj na svet za oponou. Práve tam si môžeme plne uvedomiť, že najvyšším orgánom v našej existencii, nie je myseľ, ale emócie. Avšak emócie v tom najširšom poňatí a nielen tie, či sa cítime šťastní alebo nie. Ale ako cítime ostatných. Ako často prepadáme beznádeji, nenávisti, agresivite. Čo ľuďom hovoríme a čo v skutočnosti pociťujeme vo vnútri. Aký je náš skutočný motív ľuďmi pohŕdať, alebo si ich vážiť.
To, čo pochopíme je, že emócie sú motor života a tvoria celú našu existenciu, v podstate bez ohľadu na to, čo si premietame vo svojej hlave. Myseľ by mala slúžiť na prácu s emóciami, nie im podliehať. Už preto, že práve emócie sú energia, ktorá dokáže meniť realitu. A to tak, že si to v našom pozemskom živote nedokážeme ani predstaviť. Preto je nanajvýš smutné, keď ľudia, ktorí tvrdia, že sú duchovní, čo nespochybňujem, zároveň neustále vypisujú, ako sa cítia mizerne a podliehajú depresii. Na to by nám mali slúžiť duchovné cvičenia a nie pasívne odovzdávanie sa silám stvorenia. Sústredenie a koncentrácia. A ten ďalší fakt, ktorý si uvedomíme, že to čím sme, sa neodpúšťa. Veľmi poučným je v tomto ohľade film Náš domov (Nosso Lar, 2010), kde je ukázaná akási temná sféra, v ktorej ľudia trpia tým, čím naozaj sú a aké nesmierne ťažké je sa chýb, ktoré dosť často nazbierame práve tu na Zemi, opätovne zbaviť. Pretože nás k tomu nikto nenúti, musíme do tohto bodu, kedy sa niečoho vzdáme, dospieť sami a dobrovoľne. Až potom sa môžeme uzdraviť.