Prázdni ľudia. Bábky. Drony („trúdy“). Organické portály. Prečo také termíny vôbec existujú?
Pretože ich z nutnosti vymysleli ľudia, ktorí nezávisle na sebe zaznamenali ten istý záhadný fenomén, pre ktorý neexistuje žiadne oficiálne pomenovanie: niektoré osoby budia dojem, že im vo vnútri niečo veľmi podstatné chýba. Nemusia byť nutne menej inteligentní, úspešní alebo fyzicky zdraví než ktokoľvek iný, „len“ vykazujú nedostatok akýchkoľvek vyšších zložiek svojho vedomia.
Niektorí ľudia sú zvláštnym spôsobom vnútorne jednorozmerní a prázdni. Túto skutočnosť má na očiach snáď každý, ale je ľahké zamiesť ju pod koberec logickými argumentmi, najmä v našej spoločnosti, ktorej bol kompletne vymytý mozog politicky korektným, ale nereálnym konceptom, že všetci ľudia sú si vo všetkých ohľadoch dokonale rovní.
O takých ľuďoch bez ducha sa hovorí, že nemajú srdce (heartless), alebo že sú bezcitní (soulless, doslova „bez duše“). U tých ľudí si možno všimnú prázdnotu „za očami“ a veľmi plytkú vedomú esenciu, ktorá je zodpovedná za ich správanie.
Ale čo presne im chýba? Keď sa zamyslíme nad ich bežným správaním a vlastnosťami ich vedomia, bude nám odpoveď zrejmá. Ich správanie býva povrchné, plytké, egoistické, narcistické, svetské, predátorské a materialistické. Niekedy sú tieto črty zakamuflované nablýskaným sociálnym zovňajškom, ale každý pozorný človek to dokáže prezrieť. Chýba im individualita, nezávislé myslenie a silne inklinujú ku správaniu „stáda“. Nechápu nič, čo leží za hranicou hmotnej sféry piatich zmyslov, a nemajú o také metafyzické záležitosti žiadny záujem, maximálne, ak im môžu poslúžiť ako nóbl doplnok dodávajúci lesk ich spoločenskému „image“. Tiež vzbudzujú dojem, že sú dokonale neschopní empatie, sebareflexie a dobrovoľnej seba obety. V spoločnosti iných ľudí si dokážu nasadiť masku záujmu, ľútosti alebo altruizmu, ak to nejako poslúži ich manipulátorským cieľom: napríklad ronia krokodílie slzy, aby vzbudili súcit, alebo urobia niečo pekné pre druhého človeka, aby v ňom neskôr mohli vyvolať pocit viny a získať od neho protislužbu. Energetický prieskum ich vedomia odhaľuje zaujímavé veci. Ich esencia sa vyznačuje určitou jednoduchosťou, plochosťou a ľahostajnosťou, hoci môžu mať vysoko vyvinutý intelekt. V porovnaní s ostatnými ľuďmi je ich vedomá energia skôr rozptýlená, mdlá, pominuteľná a amorfná, nejednoliata, iskrivá, kryštalizovaná a koncentrovaná. Inak povedané, ich myslenie nie sú skutočné hrady, ale len hrady z piesku. Ich telá riadi niečo živočíšneho a primitívneho. Majú vedomie podobne ako rastliny a živočíchy, ale chýba im skutočné sebauvedomenie, aké majú mať ľudia. Vzhľadom k tomu, že ich nezdržiava svedomie, empatia, ani boj medzi egom a duchom, dokážu oveľa ľahšie uspieť vo svojom materiálnom prostredí, bez ohľadu na to, čím za ich úspech zaplatia ostatní.
Ak máme lepšie porozumieť metafyzickým rozdielom medzi ľuďmi s duchom a ľuďmi bez ducha, musíme pozrieť na to, čo sa s nimi stane po fyzickej smrti.
Duch (spirit) opúšťa fyzické telo obalený éterickou zložkou, dušou (soul). Po nejakej dobe sa éterická zložka rozpadá a zostáva duch, uložený v astrálnom tele. Neskôr mizne aj astrálne telo. Dezintegrácia éterického a astrálneho tela, čiže rozpustenie či odloženie duše, je v kresťanskej ezoterike známe ako druhá smrť. Oslobodený duch pokračuje do posmrtného sveta, kde prebýva, než sa znovu inkarnuje. Reinkarnácia vyžaduje, aby duch okolo seba utvoril novú dušu a potom vkĺzol do nového fyzického tela. So sebou si nesie aj talenty, predispozície a nedokonalosti (nerovnováhu), ktoré získal v predchádzajúcich vteleniach – to sú vplyvy, ktoré pôsobia aj na novú inkarnáciu.
V prípade ľudí bez ducha začína život nasledovne: Zatiaľ, čo ľudský plod zreje v maternici, prvýkrát (a naposledy) sa formuje duša – ako keď sa z piesku na pláži vytvorí hrad – a pripojí sa k telu. Táto kombinácia vyvolá základné, primitívne vedomie. Po narodení sa taký človek kvôli absencii duše stáva výhradne výsledkom pôsobenia genetických a vonkajších vplyvov. Bez duchovnej protiváhy sú jeho primárnymi životnými impulzmi biologické nutkania a sociálne programovanie. Po fyzickej smrti duša opúšťa telo; do nej je na určitú dobu čiastočne odfotené ego. Po nejakej dobe sa duša rozpadá a znovu sa vstrebáva do jazera energií, kde sa pôvodne sformovala. Nič z identity takého človeka neprežije. Pre osoby bez ducha je tento život ich jediný. Ich duše sa utvárajú pri vstupe do neho a rozpadajú sa po jeho ukončení. Nemôže to byť inak, ak im chýba jadro individualizovaného vedomia. Všetko, čo človek vybavený duchom vzhľadom na kontinuitu svojej existencie má, to v živote človeka bez ducha chýba. Bezduchý človek napríklad nepotrebuje životné lekcie ani duchovné učebné skúsenosti. Načo by mu boli, keď všetko takto získané po smrti zmizne? Ľudia bez ducha nemôžu získavať životné ponaučenie, nemôžu duchovne profitovať zo životných skúšok, nemôžu si so sebou to, čo získali, brať do ďalších vtelení. Nezaujímajú ich lekcie pokory, empatie, súcitu, pochopenia a odpustenia. Namiesto, aby sa ľudsky menili vďaka životnému dospievaniu, menia sa iba v zmysle lepšej adaptácie na životné podmienky. Napríklad, zatiaľ čo človek obdarený duchom môže pochopiť nejaký svoj omyl, ľutovať svoje činy a stať sa pokornejším, človek bez ducha sa naučí len nenechať sa nabudúce chytiť.
Karma je ďalší metafyzický faktor, ktorý v živote bezduchých osôb chýba. Existuje veľa výkladov karmy, ja tu vyložím svoje osobné chápanie tohto pojmu. Karma (ten negatívny druh) je jednoducho duchovný dlh alebo nerovnováha, ktorá vznikla porušením slobodnej vôle druhého človeka alebo svojej vlastnej slobodnej vôle. K porušeniu vlastnej slobodnej vôle dochádza, keď sa rozhodujeme v stave ignorancie, napríklad keď sa stotožníme s egom a rokujeme na základe jeho impulzov, čím anulujeme rozhodnutie, ktoré by sme urobili v duchovne triezvejšom stave. Po takomto porušení slobodnej vôle ľutuje aspekt spojený s duchom chyby a prijíma záväzok, že ich napraví, aj keď sa ho nižší aspekt spojený s egom pokúša ignorovať. Karmická nerovnováha potom priťahuje skúsenosti, ktoré človeku poskytnú lekciu, vďaka ktorej napraví svoj prehrešok, či v tomto živote alebo v ďalších. Zvládnutá lekcia je univerzálne platná a nie je k nej vyžadovaná spomienka na pôvodné rozhodnutie, ktoré stálo na jej začiatku. Je len nutné pochopiť lekciu. Nedá sa vyhnúť pochopeniu lekcie, ale k prežitiu karmickej skúsenosti nutne odsúdení nie sme, preto možno niekedy karmu zmierniť preventívnym pochopením a odpustením – potom nie je nutné prejsť tvrdou školou karmickej skúsenosti. Bez ducha však nie je žiadna pravá slobodná vôľa, a tým pádom nie sú ani pravé lekcie, ktoré sa takýto človek môže naučiť. Preto ľudia bez ducha nemajú karmu a žijú úplne podľa zákona náhody a zákona džungle. Človek obdarený duchom sa môže narodiť s karmickým hendikepom, ale u bezduchého človeka je taký hendikep výhradne dôsledkom nešťastia alebo dedičnosti a neslúži k žiadnemu vyššiemu metafyzickému účelu. To isté platí pre čas a spôsob jeho smrti: zatiaľ čo si ľudia vybavení duchom svoj život vrátane spôsobu smrti pred vstupom do tejto inkarnácie viac-menej naplánovali, umierajú ľudia bez ducha v dôsledku náhodných zhôd okolností bez cieľa a zmyslu, ak ich smrť nehrá dôležitú úlohu v inkarnačnom scenári nejakého jedinca s duchom. K ďalším chýbajúcim faktorom patria symbolické sny, synchronicity, vyššie intuitívne vedenie a zásahy osobnej ruky osudu. Bezduchí ľudia nič z toho neprežívajú, pretože jednak nemôžu a jednak to ani nepotrebujú.