Zatiaľ, čo množstvo filozofických myšlienok môže byť v súlade so súčasnou kvantovou mechanikou, materializmus nie.“ (Fyzik Eugene Wigner). Materializmus predstavoval typický pohľad vedcov na svet v začiatkoch 20. storočia. Tento zjednodušený pohľad tvrdil, že všetko, čo existuje, je hmota a energia a ich vzájomné usporiadanie. To je extrémny realizmus.

Realizmus je všeobecné prijatie myšlienky, že fyzická realita existuje nezávisle na pozorovaní. Pred sto rokmi väčšina zastávala dva pohľady, odmietajúc tým idealizmus. Idealizmus tvrdil, že realita je mentálna konštrukcia, a táto neexistuje nezávisle na pozorovaní. Vtedy sa chápanie fyziky pohybovalo v týchto spektrách pohľadu na vec. Drvivá väčšina boli zástancami materializmu. Tento realistický pohľad bol otrasený príchodom kvantovej mechaniky. Pochopením správania sa atómu boli menované teórie popreté. Hmota bola považovaná za častice, ktoré existujú nezávisle na pozorovateľovi. Avšak rovnice kvantovej mechaniky a výsledok experimentu dvojitej štrbiny všetko zmenili.

K pochopeniu toho, čo tento experiment odhalil, prichádza jednoduché vysvetlenie. Častice boli považované za maličké kúsky hmoty a nie za slabé vlny energie. Avšak vyslanie elektrónov cez dvojitú štrbinu ukázalo, že sa správajú ako vlny energie, a nie ako kúsky hmoty. Opakovanie tohto testu preukázalo vždy rovnaké správanie sa elektrónu. Ale akonáhle bolo pred dosku s štrbinami postavené pozorovacie zariadenia, výsledok sa zmenil. Elektrón sa správal spôsobom, ktorý nikto nečakal. Rozdelil sa na častice a nie na vlny. Akonáhle elektrón zistil, že je pozorovaný, začal sa správať, ako malá guľôčka a vytvoril obrazec dvoch vĺn. Nie obrazec mnohých vĺn. Samotná akcia merania alebo pozorovania spôsobila, že elektrón vytvoril dve vlny, aj keď preletel len jednou štrbinou a nie dvoma.

Elektrón sa rozhodol správať odlišne. Pretože vedel, že je pozorovaný. Záver, ktorý bol týmto potvrdený znel, že samotný akt pozorovania spôsobil kolaps vlnovej funkcie a vytvoril existenciu hmoty. Vo forme vĺn alebo častíc. Podľa Schrödingerovej rovnice z toho vyplýva: Nezávisle na pozorovaní častice existujú vo forme vĺn, čo je séria pravdepodobných možností skôr, než skutočných objektov. Samotný akt pozorovania spôsobil kolaps vĺn do formy hmoty. Výsledky experimentu potvrdili, že hmota neexistuje nezávisle na pozorovaní alebo meraní. Toto zistenie postavilo materializmus na hlavu.

Pre podrobnejšie vysvetlenie experimentu vyhľadajte knihu Quantum Enigma od Bruce Rosenblum a Fred Kuttner. Opisujú spoločne jednoduchý scenár. Ak vezmete elektrón a umiestnite ho do superpozície v dvoch škatuliach a jednu otvoríte, elektrón skolabuje v jednej alebo druhej škatuli. Takže, keď elektrón nevidíme v jednej, definitívne existuje v druhej škatuli. Keď si pripravíme nový pár škatúľ a otvoríme ich súčasne, elektrón vyletí z oboch a vytvorí vlnu. Vytvorí vlnu potencionality vo forme aktuálnej vlnovej škály. Z toho vyplýva kľúčový fakt: Hmota neexistuje vo forme energetickej vlny pred pozorovaním, ale vo forme vlny možností pred pozorovaním. „Vlnenie v oblasti je pravdepodobnosť nájdenia objektu na konkrétnom mieste. Musíme byť pozorní: Vlnenie nie je pravdepodobnosť, že objekt už je na konkrétnom mieste. To je zásadný rozdiel! Objekt neexistoval predtým, ako ste zistili, že tam je. Toto filozofické zhrnutie vyplynulo zo Schrödingerovej rovnice a je výsledkom experimentov z tej doby. Vtedy tieto závery takmer nikto nemal v obľube.
Einstein a Schrödinger boli výsledkami v kvantovej fyzike znepokojení. Takže v roku 1935 Einstein spolu s niekoľkými kolegami predstavili ďalší experiment. Predpokladali, že ak umiestnite dva elektróny do párovej superpozície a potom ich oddelíte veľkou vzdialenosťou,
pozorovanie jedného elektrónu okamžite ovplyvní aj druhý elektrón. Toto správanie Einstein nazval „strašidelná vzdialená akcia“. Pointou bolo, že pozorovanie jedného nemohlo mať na druhý okamžitý efekt, pretože informácia nemôže cestovať rýchlejšie, než svetlo. Ak áno, relativita by bola narušená, čo vtedy nebolo prípustné. Takže namiesto toho musí existovať skrytý, neobjavený variant, ktorý elektróny ovplyvňuje okrem pozorovania. Táto hmota sa správala nezávisle na pozorovaní, ktoré sa javilo pozorovaním iba z našej perspektívy.

V 60. rokoch John Bell začal skúmať tento experiment a predložil nerovnosť. Ak je táto nerovnováha chybná, potom teória skrytého variantu bude popretá a hmota by bola závislá na pozorovateľovi. S týmto variantom experimentoval v roku 1982 fyzik Alain Aspect a výsledky potvrdili Bellove predpoklady. Bellova nerovnováha bola popretá! Einsteinova „strašidelná vzdialená akcia“ bola pravdivá. To potvrdilo, čo nám kvantová mechanika hovorí. Objekty nemajú žiadnu definovanú vlastnosť ani lokáciu! Akt vedomého pozorovania vytvára existenciu fyzických objektov, aj ich vlastnosti. Okamžite! Kto mohol intuícii veriť viac, než Einstein? A jeho intuícia, rovnako ako ostatným, mu povedala, že veci neexistujú, kým sa na nich nepozeráte. No, mal pravdu a intuícia bola bezchybná. Ale to nie je koniec! Mnohí predložili teórie nelokálneho skrytého variantu, teorém nekompatibility. V roku 2007 bola táto teória tiež popretá, tentoraz Antonom Zeilingerom a jeho spolupracovníkmi. Výsledky šokových vĺn spôsobili, že kvantoví fyzici povedali zbohom tzv. realite. Súčasné experimenty vedené skupinou vedcov na Viedenskej univerzite poskytli presvedčujúce dôkazy, že mimo naše pozorovania neexistuje objektívna realita. Takže akt pozorovania vytvára realitu.
Objavili, že Bellova a Leggettova nerovnováha je mylná: dokonca aj keď pripustíte okamžitý vplyv, kvantové merania nie sú zlučiteľné s myšlienkou objektívnej reality. Takže my pasívne nepozorujeme, ale realitu vytvárame. Realita nezávislá na pozorovateľovi neexistuje!

Ale to stále nie je všetko. V roku 1999 bol vykonaný experiment kvantového vymazania. Ak sa to pokúsime vysvetliť jednoducho, musíme použiť scenár experimentu dvojitej medzery. Namiesto umiestnenia kamery pred dosku s medzerami, umiestnili kameru až za dosku s medzerami. Ale predtým, než sa častica objavila na filme, nechali zachytiť kamerou výsledok po prelete medzerami. Ak je kamera odstránená, častica prejde medzerami ako vlna a samotná prítomnosť zariadenia nespôsobí kolaps častice. Ak sa zmenili vlny na častice v momente pozorovania, stalo sa tak aj bez ohľadu na to, že neboli pozorované v okamihu preletu doskou a mali sa správať, ako vlny. Samotný akt pozorovania premenil vlny na častice. A nielen to. Aj spätne v čase sa vlny prechodom medzerami zmenili na častice. Bez ohľadu na materialistov, výsledkom boli vždy častice! Pozorovanie vytvorilo existenciu častíc, ktoré sa vrátili v čase, takže prešli medzerami, ako častice. Z toho vyplýva: Častice neexistujú bez prítomnosti pozorovateľa. Pre realistov tu ale problém nekončí. Mnoho z nich sa to snažilo vysvetliť nasledujúcim spôsobom a držali sa naivného realizmu.
Lipnú na myšlienke, že realita existuje nezávisle na pozorovateľovi a naše vnímanie je reprezentáciou toho, že sa niečo deje a pozorovanie je nedokonalé. Tento pohľad bol popretý v roku 2011. Tentoraz teóriou kvantového spektra (plus Planckova konštanta). Výsledok pozorovania reality závisí na meraní v aktuálnom čase a nemôže byť daný vopred! Toto zásadne poprelo naivný realizmus. Kochen – Speckerova teória hovorí len o vlastnostiach jedného systému. Takže vieme, že nemôžeme predpokladať, lepšie povedané, vieme, že je mylné predpokladať, že črty systému, ktoré pri meraní pozorujeme, existujú pred meraním. Takže pointou je: To, čo vnímame, ako realitu, je teraz závislé na našom skoršom rozhodnutí, čo chceme merať. To je veľmi, veľmi hlboká správa o pôvode reality a o tom, že sme súčasťou celého vesmíru. My nie sme len pasívni pozorovatelia. 28. júna 2012 boli dokončené experimenty nelokálneho meškania v rámci teórie kvantového mazania so zámerne odpojenou voľbou. Výsledky sú ohromujúce. Zhrnutie: „Žiadny názor naivného realizmu nie je kompatibilný (zlučiteľný) s výsledkami testov, pretože nech už je kvantový svet videný vo forme vĺn alebo častíc, vždy bude závislý na príčine odpojenej voľby. Toto jasne dokazuje, že filozofiu naivného realizmu je nutné opustiť.“ Záver je nevyvrátiteľný! Preto Eugene Wigner povedal: „Kým mnoho filozofických myšlienok je zlučiteľných so súčasnou kvantovou mechanikou, … materializmus nie.“ A menované súčasné experimenty popreli verzie lokálneho i naivného realizmu. Nielen materializmus nie je zlučiteľný s kvantovou mechanikou. Rovnako tak s ňou nie je zlučiteľný tzv. realizmus, naše zabehnuté vnímanie sveta, ako povedal Zeilinger: „Musíme sa vzdať nášho vnímania reality, a toto vnímanie rozšíriť neskutočne viac, ako dnes väčšina súčasných fyzikov verí.“ Pokojne môžeme na všetko, čo bolo povedané, zabudnúť.  Odmietať dovtedy vedcov, ktorí ukazujú opačným smerom nie je nič viac, než názor na základe dôvery! Mnohí sa tieto fakty snažia obísť pokusom oddeliť makrosvet od sveta kvantového. Tento pokus bol usvedčený z omylu v roku 2010 porušením Legget-Gargovej nerovnováhy so slabým meraním fotónov. A v roku 2011 Caslav Brukner a Johannes Kofler preukázali, že makrosvet vzniká z kvantovej fyziky. Takže ich nie je možné oddeľovať. To by malo byť zjavné po doložených úspešných experimentoch na atómoch, molekulách, prístroje skúmali proteíny strednej veľkosti a vírusy a nikto o výsledkoch nijako nepochybuje. Ďalšie prvky kvantových zvláštností boli potvrdené aj v makrosvete. Ako kvantový vzťah medzi dvoma oddelenými čipmi, ktoré boli dosť veľké pre pozorovanie voľným okom a bola umiestnená malá kovová tyčka do kvantovej superpozície. Z týchto testov vzišiel nespochybniteľný fakt, že domnievať sa, že makrosvet je od kvantového oddelený, je úplne nesprávna.

Makrosvet je stvorený podľa pravidiel kvantového sveta. Ďalšou únikovou cestou, ktorú materialisti použili, bola teória mnohoznačnej interpretácie kvantovej mechaniky a tvrdili: „Neexistuje rozpad vlnovej funkcie po meraní. Každá možnosť sa rozdeľuje do dvoch rôznych svetov.“ Takže každá kvantová pravdepodobnosť je v hre. Rozdeľujú sa do rôznych svetov s rôznymi výsledkami. Toto bolo tiež popreté v Princetone. Bez ohľadu na chápanie materialistov je toto tvrdenie v rozpore s princípom Occamovej britvy: „Entity sa nemajú zmnožovať viac, než je nutné. Ak má problém jednoduchšie riešenie, je jednoduchšie riešenie pravdivé“. Predstava nekonečného množstva svetov, ktoré nemožno detegovať je extrémnym porušením tejto definície. Toto môže byť vysvetlené akceptovaním, že všetky tieto pravdepodobnosti sú len matematickou pravdepodobnosťou vo forme vlnovej funkcie. Nejedná sa teda o skutočné svety. Nemôžu byť potvrdené, ani vyvrátené. Idealistické chápanie to vysvetľuje jednoducho a stručne aj ďalšími aspektmi reality, ktoré už boli rozobraté predtým. Interpretácia mnohých svetov nemá žiadnu vysvetľujúcu silu a musí postulovať príliš veľa, aby vysvetlila tak málo, rovnako ako povedal Bernard Haisch: „Jediný malý atóm je kópiou celého vesmíru a definuje všetky alternatívy všetkými možnými konzekvenciami tohto správania. Ale každý moment, v každom ľudskom tele sa nachádza miliarda krát miliarda atómov a každý vykonáva kvantové prenosy. V interpretácii mnohých svetov kvantovej mechaniky z toho vyplýva, že každá ľudská bytosť vytvára miliarda krát miliarda alternatívnych vesmírov každú sekundu.“ (The God Theory) Toto je nezmyselný myšlienkový postup a nie je nutné ho akceptovať. Posledným dôležitým protiútokom bol pokus, že to všetko vedie k solipsizmu (uznáva Ja a jeho zážitky za jedinú skutočnosť, všetko ostatné sú len predstavy Ja). Čo je nepravdivé. Solipsizmus je v tomto prípade najskeptickejšou verziou idealizmu, ktorá tvrdí, že existuje iba naša myseľ a vonkajší svet neexistuje. To ale nie je v žiadnom prípade pravda. Všeobecné formy ontologického idealizmu jednoducho tvrdia, že existencia materiálneho sveta je vytvorená aktivitou mentálneho sveta. Teda, že existuje len tvoja myseľ. V krátkom článku o tom písali zástancovia materializmu a Richard Conn Henry a Stephen R. Palmquist: „Prečo ľudia toľko lipnú na slepej viere v nezávislosť mysle? Určite preto, že ak neexistuje realita, potom automaticky, myseľ samotná áno. A keď myseľ nie je produktom skutočnej hmoty, potom je stvoriteľom ilúzie hmotného sveta, ktorý bol v podstate bez ohľadu na materialistov jasným faktom do objavenia kvantovej mechaniky v roku 1925, potom teologický pohľad na našu existenciu je jedinou logickou alternatívou solipsizmu.“ Michio Kaku tvrdí: „Erwin Schrödinger, jeden zo zakladateľov kvantovej mechaniky, vytvoril myšlienkový experiment, ktorý by znázornil osobitné pravidlá jeho teórie. Dajme tomu, že do škatule umiestnime mačku a fľaštičku s jedom. Pridáme atóm rádioaktívneho uránu a Geigerov merací prístroj. Ak sa urán rozpadne, meranie sa vypne, z fľaštičky sa uvoľní jed a ten ticho usmrtí mačku.
Kým sa do škatule nepozrieme, nevieme vlastne, či sa urán rozpadol alebo nie. Pretože rozpad uránu je kvantová udalosť pravdepodobnosti.“ Otázka znie: Je mačka mŕtva alebo živá? No, v súlade s kvantovou fyzikou nie je mačka ani mŕtva, ani živá ale je niečím medzi týmito stavmi. V tú chvíľu si poviete: „To je predsa nezmysel! To je proti prírode! Ako môže byť mŕtva a živá súčasne?“ Schrödinger tým chcel povedať, že nič v tomto vesmíre nie je dané, kým neuskutočníme nejaké merania, pozorovanie. Ale iný pionier kvantovej mechaniky Eugene Wigner veril, že nás to o vesmíre učí niečo iné: „Naše vedomie riadi všetko.“
Wigner povedal: „Poďme túto myšlienku posunúť o krok ďalej. Keď sa ja, ľudská bytosť, pozriem na mačku, som vedomý. Preto vedomie určuje celú existenciu.“ V tejto chvíli by Einstein kričal od radosti! Čože? Tvrdíte, že skutočnosť, že som vedomá bytosť, určuje, či je mačka živá? Odpoveď znie áno! A Wigner to posunul ešte ďalej: „Ako môžem vedieť, že som na žive ja? Chápte, že mačka a ja sme súčasťou rovnakého vesmíru. Keď neviem, či je živá alebo mŕtva mačka, potom môžem byť tiež mŕtvy ja a vôbec o tom nemusím vedieť.  Takže kto určuje, že som nažive ja? Môj fanúšik sa pozrie na mňa, ja na mačku a vieme, že existujeme. Ale kto sa pozerá na našich priateľov? Je nekonečný reťaz ľudí, čo sa pozerajú na ďalších ľudí, na ďalších ľudí, až nakoniec nájdete kozmické vedomie.“ Nejaké vedomie, ktoré je nehmotné a vytvorilo vesmír sa na nás pozrie a povie: „Aha, mačka je živá.“ Táto pozícia je ďaleko logickejšia, než pozície solipsizmu a mnoho z nás doloží, že naša myseľ vytvára realitu a nie je pasívna. Inými slovami: „Nie sme architekti, my máme možnosti zmeniť svet mentálnym procesom.“

Ak realizujeme scenár spomínaný v knihe Quantum Enigma otvorením škatule, ak sa rozhodneme pozrieť do jednej škatule, aby sme zistili, kde sa atóm nachádza, nerozhodujeme o tom, kde skončil. My len máme slobodnú vôľu rozhodnúť, aký bude výsledok! Nech už bude výsledkom vlna alebo častice. My sme tí, ktorí volia špecifické detaily. Takže dôkazy potvrdzujú, že sme menšia myseľ závislá na väčšej mysli, ktorá kontroluje štruktúru všetkého bytia! Je nám dovolené riadiť a podieľať sa na výsledku idealistického prežívania. V knihe Quantum Enigma nenájdete žiadnu ateistickú námietku! Ak Boh pozoruje fyzický svet a my s ním, ako by sme mohli vykonávať experimenty preukazujúce, že niečo nepozorované sa nachádza v superpozícii? Alebo inak: Ak sa Boh pozerá dole na všetko, podivné zákony kvantovej mechaniky by nikdy nemohli byť potvrdené (t.j., Boh potvrdzuje kvantovú fyziku), pretože boli pozorované iba Bohom. Ide o nedorozumenie. Boh od nás nie je oddelený. Nepozoruje nás z nejakého miesta alebo priestoru. Pretože priestor a hmota sú ilúzie nášho vedomého pozorovania. Existencia fyzického sveta je utváraná jeho pozorovaním a jedno bez druhého neexistuje. Takže je jasné, že Boh vidí to, čo vidíme my a naše vedomie je najzásadnejšie a je v spojení s vedomím ultimátnym. Boh nás v podstate pozoruje a prežíva zážitky materiálneho sveta. Mimo nášho prežívania neexistuje nič hodné nášho pozorovania, pretože ide len o formu vlnovej funkcie. Takže on od nás nie je oddelený, pretože naše vedomie je závislé na jeho vedomí. On tiež nepotrebuje nezávislý prežitok fyzického sveta. Vzhľadom k nezvratným laboratórnym dôkazom, ktorý iný úsudok zostáva? Samozrejme, niekto nemusí udržať krok s našimi logickými závermi. Ale nesúhlas nepopiera náš záver a nemôže ho zmeniť.
Veda Boha nepoprela, ale naopak, odhalila ho a spoločne s ním pochovala materializmus. Materializmus teraz prežíva len v poblúznených mysliach nemnohých. Či skôr vo hlavách väčšiny?