Hovorí sa, že čas meria každému rovnako, ale je to tak naozaj? Lenže, čo keď sa čas z nejakého dôvodu vkradol ako zlodej do našej mysle, aby nás nehnute držal na jednom a tom istom mieste, a to komukoľvek znemožňuje spirituálny pohyb vpred a vinou toho nám život preklzáva medzi prstami, čím prichádzame o jeho zmysel a pochopenie, ktoré je pred nami zámerne zatajené vo hviezdnom vzduchoprázdne bez konca.
Ako môže niečo také niekoho napadnúť? Či nie je život definitívne ukončený poslednou bodkou, čím je smrť? Žijeme snáď v nejakej bubline, ktorá neprepustí rozum človeka za domnelú bariéru vymedzenej existencie, kde tiká, či netiká čas?
Čas je rozhodne bludný kruh točiaci sa nepretržite dookola, preto nemá začiatok ani koniec! Kruh je rovinný geometrický útvar, obmedzený kružnicou. Je určený svojim stredom S a polomerom r: Je to množina všetkých bodov roviny, ktoré majú od stredu vzdialenosť menšiu alebo rovnú polomeru.
V prastarej ezoterike je sila kruhu nespochybniteľná, pretože je často pripodobnená k oku VEĽKÉHO DOHLIADATEĽA, ktorý vytvára tzv. veľký dohľad, ktorý možno vypozorovať v okultnom symbole pyramídy s okom, ktoré je v podobe tohto znaku umiestnené v každom kostole či chráme, aby dohliadalo nad životmi ľudských más. S týmto symbolom tiež korešponduje had, ktorý požiera svoj vlastný chvost, ktorým je hermetický prejav takzvaného Uroborosa.
UROBOROS alebo OUROBOROS, predstavuje cyklickú podstatu vecí, nekonečný návrat od konca k začiatku, sebazničenie a seba obnovu. Ale ako je to s časom, čiže s kruhom, mimo pôsobnosti ezoteriky? V skvelom českom (nadčasovom) seriáli – NÁVŠTEVNÍCI zaznelo: „Kruh je podstata všetkého. Všetky mocné, dôležité a krásne veci sú okrúhle: ZEMEGUĽA, MESIAC, ŽENSKÉ PRSIA ,SLNKO A HVIEZDY NAD NAMI.“
Vskutku, keď sa do vody vhodí tehla či dlaždička, vytvorené vlny sú okrúhle a nie hranaté! Prečo je to tak? Fyzika nám ponúkne pomerne ľahkú odpoveď. Vlna sa šíri od telesa všetkými smermi rovnakou rýchlosťou. Alebo čokoľvek, čo spadne do vody, vytvorí vlny v tvare kruhu, pretože voda nespozná, že tie predmety nie sú okrúhle.
Vzhľadom na to, že si možno kruh vyobraziť ako hodinový ciferník, ponúka sa nám akási spojitosť medzi obvodom a symbolikou času, a to je pozoruhodná anomália, ktorá je dôkazom toho, že kruh v prírodnom prostredí vyčnieva nad ostatnými geografickými útvarmi, najmä ak akýkoľvek predmet vhodený do vody vytvorí vlnu v tvare kruhu, ako už bolo uvedené vyššie. Domnievam sa preto, že čas je kľúčom k všetkému ľudskému poznaniu.
O tom nakoniec vypovedá časový paradox, ktorý môže teoreticky nastať pri cestovaní v čase do minulosti. Tento paradox sa dá veľmi jednoducho popísať ako stav, kedy vďaka cestovaniu v čase, reakcia zruší akciu, ktorá ju vyvolala. Ako príklad možno uviesť človeka, ktorý by mohol cestovať do minulosti a stretnúť tam seba mladšieho z doby ešte pred tým, než cestu podnikol. Pokiaľ by pritom svoju mladšiu verziu zabil, nemohol by do minulosti cestovať a zneškodniť sám seba. Teoreticky, pokiaľ je možné cestovať v čase do minulosti, potom je možné cestovať aj do budúcnosti.
Čo nám cestovanie v čase prezrádza o vesmíre? Za predpokladu, že je toto sci-fi cestovanie možné, nepochybne dôjdeme k záveru, že kozmos má svoj počiatok aj koniec, ktorý je síce v nedohľadne, ale existuje. Aj napriek tomu všetkému, v skutočnosti to tak nemusí byť!
DVA VESMÍRY – NADRADENÝ (MASTER) A PODRIADENÝ (SLAVE)
Aj keď teória o vzďaľovaní galaxií je pre modernú astrofyziku nedotknuteľným svätým grálom vedy, najmä keď sa tento kozmologický názor opiera o objav reliktného žiarenia, ktorý otvoril cestu teórii veľkého tresku, začínajú sa postupne znovu oživovať tézy a hypotézy o stacionárnom vesmíre, ktorý sa elegantne prejavuje ako TEMNÁ ENERGIA. Čo je na stacionárnom vesmíre pozoruhodné, že má zmysel sa jeho existenciou zaoberať? Keby bol Vesmír statickým – nepohyblivým (nemeniacim sa s časom) priestorom, tak by sme dnes museli prepísať či pozmeniť celý rad nadväzujúcich teórií a hypotéz, z ktorých sa skladá táto pomerne zložitá mozaika vedomostí, ktoré majú stále bližšie k spomínaným hypotézam než skutočnosti. Akonáhle by náš vesmír existoval v stacionárnom prostredí, mohli by sme okamžite zabudnúť na cestovanie v čase, tým alebo oným smerom, pretože v ustálenom vesmíre stráca priestor i čas zmysel. (Pozn. Časopriestor alebo tiež priestoročas je fyzikálny pojem z teórie relativity zjednocujúci priestor a čas do jedného štvorrozmerného kontinua. Čas zohráva úlohu štvrtého rozmeru a je oproti zvyšným trom priestorovým rozmerom význačný, napríklad tým, že sa v ňom možno pohybovať len jedným smerom).
Všetky sci-fi filmy o cestovaní v čase, za týchto okolností, by stratili na svojom lesku a kúzle, nehovoriac o hercoch a režiséroch, zvlášť o knižných autoroch zaoberajúcich sa týmto žánrom. Vesmír bez času je ako zrkadlo bez skla, preto v priestore, v ktorom neexistuje čas, logicky nikto nestarne. Obyvateľom takého hviezdneho sveta sa dostáva privilégium Stvoriteľa, pretože, kto nestarne a žije večne, je nepochybne považovaný za všemocného Boha!
Preto je rozpínanie vesmíru s hodinovými ručičkami z nejakého dôvodu pre ľudskú myseľ, jednoznačne akceptovateľnejšia predstava, než je obyčajné ustrnuté univerzum bez časového vývoja a perspektívy.
Ako tomu máme rozumieť? Ide o to, že v skutočnosti môžu existovať obidve varianty kozmických svetov, čím je statický aj expandujúci model vesmíru. Akurát s tým rozdielom, že stacionárne poňatie vesmíru je konštantne nadradené nestacionárnemu konceptu. Ak tomu tak je, tak sa môžeme prikloniť k názoru, že jeden vesmír je nadradený tomu druhému, respektíve, že Vesmír bez času je nadradený tomu s tikajúcimi hodinami.
O čom to vlastne vypovedá? V tomto prípade ide o možnosť toho, že v stacionárnom kozmickom priestore bol nejakou vyspelou inteligenciou úspešne zasiaty (stvorený) náš expandujúci vesmír, ktorý vďaka tomu získal časové spojenie so začiatkom a koncom, čo sú v tejto sfére bytia kozmické cykly.
Nie je takáto vízia snáď dôkazom Boha Stvoriteľa (?), pričom nepopieram, že na zrodení terajšieho kozmického sveta sa mohla podieľať aj celá skupina nesférických (mimozemských) entít, vytyčujúcich kruh života, z ktorého dokážeme monoteisticky odvodiť jediného možného Tvorcu a Správcu, ktorým nie je nikto iný, ako Veľký Architekt Stvorenia, čiže Boh Stvoriteľ!
Z čisto vedeckého hľadiska vykazuje náš vesmír rysy experimentu, teda nikto nemôže s istotou vedieť, či živočíšny druh človek nie je tiež súčasťou skrytého pokusu!
Nebojím sa tvrdiť, že do tajomnej skladačky dobre zapadajú aj stále častejšie pozorovania UFO! Nepochopiteľne vyspelé technológie, či skôr technický pokrok z ríše snov, všetko nasvedčuje tomu, že tieto tajomné entity nemusia vôbec pochádzať z tohto nami obývaného vesmíru, ale z iného alternatívneho univerza, o ktorom som sa zmienil v súvislosti s nadradeným vesmírom. Koniec koncov, mnoho obetí mimozemských únosov tvrdí, že ich postihla strata pamäti či časové okno, „čo svedčí o tom, že sa títo ľudia mohli nevedome ocitnúť, kdesi v „nadradenom vesmíre“, kde vôbec neplynie čas, tak ako v našom vesmírnom prostredí.
Ak je Homo sapiens súčasťou nejakého vesmírneho plánu, tak vyvstáva otázka, čo je jeho cieľom? Môže to byť čokoľvek, napríklad výskum duše, alebo bádania nad potenciálom ľudského stvorenia, atď. A priori nemožno vylúčiť žiadnu z týchto možností! Alebo ide o niečo oveľa horšie, čo si nedokážeme ani predstaviť!? Sme snáď šachové figúrky v neurálnej sieti, kde prebieha zábavná hra zvaná: „KOĽKO TOHO ČLOVEK ZNESIE?“
Ako toto asi môže dopadnúť? Keď bude experiment hotový, príde koniec sveta, respektíve koniec vesmíru? Buď ako buď, keď budeme empatickým živočíšnym druhom, potom máme väčšiu nádej, že manipulujúci HRÁČI z nadradených sfér vesmíru, budú s nami viac komunikovať, ba dokonca aj súcitiť, a vďaka čomu nebudeme iba figúrkami v šachovnicovom poli.