Keď človek zomrie, začne mať pocit, že letí cez nejaký tunel, cíti tlak na seba a v určitom bode vidí, akoby tam bola križovatka: biele svetlo rovno, vpravo zelené, vľavo modré. Ale on letí do bieleho svetla, stúpa tlak, zmysly sú skoro bolestivé, a len čo vylezie z toho tunela, vidí sa zvonku, spod stropu. Vidí pri svojom tele príbuzných, lekárov a nevie pochopiť, prečo sa mu nikto nevenuje, nepomáha mu. Ešte si neuvedomuje, že už je v inej dimenzii. Počuje všetky rozhovory, vidí všetko a ak sa lekárom podarí resuscitovať jeho telo, vráti sa a povie, o čom hovorili.
Tunel je chrbtovou kosťou človeka. Duša po smrti začína stúpať z prvého stavca, a keďže čakry sa nachádzajú pozdĺž chrbtice, energia prichádza do každej čakry, a preto má človek pocit, že sa tunel zužuje – energia stúpa a stúpa tlak. V okolí hrude je zastávka pred križovatkou, tu to vyzerá ako obchádzka (zelená a modrá žiara), treba sa premiestňovať smerom k bielemu svetlu.
Ak človek opustil tento svet, tak každý má svoju vlastnú cestu. Prichádzajúceho zo sveta niekedy pozdravia jeho príbuzní, alebo priatelia, známi, a dávajú mu rady. Niekto vidí žiarivého mladého človeka alebo starého človeka a vníma ho ako Ježiša Krista (kresťania), Budhu (budhisti), Krišnu (hinduisti), atď. Mnohí, ktorí neveria ničomu, vidia obraz svojej matky, ale mladej (už dávno zomrelej, vidia ju mladú, 25-ročnú, no vedia, že je to ich matka). Niektorí nestretnú nikoho, len vidia istých ľudí, ale vnímajú ich zo všetkých strán naraz a zvnútra zároveň, aj bez slov, myšlienkami, pocitmi, ako niečo veľmi jasné. Ďalej sa scéna zmení. Niektorí sa dostávajú k rieke, kde ich prievozník na lodi, či gondole prevezie na druhý breh. Iní kráčajú po moste cez ohnivú rieku, čím čistejší bol život, tým silnejšia je konštrukcia mosta, a čím viac hriechov bolo, tým tenší je most, pod hriešnikom sa zlomí.