Veľa ľudí ani netuší, že po odchode z tejto reality v okamihu smrti svojho tela, končí aj tento Matrix. Pokiaľ boli jeho otrokmi, môžu mať veľký problém vyrovnať sa s novou realitou, ktorá už nie je bipolárna a kde sa žiadny súboj medzi dobrom a zlom neodohráva. Každá duša totiž prechádza presne do tej reality, ktorá zodpovedá jej vývojovému stupňu. Buď do jedného zo svetov, v ktorých vládne láska alebo do jedného zo svetov, v ktorých prevláda negácia a utrpenie, pričom z nich nie je väčšinou návratu späť. Väčšina duší však prechádza do tzv. očistnej, šedej zóny – vlastného súkromného sveta alebo, pokiaľ sú silne pripútaní k niečomu, čo nemôžu opustiť, zostávajú v tzv. medzi svete, na astrálnej rovine Zeme a žijú ďalej ako duchovia medzi ľuďmi.

Očistná, šedá zóna je svet ničoty, hluchoty a prázdnoty, svet nekonečného čakania na zmenu, ktorá však neprichádza, lebo tu uväznení nešťastníci si nie sú schopní uvedomiť, že zmena môže prísť len od nich. Časť z nich je tu nútená na vlastnej koži prežívať všetko zlé, čo spôsobila druhým a kým sa nepreberú z duchovného spánku, nemôžu tento svet opustiť. Len potom, čo sa tzv. očistia, prichádzajú k večnému Svetlu a môžu vstúpiť do vyšších svetov. V tomto živote riešime množstvo problémov s inými ľuďmi alebo s ich nápadmi. Po opustení tohto sveta však budeme konfrontovaní len sami so sebou a s našimi vlastnými skutkami. Iste, máme povinnosť a právo ovplyvňovať svet, v ktorom žijeme teraz. Aj povinnosť zastať sa tých, ktorým je ubližované. Na druhú stranu by sme sa však nemali stať otrokmi takých snáh, že by sme zabudli sami na seba. Po opustení tejto reality nebude proti komu bojovať, proti čomu sa vymedzovať ani zač bojovať. Budeme tu stáť iba my sami so sebou.

Mnoho ľudí venuje obrovské úsilie v boji proti zlu, angažuje sa vo všemožných politických či humanitárnych aktivitách, často tým ale len utekajú sami pred sebou. Čo nám prospeje, ak budeme žiť len preto, aby sme zmenili svet a pritom zabudneme meniť samých seba? Kto sme my a čo je svet okolo nás? A kto budeme my, až svet okolo nás nebude a jediný svet okolo nás bude tvorený našimi vlastnými myšlienkami, postojmi a emóciami?

Zatiaľ, čo jedni to s bojom proti zlu preháňajú a zabúdajú tak sami na seba, druhí padajú zase do opačného extrému, keď sa uzatvárajú do vlastných súkromných svetov vysokých vibrácií a utekajú mimo bipolárneho sveta dobra a zla. Títo ľudia si zase vôbec neuvedomujú, že na Zem neprišli preto, aby pred zlom len zbabelo zatvárali oči a ignorovali ho, lebo nezapadá do ich predstavy ideálneho duchovného sveta, do ktorého sa snažia uzavrieť. Akýchkoľvek negácií sa boja ako čert kríža, aby sa duchovne nejako neušpinili alebo neznížili svoje vysoké vibrácie.

Mnoho ľudí je s týmto svetom tak zviazaných, že aj po smrti svojho tela zostávajú z rôznych dôvodov stále medzi žijúcimi ľuďmi, aj keď by tu už dávno nemali byť. Či už z dôvodov materiálnych, pretože za života vlastnili mnoho majetku, ktorý nemôžu opustiť alebo dôvodov citových, kedy nemôžu opustiť milované osoby, ktoré ich navyše neustále volajú a snažia sa s nimi nadviazať kontakt a tak ich k sebe svojimi nárekmi ešte viac pripútavajú, miesto toho, aby ich nechali ísť.

Iní v tomto svete zostávajú aj z dôvodov, že im niekto ublížil, majú potrebu sa mu pomstiť, alebo sú objektom ich pomsty aj iní ľudia, ktorí s ich nešťastným stavom nemajú nič spoločné a jednoducho si len hľadajú obetné baránky a tie, ktoré by mohli posadnúť . Ak je to možné, snažia sa používať ich telá, pretože vlastné už nemajú, takže priamy vplyv na tento svet už stratili. Ďalší sa snažia využívať tiel žijúcich ľudí len na to, aby mohli znovu prežívať pôžitky, ktoré už prežívať nemôžu – najmä pokiaľ ide o sex, alkohol a jedlo. Ako duchovia sa zhromažďujú všade tam, kde sa konajú orgie.

Sú však ale aj duše, ktoré tento svet nemôžu opustiť pre potrebu niekoho chrániť alebo meniť svet na svoj obraz, či snažiť sa ho zachrániť. Mnoho z nich to myslí skutočne nezištne a dobre. Snažia sa vyhľadávať najmä tých, ktorí sú schopní vnímať ich myšlienky a prostredníctvom channelingu diktovať ľuďom svoje posolstvá. Mnoho z nich vystupuje pod rôznymi pseudonymami a často sa vydávajú za bytosti z iných realít, či za rôznych duchovných majstrov alebo sa na nich priamo hrajú. Nájdu sa samozrejme aj takí, ktorí sa týmto len bavia a teší ich, keď ľudia hltajú ich slová a oni majú vplyv na také množstvo ľudí, o ktorom si mohli nechať skôr len zdať.

Skrátka, keď ste ako duchovia ľuďom neviditeľní, máte možnosť vidieť ľuďom do hlavy, čítať ich myšlienky a pohybovať sa z miesta na miesto rýchlosťou blesku, čo je pre mnohých tak zaujímavé, že vôbec netúžia po žiadnom skutočnom duchovnom vývoji a často si ani neuvedomujú, že v tomto svete už ich miesto nie je. Stále preto žijú v realite dobra a zla, pretože veria, že toto je ich svet.

„V dome môjho Otca je mnoho príbytkov, keby to tak nebolo, povedal by som vám to.“ (Jánovo evanjelium, 14,2)

Veriaci ľudia o živote po tomto živote nepochybujú, ale veria tomu aj mnohí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženskému vyznaniu.

Každý, kto žije v súlade so svojim svedomím, citmi a podľa základných mravných zákonov a má na mysli konanie nezištného dobra, nemusí sa obávať žiadnych nepríjemných alebo dokonca hororových posmrtných zážitkov. Ba práve naopak. Posmrtný život bude veľkým oslobodením, pretože každej takejto duši dá takmer neobmedzené možnosti sebarealizácie. Zatiaľ čo život, ktorý žijeme teraz, je životom v otroctve hmoty, priestoru a času, na onom svete žiadne také obmedzenia neexistujú a je tam možné doslova všetko. V dobrom, aj v zlom. Nájdete tam síce to, čomu hovoríme peklo aj nebo, predovšetkým ale aj mnoho medzi svetov medzi nimi, kde sa zdržiava väčšina zomrelých. Existuje ich tam toľko, koľko si nevieme predstaviť ani v najbujnejšej fantázii. Každý človek i zviera tu má svoj večný  a skutočný domov, zatiaľ čo v pozemskom živote je len takpovediac na skok, v zajatí a v izolácii. Nie je tu doma, je tu len za účelom svojho vývoja a u ľudí aj z ich samotného dobrovoľného rozhodnutia.

Ako si ale onen svet predstaviť, keď je to miesto mimo hmoty, času a priestoru, mimo tohto vesmíru, za jeho hranicami? Čo je tam? Nič a všetko, nie je to vlastne miesto, ale skôr stav bytia – skutočne paralelný, pôvodný, originálny svet. Večnosť, ktorá tu bola už predtým, ako vznikol vesmír. Z nášho pohľadu ten, kto zomrel, je mŕtvy, ale z pohľadu tých, ktorí sú na druhom brehu sme mŕtvi my, ktorí žijeme. Z ich pohľadu je narodenie odchod na svet a smrť naopak návrat domov. Do sveta, odkiaľ prichádzame a kam zase odchádzame, keď zaspíme alebo zomrieme. Imaginárny svet rozprávok, kde sa sen stáva realitou, svet, v ktorom existuje len astrálna hmota, protoplazma, ktorá je taká jemná a tvárna, že ju možno formovať obyčajnou myšlienkou a nič tam nie je nemožné. A pritom zároveň taká hmotná, ako tá naša – žiadne vzdušné zámky alebo dokonca anjeli vznášajúci sa v opare a spievajúce nebeské chvály. Žiadne také „nebo“ rozhodne neexistuje. Je úplne konkrétne a hmatateľné, ako je náš svet. Len priestor a čas je tu taký nekonečný, že nemá žiadny praktický význam.