Väčšina ľudí sa bojí zomierania natoľko, že o tejto téme nechce vôbec diskutovať. Patrí medzi tie témy, o ktorých sa hovorí šeptom a s najväčšou neochotou. Najradšej by sme na túto nechutnú tému zabudli a sústredene si donekonečna vychutnávali radosti života. No i keď budeme túto pochmúrnu perspektívu nášho nevítaného zániku ignorovať, neznamená to, že sa jej vyhneme.
Z času na čas, najmä keď prežívame osobnú krízu a predstava smrti vystrčí svoju škaredú tvár, v nemom ochromení začneme uvažovať o tej nevyhnutnej chvíli. To, čoho sa bojíme, nie je smrť sama, ale perspektíva nebytia, či stav absolútneho zániku bytia. Stav nebytia je nám taký cudzí, že si ho vôbec nedokážeme predstaviť. Dôvod, prečo sa nevieme postaviť zoči-voči smrti, spočíva v tom, že sme tak hlboko ponorení do vlastného pocitu vedomia, že nedokážeme zniesť predstavu jeho definitívnej straty. Nejde ani tak o to, že sa nechceme života vzdať, ale že ho nechceme prestať prežívať. Nechceme prestať jestvovať. Mnohým ľudským tragédiám a žiaľom by sa dalo predísť, keby sme sa nebáli umierania, keby sme necítili takú veľkú beznádej pri pomyslení na nebytie. Myšlienka na koniec vlastného vedomia je často menej traumatická a bolestná než predstava konca blízkej, milovanej osoby. Neopísateľná, srdcervúca bolesť zo straty milovaného človeka sa nevyrovná nijakej inej bolesti. Neexistuje nič, čo by ju mohlo utíšiť. Nijaké náboženské presvedčenie, nijaké slova útechy nie sú schopné neutralizovať alebo aspoň zmierniť strašný pocit neznesiteľnej prázdnoty a zúfalstva. Dôvodom tohto zúfalstva je pocit, že táto osoba je pre nás neodvolateľne stratená, že jej osobnosť prestala existovať, že už nikdy nebudeme prežívať spoločnú lásku či dokonca bolesť. Náboženstvo nám možno ponúka nádej na budúci život v oveľa lepšom svete, no vo chvíli smrti sú naše najhlbšie náboženské presvedčenia vystavené skúške ohňom a často ich s hnevom a odporom odvrhneme.
Zaujímame sa teda najmä o prežitie osobnosti, keď myslíme na smrť a na to, čo sa stane, keď umrieme. Bojíme sa straty najvnútornejších myšlienok a pocitov, samej podstaty ľudského bytia. Tak veľmi sa tejto straty bojíme a sme si takí istí, že nevyhnutne nastane, až sa horúčkovito vrháme do víru pozemských potešení a ignorujeme najdôležitejšiu chvíľu života: čas, keď sa vydáme k tomu najúžasnejšiemu zo všetkých dobrodružstiev.
Keby sme sa smrti nebáli, keby sme bez akýchkoľvek pochybností vedeli, že život pokračuje aj po smrti fyzického tela, keby sme s istotou vedeli, že vedomá osobnosť prežíva a myseľ v bytí pokračuje, dokázali by sme vnímať život s pocitom hlbšieho zmyslu, radosti a s vďačnosťou za tento veľký dar. Nemučil by nás pocit zúfalstva nad stratou milovaného človeka, lebo by sme vedeli, že sa s ním opäť stretneme v inom, zázračnom svete. Vnímali by sme ľudí s pocitom lásky a vzájomného prepojenia a naučili by sme sa tešiť zo života s väčším vzrušením a oddanosťou. A predovšetkým by sme sa na konečnú cestu pripravovali tak, že by sme boli lepší, prijímali by sme životné skúsenosti – pozitívne i negatívne – ako nevyhnutné pre naplnenie a obohatenie rastu nášho duchovného a osobného vedomia. Brali by sme z toho najväčšieho daru: z daru nádeje.
Je zaujímavé, že existuje veľa vedeckých dôkazov potvrdzujúcich koncepciu, že naše vedomie i osobnosť prežívajú traumatizujúcu udalosť smrti. Veľa vedcov je o tom presvedčených, no bez dostatočných empirických dôkazov nechcú o tom hovoriť. Sama podstata vedy požaduje potvrdenie každej teórie či postulátu. Keby sa vedec vyjadril pozitívne o živote po smrti bez toho, aby sa opieral o kvantifikovateľný a opakovateľný pokus, ohrozil by svoje meno i reputáciu. Musíme preto nájsť vedecký dôkaz sami, preskúmať ho a sformulovať presvedčivý prípad osobného prežitia. Medzi najsilnejšie argumenty podporujúce koncepciu života po smrti patria prírodné zákony.
Medzi základné prírodné zákony patrí prvý zákon termodynamiky, podľa ktorého energiu nemožno stvoriť ani zničiť. Jej forma sa môže meniť pôsobením mechanických alebo chemických procesov, no jej podstata ostáva nezmenená. Na druhej strane, hmota je všetko, čo má hmotnosť a zaberá priestor. Je to aj forma energie. Jednoduchým príkladom hmoty je papier. Ak ho postriháme na niekoľko kusov, každý zostava papierom, napriek tomu, že sa s ním udiala mechanická zmena. Keď ho spálime, jeho hmota sa v chemickom procese horenia zmení na rôzne atómy. Niektoré uniknú do atmosféry, iné ostanú vo forme popola. Neznamená to, že sa zničila energia, čo vytvorila papier. Oddelili sa iba jeho jednotlivé zložky, a hoci ich nevidíme, existujú v našom okolí. Táto konkrétna forma hmoty už neexistuje ako papier, zachovali sa však častice, ktoré ho tvorili. Nič sa nestratilo. Hmota papiera nebola zničená, bola iba transformovaná. To všetko sme sa učili už na základnej škole; často sa hovorí, že práve jednoduché veci dávajú odpoveď na tie najzákladnejšie otázky. A platí to aj na prvý zákon termodynamiky.
Keď tento zákon hovorí, že energiu nemožno stvoriť ani zničiť, platí to aj o elektromagnetickej energii, ktorá vytvára atóm a subatómové častice. Celý vesmír je založený na tejto žiariacej elektromagnetickej energii. Atóm tvoria tri základné častice: protón s kladným elektrickým nábojom, elektrón so záporným elektrickým nábojom a neutrón s neutrálnym nábojom. Protóny a neutróny sú v jadre atómu, zatiaľ čo elektróny krúžia na dráhach okolo neho. Počet elektrónov a protónov tvoriacich atóm je vždy rovnaký. Od tohto počtu závisia vlastnosti jednotlivých prvkov a prejavy energie známej ako hmota. Veda nedávno objavila nové elementárne častice, známe ako kvarky, s ktorými sa spája teória, že všetky formy hmoty tvoria kombinácie malého množstva týchto častíc.
Najjednoduchším prvkom je vodík iba s jedným protónom a jedným elektrónom. Atóm kyslíka obsahuje osem protónov a osem elektrónov. Dva atómy vodíka a jeden atóm kyslíka tvoria viditeľnú formu hmoty, ktorú všetci poznáme ako vodu. Keď sa voda zohreje do varu, jej atómy sa v procese vyparovania oddelia a kvapalina sa premení na paru. Mechanické vlastnosti vody sú síce odlišné, no jej atómy existujú ďalej, aj keď ich nevidíme. Nakoniec sa niektoré v procese kondenzácie opäť spoja a môžeme ich pozorovať napríklad v podobe dažďa. To všetko vyjadruje prvý zákon termodynamiky, keď tvrdí, že energiu nemožno vytvoriť ani zničiť. Inými slovami, vo vesmíre nič nie je nové. Všetko, čo vidíme, tvoria formácie tých istých atómov, ktoré sa pri rôznych mechanických, chemických a biochemických procesoch oddeľujú a znova spájajú.
Možno sa teraz opýtate: Čo to ma spoločné so životom po smrti?
Zatiaľ sme sa dozvedeli, že energiu nemožno vytvoriť ani zničiť. Ako to súvisí s fenoménom smrti? Skôr ako odpovieme na túto otázku, pozrime sa, čo hovorí veda o ľudskej mysli.
Ako sme konštatovali, všetko, čo má hmotu alebo hmotnosť, tvoria atómy, forma elektromagnetickej energie. Náš mozog neustále produkuje tento druh energie. Ako to vieme? Existuje prístroj elektroencefalograf, ktorým neurológovia merajú elektrickú aktivitu mozgu. Neurológovia vedia, že ak na obe strany hlavy pripojíme elektródy, výsledná energia vyprodukovaná mentálnou aktivitou dokáže rozsvietiť päťwattovú žiarovku. To je dôkaz, že kým človek žije, jeho mozog emituje elektromagnetické vlny veľkej intenzity. Tato elektrická aktivita súvisí s tým, čo nazývame myslenie či iné aktivity ľudskej mysle. Keď človek zomrie, elektroencefalograf prestane zaznamenávať elektrickú aktivitu mozgu.
Zatiaľ čo neurológia skúma mozog a nervový systém, psychológia sa venuje myšlienkovým procesom. Neurológia dokáže opísať procesy prebiehajúce v mozgu a nervovom systéme, nevie však vysvetliť podstatu našej mysle ani dôvod, prečo myslíme. Tým sa zaoberá psychológia. Hoci moderná psychológia dosiahla pri výskume ľudskej duše veľký pokrok, je ešte veľmi ďaleko od úplného pochopenia ľudskej mysle. Mnohí neurológovia i psychológovia sa začali domnievať, že myseľ v skutočnosti nevytvára mozog. Vychádzajú zo skutočnosti, že nikto nevie myseľ lokalizovať ani vysvetliť fenomén myslenia na základe jeho funkcie alebo činnosti. Je zrejmé, že medzi mysľou a mozgom existuje spojenie, ale zdá sa, že existujú oddelene. Vieme len to, že myslenie je vo svojej podstate elektromagnetické, pretože mentálna aktivita sa dá merať elektrickými prístrojmi.
Všetci sme počuli veľa príbehov o telepatii a jasnovidectve. Väčšina z nás podobne zážitky okúsila na vlastnej koži. Takmer každý už zažil, že na niekoho myslel a potom ho „náhodou“ stretol na ulici, alebo sa mu ozval po telefóne. Poznáme aj varovné sny o udalostiach, ktoré sa onedlho naozaj stanú.
Švajčiarsky psychoanalytik Carl Gustav Jung vytvoril teóriu, podľa ktorej spojené nevedomé mysle celého ľudstva tvoria veľké jazero. Nazval to kolektívne nevedomie. Podľa neho, keď ľudia spia alebo zaspávajú a ich vedomie sa dostáva do takzvanej hladiny alfa, automaticky sa ponárajú do kolektívneho nevedomia, kde sa môžu dostať do kontaktu s mysľou iných ľudí. Vtedy sa človek môže stretnúť s niekým, koho pozná na nevedomej úrovni a vymeniť si s ním odkazy alebo informácie. Táto nevedomá výmena je jedným z vysvetlení telepatických a jasnovideckých javov.
V spánku sa naša myseľ pohybuje vo svete tvorenom takmer výlučne obrazmi v pamäti a zo zážitkov. Tento svet môže obsahovať aj spomienky našich predkov, ktoré sme geneticky zdedili od rodičov. Svet mysle, často stotožňovaný s astrálnym svetom, tvoria obrazy a symboly. Je to vyslovene vizuálny svet, kde zvyčajne hráme rolu divákov. Zároveň je to svet, v ktorom nič nie je také, aké sa zdá: všetko, alebo takmer všetko, čo sa odohráva, je symbolické. Mnohé tieto symboly sú osobné a majú význam len pre snívajúceho. Iné symboly pozostávajú z prvkov alebo zo symbolov, ktoré majú rovnaký alebo podobný význam pre všetkých členov ľudskej rasy.
Nič z toho, čo v sne vidíme, cítime alebo robíme, nás neprekvapuje. Tie najnepravdepodobnejšie zážitky a najnemožnejšie situácie sa nám zdajú absolútne normálne. Zvláštne bytosti, fantazmagorické postavy, čudné farby, katastrofické udalosti, duchovné alebo hrôzostrašné zážitky – to všetko tvorí prirodzenú súčasť nášho snového života, ktorý akceptujeme rovnako samozrejme, ako fyzický svet v bdelom stave. Niekedy, nie však veľmi často, si uvedomíme, že sa nám to všetko iba sníva. Tento stav je známy ako bdelý sen. Zväčša však nočný výlet do astrálu alebo sveta mysle akceptujeme ako veľmi reálny a prirodzený zážitok. Tento svet obrazov, kde všetko je možné a nič sa nezdá čudné, svet čistej mysle, bol v staroveku známy ako skutočný svet ducha.
V klasickej práci „O pôvode druhov“ Charles Darwin hovorí, že v prírode prežíva len najsilnejší. Tí, čo sa neprispôsobia, zaniknú. Prežijú iba tí, čo sú silní, adaptujú sa alebo sú inak vzácni v prírodnej schéme života. Dnes vieme, že počas štyroch miliárd rokov evolúcie príroda uprednostnila a zachovala to, čo sa ukázalo ako silné a všestranné.
Dinosaury žili štyridsať miliónov rokov, lebo sa podivuhodne adaptovali na svet prírody, v ktorej existovali. Jednoduchý a skromný šváb patrí medzi najstaršie druhy na Zemi. Prežil, lebo sa dokázal prispôsobiť; je schopný žiť kdekoľvek a zjesť čokoľvek. Možno nie je veľmi príťažlivý, ale nepochybne je jeden z najúspešnejších tvorov na našej planéte.
Na záver nášho hľadania môžeme konštatovať nasledovné:
- Prvý zákon termodynamiky hovorí, že hmota alebo elektromagnetická energia sa nedá vytvoriť ani zničiť.
- Neurológia hovorí, že mozog vysiela merateľné elektromagnetické vlny, ktoré umožňujú identifikovať aktivity spojené s ľudskou mysľou.
- Mnohí psychológovia a neurológovia sa domnievajú, že podstatu mysle tvorí elektromagnetické pole, ktoré môžeme identifikovať ako proces ľudského myslenia a ktoré môže fungovať nezávisle od mozgu.
- Jung tvrdí, že nevedomá časť mysle môže komunikovať s inými nevedomými mysľami počas spánku alebo v hladine alfa.
- Svet mysle, nazývaný aj astrálny svet, je svet obrazov a symbolov, kde je všetko možné a nič nie je prekvapujúce.
- Tento astrálny svet je svet snov, v ktorom putujeme, keď spíme.
- Darwin ukázal, že príroda zachováva všetko, čo je silné a vzácne.
Na základe týchto jednoduchých a známych údajov môžeme vytvoriť hypotézu:
- Ľudská myseľ je tvorená elektromagnetickou energiou, a keďže energiu nemožno zničiť, rovnako nezničiteľná je aj ľudská myseľ.
- Ak myseľ funguje nezávisle od tela, ako predpokladá veda, keď telo zomrie, myseľ pokračuje v existencii nezávisle od neho.
- Myseľ a vedomie osobnosti teda existujú v astrálnom svete, ktorý poznáme ako svet snov. Tento svet symbolov a obrazov znamená vyvrcholenie našich zážitkov i zážitkov našich predkov.
- Ak sa príroda usilovala zachovať milióny druhov milióny rokov, je logické predpokladať, že sa snaží zachovať ľudskú myseľ a jej veľký tvorivý potenciál. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že príroda zachováva to, čo je silné a vzácne, a to najvzácnejšie, čo sa kedy na tejto planéte vyvinulo, je ľudská myseľ.
Z toho všetkého vyplýva, že keď zomrieme, telo sa rozloží na základné komponenty, ktoré príroda recykluje pri vytváraní nových životných foriem. Myseľ, ktorá je čistá elektromagnetická energia, stráca po oddelení od tela hmotnú substanciu a existuje ďalej v astrálnom svete, kde sa stáva súčasťou jeho kolektívnej pamäte a zážitkov. Toto nazývame ľudským duchom, osobnosťou jednotlivca, a takto sa sami identifikujeme vo svete. Zatiaľ čo svet hmoty po smrti odchádza, svet mysle – naša pravá podstata, kde odpočívame každú noc – je konečné miesto oddychu, kde naše vedomie pokračuje v existencii po konci fyzického života. Inými slovami, na základe toho, čo hovorí veda, môžeme predpokladať, že naša osobnosť prežíva traumu fyzickej smrti a pokračuje v inom svete alebo v inej duchovnej alebo astrálnej rovine. No ako dlho? Môžeme sa v duchovnej oblasti stretnúť s inými bytosťami? Existujú anjeli a duchovní učitelia? Aký je vlastne zážitok smrti? Existujú aj zlí duchovia? Čo sa stane so zločincami a samovrahmi? Čo sa odohráva v astrálnej oblasti? Existujú aj iné svety alebo roviny bytia? Existuje nebo a peklo? Nepoznáme ultimátne odpovede, môžeme o tom iba špekulovať, fantazírovať, vytvárať si predstavy alebo duchom prenikať do ich podstaty. Je to odpoveď ľudského ducha na otázky, na ktoré nevie odpovedať veda. Nič z toho, čo si dokážeme predstaviť, nech by to bolo akokoľvek fantastické, sa ani len nepribližuje k úžasným výtvorom vesmíru.
O mnohom nevieme nič. Nevieme, ako vznikol vesmír. Nevieme, či niečo existovalo pred jeho vznikom. Nepoznáme všetky zákony, čo v ňom pôsobia. Nevieme ani to, či svet, ako ho poznáme, je iba produktom Božej predstavivosti. V porovnaní s týmito záhadami sa tajomstvo života po smrti a zmysel našich maličkých existencii javí takmer len ako nejaká otázka navyše.
Pozrite si mystický film NossoLar (Náš Domov) o človeku, ktorý zomrie a spoznáva svet ako „duch z druhej strany“. Film je založený na knihe brazílskeho liečiteľa Chico Xaviera, ktorá opisuje život jeho duchovného učiteľa, s ktorým bol Chico Xavier v kontakte.