Poznám len dva spôsoby ako žiť, ten prvý je, akoby nič nebolo zázrakom a ten druhý, ako by všetko bolo zázrakom. (Albert Einstein, držiteľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1922)
Všetko, čo nazývame skutočným, je tvorené niečím, čo nemôžeme považovať za skutočné. (Niels Bohr, držiteľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1922)
Nepatríme do tohto hmotného sveta, ktorý je obyčajnou konštrukciou, nie sme v ňom, sme mimo neho, sme len diváci, to že veríme, že patríme do tohto obrazu je, že naše telá sú v ňom. (Erwin Schroedinger, držiteľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1933)
Ako človek, ktorý celý svoj život zasvätil štúdiu hmoty, môžem Vám oznámiť tento výsledok môjho bádania, niečo ako hmota neexistuje, všetka hmota pochádza z energie, ktorá uvádza častice atómov do vibrácií, musím predpokladať, že za touto energiou je vedomie, alebo, ak chcete po starom, Boh… (Max Planck, držiteľ Nobelovej ceny za fyziku z roku 1918)
Nedávno sa mi dostala do rúk učebnica fyziky pre základné školy a nebol som prekvapený, keď som zistil, že sa učivo od čias môjho pobytu na základnej škole, z čias komunizmu, prakticky nezmenilo. Je naozaj zaujímavé sledovať, kam až dokážeme zájsť, aby sme náhodou nenarušili presne definované (bezpečné) a po generácie odovzdávané hranice nášho sveta (vnútorného i vonkajšieho), do ktorého si „bezpečne“ rysujeme všeobecné pravidlá nášho prebývania v tomto svete. Tento vžitý stereotyp, v ktorom sme matériu/hmotu a jej vlastnenie a hromadenie povýšili na náboženstvo, nesmie byť rušený či naleptávaný žiadnymi pochybnosťami o jeho pevných základoch.
Hmota teda tvorí akýsi základ/mierku našich západných civilizačných hodnôt a mala by teda byť zo svojej podstaty pevným základom, ktorý znáša bremeno nášho pokrokového sveta. Spochybňovanie jej podstaty a stability sa teda rovná snahám o rozklad pevne vybudovanej štruktúry našej civilizácie, a bolo doteraz, z pozície elít nášho západného sveta, vnímané veľmi nepriateľsky. Doba sa ale mení a do útoku proti zaužívaným pravdám sa pustil ten najnepravdepodobnejší nepriateľ, „veda sama“. Veda, ktorá doslova vypiplala konzumnú spoločnosť, jej teraz berie pôdu pod nohami a vlastnému dieťaťu chystá veľké prekvapenie, prestane mu totiž klamať a povie mu, kto sú jeho skutoční rodičia. K mojej veľkej radosti sa prípravy na tento rituálny/prelomový akt/bod zrýchľujú, a zdá sa teda, že to, čo sa nepodarilo v minulosti priekopníkom tejto zmeny ako bol Albert Einstein, Niels Bohr, John Wheeler, zakladateľom kvantovej fyziky, to sa podarí aktuálnym populizátorom vedy, vedcom a ich priaznivcom, ktorých pribúda a ktorí vedu/poznanie vidia tak, ako Albert Einstein, teda ako syntézu exaktného, duchovného a filozofického smeru. Sú to novodobí hrdinovia, Mesiáši (z hebrej. „mesiach“ – pomazaný), búrajúci strnulý a prekonaný poriadok, pričom je ale dôležité, že hovoria z pozície vedy a teda jazykom, ktorému ľudia veria, preto „veda je predsa neomylná“. Títo odvážni velikáni dnešnej doby konajú akúsi syntézu medzi vedou a náboženstvom, pričom kruh sa uzatvára a prichádza návrat k mystickým počiatkom …
Ale poporiadku, najskôr si stručne zopakujme súvisiace historické fakty. Albert Einstein, radový zamestnanec patentového úradu v Zürichu, prichádza v roku 1905 so svojimi revolučnými objavmi vrátane špeciálnej teórie relativity s notoricky známym vzorcom E=mc², ktorý bol ale odvodený z pôvodného ním zverejneného vzorca m=E/c². Tento odvodený vzorec vo svojej zjednodušenej podobe hovorí, že energia telesa sa rovná hmotnosti telesa vynásobenej štvorcom rýchlosti svetla, teda ešte jednoduchšie možno povedať, že energia sa voľne mení na hmotu, a hmota sa voľne mení na energiu, čiže hmota je formou energie. Ďalej preukázal, že rýchlosť svetla nie je relatívna vzhľadom k pozorovateľovi, ako sa domnieval Newton, ale že je stále rovnaká, teda vyvrátil pravidlo, ktoré poznáme a to, že keď sa smerom od nejakého pohybujúceho sa predmetu vzďaľujeme v rovnakom smere, tak so stúpajúcou našou rýchlosťou, klesá rýchlosť tohto telesa vzhľadom k nám. Napríklad, ak utekáme pred divokým prasaťom, tak čím rýchlejšie budeme utekať, tým sa rýchlosť prasaťa vzhľadom k nám znižuje. Einstein dokázal, že toto pravidlo pre svetlo neplatí a že rýchlosť svetla je nemenná, teda vždy cca 300 000 km/s, samozrejme, pre rýchlosť svetla vo vákuu! Čo to znamená prakticky? Myslím, že práve tu nastáva zásadný obrat, keďže toto rúca Newtonov model skutočnosti založený na fakte, že priestor je konštantný a všetko ostatné je premenné. Jedinou konštantou je teda rýchlosť svetla a ostatné veličiny, teda priestor a čas sú premenné, menia sa, sú nestále! Absolútny priestor a čas, podľa ktorého sme sa naučili chápať skutočnosť nášho sveta, teda neexistujú!
Použime príklad dvoch rozdielnych situácií:
- Pretekár Formule 1 stojí pred pretekmi v depe svojej klubovej stajne a sústredene si v duchu prechádza stratégiu prejazdov jednotlivými časťami trate – jeho pohyb sa teda odohráva iba v čase, pretože stojí na mieste (keby sa nepohyboval v čase, mohol by sa stretnúť s rímskym centuriom, ktorý tu pred stovkami rokov prechádzal).
- Pretekár Formule 1 odštartoval v pretekoch a naberá rýchlosť – jeho pohyb sa odohráva aktuálne hlavne v priestore (ide autom), ale stále aj v čase, pričom s narastajúcou rýchlosťou pohybu v priestore ubúda pretekárovi pohyb v čase, teda čas sa mu skracuje. Čas mu ubieha pomalšie, ako keď stál v depe. Samozrejme, pri týchto rýchlostiach sú diferencie minimálne.
To ale nie je nič nové, pretože poznáme filmy, v ktorých kozmonauti odleteli na vesmírnu misiu a vrátili sa v budúcnosti, keď ich príbuzní už boli po smrti, čo spôsobilo práve rozdielne plynutie času kozmonautov (letiacich vysokou rýchlosťou) a ľuďom na zemi, ktorí sa pohybovali predovšetkým v čase. Čo to teda znamená.
To znamená, že „Absolútna súčasnosť“, ako ju štandardne posudzujeme, neexistuje, inými slovami, nie je možné, aby pre všetkých pozorovateľov bolo vnímanie času úplne rovnaké, pretože každému ubieha čas inak, vďaka rozdielnemu pohybu v časopriestore. To teda znamená, že základné pravidlo „kauzality“ neplatí! Keďže každý vzhľadom k nášmu pohybu v časopriestore vnímame čas/realitu inak, použime príklad:
Realita číslo 1: Po ulici ide muž a vidí, ako na rušnej ulici, kde opravujú fasádu domu, spadla jednému robotníkovi drevená doska priamo na ulicu, a prakticky v ten istý moment začne trúbiť prichádzajúce auto, ktorého vodič situácii tiež vidí a k miestu prichádza.
Realita číslo 2: Robotník, ktorý stojí na lešení a opravuje dom, manipuluje s drevenou doskou, zrazu začuje trúbenie, zľakne sa a ihneď púšťa drevenú dosku, ktorá padá na ulicu.
Realita číslo 3: Vodič auta ide ulicou, keď tu uvidí robotníka, ako upustil drevenú dosku a prakticky ihneď začne trúbiť.
Bolo by toto možné? Tri reality pre troch pozorovateľov? Pozrime sa, ako to podľa Einsteinovho objavu zjednodušene prebieha:
Realita číslo 1: Po ulici ide muž … muž vidí udalosti súčasne, pretože je k obom (robotníkovi aj vodičovi) súčasne v rovnakom pohybe v časopriestore.
Realita číslo 2: Robotník, ktorý stojí na lešení … robotník sa pohybuje len v čase, nie v priestore, pretože stojí na mieste, čas mu ubieha o niečo rýchlejšie ako vodičovi v rýchlo idúcom aute, o 16.00.00.00 hodín začuje trúbenie, zľakne sa a v 16.00.00.01 upustí drevenú dosku.
Realita číslo 3: Vodič auta ide rýchlo po ceste … vodičovi idú jeho vnútorné biologické hodiny o niečo pomalšie a čas mu vzhľadom k robotníkovi ubieha o niečo pomalšie, uvidí teda padajúce dosku už v 16.00.00.00 jeho času a v 16.00.00.01 jeho času začne trúbiť.
Časové diferencie sú samozrejme v týchto prípadoch minimálne, ale s ohľadom na rýchlosť reakcií nášho mozgu sú dostačujúce.
Existuje totiž len jeden pohyb, ktorý sa rozprestrie medzi variabilné veličiny.
Čo to všetko ale vlastne znamená?
Je to jednoduché, vyššie uvedený príklad dokazuje, že neexistuje žiadna objektívna absolútna kauzalita, jasná príčina a jasný následok. Čo bolo príčinou pádu drevenej dosky, zľaknutia robotníka z trúbenia … a čo bolo príčinou trúbenia, no predsa pád drevenej dosky … Takže neexistuje žiadny referenčný systém, podľa ktorého môžeme posudzovať realitu! A to si priznajme, že na kauzálnom myslení je založená väčšina našich úvah o tom, čo prebieha okolo nás.
„Pomocou času a priestoru premýšľame o skutočnosti, ale ony nie sú skutočnosťou, v ktorej žijeme“ (Albert Einstein). Existujú pre nás teda dva druhy skutočnosti: základná – numinózna („Noumenon“ z novoplatonismu), ktorú popísal a špecifikoval už Emanuel Kant, a ktorá je skutočná/matričná/ všetko presahujúca, a potom subjektívne vnímaná/interpretovaná, ktorá prešla našimi zmyslovými a výkladovými filtrami.
Moderná fyzika však dospela k podobe sveta, ktorý je úplne odlišný od našej bežnej prežívanej, zmyslami vnímanej skúsenosti. Benjamin Libet, v roku 1983, uviedol svoju vedeckú štúdiu, v ktorej preukázal, že motorická časť mozgu nám vysiela popud k akémukoľvek konaniu, asi tri desatiny sekundy predtým, než začneme konať, čo je z pohľadu procesov v mozgu pomerne dlhá doba. Ak sa rozhodneme, že prejdeme ulicu, vyšle náš mozog motorickým častiam nášho tela impulz, tri desatiny sekundy predtým, než k tomuto rozhodnutiu dospejeme vedome. Sme teda slobodní vo svojom rozhodovaní? Riadime vedome (pomocou zmyslov) svoje putovanie týmto svetom? Táto štúdia to popiera a dáva za pravdu zarytým deterministom, medzi ktorých patril Einstein, tak aj Newton.
Kvantová mechanika však ide ešte ďalej, z vedeckých pracovných a vysokoškolských posluchární sa ozývajú vzrušené hlasy hovoriace o kráľovstve možností/potencionality, kde všetko je v jednote, z ktorej vyvstáva skutočnosť na základe náhlej realizácie jednej z možností, avšak nie na základe pevných pravidiel, ale na základe „slobodnej vôle“!
Podstatou kvantovej mechaniky, ktorej základy položil už v roku 1900 Max Planck a naň nadväzujúci Albert Einstein, Niels Bohr, či Erwin Schroedinger, je vlnenie elementárnych častíc. Základom je fakt, že kvantová mechanika namiesto absolútnych predpovedí klasickej fyziky predpovedá pravdepodobnosti, Aristotelove potencionality. Všetka hmota zložená z častíc má zároveň aj vlnový charakter, častice sa môžu vyskytovať na viacerých miestach súčasne, pretože sa šíria vo vlnách. S tým súvisí aj otázka, čím sú atómy držané pri sebe. Vysvetlenie podala až kvantová mechanika práve vlnovým charakterom elektrónov, ktoré sa vyskytujú súčasne na niekoľkých miestach, čím prakticky zdieľajú atómy a vytvárajú akýsi oblak polôh, ktorý následne drží atómy pri sebe, a tým spôsobujú, že sa hmota nerozpadne (teda aj naše telo). Základom hmoty je teda prázdno a pohyb – vlnenie častíc, … nič nesmie byť v kľude. V duchu Kodanskej interpretácie kvantovej teórie nie je nič v tomto svete vopred určené a kolaps pravdepodobnostných vĺn/potencionality spôsobuje pozorovateľ. To znamená, že realita prejavuje až vtedy, keď je pozvaná niekým, kto ju chce pozorovať, kolaps pravdepodobností vlny do tej či onej podoby je dielom subjektu, ktoré realitu žiada o prejavenie sa svojim chcením, a to v intenciách určitých očakávaní či interpretácií, ktoré sú pozorovateľovi a celej kvalite situácie tu a teraz vlastné. Pre tento fakt hovoria aj merania, ktoré preukázali iné správanie elementárnych častíc keď ich niekto pozoruje, a iné, keď nie sú pozorované/merané. Podstatu hmoty teda netvoria jasne definované častice pevne zakotvené v atóme na veky, ale vlnenie častíc, ktorému na prvý pohľad chýba poriadok. Na jej finálnej podobe sa podieľame aj my, ako pozorovatelia a spolu s nami akási inteligencia, či už ju nazývame kozmický Boh, Jednota prázdnoty v Advaitovej vedante, Nestvorené, či kabalistický Ein Sof.
Každému, kto túži spoznať seba samého, a pokúša sa v harmónii so svojou dušou o prekročenie prahu duality tohto sveta bez toho, aby na neho rezignoval, ale naopak, aby sa bytím v ňom pokúsil urobiť ho o chĺpok lepší, je určený tento môj článok. Okovy, ktoré nás prikovali k hmote sa rozpadajú, kto chce, ten to cíti. A ako sme voľní a stúpame vyššie, tak cez hmlu obklopujúcu tento hmotný svet, je vidieť žiara ďalších horizontov/svetov, je to ale individuálne práca, žiadne skupinové prikyvovanie, buďte vytrvalí a statoční … veľa šťastia. Ešte niečo … „Najväčší problém nie je niečo sa naučiť, ale odnaučiť.“ (Albert Einstein)