A videl Boh, že je to dobré – tým som teda začal. Teda, ja nemám právo Mu kritizovať Jeho Dielo, alebo Ho haniť alebo Ním opovrhovať. Tým som si ohromne zjednodušil celú moju cestu. Teda som začal považovať všetko za dobré, lebo On to urobil.

Aby som od uvažovania prešiel k istote, začal som o veciach, ktoré ma stretávali, myslieť znova, oslobodzovať sa a ako ja hovorím, zapustil som to do Jeho Božského Svetla. A On mi to vracal objasnené, osvetlené Jeho Múdrosťou. Z toho mi prišlo poznanie: prestal som myslieť na Neho a začal som myslieť Ním, konať Ním, hovoriť Ním. Prestal som ísť cestou k Nemu a razom som sa postavil na Jeho stanovisko.

Bola to úplná katastrofa. Celý svet, celé moje poznanie, celé moje ja sa rozbilo na cimpr-campr, že z toho bol úplný otras, zemetrasenie. A tu som spoznal v okamihu, ako je to veľmi jednoduché k Nemu dôjsť. Jednoducho – vyhodiť seba samého, celú dušičku aj s telom, so všetkým, s myšlienkami, s vôľou, s túžbou, plánmi, so všetkými cnosťami a necnosťami, hriechmi a dobrými skutkami – to znamená zmeniť vedomie, prestať mať vedomie ľudské, vedomie oddelenosti, dvojitosti a dosadiť na trón Jeho Vedomie.

Ten večer, keď to prišlo, v okamihu som videl, spoznal, cítil, prežil naraz, čo je to Boh Otec, Boh Matka, Boh Syn, Boh Duch Svätý. Bol som v tej chvíli všetko naraz. Prežívajúc to celé, najkrajšie pritom bolo, že som sa na to pozeral, akoby som stál nad tým všetkým. A tu som poznal, že To, čo sa pozerá na to všetko, je rýdze Božstvo a že Boh Otec, Matka, Syn a Duch Svätý sú len vlastnosti Božstva, ktorými tvorí všetko. Tak je to ohromne jednoduché.

Videl som, že nie je začiatok, nie je koniec, nie je minulosť ani budúcnosť, že je len večné TERAZ.

 Hriechy sa zmyli samy od seba. Videl som, že som nikdy nehrešil, že to, čo som považoval za hriech, bolo len moje vedomie, moje myšlienky, moje stanovisko. A zmyl som karmu. Nebola.

Bol to blesk, ktorý ma zasiahol. Videl som, že keď prestanem myslieť osobnostne a dosadím Jeho Vedomie, tak začne sám od seba Jeho Život a Jeho Vedomie pôsobiť. A videl som, čo je Božia Chudoba, že v Ňom nič nie je, že v Ňom nič nemáme hľadať. Nič také, čo sa môže vymyslieť, čo sa môže pociťovať, ale že je Božstvo onou Príčinou toho všetkého a že zostanem vždy nedotknutý všetkým tým dianím, že zostanem divákom, nech sa deje, čo sa deje.

A tu prišla koruna všetkého – totiž, že Boh je stav. Stav úplného Nič, ktoré je Všetko, ktoré spočíva Samo v Sebe, ktoré Samého Seba v Sebe spoznáva. Všetko, čo som nemohol pochopiť v evanjeliách, v Bhagavad Gite, všetko to sa mi ujasnilo. A bol som všetko a všetko som žil, práve preto, že som bol absolútne Nič.

A tak vírila pri plnom vedomí, pri pofajčievaní, cigara Poznania. To zasiate semeno začalo rásť a žiť. A žije dodnes.

František Drtikol

V Prahe roku 1940