Vesmír je elektrický!
Existuje iba jedna dynamická sila. Iba elektrina vytvára magnetizmus.
GRAVITÁCIA je túžba elektriny začleniť sa do vzhľadu formy. RADIÁCIA je túžba magnetizmu rozpadnúť sa do zániku formy.
Plazmoví fyzici vedia, že 96 % vesmíru nie je tvorené „neviditeľnou hmotou“, ale hmotou v skupenstve plazma. Elektromagnetické sily medzi elektrickými nábojmi sú oveľa silnejšie ako Newtonova gravitačná sila a my zisťujeme, že hlboký vesmír je zaplnený elektrickými nábojmi a magnetickou energiou. Pritom, keď použijeme všeobecne prijatú priemernú hodnotu sily magnetického poľa v rozsahu medzi naším Slnkom a jeho najbližšou susednou hviezdou, bude mať toto pole v zásobe také množstvo energie, ktoré by stačilo na to, aby Slnko svietilo približne 200 rokov. Astrofyzici experimentálny výskum plazmy na vysokej škole nemajú. A len zriedka absolvujú nejaké kurzy, kde by sa preberali Maxwellove rovnice a teória elektromagnetického poľa. Takže sa každý nový objav snažia vysvetliť pomocou toho, čo študovali, t. j., gravitácie, magnetizmu a prúdenia – čo sú nástroje ich predkov zo 17. a 18. storočia, Keplera a Newtona. Ich metódy teda nedržali krok s vedou 19. storočia, nieto ešte storočia dvadsiateho prvého. Neprekvapí teda, prečo nechápu, že mnohé kozmické javy sú dôsledkom iných síl ako gravitácia, prúdenie či príťažlivosť magnetov. Akonáhle dôjde na zlyhanie ich nedokonalých modelov, odvolávajú sa kozmológovia často na „nové vlastnosti“ magnetických polí – vlastnosti, ktoré magnetizmus jednoducho nemá, alebo navrhujú existenciu nepozorovateľných subjektov a síl. Skoro nikdy nepreskúmavajú svoje východiskové predpoklady ani neprehodnocujú svoje hypotézy.
Kozmos v skutočnosti neobsahuje ony záhadne nezistiteľné subjekty, ktorých existenciu vyžadujú súčasné astrofyzikálne teórie. Dnes máme všetci k dispozícii moderné, priamočiare vysvetlenie všetkých tých javov, ktoré astronómovia považujú za tak tajomné. Ktokoľvek, koho zaujíma astrofyzika, by sa mal zoznámiť s vlastnosťami elektrickej plazmy, ktorá zapĺňa viac ako 99 % vesmíru. Naše nebo je skutočne elektrické.
Vo februári 1981, jedenásť rokov po tom, čo dostal Nobelovu cenu za fyziku, publikoval švédsky fyzik Hannes Alfvén ďalšiu zo svojich kníh, tentoraz s názvom Kozmická plazma. Astrofyzici jeho nový text, rovnako ako jeho predošlé knihy, ignorovali a nedbali jeho varovania, že sa vo svojom bádaní dostávajú do slepej uličky dláždenej omylmi a chybnými predpokladmi. Zložité bludisko, v ktoré sa v posledných niekoľkých rokoch astrofyzika zmenila, je priamy dôsledok dlhoročného ignorovania Alfvénovho diela a jeho rád. Hannes Alfvén je ústredná postava v novo vznikajúcej kozmológii elektrickej plazmy.
Všetky naše kozmické sondy, ktoré boli vypravené, aby zisťovali oddelené elektrické náboje – elektrickú plazmu, túto plazmu našli, a mašli jej veľa.
Správanie oblakov plazmy je škálovateľné, to znamená, že sa obrovská kozmická plazma chová v podstate rovnako (podľa rovnakých fyzikálnych zákonov) ako malá laboratórna plazma na Zemi. Čiže sme schopní vytvoriť v laboratóriu presné modely javov v kozmickom meradle a študovať ich.
(Zapnite si české titulky)