(Neale Donald Walsch)
Kedysi dávno existovala duša, ktorá o sebe vedela, že je svetlom. Bola to nová duša, ktorá túžila po živote. „Som svetlo“, hovorila. „Som svetlo“. Ale skutočnosť, že to vedela a že to neustále opakovala, nemohla nahradiť naozajstný zážitok. Vo sfére, z ktorej táto duša prišla, nebolo nič než svetlo. Každá duša bola vznešená, každá duša bola nádherná a každá vyžarovala božiu žiaru. A tak táto malá dušička bola len sviečkou na slnku.
Uprostred najväčšieho svetla, ktorého bola časťou, nebola schopná vidieť ani zakúsiť, čím skutočne je. A tak po tomto poznaní začala túžiť.
Jej túžba, bola tak veľká, že jej Boh jedného dňa povedal, „Dušička, vieš, čo musíš urobiť, aby si uspokojila svoju túžbu?“
„Čo, Bože? Čo? Urobím čokoľvek!“ povedala dušička.
„Musíš sa oddeliť od nás ostatných,“ odpovedal Boh „a potom sa musíš obklopiť temnotou.“
„Čo je temnota, Bože?“ spýtala sa dušička.
„To, čo ty nie si,“ odpovedal Boh.
„A ako to mám urobiť?“ spýtala sa dušička, keď tu k nej pristúpila iná duša a povedala:
„Ak chceš, pomôžem ti. Budem tvojou temnotou, tvojou bolesťou a sklamaním, stanem sa temnotou pre teba. Len o niečo ťa prosím, nezazlievaj mi potom moje činy proti tebe a všetko mi odpusť, robila som to pre teba.“
Dušička pochopila. Oddelila sa od všetkých ostatných a dokonca odišla do inej sféry. A v tejto sfére mala možnosť zakúsiť všetky druhy temnoty. A to aj urobila.
Z tejto temnoty však volala, „Otče, Otče, prečo si ma opustil?“
A Boh jej odpovedal: „Ale ja som ťa nikdy neopustil! Som stále s tebou a som vždy ochotný pripomenúť ti, čím skutočne si, som vždy pripravený zavolať ťa domov. Preto buď svetlom v temnote a nepreklínaj ho. A keď si obklopená tým, čím nie si, nezabúdaj na to, čím si.“