Niekedy “duchovno” nevedie k vyššiemu stavu vedomia, ale k jeho odpojeniu. Je to vytesnenie hmoty, nepochopenie rovnováhy a školy s názvom Zem.
Navonok to vyzerá ako pokoj. Vo vnútri je však prázdno, únava a strata chuti do života. Nie preto, že by duchovno bolo zlé. Ale preto, že sa z jeho modernej interpretácie stáva legálny spôsob, ako necítiť. Veľa „duchovných“ ľudí prezentuje: nehnevaj sa, nechoď do konfliktu, „zostaň vo svetle“, „buď láska“…. No všetko to je únik a nepochopenie rovnováhy a ozajstného duchovna.
Náš nervový systém nerozumie duchovným pojmom. Rozumie bezpečiu alebo ohrozeniu. Keď potláčame hnev, silu a hranice v mene pokoja, telo to neprečíta ako mier. Prečíta to ako zákaz autenticity. A keď boj ani útek nie sú dovolené, nervový systém zvolí tretiu možnosť – vypnutie a teda zapojí dorzálnu (zadnú) vetvu blúdivého nervu (vagusu) – plazí mozog (mozgový kmeň a predĺžená miecha), ktorý má každý ľudský mozog.
Tento stav si často pomýlime s pokojom. No pokoj bez energie nie je regulácia. Je to zamrznutie. Zdravý nervový systém potrebuje prejsť aj aktiváciou, aby sa mohol vrátiť do bezpečia. Bez „hnevu“ nenájdeme pochopenie diania. Pozor, toto nie je propagácia agresivity, ale stotožnenie sa s tým, že cítiť hnev je prirodzené a vieme ho vyjadriť aj konštruktívne, a nie iba deštruktívne pre seba alebo okolie.
Duchovno samo o sebe nie je problém. Problém je, keď obchádza telo. A to je falošné duchovno.
Láska bez schopnosti povedať „dosť“, nie je láska. Je to prispôsobenie. Skutočný prístup k vedomiu tu na Zemi nezačína v hlave. Začína vo vyregulovanom nervovom systéme.