Je ale iný, než ako si ho predstavujeme. Bývali doby, kedy sa zdalo, že vedecké poznatky úplne vylučujú Boha. To sa ale mení. Nielenže sa doposiaľ nikomu nepodarilo existenciu Boha vyvrátiť, ale najzáhadnejšie vedecké otázky a možné odpovede sa prekvapivo blížia k tým teologickým. Oba tábory len nazývajú diskutované javy odlišnými menami.

Dnes sa už všeobecne prijíma teória, že vesmír začal Veľkým treskom. Nemusíme o tom nijako polemizovať, ale aj malé dieťa si hneď položí otázku: „A čo bolo predtým?“ Významní vedci ako Albert Einstein alebo Stephen Hawking by pohotovo odpovedali: „Nemá zmysel sa pýtať, pretože čas predtým neexistoval. Išlo o stav, ktorý nazývame singularitou.“ Dieťa sa nenechá odbiť: „A kto stvoril singularitu?“ Odborníci pokrčia ramenami: „Nikto ju nemusel stvoriť, jednoducho tu bola. Nevieme si ju predstaviť, pretože náš mozog pracuje len v rámci časopriestoru.“

Teraz sa pre zaujímavosť vráťme na začiatok 5. storočia, kedy sa raní kresťania snažili vysvetliť európskym pohanom, že svet stvoril jeden Boh. Svätému Augustínovi z Hippa vtedy ktosi položil otázku: „Čo vlastne ten Boh robil predtým, ako stvoril svet?“ Augustín vraj odpovedal: „Boh nevytvoril svet v čase, ale spolu s časom.“ Zhodoval sa teda s Einsteinom a Hawkingom v postoji, že pred momentom vzniku vesmíru tu žiadny čas nebol.

Náhle pohnutie Božej mysle – alebo atómu

Vedci predpokladajú, že pred Veľkým treskom bola všetka hmota nahustená do nekonečne malého bodu s nekonečnou hustotou. Keď odhliadneme od skutočnosti, že ani tento obraz si v hlave nedokážeme dosť dobre premietnuť, napadne nás ďalšia otázka: „Čo ten veľký tresk spôsobilo?“

Z bežného života aj fyziky sme navyknutí na všadeprítomnú kauzalitu. Všetko, čo sa deje, má nejakú príčinu. Veľký tresk ale zdanlivo žiadnu príčinu nemal. Rovnako ako sa Biblia nerozpisuje o dôvodoch, ktoré viedli Boha k nápadu stvoriť svet.

Pokiaľ by sme chceli nájsť oblasť, kde zákony kauzality neplatia, museli by sme zabrúsiť do kvantovej fyziky. Na úrovni maličkých čiastočiek, ako sú atómy a molekuly, sa odohrávajú takzvané kvantové udalosti, pri ktorých sa žiadne príčiny vysondovať nedajú. Dejú sa úplne spontánne. Častica sa môže znenazdajky objaviť a zase zmiznúť, alebo sa z ničoho nič vynorí na neznámom mieste. Príroda teda spontánne akcie umožňuje. Jedna z nich sa musela odohrať aj v tom nekonečne malom bode, z ktorého vystrelil vesmír.

Boha ako Stvoriteľa by sme teda mohli prirovnať ku kvantovému javu. Veriaci mu však pripisujú aj akýsi vyšší zmysel, či dokonca vlastné vedomie. Z hľadiska súčasnej vedy je ťažké študovať vedomie Boha, keď toho zatiaľ takmer nič nevieme ani o vedomí ľudskom. Mohlo by ísť opäť o kvantový jav, ktorý by zároveň aj vysvetľoval, prečo máme schopnosť slobodného rozhodovania a na jeden podnet môžeme reagovať rôznymi spôsobmi? To by ale znamenalo, že kvantové javy nie sú zase také náhodné, ako sa tvária. Môže ich poháňať nejaké dokonalé vedomie, ktoré veľmi dobre vie, čo robí? Na takúto možnosť sa vedci zatiaľ nijako nadšene netvária.

Temná hmota a žiarenie

Boh sa ale môže skrývať aj inde. Astrofyzik Joel R. Primack z Kalifornskej univerzity tvrdí, že všetky javy, ktoré sú viditeľné ľudským okom, tvoria menej ako 1 % celého vesmíru. Vzhľadom na to, že je Boh podľa tradičnej definície neviditeľný, vesmír mu poskytuje dostatok priestoru na utajenú sebarealizáciu. Primack obzvlášť poukazuje na takzvanú temnú hmotu a temnú energiu, ktorým veda zatiaľ na kĺb neprišla. Nemecký astronóm Michael Hippke hľadal Boha v mikrovlnnom žiarení, ktoré sa zrodilo relatívne krátko po Veľkom tresku. Reagoval tak na výskum svojich amerických kolegov, ktorí sformulovali teóriu, že náš vesmír stvorila vyššia inteligentná civilizácia a do mikrovlnného žiarenia zašifrovala binárny kód vyjadrujúci zákonitosti bytia. Všetky merania ale nepriniesli žiadne ovocie, žiarenie podľa Hippkeho nevykazovalo žiadne pravidelnosti, ktoré by sa dali označiť za zmysluplný kód. A aj keby vykazovalo – mohol by nám niekto vysvetliť, kto stvoril tú „vyššiu civilizáciu“? Otázky sú nekonečné, ako vesmír sám.