René Descartes povedal: „Cogito ergo sum?“ Myslím, teda som. Descartes tiež tvrdil, že myseľ a telo sú dve samostatné a odlišné entity, ale ani telo nebolo rovnakou vecou ako myseľ, pretože rovnako ako všetko ostatné na svete, aj telo sa dalo vnímať len preto,že existovala myseľ, ktorá ho vnímala.
V roku 1663 pápež zaradil Descartove spisy na zoznam zakázaných kníh kvôli ústrednému motívu, ktoré Descartes vo svojej filozofii venoval rozumu a mysli, a nie Bohu.
Stáročia ľudstvo skúmalo podstatu vedomia z mnohých rôznych perspektív a naše spojenie s Bohom alebo so Zdrojom nášho bytia. Kresťanskí mystici historicky nazývali dušu stredobodom alebo centrom božského spojenia a popisovali ju ako živú pulzujúcu silu, ktorá rezonuje s božskou harmóniou. Tao hovorilo o Bohu ako o bezmennom zdroji, príliš rozsiahlom na to, aby sa dal definovať, aby nebol obmedzený. Hinduisti popisovali duchovné dary siddhi ako paranormálne, nadprirodzené alebo inak magické schopnosti. Budhisti sa snažili ukončiť utrpenie prebudením a verili, že osvietenie je skúsenosťou skutočnej reality, prebudením, prostredníctvom ktorého je možné pochopiť skutočnú podstatu vecí. Teozofovia hovoria o ákašických záznamoch, ktoré sú v teozofii, antroposofii a v rôznych duchovných tradíciách popísané ako nefyzické, energetické zhrnutie alebo kozmická knižnica, ktorá obsahuje kompletnú históriu každej duše, vrátane všetkých myšlienok, činov, emócií a udalostí z minulosti.
Antroposofia hovorí o niekoľkých rovinách existencie a podľa Rudolfa Steinera existuje sedem sfér ľudskej evolúcie. V hermetickej tradícii sú to Saturn, Slnko, Mesiac, Zem, Jupiter, Venuša a vulkán. Tieto predstavujú postupné štádiá kozmickej inkarnácie a duchovného vývoja, pričom súčasným štádiom je Zem.
Saturn: Vznik prvotného základu fyzického tela.
Slnko: Vývoj a pridanie éterického (životného) tela.
Mesiac: Vývoj a pridanie astrálneho (duševného) tela.
Zem (súčasný stav): Vznik a rozvoj ľudského „Ja“ (individuality).
Jupiter: Budúci stav premeny duchovného vedomia.
Venuša: Ďalší stupeň kozmického vývoja.
Vulkán: Zavŕšenie tohto evolučného cyklu.
Moderní fyzici sa pýtajú, či je vedomie základom vesmíru. Neurovedci naďalej diskutujú o tom, či vedomie vzniká činnosťou mozgu, alebo či je mozog skôr rozhranie. Niektorí výskumníci navrhli, že naša DNA môže fungovať ako fraktálny prijímač, ktorý interaguje so širokým spektrom elektromagnetických polí.
Pokiaľ je vedomie skutočne nelokálne, možno naše myšlienky, emócie, zámery a stav koherentne ovplyvňujú alebo zoslabujú to, čo vysielame a prijímame prostredníctvom nášho stavu vedomia. Vedecko fantastické seriály, ako Hviezdna loď Galactica (Battlestar Galactica), nám predstavujú prenos vedomia z jedného tela do druhého prostredníctvom technológie vzkriesenia Cylonov (vnímajúcich robotov) a nabádajú nás k otázke, čo skutočne definuje život a identitu. A ak vedomie môže byť nelokálne, existujúce za hranicami tela, čo to hovorí o našej schopnosti vnímať a získavať informácie a znalosti mimo bežných zdrojov informácií? Čo keby sme sa mohli doslova napojiť na ákašické záznamy, aby sme získali informácie o sebe a o iných svetových udalostiach, či už z minulosti, súčasnosti alebo z budúcnosti? Diaľkové pozorovanie, kedysi utajovaný vojenský program, ktorý teraz praktizuje vojenský personál aj civilisti, prináša fascinujúcu možnosť, že vedomie nemusí byť obmedzené na telo alebo obmedzené piatimi fyzickými zmyslami. Ak je to pravda, aké ďalšie aspekty reality by sa mohli stať prístupnými prostredníctvom rozšíreného stavu vedomia? A potom sú tu mimoriadne prípady spomienok, ktoré spochybňujú naše predpoklady. Prípady detí, ktoré sa narodia s neporušenou pamäťou na minulý život a dokážu popísať ľudí a miesta, kde kedysi žili. Niektoré z týchto prípadov boli overené.
Čo sa teda deje s vedomím vo fáze medzi každým novým životom? Kam smeruje?
Sci-fi seriály o alternatívnych realitách, ako je napríklad Stranger Things, nám dávajú nahliadnuť do iných sfér a do toho, čo tam môže existovať. Je to ale desivé. Zdá sa, že každý, kto sa tam dostane, si vyvinie špeciálne schopnosti, ktoré prekonávajú realitu.
Rôzne jazyky, rôzne metafory, rôzne storočia. Zdá sa však, že všetky sa točia okolo tej istej hlbokej otázky. Čo keď vedomie nie je vedľajším produktom života, ale je základom, z ktorého život vzniká? Ak by to bola pravda, mnohé myšlienky, ktoré sa teraz zdajú byť nesúvisiace, by sa mohli stať dielikmi oveľa väčšej skladačky. Možno naše telá nie sú len biologické stroje, ale skvele vyvinuté rozhrania, prostredníctvom ktorých vedomie zažíva túto fyzickú realitu.
Možno to, čo nazývame duchovným rastom, je zdokonaľovanie tohto rozhrania. Čo keď láska, súcit, vďačnosť a múdrosť nie sú len cnosti, ale stavy vedomia, ktoré nám umožňujú jasne vnímať realitu a interagovať s ňou novými spôsobmi.
A možno najväčšou hranicou, ktorá čaká ľudstvo, nie sú hlboké moria, vesmír, ani umelá inteligencia?!