Duša je osobná a individuálna, je čiastočkou celkovej duchovnej energie. Rovnako tak aj táto duchovná energia je osobná a individuálna. Dáva to logiku, keďže vlastnosti, ktoré má časť musia pochádzať z celku, a to, čo je v „dôsledku“, nemôže chýbať v príčine. Kvalitatívne sú teda duša a Boh totožní.

Boh ako Celok je absolútny a z tohto titulu môže mať akékoľvek meno, aké bude chcieť a z iného pohľadu sú všetky mená Jeho. Rovnako ako všetky podoby a vlastnosti. Keby sa na seba rozhodol zobrať zdanlivo podobu korytnačky, nenašiel by sa nikto, kto by Mu v tom zabránil alebo Ho v tom mohol obmedziť, tvrdiac, že „to nemôžeš“.

Tak, ako máme my svoju individualitu, má ju aj On. A tak, ako máme my istú mieru slobodnej vôle, má On absolútnu slobodnú vôľu. Môže si robiť čo len chce, zobrať na seba podobu akú chce, mať nekonečne veľa mien, ale pokojne aj jedno, ktoré sa Mu jednoducho páči. Koniec koncov, realita, či už duchovná alebo hmotná patrí Jemu a zákony, ktoré tu určil, určil podľa Seba a veľmi konkrétne. Obloha je modrá, lebo to tak chce, jablko chutí ako jablko a nie ako pomaranč, lebo to tak chce, a rýchlosť svetla vo vákuu je presných 299 792 458  metrov za sekundu.

Aj tento materiálny svet, i keď je dočasný, má svoje konkrétne vlastnosti a rozmanitosť. Nie je to žiadna pulzujúca bublina bez tvaru, aby sa výberom jednej možnosti náhodou nediskriminovala druhá. Podobne duchovná realita a absolútno sú rozmanité a nie sú obmedzené tým, že by museli mať nejakú podobu, ale ani tým, že ju mať nemôžu. Pre nás je to len ťažko predstaviteľné z nášho momentálneho stavu, ale dá sa to postupne začať chápať a mať akú-takú predstavu.

Je potrebné spomenúť aj duchovný osobný celok – Boha, pretože totožnosť duše sa odvíja práve od Jeho totožnosti, keďže duša je Jeho neoddeliteľnou časťou a čiastočkou. Ako dobrý príklad poslúži naše telo a jeho bunky. Predstavme si teda analogicky, že naše telo je celok, súhrn celkovej energie. Jeho bunky sú čiastočkami, ktoré slúžia zvrchovanému účelu tohto tela. Keď sa telo potrebuje napiť, tak mu v tom jeho jednotlivé časti asistujú a prirodzene slúžia. Takto slúži napríklad prst na ruke, dlaň, rameno, ústa, jazyk, hltan, atď. až po žalúdok a črevá. Všetky tieto časti slúžia na to, aby sa mohlo telo napiť. Tak sa nakoniec voda alebo potrava dostane do žalúdka, kde sa vstrebe a týmto spôsobom sa dostane z tohto centra do všetkých ostatných častí tela, nakoniec aj do samotnej ruky či bunky. Takáto spolupráca je úplne prirodzená a v tomto spočíva skutočný význam JEDNOTY. Je to jednota zámeru. Keďže všetky časti spolupracujú a sú DOBROVOĽNE PODRIADENÉ CELKU, nemajú žiadne sebecké sklony a egoizmus, dá sa povedať, že sú sami z kvalitatívneho pohľadu CELKOM.

Keď ukážem na svoju ruku, tiež je to Jozef a nemôžem voči tomu nič namietať, lebo jedná v súlade so mnou (Jozefom – celkom). Keď si ale časť buniek môjho tela povie, že oni nebudú slúžiť celku a budú si chcieť „užívať nezávisle“, už ich nebudem považovať za seba – Jozefa, ale za nádor. Čo je vlastne nádor? Časť buniek, ktorá prestala spolupracovať s celkom a snaží sa užívať si nezávisle, riadiť svoj osud bez ohľadu na spokojnosť celku, privlastňujúc si živiny pre seba a pôsobiac iba problémy a nezriedka aj smrť celého organizmu.

Podobne funguje vedomý duchovný Celok, kde mu nekonečne veľa individuálnych čiastočiek – duší, slúži s láskou v Jeho zábavách. Keďže sa ale láska a dobrovoľnosť nedajú nanútiť a tieto čiastočky majú svoju vlastnú individualitu a slobodnú vôľu, nikto ich tam nedrží, pretože by to bolo celé umelé a neosobné. Kde je individualita, tam musí byť aj sloboda. Obzvlášť, kde je láska. Láska bez slobody neexistuje. Preto daňou za túto duchovnú slobodu, ktorá je vlastná každej duši, je aj možnosť túto slobodu istým spôsobom zneužiť.

Z tohto dôvodu sa istá minoritná časť duší rozhodla vyskúšať si, aké to je neslúžiť Celku (celkovému duchovnému telu), ale byť takým malým Bohom len sám pre seba a užívať si nezávisle. Je to ako keby vás zrazu zradil prst na ruke, odpojil sa a odskackal do kuchyne, že on sa chce najesť sám, nebude nikomu slúžiť a už vôbec nie nejakému žalúdku. Potom začne ďobať do chleba alebo sa namáčať do pohára s pivom, aby si užil. Môžeme si domyslieť, že to akosi nefunguje a takýto prst by proste len stále neúspešne hľadal šťastie a po čase by zhnil. Je to trefné prirovnanie, lebo to, čo sa deje nám dušiam v tomto sebeckom stave je, že sa pokúšame o podobnú vec a život za životom tu hnijeme. Potom sa o to pokúšame tvrdohlavo zas znova a znova v rôznych druhoch tiel.

Duše, ktoré sa rozhodnú hrať sa na nezávislých a konečných požívateľov a ovládateľov bez toho, aby slúžili Celku, toto robiť v duchovnom svete nemôžu, pretože tam platia pravidlá Celku = Boha. Ten vo svojej absolútnosti nemusí tolerovať u seba „Doma“ nejakú rakovinu. Z tohto dôvodu z duchovnej energie vytvoril expanziou druhotnú hmotnú energiu, kam tieto „neposlušné“ duše umiestnil a kde im dovolil hrať sa na nezávislých. Je to samozrejme len ilúzia, lebo aj túto situáciu im umožnil On a vytvoril pre ňu všetky podmienky, takže o nejakej ich nezávislosti v skutočnosti nemôže byť reč. Je to, ako keď otec nechce, aby dieťa robilo neporiadok u neho v kancelárii, tak mu na dvore spraví ihrisko s pieskom a dá mu lopatky, kde si môže postaviť svoj vlastný pieskový dom (ktorý sa mu ale aj tak časom rozsype).

Takto materialisticky zaslepená duša žije v ilúzii, že si nezávisle užíva, ale v skutočnosti slúži hmotnej energii v podobe hmotného tela a jeho zmyslov. Z konečného hľadiska každý slúži Bohu. Buď priamo a dobrovoľne s láskou v duchovnom svete alebo nepriamo, tým, že slúži Jeho hmotnej energii – mysliac si, že si ju užíva, ale koniec koncov vždy len trpí.

Pokračujúc v týchto prirovnaniach, keď takýto syn, ktorý chce byť nezávislý a odíde z domu úplne, stráca ochranu otca a ide si na vlastnú päsť. Pokiaľ sa bude snažiť a nájde si dobrú prácu, kde bude veľa makať, zarobí dosť peňazí a môže si prenajať byt. Keď ale nebude dodržiavať zákony alebo bude lenivý, skončí na ulici. Tomu sa povie karma. Takto si je každý strojcom svojho osudu a utrpenie, ktoré v hmotnom svete zažívame, nie je vďaka tomu, že by ho Boh dopustil alebo že by mu nemohol zabrániť. Karma je jednoducho daň za to, že máme slobodnú vôľu a jednáme „na vlastnú päsť“. Koniec-koncov, nikto nás nenútil odísť z duchovného sveta do hmotného a hrať sa na pánov.

Predstavte si, že pracujete ako vodič v DHL. Vaším cieľom je slúžiť tej firme a keďže pracujete poctivo, máte firemnú dodávku, plat, a keď náhodou dostanete defekt alebo auto oškriete, berie sa to ako súčasť zodpovednosti zamestnávateľa a on to preplatí. Nie je to až tak vaša starosť (pokiaľ ste to nespravili naschvál alebo opakovane). Z tohto pohľadu si plníte len svoje povinnosti k Celku (netvoríte si žiadnu karmu). Na druhej strane, keď sa rozhodnete v piatok večer túto dodávku zobrať bez vedomia zamestnávateľa a použiť ju na vlastné egoistické účely mimo plány DHL, budete sa ňou voziť, možno si vypijete, zoberiete aj kamarátov a pod. a môžete si byť istý, že všetky dôsledky, ktoré z toho môžu plynúť, poškodenia na aute atď., budete musieť znášať vy. A to je karma, ktorú ste si vytvorili. Jednoducho, čokoľvek konáte ako časť za iným účelom ako slúženie Celku, má za následok tvorenie karmy.

Samozrejme, bežne sa podvedome bránime tomu niekomu slúžiť alebo mať nejakého Pána. Je to pochopiteľné, lebo v tomto zvrátenom materiálnom svete, kde je všetko postavené na vykorisťovaní zmyslov, druhých, prostredia a pod., máme väčšinou skúsenosť, že niekomu slúžiť znamená byť ním zneužívaný alebo byť jeho otrokom. To ale, našťastie, nie je prípad Boha.

V skutočnosti, keď sa večná duša po mnohých a mnohých životoch slúženia mŕtvej hmote prebudí do svojho skutočného života a obnoví svoju službu Bohu, prežíva najväčšie šťastie, aké dokáže zažiť, ktoré sa neustále stupňuje. Je to preto, lebo Boh s ňou zdieľa Jeho vlastnú duchovnú dokonalosť, blaženosť a činnosti.

Duša je v skutočnosti transcendentálna vo vzťahu k hmotnej existencii, ale keďže si momentálne myslí, že bude panovať hmotnej prírode, jej materialistický život nemá konca a podobne ako v sne, sa dostáva do rôznych nepríjemných situácií. Preto sa podmienená duša musí reinkarnovať do rôznych telesných druhov, vyšších či nižších. Je preto povinnosťou duše zamestnať svoje znečistené vedomie, ktoré je pripútané k hmotnému pôžitku, službou duchovnému Celku. Takto postupne spraví pokrok a získa plnú kontrolu nad svojou mysľou a vedomím. Keď sa očistí úplne a zbaví sa falošného egoizmu, žiadostivosti a chamtivosti, ktoré vznikajú z mylného poňatia, že toto hmotné telo som „Ja“ a telesné vlastníctvo je „Moje“, myseľ sa oslobodí. V tomto oslobodenom stave prekoná takzvané šťastie a utrpenie. Duše, ktoré sú v materiálnom svete, sem prišli preto, že si chceli užívať, a inými slovami, aby im to ako-tak zdanlivo chvíľkovo fungovalo, musia na Boha zabudnúť. Keďže On túto možnosť pre nich vytvoril, aby mala nejaký zmysel aj slobodná vôľa, dobrovoľne sa im v materiálnom svete skrýva. A nielen to, Jeho iluzórna materiálna energia sa postará o to, že im dáva schopnosti, možnosti, inteligenciu vrátane argumentov, aby Ho vedeli poprieť a vymýšľať rôzne filozofie a teórie o tom, ako neexistuje. Jednoducho, aby to ich matrix nenarúšalo a všetko sa zdanlivo zdalo v poriadku. Pre tie duše, ktoré sa ale chcú po mnohých životoch vymaniť z tejto nie príliš šťastnej situácie a hmotného sveta, tak pre tento prípad Boh jedná ako zvrchovaný učiteľ a guru. Vzostupným spôsobom poskytuje duchovné poznanie o sebe, duši, spôsobe sebarealizácie a oslobodenia sa  z tohto kolobehu, všetkým nám, ktorí sa o to zaujímame.