Na uľahčenie rozhodovania sa a pre vývoj vlastnej vôle má každý svojho „strážneho anjela“. Je to v podstate jemnohmotný duch – človek, ktorý žil nedávno na Zemi, preto dobre pozná pozemské pomery, ale aj svojho zverenca, najmä jeho slabosti. Podľa zákona rovnorodosti (zbližujú sa ľudia s rovnakými sklonmi, záujmami a životnými hodnotami, preto spájať, priťahovať sa a rozumieť si, možno len na rovnakej úrovni, nerovnorodé sa nemôže spájať, odpudzuje sa, vytvára nesúlad a utrpenie) trpí alebo trpel podobnými nedostatkami, preto ho dokáže lepšie pochopiť. Jeho úlohou je radiť svojmu zverencovi pri vážnych rozhodnutiach a varovať ho pred nebezpečenstvom a pádom. Touto činnosťou sa sám zdokonaľuje v jemnohmotnosti a nemusí sa už vteliť na Zem, keď ho tam nepúta zákon spätného pôsobenia („Čo človek zaseje, to zožne“. Z fyziky nám ho pripomína zákon akcie a reakcie). Vplyv strážneho ducha vníma človek cez cit ako hlas svedomia, len ako radu, aby dospel k vlastnému rozhodnutiu – k rozvinutiu slobodnej vôle.
Každý strážny duch je o niečo lepší a dokonalejší než jeho zverenec. Nie je anjelom, aj keď sa ten názov zaužíval. Podľa zákona rovnorodosti je medzi človekom a strážnym duchom malý rozdiel v duševnom vývoji. Omnoho vyšší duch alebo anjel by totiž nedokázal človeka v jeho pozemských želaniach a chybách pochopiť. Tým, že strážny duch ho o čosi prevyšuje, urýchľuje svojím vplyvom jeho vývoj. Keď zverenec dá na jeho rady, má strážny duch z toho radosť, a naopak, trápi ho, keď sa jeho zverenec neriadi hlasom svojho svedomia. Podľa zákona o slobodnej vôli nemôže strážny duch človeka do ničoho nútiť ani nasilu odrádzať, i keď mu hrozí pád, ba aj smrť. Každý človek, bez ohľadu na kvalitu svojho života, má strážneho ducha alebo aj niekoľkých. Nik nie je sám, bez pomoci. Vyššou hierarchiou strážneho ducha je duchovný vodca, ktorého dostane človek s vyššími duchovnými kvalitami.