Človek prichádza na svet podľa pozemských zákonitostí v dvoch fázach, oplodnením a narodením. Obaja rodičia žijú v domnienke, že sú tvorcami svojho dieťaťa, že stvorili novú bytosť, ktorá je po telesnej aj duševnej stránke ich výtvorom. Ak je už od mala viditeľná rovnaká podoba a povaha, vo svojom presvedčení sa ešte viac utvrdia.
Pravou podstatou človeka je ale duch. Ten sa však nededí ani nedelí ako hmota. Je samostatným jadrom každého človeka. Na Zemi potrebujeme rodičov na to, aby nám stvorili telo, cez ktoré sa náš duch bude môcť v hmote prejavovať a vyvíjať. Pri oplodnení, aj pri narodení dieťaťa, duch rodičov nič zo seba neuvoľňuje ani nevydáva. Na dieťa z nich neprejde ani najmenšia čiastočka ich duchovnej podstaty. Rodič môže dávať zo svojho ducha iba výchovu, byť príkladom, čo dieťa vďaka pudu napodobňovania vedome vstrebáva alebo odmieta.
Rodičia sú tvorcami svojho dieťaťa iba po telesnej stránke. Pomocou spermie a vajíčka sa vytvorí telesný zárodok, ktorý rastie zo živín matkinho tela. Telesná podoba i dispozície na určité choroby sú dedičné, lebo hmota je schopná delenia. Avšak po duševnej a duchovnej stránke je každý človek samostatnou bytosťou, ktorú rodičia pritiahli na Zem zákonom spätného pôsobenia (čo človek dáva, to dostane, teda zákon akcie a reakcie) alebo zákonom rovnorodosti (zbližujú sa ľudia s rovnakými sklonmi, záujmami a životnými hodnotami, preto spájať, priťahovať sa a rozumieť si, možno len na rovnakej úrovni, nerovnorodé sa nemôže spájať, odpudzuje sa, vytvára nesúlad a utrpenie).
Deti preto nemajú rodičom vyčítať svoje negatívne sklony a vlastnosti ako neprávom zdedený duševný majetok, lebo si ich priniesli sami, nepochádzajú od rodičov. Podľa zákona rovnorodosti sa narodili podobným rodičom ako sú sami.
Väčšinou sa priťahujú do pozemských rodín duše s negatívnymi vlastnosťami, lebo sú podľa zákona rovnorodosti ťažšie, rovnorodejšie s vlastnosťami hmoty. Ak musia členovia rodiny žiť s rovnakými negatívami pod jednou strechou, vznikajú medzi nimi často trenice a problémy, ktoré ale napokon majú viesť k ich odstráneniu, k náprave. O tom, že pôsobením rovnakého na rovnaké sa zdoláva prekážka, hovorí aj známe príslovie: „Klin sa klinom vybíja“.
Ako sa dostane duch dieťaťa do matkinho tela? Po oplodnení sa zvýrazní vyžarovanie matkinej duše. Vytvorí sa tak rovnorodá dráha, po ktorej sa môže priblížiť k matke duša dieťaťa. Bez tohto zvláštneho mostu, ktorý sa utvára iba počas tehotenstva, by sa duša nemohla k matke dostať z diaľok jemnohmotnosti alebo z nižších úrovní. K vteleniu duše dochádza najčastejšie z karmického dôvodu. Vtedy sa do rodiny vteľuje už z niektorého života známy duch. Ak chýbajú karmické vlákna, vteľuje sa „cudzí“ duch, ktorého spája s rodičmi iba zákon rovnorodosti, teda spoločné duševné a duchovné vlastnosti.
Duch dieťaťa neprichádza neskúsený a čistý ako nepopísaný papier. V minulých životoch už veľa zažil a prináša si so sebou aj nejaké viny na odpykanie a nové úlohy. Na svoju minulosť „zabudol“, hoci je v jeho duchu zakódovaná. Dieťa sa bude na ňu postupne rozpomínať až pod vplyvom rôznych udalostí. Žiaden ľudský duch nie je na Zemi po prvý krát. Zákon rovnorodosti by nepripustil vtelenie nového, menej zrelého ducha medzi zrelých, pretože by sa nemohol medzi nimi vyvíjať. Bránila by tomu obrovská priepasť nepochopenia medzi ním a okolím. To, že doteraz tieto rozdiely existujú, nie je spôsobené menším počtom životov, ale nedostatočným využitím týchto životov, za čo môže človek sám. Pripomína to situáciu v škole – kto nedáva pozor a neučí sa, zaostáva.
Duša, resp. dušou obalený duchovný zárodok, sa priblíži k matke už začiatkom tehotenstva. Zdržuje sa pri nej, zdieľa s ňou mnohé zážitky a ona väčšinou cíti jej prítomnosť akoby v sebe. Samozrejme, duch neprichádza k matke priamo z duchovnej ríše, ale z astrálnej sféry vo forme duše. Vteliť sa môže duša do matkinho tela až vtedy, keď telesný zárodok dosiahne maximálnu zrelosť, teda v polovici tehotenstva. Po vtelení duše, resp. ducha, má už telesný zárodok vlastný krvný obeh. Aj pohyby v matkinom tele sú znamením, že zárodok ožil. Keby v čase zrelosti telesného zárodku nevstúpil doň žiadny duch, čo môže byť spôsobené negatívnou karmou alebo nesprávne sa vyvíjajúcim telesným zárodkom, ako aj slabým vyžarovaním matkinej duše, telesný zárodok zdegeneruje a odumiera. Len prítomnosť ducha, vyššej podstaty ako hmota, ho môže ďalej vyvíjať do ľudskej podoby.
Proces narodenia dieťaťa teda tvoria štyri fázy:
- Oplodnenie
- Priblíženie sa duše k matke začiatkom tehotenstva
- Vtelenie duše (inkarnácia) v polovici tehotenstva
- Narodenie dieťaťa
Náš život v hmotnosti riadia z duchovnej ríše naši vyspelejší bratia a sestry. U dokonalých duchov je pohľad na pozemský život omnoho komplexnejší a predvídavejší, čerpajú predsa z našich minulých životov a z poznania budúcnosti. Vedia, čo sa bude v čase nášho života odohrávať na Zemi, v ktorej časti sveta nastane katastrofa alebo vojna, či to má pre náš vývoj význam alebo nie, a tak aj podľa budúcich udalostí riadia naše vtelenie. Poznajú nás lepšie ako my sami. Kniha života a forma nášho ducha sú zrkadlom našej minulosti.
